Sokratika I

ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS PREOVIENSIS
Filozofick zbornk 27 (AFPh UP 153/235) 2006

SOKRATIKA I.
Sokratovsk tradcia myslenia od
antiky po sasnos

Vladislav Suvk (ed.)

Filozofick fakulta v Preove
Preovsk univerzita
Preov 2006

Editor: doc. Mgr. Vladislav Suvk, PhD.
Vkonn redaktor: PhDr. Eugen Andreansk, PhD.

Redakn rada: prof. PhDr. Rudolf Dupkala, CSc. (predseda),
prof. PhDr. Vasil Gluchman, CSc.,
prof. PhDr. Karol Hork, CSc.,
prof. PhDr. Peter Knya, PhD.,
prof. PhDr. Peter vorc, CSc.,
prof. PhDr. Marcela Gbrov, CSc.

Recenzenti: doc PhDr. Marin Cehelnk, PhD.,
prof. PhDr. Peter Michalovi, CSc.

Zbornk vychdza ako sas grantovho projektu
VEGA, . 1/2499/05.

Texty publikovan v tomto zbornku nepreli jazykovou redakciou
za jazykov rove prspevkov zodpovedaj jednotliv autori.

Vladislav Suvk
Vydala Filozofick fakulta Preovskej univerzity roku 2006

ISBN 80-8068-543-6
EAN 9788080685430
3

OBSAH

SKRATS A SOKRATIKA
Vladislav Suvk ........................................................................ 5

KWESTIA SOKRATEJSKA
Janina Gajda-Krynicka ............................................................ 33

SKRATS A PLATN AKO IRONICI
Marin Fedorko ....................................................................... 62

K VZAHU FILOZOFIE A MEDICNY U PLATNA
Frantiek imon ....................................................................... 95

DVA TYPY PRIATESTVA V PLATNOVOM DIALGU
LYSIS
Ulrich Wollner ......................................................................... 109

DIALEKTYKA SOKRATEJSKA W WIETLE PLATOSKIEGO
TEAJTETA
Dariusz Olesiski ..................................................................... 125

UVEDENIE KU XENOFNTOVMU OBRAZU SKRATA
Mat Porubjak ........................................................................ 136

NAD PREKLADMI XENOFONTOVHO SOKRATA...
Andrej Kala ............................................................................ 143

FILOZOFIA EUKLIDESA Z MEGARY A PROBLEM RELACJI
DOBRA I JEDNOCI
Dariusz Kubok ......................................................................... 152

KYNIZMUS: ETIKA BEZ MORLKY
Vladislav Suvk ........................................................................ 162

4

KYNIZMUS, VZAHY K SOKRATOVI A PREPOJENIA
NA STOICIZMUS
Andrej Kala ............................................................................. 208

CIE DOBRA A CICERONOVO HADANIE PRAVDY
Elena Urbancov ...................................................................... 231

OHLAS A PSOBENIE SKRATOVSKEJ IRNIE
OD ARISTOTELA PO KONIEC NOVOVEKU
Marin Fedorko ........................................................................ 254

MYSLENIE A SVET JAVOV: ARENDTOVEJ PRBEH
O SKRATOVI
Milena Fridmanov .................................................................. 266

SKRATS JANA PATOKU
Marcel Nemec ........................................................................... 289

SKRATOVA KRSNA SMR
Milo Krik ............................................................................ 300

ZODPOVEDNOS A SMR
Ivana Komanick ...................................................................... 332

THE FIGURE OF SOCRATES IN THE PRAGMATIC
TRADITION
Donald J. Morse ...................................................................... 347

SUMMARY ................................................................................... 357

AUTORI ......................................................................................... 366
5

SKRATS A SOKRATIKA

Vladislav Suvk

I.

Aj pri zbenom pohade na knihy, ktor radme s vmi alebo
menmi vhradami do korpusu zpadnej filosofie
1
, vidme, e Sk-
ratovi prisudzuj nezvyajn miesto: Tradcia, ktor si zaklad na
psanom texte, oznauje nepuceho Skrata za inician symbol
vlastnch dejn. Skratom, resp. sokratovskm obratom vstupuje
filosofia a spolu s ou aj my do novej etapy
2
, v ktorej myslenie
problematizuje ako monos vetkch alch problematizci predo-
vetkm svoj vzah k sebe sammu.
Skrats ni nepe
3
, ale jeho meno sa spja s otzkami, ktor na-
stouj dleit diela zpadnho myslenia. Mnoh z nich zmieu-

1
Dvody netandardnho prepisovania grckeho slova filosofa (filosofia, a al-
ch odvodench slov, filosof, filosofick at.) s grafmou s vysvetuje sta
uverejnen v asopise Filozofia, ro. 55, 2000, . 5, s. 395 n.
2
Ide o nov etapu vo vzahu k predolej tradcii skmateov fysis ako na to upo-
zoruj antick autori. Vi napr. slvnu pas z Ciceronovch Tuskulskch rozhovo-
rov (5.10.12-14), poda ktorej Skrats ako prv nechal filosofiu zostpi z neba,
premiestnil ju do miest, vniesol ju do domov a priviedol k tomu, aby sa zaoberala
ivotom, mravmi, dobrom a zlom (Socrates autem primus philosophiam devocavit
e caelo et in urbibus conlocavit et in domus etiam introduxit et cogit de vita et mo-
ribus rebusque bonis et malis quaerere).
3
Aj legenda o Skratovom nepsan nie je jednoznan Platn pripisuje Skratovi
dva texty: zverovan Ezopove bjky a spev na Apollna (Phaedo 60c-61b; por. DL
2.42). Platnov Skrats vysvetuje zmenu svojho postoja k psaniu udalosami po
odsden: po cel ivot k nemu prichdzal sen, na zklade ktorho si myslel, e bo-
hovia chc, aby vykonval msick umenie v prenesenom zmysle (t. j. aby viedol
filosofick rozhovory; w filosofaw mn oshw mgsthw mosikw por.
Sokratove slov v Apolgii) ale odrazu je na pochybnostiach, i bohovia nemali
na mysli msicke umenie v obyajnom (udovom) zmysle (tn dhmdh mosikn
poin). Skrats zana psa pred smrou preto, aby si zachoval ist svedomie
voi bohom. o chce autor dialgu, Platn, naznai touto nenpadnou vsuvkou do

6
j Skrata s vekou ctou, hoci sa nezaoberaj jeho miestom v deji-
nch myslenia, resp. Skratom ako mysliteom s konkrtnym filoso-
fickm programom. Pokusy o vymedzenie takho programu by museli
vychdza z kritri, ktor by sa ukzali skr alebo neskr ako sporn.
Je to zvltne, ale Skrats patr k najmenej kritizovanm posta-
vm tradcie, ktor si zaklad na kritickosti. Alebo s kritick vhrady
voi jeho psobeniu prli nejednoznan: Vytkn Skratovi nejak
chybu predpoklad preukza vchodiskov postoj, ktor ho doviedol
ku chybe. A to nie je mon z viacerch dvodov. Jeden z hlavnch
spova v charaktere nru s prznanm nzvom sokratovsk roz-
pravy
1
, v ktorch vystupuje Skrats ako morlny myslite bez nro-
ku na konen odpovede a s vsostnm zujmom o porozumenie
otzkam, ktor skrvaj za zdanlivou samozrejmosou obrovsk svet
nesamozrejmost. Prve tto zdanlivos skutonosti ivota sa stva
hybnm momentom skmania toho, o je pre vedenie naich ivotov
skutone dleit.
Skrats nepatr k filosofom, voi ktorm sa kriticky vymedzuje-
me. Skr sa k nemu hlsime aj ke nae prihlasovanie nem ten
ist charakter ako v prpade alch inicianch postv zpadnho
myslenia. Kto sa dnes nazva sokratovcom alebo sa vyhrauje voi
Skratovi podobnm spsobom, akm sa nazva platonikom i aris-
totelikom, resp. vyhrauje sa voi Platnovi alebo Aristotelovi? Pred-
pokladom takho postoja by bola mylienkov lnia, ku ktorej patr
urit kontinuita myslenia a dejiny zpasov s inmi lniami. Prve
tieto atribty sokratika ako typ myslenia, ktor sa hlsi k Skratovi,
k pomyselnmu zakladateovi lnie, postrda. Sokratika nem kon-
tinuitu ani dejiny nepriznali sme jej dejinnos, na ktor by nad-
vzovala naa prtomnos a nehadme v nej kontinuitu s minulosou,
ktor by umoovala mylienku dejinnosti. V tomto zvltnom zmysle
je sokratika nedejinn a diskontinuitn. Aspo z pohadu prtom-
nosti.

rozpravy, nie je jasn najm ak vezmeme do vahy zsadn protiklad, ktor stavia
medzi filosofiu a bsnictvo (napr. v stave II. vo vzahu k vchove).
1
Ide o korpus sokratovskch rozhovorov (Skratiko lgoi), ktor psali vo 4.
st. pr. Kr. rzni Skratovi iaci. Por. Arist., Poiet. 1447b11.

7
Sasn postavenie sokratiky vak nememe stotoova
s minulm. Niektor okolnosti vvoja zpadnho myslenia a nho
tania jeho histrie ns ntia premyslie sokratiku odznova: Poas
helenizmu sa s vnimkou epikurovcov takmer vetci hlsili
k Skratovi ako k inicitorovi vlastnej tradcie alebo k nemu vzhliada-
li s vekou ctou aj ke si kad dosadzoval za Skrata nieo in.
Helenistick myslenie vytvralo vo vzahu k Skratovi vedom kon-
tinuitu, ktor naopak in mylienkov lnie postrdali. K Platnovi
alebo Aristotelovi mali helenistick filosofi mimo platonikov
1
a aristo-
telikov pomerne vlan vzah (do istej miery vyplval z ezoterickho
charakteru Akadmie a Lykeionu). Oproti tmto vekm kolm
mali sokratovsk mal koly ovea bliie k otzkam, ktor si vya-
dovali helenistick problematizcie ivota. al prklad irnie dejn:
lnie myslenia, ktor sa pre ns stali vekmi, vytlaili do zadia
mylienkov prdy, ktor sa prve vaka nim stali malmi.
2

Skratovi patr netypick miesto medzi ostatnmi filosofmi aj
z inho dvodu: Jeho innos sa prirovnva k psobeniu vekch n-
boenskch vodcov. Toto prirovnanie psob paradoxne, lebo Skra-
ts v zachovanch textoch nevystupuje ako prorok ani nboensk

1
Helenistick Akadmia sa po Krantorovom veden zsadne zmenila. Arkesilaos
obnovil sokratovsk dialogick skmania a zaloil nov skeptick lniu Strednej
Akadmie. Vyhlsil, e nevie ni dokonca ani to, o vedel Skrats, e nevie ni
(Cic., Acad. 1.12; 1.43 n.). Akademici boli presveden, e Platn bol skeptikom
(samotn sokratovsk dialgy ns presviedaj, e ni nie je ist), preto sa povao-
vali za vernch platonikov. Charakter ich koly je vak zsadne odlin od predolej
Akadmie najbliie m k pyrrhnskej skepse a k helenisticky poatmu Skrato-
vi: Pomocou babickho umenia spochybnme akkovek pravdiv sudky kad
skmanie ns mus dovies k aporetickosti preto je dleit vedie argumentova
pro a contra, t. j. na obe strany tej ktorej veci. Hlavnm prameom pre tdium
akademickho skepticizmu je pre ns Ciceronov spis Academica (Cicero, 1933),
dialg o povahe o monostiach vedenia. Por. taktie Filodmov spis (Filodemo,
1991), dleit prame k tdiu akademickho skepticizmu. Zbierku antickch
sprv o Arkesilaovi usporiadal H.-J. Mette (Mette,1984, s. 7-94).
2
Titul mal sokratovsk koly neznamen, e v klasickch Athnach boli povao-
van za menej vznamn ako tzv. vek koly (t. j. Akadmia a Lykeion) ale e
sa nm nezachovali svisl diela autorov, ktor ich iniciovali (predovetkm Aischi-
ns, Antisthens, Faidn, Aristippos, Eukleids, prpadne Kebs, Glaukn, Simmias
alebo Simn).

8
revolucionr. Naopak z tch mlo ivotopisnch sprv, ktor s nm
znme, vstpilo do pamti filosofie Skratovo odsdenie na smr za
nectiv postoj k bohom athnskej obce. Postoj, ktor nemal vies k
reforme nboenstva, ale k hadaniu dobrho ivota. ivota, ktor si
volme sami nezvisle od vle bohov.
1
A prve touto vobou sa pribli-
ujeme boskej blaenosti.
2

Mohli by sme pokraova a nartn alie svislosti, ktor by
postavali Skrata do uritho protikladu s tradciou, ktor sa k nemu
takmer bezvhradne hlsi. Samotn prvlastky spojen s menom Sk-
rata poukazuj na jeho netypick postavenie: Babica pomha pri p-
rode, ale sama je neplodn.
3
Ironik spochybuje samozrejm platnos
zkonov, ale neprichdza s novou stavou.
4
Athnan neopust vlastn

1
Motv voby ivota nezvislej od vle bohov nie je plne jednoznan ani u Platna
v Obrane vykresuje Skrata ako loveka, ktor svojou filosofickou innosou
napa vu (anonymnho) boha. Tento motv sa spja s bodom obaloby, ktor sa
tka Skratovej bezbonosti. Xenofntov Skrats je zasa oproti Platnovmu vy-
kreslen ako lovek zbon a ctiv voi tradinm kultom (por. napr. Spomienky
na Skrata 1.1 alebo 4.3).
2
Filosofick innos z ns rob ud podobnch bohom (mosiw y; Pl., Thea-
et. 176b1; por. Tim. 90a-d). Tento motv sa vyskytuje takmer vo vetkch mylien-
kovch hnutiach, ktor sa hlsia k Skratovi (vrtane Platna a Aristotela; por. napr.
10. kn. Etiky Nikomachovej o teoretickej innosti).
3
Por. podobenstvo babickho umenia (maitik txnh) v vode Platnovho Theai-
tta (150c): Boh ma nti pomha pri prode, ale rodi mi zakzal (maisya m
yw nagkzi, gnnn d pklsn). Ak si porovnme tto pas s inmi
Platnovmi narkami na babick umenia (Symp. 206c n.; Rep. 490b), meme
predpoklada, e alegria sokratovskho rozhovoru z Theaitta je vern a blzka
aporetickmu duchu a irnii tohto daimonskho mua. Por. Guthrie, 1971, s. 124;
Stenzel, 1940, s. 4.
4
Tto vhrada voi Skratovi zo strany jeho sasnkov bola zrejme jednou
z hlavnch. Vi napr. nepochopenie vchovnho charakteru Skratovch skman,
o ktorom referuje Platn v dialgu Kleitofn: Skrats poskytuje meno spravodli-
vosti, ktor skma (a povzbudzuje inch k jej skmaniu), ale nevyjasuje, o je
spravodlivos a ak je jej dielo (rgon, Clit. 409b). Kleitofntova kritika vrchol v
zvere dialgu: Ak Skrats tvrd, e k spravodlivosti patr dobre ini priateom, a
kodi nepriateom, tak sa ocitol v aprii so sebou samm. Ve spravodliv lovek
nikomu nekod; vetko kon v prospech vetkch (Clit. 410b-c). Skrats krsne
povzbudzuje k starosti o zdatnos uzatvra Kleitofn ale nie je jej znalcom, a to
o ni vm, ako ktokovek in.

9
obec, aby unikol poprave, avak medzi spoluobanmi sa cti ako cu-
dzinec.
1
Filosof vie iba to, o nevie vedenie sa stva nevedenm,
irnia sebairniou.
Viacer prvlastky ns odkazuj na netradin postavenie Skrata.
Svojm spsobom charakterizuj nielen jeho, ale aj tradciu, ktor sa
s nimi vyrovnva sebe vlastnm spsobom rozumom. Rozum vldne
nad logikou opozci. Preto sa me ukza necta k zkonom obce
ako Skuton cta k Zkonu a necta k bohom ako Skuton Zbo-
nos aj ke sa od Skrata zachovanch dialgov nedozvieme, o je
to Zkon, o je to Zbonos. Alebo inak: Ak sa to niekedy
v nznakoch dozvieme, vzpt musme pusti svoj lovok na slobo-
du, aby ns nezotroil, a zaa skmanie odznova. iadne zdvodne-
nie nie je dostaton kad zver sa stva vchodiskom novch
skman... ...a novch dialgov, ktor vedie nielen Skrats so svojimi
spolubesednkmi, ale aj my sami so sebou.
Skratovm skmaniam nie je ni svt.
2
Aj preto sa naho d-
vaj spoluobania ako na mua mnohch tvr a masiek. Aspo tak
vykresuje situciu na athnskom sde Platn vo svojej Obrane.
3
M-

1
Vi Platnovu Obranu, v ktorej Skrats viacermi spsobmi pripomna, e sa cti
v Athnach ako cudzinec Skrats upozoruje na mlad vek svojich alobcov
(por. napr. 18b5, 18c6) a na to, e vinu z nich ani nepozn; por. Ap. 17a1: kde
Skrats pouva oslovenie mui athnski (ndrw Ayhnaoi), aby zdraznil, e
preho s prtomn zstupcovia udu spoluobanmi, a nie skutonmi sudcami.
Napriek tomu prjme rozsudok smrti (preo ho prjme, vysvetuje dialg Kritn).
2
Tzv. ran Platnove dialgy sa neodohrvaj na perifrii, ale v centre diania, t.
j. medzi zainteresovanmi postavami medzi Skratom (ktor je bytostne zaintere-
sovan na starosti o vlastn ivot) a autoritami v jednotlivch oblastiach vedenia:
zbonos definuje vznamn kaz, odvahu vymedzuj slvni vojvodcovia, potrebu
novho vzdelania zdvoduj najslvnej uitelia renctva. Skrats elenkticky
vyvracia jednotliv mienky bez ohadu na postavenie ich nositeov. Aj preto sa st-
va nepohodlnm a prekajcim lnkom spoloenstva vi Platnovo podoben-
stvo o jaskyni v 6. kn. stavy, ktor kon zavradenm toho, kto po nvrate do jas-
kyne odmieta as na ivote spoloenstva (Rep. 517a): A toho, kto by sa pokal
vyslobodi ich z pt a vytiahnu hore, by nezabili, keby sa im dostal do rk? (por.
Rep. 496d; Gorg. 486b, 521c; por. taktie Phaedo 85c-d; Meno 100b-c).
3
Skrats sa mus najprv obhajova proti starm anonymnm alobcom, a potom
bude odpoveda alobcom, ktor proti nemu vzniesli obvinenie z bezbonosti
a z toho, e kaz athnsku mlde (por. Ap. 18a7-18e4). Prv alobcovia hovoria,

10
eme kritizova morlku naich otcov, ke nevieme obhji ani vlast-
n morlny postoj? ptaj sa Skratovi alobcovia. Nepotrebujeme
obhajova morlne postoje naich otcov ani svoje vlastn, lebo dobr
ivot je vecou rozumnho rozhodovania, ktor na seba preber cel
zodpovednos; zodpovednos voi sebe sammu aj voi inm odpo-
vedaj nasledovnci obalovanho Skrata.
Mono by sme sa mali pta, preo tvor Skrats tak dleit
medznk pre tradciu, od ktorej sa v mnohch ohadoch tak vrazne
odliuje. Vyplva tto dleitos z jeho odlinosti? Odlinosti tak vo
vzahu k predolej, ako aj budcej tradcii? Vzhliadame sa v jeho
odlinosti? Samotn odlinos psob v Skratovom prpade viac-
znane: Na jednej strane sa zd, e ak by sa v niom neodlioval od
tradcie, ktor iniciuje, naloila by s nm rovnako ako s inmi: ana-
lyticky, kriticky, hermeneuticky, historicky. A Skrats by
stratil svoje vsadn postavenie. Ale na druhej strane vidme, e z-
padn tradcia s nm prve takto narba: O Skratovi peme historic-
k tdie, ktor ho zaleuj do dobovho a irieho kontextu dejn
filosofie. Analyzujeme argumenty, ktor cirkuluj vo filosofickej
literatre pod hlavikou sokratovsk, aj ke s asto protichodn.
Pokame sa o hermeneutick interpretcie dialogickho charakteru
sokratovskch skman. Hodnotme Skratov prnos pre zpadn mys-
lenie. V psoben Skrata nachdzame obrat, ktor zsadne zasiahol
do charakteru filosofie tm, e sa zaala zaobera lovekom. K
Skratovi jednoducho nedokeme pristpi bez konvennch pro-
striedkov, ktor pouvame pri vlastnej prci, aj ke pripame, e
v prpade Skrata nie s (nemusia by) adekvtne.
Mono je to vntorn pocit neistoty, ktor ns nti myslie Skrata
ako sas tradcie, ktor by mal na jednej strane zaklada a z ktorej
sa zrove vyleuje. Zakladanie a vyleovanie by sme mohli
chpa aspo v Skratovom prpade ako dva neoddeliten pohy-

e je nejak Skrats mudrc (Skrthw sofw nr), ktor dum o nebeskch
javoch a preskmal aj vetko pod zemou a ktor rob zo slabieho dvodu silnej
(tn tt lgon krtt poin; 17b8-18c1). Takto Skrats je z jednej
polovice skpmateom fysis a z druhej polovice sofistom.

11
by, lebo obidva vyplvaj z nho spsobu zmocovania sa toho, o
symbolizuje Skrats.
Zmocova sa znamen interpretova interpretova znamen ro-
zumie rozumie znamen chpa svoju vlastn situciu skrz nieo
in, nezrozumiten. Nezrozumitenho Skrata sa zmocujeme ro-
zumom rozumenm, ktor nachdza svoj dejinn poiatok v Skra-
tovi. Nauili sme sa toto in vyklada ako In, aby sme o najpre-
svedivejie oslabili moc pravdy subjektu. Ale o to m spolon so
Skratom, ktor je in aj bez naej ochoty vzda sa seba samch na
ceste objavovania seba?
Skratovo psobenie spjame (op tradine) s obratom filosofie
obratom do vntra loveka. Ale Skrats symbolizuje ete nieo pr-
znanejie: neistotu, ktor vna do myslenia o veciach loveka
a prena ju aj do mylienkovej tradcie, ktor chce myslie Skrata.
Vetko, o vypovieme o Skratovi, sa tka ns samch naej schop-
nosti myslie seba ako monosti myslie vbec. Zd sa, e v prpade
Skrata narame na hranice vlastnho myslenia, a to ovea vidite-
nejie ako v inch prpadoch. Skrats ns nti myslie nielen to, ako
sme schopn myslie, ale aj to, ako myslie nedokeme.
1

Nachdzame sa v situcii, ktor je oproti vchodiskovej, sokratov-
skej, odlin v jednom zsadnom bode: Skrats spochybuje kon-
vencie obce zaloen na zdravom rozume, a to prostrednctvom zdra-
vho rozumu, aby hadal cestu k ivotu zaloenmu na autonmnom
rozhodovan. My musme spochybova nielen konvencie zaloen na
zdravom rozume, ale aj konvencie, ktor sa zakladaj na tomto spo-
chybujcom rozume, a to prostrednctvom tohto rozumu, aby sme sa
uistili, e sme sasou kritickej tradcie myslenia. Nrok na auto-
nmiu rozhodovania sa stal sasou konvencie. Samotn filosofova-
nie sa stalo konvenciou. Prve tto situcia nho myslenia nm
nedovouje myslie Skrata ako Skrata a sauje nm myslie Skra-
ta ako sokratiku.

1
Monoe prve tto situcia spsobuje nejednoznanos interpretovania Skrata
ako napr. u Nietzscheho alebo Heideggera, ktor ho na jednej strane zaleuj na
zaiatok metafyzickej lnie zpadnho myslenia, a na druhej strane ho z nej vynma-
j (por. Kofman, 1998, s. 221 n.).

12

II.

O Skratovi nevieme poveda takmer ni ist.
1
Nemme spoahli-
v sprvy a svedectv, ktor by nm dovoovali rekontrukciu obrazu
historickho Skrata. Rzne zobrazenia Skrata v literatre 4. st. pr.
Kr. a ich mnohorak vyuitia v neskorej antickej spisbe nm nedovo-
uj zostavi univerzlny obraz athnskeho filosofa.
2
Navye vidme
a v Skratovom prpade je tto okolnos prznan , e kad doba si
ho zobrazovala inak, resp. prispsobovala si ho vlastnm otzkam.
Otzkam, ktor s z historickho hadiska neprenosn rovnako ako
jednotliv obrazy Skrata.
Interpretan tradcia zmieuje tyri hlavn zdroje sprv
o Skratovi, z ktorch poda nej vychdza historicky a mylienkovo
najvernejie Platn. Aristofanove Oblaky odsva nabok ako komick
pardiu, ktor nem s historickm Skratom ni spolon.
3
Xenofn-

1
Jedin sprva, ktor je z historickho hadiska ako spochybniten, sa tka Skra-
tovho sdu a jeho odsdenia athnskym zhromadenm r. 399 pr. Kr. Nepriamo to
dosveduje viacero spisov, ktor sa poksili o Skratovu obhajobu (napr. Xenofn-
tova a Platnova Apologia), a spisov, ktor chceli zdvodni Skratovu obalobu
(napr. Polykratova Obaloba). K politickmu pozadiu procesu z historickho hadi-
ska pozri prcu Mogensa Hermana Hansena (Hansen, 1995).
2
Por. Guthrie, 1971, s. 6: This distinction can only be maintained on the assumption
that our sources of information about Socrates are sufficient to give a reliable portra-
it of him as a man and a philosopher. Any account must begin with the admission
that there is, and always will be, a 'Socratic problem'.
3
Skrats, ktor je vyobrazen ako vodca pekulatvnej koly Mysliare, sa zaobe-
r na jednej strane povahou kosmu a nebeskmi javmi, t. j. skmaniami prznanmi
pre predsokratovskch mysliteov (fysiologov), a na druhej strane argumentciou na
obe strany prznanou pre sofistov. V Oblakoch (Nub. 112 n.) sa Skratovi pripisuje
umenie dvoch dkazov: Dkaz silnej, lep (lgow krittn) je vklad spra-
vodliv; dkaz slab, hor (lgow ttn) je vklad nespravodliv. Renci v
Mysliarni sa uili, ako lesou presadi slab dkaz. Poda tradcie sa zaslil o toto
umenie Prtagoras svojm antilogickm uenm (por. napr. Ar., Rhet. 1402a25).
Rovnak umenie vytkaj alobcovia Skratovi pred athnskym sdom; por. Pl.,
Ap. 18b: tn tt lgon krtt poin (uini slab dvod silnejm). Inter-
preti odmietaj Aristofanov obraz Skrata preto, lebo spja sokratovsk skmania
s predsokratovskou tradciou (Anaxagoras, Anaxarchos etc.). Ale proti tomu me-
me namieta Platnovm Faidnom, v ktorom sa Skrats priznva k mladckym

13
tov obraz Skrata nepovauje za dos vny a filosoficky adekvtny.
1

Aristotelove sprvy s poda nej sce dleitm svedectvom o obraze
Skrata v Platnovej Akadmii, ale ide o sprostredkovan obraz prvej
genercie platonikov.
2
Preto je Platn v oiach interpretanej tradcie
jedin zdroj hodnovernch poznatkov o Skratovom filosofickom
postoji.
Z hadiska historickho a literrneho je problm interpretcie za-
chovanch sprv o Skratovi ovea komplikovanej. Tka sa nru

skmaniam fysis (pr fsw storan; Phaedo 96a8) a mnostvo narok na to,
ako sa Skrats vyuil u sofistov (por. napr. Pl., Meno 96d; Charm. 163d; Ax. 266c
o Prodikovi). Athnania mohli skutone vidie Skrata ako sofistu (k tomu por.
nzor renka Aischina v spise Proti Timarchovi 1.173 = In Tim. 173, kde uvdza
Skrata ako sofistu, sofistw). Skrats mohol prejs zloitm mylienkovm v-
vojom, v ktorom m svoje miesto tak predsokratovsk kosmolgia, ako aj sofistick
argumentcia. Nezabdajme, e Aristofanov text je historicky najstarm svedec-
tvom o Skratovi, ktor vznikol ete za jeho ivota (423 pr. Kr.) aj ke ide
o komick karikatru myslitea-sofistu, me vychdza zo znmych skutonost
(inak by stratila na svojej komickej psobnosti). K diskusii o interpretcii Aristofa-
novho Skrata pozri tdiu Paula Vandera Waerdta Socrates in the Clouds (Van-
der Waerdt, 1994, s. 48-86).
1
Aj ke ete v 18. st. sa povaoval Xenofn za najvernej zdroj naich poznatkov
o Skratovi. Postoj ku Xenofntovi sa zmenil a po nstupe vekch interpretanch
projektov dejn filosofie (Hegel a nm poznaen nemeck tradcia), ktor sa pok-
ali o ideov vklad antickho myslenia a z tohto hadiska hodnotili vetky antic-
k texty.
2
Niektor pase naznauj, e Aristotelov obraz Skrata mohol ma pvod aj
v mimo-platnskych textoch; napr. dve pase u Aristotela (Rhet. 1393b3-8; EE
1235a35-b2) koreponduj s Xenofntovmi Spomienkami (Mem. 1.2.9; Mem.
1.2.54). Na zklade zachovanch sprv meme usudzova, e Aristotelovi sasn-
ci povaovali niektor Skratove nzory vyjadren v Platnovch dialgoch za Pla-
tnove vlastn. Aristotels ich z tohto dvodu oddeuje od nzorov historickho
Skrata aj ke je niekedy problematick uri, ktorho Skrata m prve na mys-
li. Jednm zo spsobov, ako meme rozliova v Aristotelovch textoch medzi
Skratom Platnovch dialgov a historickm Skratom, je tzv. Fitzgeraldov
knon. Ide o spsob pouvania mena Skrats: Ke ho Aristotels pouva
s lenom (), mysl na Skrata dialgov ( Skrthw); por. Pol. 1342a32-33: d'
n t Polit& Skrthw; GC 335b10: n Fadni Skrthw. Ke ho po-
uva bez lena, t. j. jednoducho Skrthw, mysl na historickho Skrata. Por.
Fitzgerald, 1853, s. 163. Por. Nehamas, 1992, s. 169 n. kvli nmietkam proti Fit-
zgeraldovi.

14
sokratovskch rozprv (Skratiko lgoi), v ktorch vystupuje
Skrats ako hlavn postava. Aristotels nepochybuje o tom, e
Skratiko lgoi s literrnym nrom, t. j. nepochybuje o fiktv-
nosti tchto rozhovorov a o fiktvnosti Skrata ako hlavnej figry
tchto textov.
1
Poznme men aspo trinstich iakov Skrata, ktor
psali sokratovsk dialgy: Aischins
2
, Theodros, Faidn z lidy
3
,
Euklids z Megary, Stilpn z Megary, Atistippos z Kyrny, athnsky
aristokrat Kritn, obuvnk Simn
4
, Athnan Glaukn, Simmias a

1
Aristotels nazval Skratove rozpravy termnom Skratiko lgoi (= doslova
rozhovory so Skratom) v Poetike (1447b11), ke sa poksil o rozlenenie lite-
rrnych nrov. Ide o ner poetick popri viacerch autoroch sokratovskch
rozprv menuje Sofrna a Xenarcha (ktor psali tzv. mmoi). Aristotels v jednom zo
svojich ranch dialgov O bsnikoch (pre ns sa zachovali len fragmenty), pe o
zakladateovi mimetickho nru, o Alexamenovi z Tea (inak o om nevieme
vbec ni; por. Aristotelis Fragmenta, zl. 3 Ross). Problematick ostva prepojenie
sokratovskho dialgu s mimetickm nrom z hadiska Platnovej kritiky bsnic-
tva a mimsis. K pvodu a charakteru sokratovskch rozhovorov pozri sta Diskina
Claya The Origins of the Socratic Dialogue (Vander Waerdt, 1994, s. 23-47).
2
Aischins il pribline v rokoch 420-380. O jeho ivote nevieme takmer ni (po
Skratovej smrti sa vraj venoval vrobe voaviek, ale nespene; odiiel na Sicliu,
kde psobil na dvore Dionsia a km ho nevyhnal; vrtil sa do Athn a vyuoval
filosofiu za peniaze!). Psal sokratovsk dialgy, listy a rei. Okrem fragmentov
z dialgov citovanch u neskorch autorov sa zachovali pod jeho menom tri sporn
diela (O zdatnosti, O bohatstve, O smrti). Z fragmentov, ktor sa nm zachovali,
meme usudzova, e jeho Skrats je vemi uvonen, t. j. nie je tak vny a
hbav (pekulatvny), ako Platnov.
3
Faidn z lidy patril k najstarm Skratovm iakom; po smrti Majstra zaloil
sokratovsk kolu (zameran eticky); poznme dva z jeho dialgov (Zopyros a Si-
mn). Dialg Simn sa zaoberal pravdepodobne vzahom medzi morlnymi zdat-
nosami a blaenosou. Platn poda neho pomenoval rovnomenn dialg. Bezpros-
tredn nasledovnci Faidna v elidskej kole boli Plestanos, Anchipylos a Moschos
(doxografi oznauj niektorch aj za kynikov). Najpopulrnejm nasledovnkom
Faidna bol Menedmos z Eretrie (poda neho bola kola nazvan eretrijsk).
Menedmos kritizoval vetkch sokratikov (platonika Xenokrata, kyrenaika Paraiba-
ta, megarika Alexina at.) Aj ke inpirovan Skratom ni nenapsal, jeho metafy-
zick, logick a etick argumenty boli veobecne znme. Bol napr. presveden, e
zdatnos je jedna vec, ktorej pripisujeme mnoho mien. Bliie pozri: Waerdt, 1994,
s. 26-28.
4
Poda Diogena zapsal 33 obuvnckych rozprv, ktor sa odohrali priamo v jeho
dielni (DL 2.122).

15
Kebes z Thb
1
, Platn, Xenofn.
2
Je vemi pravdepodobn, e medzi
nimi vldla rivalita nezachovali sa nm o tom sce priame svedectv,
ale v jednotlivch textoch meme identifikova mnostvo skrytch
narok.
3
Aj ke neberieme do vahy obrazy Skrata, ktor s ko-
mickou karikatrou alebo kritickou tylizciou (ako napr. v Polykra-
tovej Obalobe Skrata
4
), meme vidie, e v rmci jednej sokra-
tovskej tradcie jestvuje mnoho obrazov Skrata, ktor s asto
protikladn, a preto neprenosn.
Skrats dochovanch re je zaplenm, nenavnm a neprekona-
tenm diskutrom; zhovra sa s tmi, ktorm le na srdci staros
o duu, t. j. s tmi, ktor chc inne vytvra svoj ivot. Skrata cha-
rakterizuje vek ve pre rozhovory, ktor sa zaoberaj predovet-
km rznymi otzkami zdatnosti konania. Ale nielen tmito otzkami
sa napaj sokratovsk rozpravy. Znmou tmou je sokratovsk lska
ako vraz filosofovania stvrnen cez Skratov obdiv k mladmu
Alkibiadovi. Erotick motvy stelesuje aj postava Aspasie, znmej
Perikleovej druky.
5
Mnoh postaviky dialgov s typov, t. j.
predstavuj urit typy morlnych a politickch vlastnost ud, ktor

1
Por. DL 2.124-125. Simmias a Kebes diskutuj so Skratom o prirodzenosti due v
Platnovom Faidnovi.
2
Niektor zachovan tituly psobia vemi dveryhodne a odkazuj k tmam, ktor
mohol rozvja historick Skrats. Napr. Dobr udia nevznikaj uenm, o je
vedenie (Kritn), O dobre, O spravodlivosti, O zdatnosti, e sa ned naui, O ume-
n kona rozhovory (Simn), O filosofii, O vyuovan, O tom, o si voli a omu sa
vyhba (Simmias). Dialgy Aischina, Aristippa, Antisthena a Faidna poznme
iastone aj po obsahovej strnke, lebo sa nm zachovali v cittoch alebo parafr-
zach neskorch antickch autorov (Giannantoni, 1991).
3
Poda doxografickch sprv sa napr. Antisthens a Diogens posmievali Platnovej
domavosti (por. DL 6.7 at.). Platn dajne iarlil na Aischina, blzkeho priatea
Skrata (por. DL 3.36; Pltarchos, De cohib. 462d-e). Priama kritika Platna sa za-
chovala v zlomkoch u viacerch Skratovch nasledovnkov (vi niie).
4
Renk a sofista Polykrats (Polkrthw) napsal okolo r. 394 390 pr. Kr. Oba-
lobu Skrata (Skrtow kathgor&), nezachovan pre dnen asy). Poda
viacerch dochovanch sprv mala politick pozadie a bola obhajobou vtedajej
athnskej demokracie. Dnes ju dokeme iastone zrekontruova poda Xenofn-
tovch Spomienok (1.2.9-62) a Libaniovej Obrany Skrata.
5
Vieme o tyroch dialgoch s tmto titulom, medzi nimi mohol by aj nezachovan
Platnov dialg.

16
sa prejavuj vtedy, ke s printen zdvodni vlastn postoj. Ta-
kmto typom je napr. Kallikls, politik bez krup.
Aristotels nepochybuje o fiktvnosti sokratovskch rozhovorov.
A zd sa, e rovnako im rozumeli Athnania 4. st. pr. Kr. Zoberme si
napr. Aischinov dialg Aspasia: Skrats m odporui Kalliovmu
synovi uitea zdatnosti a prekvapujco mu navrhne hteru Aspasiu,
preslven Milanku, ktor v dobovej komdii symbolizovala uvo-
nen mravy.
1
Opisovan udalosti sa pritom nemohli odohra v histo-
rickom ase. V tom istom dialgu m Aspasia poui Xenofnta a
jeho manelku o zdatnosti, a to v ase, ke musela by dvno po smr-
ti.
2
Podobne v Xenofntovom dialgu O hospodren (Okonomikw)
zana mnostvo scn vetou Bol som pri tom, ke Skrats povedal,
e... pritom je zrejm, e Xenofn tam nemohol by.
3
Alebo v dia-
lgu Symposion poznamenva hne na zaiatku, e na hostine, o kto-
rej hovor, sa osobne zastnil, ale tto udalos datuje r. 421, ke bol
sm ete dieaom, t. j. nemohol by prtomn na symposiu vyhrade-

1
Poda Aischina ju Athnania obvinili z bezbonosti, a neby Periklea, bola by
riadne sden; por. zlomok A 62 z Aischinovej Aspasie (in: Giannantoni, 1991, A
62); por. taktie Pl., Ap. 20b. V alej asti Aischinovej Aspasie, v rozhovore
s Xenofntovou manelkou, vystupuje Aspasia ako ensk Skrats; m toti
vetky atribty, ktor prisudzujeme sokratovskmu vedeniu rozhovoru; por. zl. A 70
Giannantoni. Aischins ako prv autor nedva Aspasiu do svislost s jej sexulnou
minulosou. Platn ju takisto zobrazuje v Menexenovi bez poukazov na jej sexualitu
(k tomu pozri Henry, 1995, s. 32-40). K obrazu Aspasie v starej komdii por. napr.
Aristofanovu hru, Acharnanania, ktor stami ronka Dikaipolisa (charakterom
pripomna Periklea) obviuje Aspasiu, e zaprinila vojnu so Spartou. Aristofans
li Aspasiu ako kurtiznu, ktor je Perikleovou drukou a zrove dohadzovakou,
znmou bordeldmou at. Aspasia je tu jednoznane literrny tropos (aj ke niekto-
r interpreti ber jej komick karikatru ako urit obraz skutonosti).
2
Por. zlomok A 70 Giannantoni z Aischinovej Aspasie = Cicero, De inventione I. 31
n.
3
Epikurovec Filodmos hovor vo svojom spise Pr okonomaw, O hospodren
(ed. C. Jensen. Leipzig, Teubner 1906) o fiktvnosti Xenofntovho dialgu
O hospodren (coll. 6.11-16): [Skrats] predstiera, e nau Kritobla hospodr-
skemu umeniu, akoby sa bol schopn naui tak vea poas jedinho stretnutia.
Filodmos kritizuje Skrata ako filosofick autoritu a v rmci kritiky upozoruje aj
na problm falonho vyuovania. I ke je Filodmova kritika naivn, dosveduje
epikurovsk nevraivos voi sokratovcom. Epikurovci boli jedinm starovekm
filosofickm hnutm, ktor sa ditancovalo od Skrata.

17
nom pre dospelch muov.
1
Rozprva dialgov psob ako dleit
svedok udalosti, o ktorej rozprva, ale z toho nevyplva, e mus
dokza skutonos vlastnho svedectva. V tomto zmysle sa priebeh
Hostiny zaobde bez alej Xenofntovej prtomnosti. Jeho funkcia
rozprvaa sa naplnila, a napa sa alej vlastnm rozprvanm. Fik-
tvnos dialgov sa jednoducho nevyluuje s jeho priebehom rozho-
vor sa v skutonosti odohrva v ase jeho rozprvania.
2

Platn zaujma zvltne miesto, pokia ide o fiktvnos dialgov
3
:
Jeho Skrats vzbudzuje dojem historickej presnosti. Ale len na prv
pohad. Pre Platna je omnoho dleitej vber osobnost, ktor mali
so Skratom diskutova, ako ich historicita. V rovnomennom dial-
gu si vyber Parmenida zrejme preto, lebo je osobnosou, ktor je
hodn toho, aby kritizovala Skratove nzory na povahu ide.
4
Ako
by psobilo, keby Skrata (so shlasom autora, ktor je znmy sofis-
tobijca) kritizoval Gorgias?!
5
Platn je in oproti ostatnm autorom
sokratovskch rozhovorov aj tm, e vo vlastnch dialgoch priamo
nevystupuje.
6

1
Por. Huss, 1999, s. 25 n.: fiktvnos Xenofntovch dialgov vyplva u zo skuto-
nosti, e Xenofn pouva a spja rzne prvky zo sokratovskej literrnej fikcie.
2
Jednotlivch autorov sokratovskch re meme posudzova na jednej strane
z mylienkovho hadiska, alebo z formlneho a literrneho hadiska na strane dru-
hej. Cicero napr. charakterizuje Xenofntov tl ako jemn, prjemn a slad ne
med (De Oratore 20. 58; Orator 32).
3
Ran Platnove dialgy s z formlneho hadiska napsan mimetickou formou
(Lysis, Charmids, Kritn, In, Hippias Men) podobne ako napr. Aischinov Al-
kibiads alebo Xenofntove Spomienky.
4
Modern bdatelia dverovali Platnovi natoko, e poda jeho Parmenida stanovili
dtum Parmenidovej a Zennovej nvtevy v Athnach.
5
Pripomeme si, e argumentcia Parmenida sleduje, okrem inho, argumenty Gor-
giovho spisu O nescne.
6
Presnejie poznme dve miesta, na ktorch sa zmieuje sm o sebe (Ap. 34a1, Pha-
edo 56b10). V Obrane zmieuje Platn Platna akoby mimochodom ako mlad-
ieho brata Adeimanta a ako astnka Skratovho sdu (z literrneho hadiska
je to dleit pripomienka, lebo zdrazuje hodnovernos Platnom opsanej
udalosti). V dialgu Faidn hovor o dvode Platnovej neprtomnosti
v Skratovom alri pred jeho vyntenou samovradou. Najastejie vystupuje vo
vlastnch dialgoch Xenofn (neskr takto vstupuje do vlastnch dialgov napr.
Cicero).

18
Platnov Skrats je v porovnan s ostatnmi znmymi obrazmi
Skrata vnivm filosofom filosofom skrz naskrz. Niet pochb, e
ran Platnove dialgy si kldli za cie ukza Skrata v tom najlep-
om svetle. Zobrazuj ho ako prenikavho myslitea, ktor jednostaj
spochybuje vldnuce mienky. Skrats vyuva mnostvo logickch
postupov, aby doviedol ud, ktor si myslia, e nieo vedia, k stavu,
v ktorom s nten opusti vlastn presvedenia tie sa neakane
rozplyn a u sa nedaj posklada dokopy.
Skrats sa zhovra so slvnymi uitemi renctva (Gorgias), so-
fistami (Prtagoras, Hippias), vojvodcami (Lachs a Nikias), kazmi
(Euthyfrn), prednatemi homrskych spevov (In). Platn predsta-
vuje svojho uitea ako charizmatick osobnos, ktor napriek tomu,
e nie je znalcom rtoriky, sofistiky, vojenskej stratgie alebo bsnic-
tva, doke vies rovnocenn dialg s tmi, ktor s veobecne pova-
ovan za znalcov tchto odborov, ale ich znalectvo sa spochybn vo
chvli, ke je konfrontovan s morlnymi postojmi.
Platn majstrovsky zobrazuje Skrata ako myslitea, ktor sa ne-
ustle stavia do zadia (jedna z polh sokratovskej irnie), ale aj na-
priek tomu, i prve vaka tomu vaz vo vetkch zpasoch. Obha-
joba Skrata ako nepochopenho filosofa ako cudzinca vo vlastnej
obci je dokonale presvediv. Dokonca aj povestn Skratova irnia
nadobda v tomto stvrnen siln morlny ndych. Je opodstatnen
prve preto, lebo ju vedie siln morlne presvedenie snaha sta sa
dobrm lovekom (v strednch dialgoch snaha sta sa dobrm oba-
nom). Skrats nespravodlivo obalovan a nespravodlivo odsden
strca navonok vetko, ke mus ods zo ivota. Ale v skutonosti
nestrca to, o je pre ivot najdleitejie duu oisten od nespra-
vodlivho konania. Je to Skrats-hrdina hros novho typu a novej
doby, ktorho mylienkovo predznailo hnutie sofistov.
1

1
Platnova heroizcia Skrata zapad do atmosfry grckeho osvietenstva 2. pol. 5.
st. pr. Kr., ktor obhajovalo sebestan ivot ivot veden pomocou txnh, t. j.
ivot bez obv z toho, o prinesie Txh. Obhajoba sebestanho ivota sa prejavila
v novom chpan vchovy (sofisti), vo vtvarnom umen, v drme (por. napr. Sofok-
leovu Antigonu, v. 332-375, ktor je oslavou obrovskch schopnost loveka: lovek
me unikn vetkmu vaka svojmu umu/umeniu okrem smrti). Platn sa pok-
a cez postavu Skrata o alternatvny vklad schopnost loveka (kritika sofistov),

19
Medzi textami sokratovskch rozhovorov njdeme viacero po-
dobnost. Niektor dialgy nes rovnak nzov a navye s spriaznen
tematicky. Aspasiu a Alkibiada meme autorsky pripsa tak Aischi-
novi ako aj Antisthenovi. Aspasia je vykreslen ako Perikleova ui-
teka rtoriky gorgiovskho typu.
1
Eukleids
2
napsal podobne ako
Platn Alkibiada (s podtitulom Erotika ie O lske). Podobn ero-
tick tmy, ak nachdzame u Aischina, objavme aj v Platnovom
Lysidovi a v Symposiu.
3
Mnostvo narok na Erta vyslovuje Alki-
biads v Platnovom Gorgiovi a Prtagorovi.
4
strednm motvom
Xenofntovho Symposia je ros (napoly artovn, napoly vny)
ros je uchopen ako sokratovsk prostriedok k dosiahnutiu zdatnosti.
Platn i Xenofn zhodne pouvaj motvy z dialgov starch sokra-
tovcov (napr. Aischina a Antisthena). U Xenofnta njdeme motvy
korepondujce s Platnovmi ranmi (iastone strednmi) dialg-
mi; ale neplat to naopak; Platn poda vetkho nevyuva Xenofn-
ta.
Zaujmav naptie nachdzame v priestore medzi Platnovm Sk-
ratom, ktor sa priznva k vlastnej nevedomosti, a Aischinovm Alki-
biadom, v ktorom Skrats pripa, e jeho uenie sa nezaklad na
znalosti (txnh) alebo poznan (myhma): Skrats by sm seba
usvedil z vekej blznivosti (mra), ak by poskytol Alkibiadovi
nejak znalos (txnh) namiesto boskho prdelu (y& mor&).
5

ktor sa zaklad na morlnom vymedzen techn a vysti do hadania Dobra pre
Obec.
1
Aspasia sa predstavuje reou, ktor vychdza z gorgiovskho tlu; por. zlomok A
65 Giannantoni z Aischinovej Aspasie. Aspasia je zobrazen ako zdatn uiteka
Peirklea a Skrata aj v Platnovom Menexenovi (235e). Antisthenova Aspasia zase
koreponduje s Platnovmi kritickmi vhradami voi Perikleovi.
2
Eukleids (zakladate megarskej alebo eristickej koly) sa zaujmal o sporn tvrde-
nia a Skrats mu vraj kvli tomu povedal, e bude vedie, o si m poa so sofis-
tami, ale nie s umi (DL 2.30).
3
Skrats sa priznva, e lske sa vyuil u Aspasie (samozrejme, e tto situcia
mohla ma u Aischina ironick podtn, kee Aspasia bola v Athnach vykrianou
a spolitizovanou hetrou). Por. zlomok A 62 Giannantoni z Aischinovej Aspasie.
4
Diotima Platnovho Symposia je mono pokusom o vyrovnanie sa s Aischinovou
Aspasiou; por. Symp. 201d n.
5
Por. Alcibiades, fr. 11a, Dittmar.

20
Skrats hovor Alkibiadovi, e nepozn nijak myhma ktor by
mohol niekoho naui, a tm mu pomc.
1
Nakoniec Skrats pomha
odpoveda Alkibiadovi len vaka lske, ktor k nemu cti.
2
Aischinov
dialg vykresuje proces vyvracania (lgxow
3
), ktorm Skrats
privdza Alkibiada k vedomiu nevedenia a k nutnosti zdokonaova
sa; no potreba zdokonaovania nevyplva zo systematickej argumen-
tcie (ako je to v Platnovch ranch dialgoch); Skrats obdaruje
svojho milenca sokou Themistokla, aby si Alkibiads mohol kedy-
kovek pripomen vlastn nedokonalos tm, e sa porovn so slv-
nym politikom a vojvodcom.
4
Vznam Skratovho vyvracania, ktor
mu pripisuje Aischins, poukazuje na nesmierne zaujmav vec: sok-
ratovsk vyvracanie by sme mohli chpa ako skku udskch cha-
rakterov; nie je dkazom nutnosti vedenia pre zdatnos konania.
5

1
Por. Alcibiades, fr. 11c, Dittmar.
2
Por. zlomok A 53 Giannantoni.
3
Vyvracanie (lgxow) bolo dleitm aspektom sokratovskej maieutiky; no ned sa
celkom presne odli od neskorej platnskej dialektiky, ktor doho vna prvky
vyvracajcej vstavby dokazovania smerujcej k zvltnemu druhu dialektickho
vedenia (napr. v Sofistovi). Por. sloveso lgxin (preskma, skma otzka-
mi, vyvraca, vyvracanm dokza, usvedi z omylu); Pl., Soph. 242b,
256c; Theaet. 161e, 162a; Gorg. 470c. Por. platnske pouitie vrazu lgxow
(dkaz, skka, vyvracanie, skmanie, zodpovednos), ktor m pravde-
podobne vemi blzko k charakteru sokratovskej maieutiky; Rep. 336c: vnivo vy-
vraca (filotimo lgxn); Pl., Rep. 538d-e, kde vyvracanie nie je len nejakou
technikou pochybovania, lebo takto by stratilo svoj zmysel a stalo by sa nezmysel-
nm; por. Soph. 230b-d: filosofia vynma z due mienky prekajce pravm nu-
km; Rep. 534c: filosof mus oddeli ideu dobra od vetkho ostatnho a mus by
pripraven vyvrti (lgxn dijin) ako v bitke vetky nmietky, a to nie poda
zdania, ale poda scnosti.
4
Aj v niektorch platnskych textoch njdeme podobnosti s touto situciou. Por.
Nikiovu chvlu na Skratove vyvracanie, ktor ho rob lepm (Lach. 187e-188b);
por. taktie Skratov rozhovor so alobcom Meltom ako praktick prklad vyvra-
cania poukazujceho na zdatn postoj vyvracajceho (Ap. 24c-27d).
5
Aristotels vyta Skratovi intelektualizmus v otzkach etiky, ke mu pripisuje
nzor, e vedenie je nutnou a zrove dostatonou podmienkou konania (por. EE
1216b3 n.; EN 1145b25-26). Aristotelova kritika ns odkazuje na ran Platnove
dialgy aj ke formulciu zdatnos je vedenie ( rt stin pistmh) nen-
jdeme v takejto podobe u Platna. Najbliie k tejto (aristotelovskej) formulcii m

21
V podobnom duchu hovor Xenofn na konci Spomienok (Mem.
4.8.11), e Skrats podroboval svojich priateov skke, odhaoval
chyby ich konania (martnonta) a povzbudzoval ich, aby sa usi-
lovali o zdatnos a dokonalos.
Nartnut obraz Skrata kontrastujci s Platnovm zobrazenm
nie je jedin. Vo Faidnovom dialgu Zopyros
1
je Skrats para-
doxne vykreslen ako lovek, ktor sa priznva k vlastnm vniam.
Zopyros je orientlny mg, ktor je presveden, e nae prirodzen
sklony preduruj nae sprvanie; vlastnosti kadho loveka sa daj
vyta priamo z jeho tvre, z rei tela.
2
Faidn pomocou Zopyra
ako sa zd nara na Skratov erotick pomer k mladm muom.
Zopyros, ktor Skrata nikdy predtm nevidel, uruje jeho charakter a
odhadne ho na ako chpavho a nemerne vnivho loveka (o
om m svedi jeho bia ija a alie telesn znaky). Ke sa Skra-
tovi iaci mgovi vysmej, uite ich zahriakne, a v tej chvli me
zaa typick sokratovsk rozprava: Skrats ukazuje Zopyrovi cestu
prekonania telesnch sklonov, ku ktorm sa priznva cestou je filo-
sofia.
Ako vidme, kad sokratovec zobrazoval Skrata inak. Cieom
sokratovskch dialgov v zachovanch textoch prevej genercie
Skratovch iakov zrejme nebolo historick vykreslenie osobnosti
Skrata, ale problematizcia etickch otzok sokratovskm spsobom.
K tomuto spsobu patrila okrem inho autonmia myslenia: otzky
zameran na tl ivota si meme poloi spolu so Skratom, ale
odpoveda si na ne musme sami. V tomto zmysle by sme mohli ro-
zumie aj Platnovmu ostrmu protikladu medzi mmhsiw, napodobo-
vanm na spsob bsnictva, a pohsiw, skutonou innosou filosofo-

Platnov dialg Prtagoras 361b1-2: vetky veci [t. j. zdatnosti ako spravodlivos,
rozumnos at.] s vedenie (pnta xrmat stin pistmh); por. nepriamu
formulciu v Prot. 361b3-4: keby zdatnos bola nieo in ako vedenie ( mn
gr llo ti n pistmh rt). Sokratovsk maximu zdatnos je vedenie
rozvin hlavne helenistick stoici, ktor sa prihlsia priamo k Skratovmu odkazu.
1
Fragmenty z dialgu Zopyros (vrtane srskeho textu, ktor je najrozsiahlej) zha
sta L. Rossettiho, 1980, s. 1834 n.
2
Aj stoik Zenn si mysl mono v nadvznosti na sokratovsk literatru , e cha-
rakter loveka sa d vyta z jeho vzoru (por. SVF I.204).

22
vania. V Zkonoch pe (817b): ...my sami sme bsnikmi tragdie, o
mono najkrajej a rovnako najlepej; cel naa stava je zloen ako
napodobenina najkrajieho a najlepieho ivota, a to je prve, poda
naej mienky, najpravdivejia tragdia.
Ak by sme pokraovali vo vpote ciest sokratovskho myslenia 4.
st. pr. Kr., zistili by sme, e kad zo zakladateov sokratovskej ko-
ly rozvinul sokratiku inak. Uveme si len jeden prklad: Hedonistic-
k sokratovstvo Aristippa, ktor nachdza svoj ostr protiklad v anti-
hedonistickom sokratovstve Antisthena a jeho kynickch nasledovn-
kov:
Aristippos z Kyrny (Arstippow Krhnaow) sa pokladal za
pokraovatea sokratovskej tradcie myslenia a podobne ako al
Skratovi iaci psal sokratovsk dialgy.
1
V zhode s kynikmi sa ne-
zaoberal fyzikou a logikou.
2
Jeho jedinm zujmom bola etika, ktor
doplnil o svojrznu epistemolgiu. Typick sokratovsk zdvodnenie
priority etiky pred ostatnm nukami vyplva z kritiky konvennej
morlky, ktor vedie k strachu pred bohmi a smrou.
3
Dodajme, e
Aristippos odmietal Platnovu nuku, lebo vraj m aleko od toho, o
by sme mohli pripsa Skratovi.
4

Aristippovsk etika vychdzala z epistemologickej pekulcie,
resp. z psychologickej sksenosti: Duevn hnutia (t pyh) s sta-
vy, ktor sprtomuj seba a nemu poskytova nepravdiv inform-

1
DL 2.84 referuje o 25 dialgoch Aristippa okrem toho spomna diatriby a knihy
venovan Dionysiovi. Sotion a Panaitios zostavili in zoznam spisov, medzi ktormi
s aj spisy (DL 2.85) O vchove, O zdatnosti, O astnej nhode. Sosikrats z Rho-
du vak tvrd, e nenapsal ni (DL 2.84). Fragmenty a odozvy na Aristippove prce
sa zachovali u Diogena Laertskho a Sexta Empeirika (por. Giannantoni, 1991; naj-
komplexnejia interpretcia kyrenaickho hnutia: Tsouna, 1998).
2
Por. DL 2.92: veci, o ktorch hovor fyzika, pokladali aristippovci za nepochopite-
n (katalhcan).
3
Por. DL 2.92: Etiku musme tudova preto, lebo ten, kto si osvojil sprvny nzor o
povahe dobra a zla, je schopn sprvne a dobre hovori, uchrni sa povery a unik-
n strachu pred smrou. Por. DL 2.93: ni nie je ani spravodliv ani krsne ani
hanebn (dkaion kaln asxrn) od prirodzenosti (fsi), ale len v dsledku
dohody/zkona a zvyku (nm ka yi).
4
Por. Ar., Rhet. 1398b30-33; DL 2.60; 3.36. Bliie pozri Grote, 1888, s. 199-201.

23
cie o sebe tej osobe, ktor ich preva. Pyh s uchopen ako bez-
prostredn obsahy vntornej sksenost: kad stav je osobnm pre-
vanm vnmajceho. Autobiografick sprvy o individulnych duev-
nch stavov s z tohto dvodu neomyln (dicsta), nevyvrti-
ten (njlgkta), vern (bbaia) a pravdiv (t lhy). Avak
stavy inch ud s nm neprstupn.
1

Ak by sme neprisudzovali toto uenie aristippovcom
2
, ale u Aris-
tippovi a posudzovali by sme jeho pozciu z hadiska Skratovho od-
kazu, nali by sme logick prepojenie kyrenaickej epistemolgie
s delfskm prkazom Poznaj sm seba!, ktor Aristippos interpretu-
je Len seba! (mem pozna). Sokratovsk staros o duu
(pimlia ato) sa v kyrenaickom postoji zuuje iba na duu,
m vyluuje rozrenie starosti na cel obec, ako to bolo v prpade
Platna. V tomto postoji sa prejavuje okrem inho nastupujci duch
helenistickej etiky.
Antick sprvy o Aristippovi s dvojakho druhu: 1. Jedny ho
oznauj za hedonistu, ktor stotouje blaenos so sborom roz-
ko nadobudnutch poas ivota. Aristippovci vraj vychdzaj
z predpokladu, e rozko (don) a boles (pnow) tvoria dva zklad-
n stavy due (do pyh; DL 2.86). Rozko je mierny pohyb
(...lan knhsin; DL 2.86); boles je prudk, drsn pohyb
(...traxan knhsin; DL 2.86); o znamen, e je primeranejia ako

1
Aristippovci pouvaj neologizmy oznaujce vnmanie kvalt vo forme prslovko-
vch uren, ktor sa vzahuj len k vnmajcemu a nevzahuj sa k vnmanm ve-
ciam, v ktorch prebiehaj fyziklne zmeny: napr. papier psob bielo, a nie pa-
pier je biely.
2
Kyrenaick uenie rozvinula najskr Aristippova vlastn rodina (dcra Aret a vnuk
Aristippos Mlad, ktorho vyuila matka, preto ho nazvali emtrodydaktom; DL
2.83), a poas helenizmu trojica Theodoros (Ydrow), Annikeris (Annkriw)
a Hegesias (Hghsaw). Kad z nich zaloil vlastn spoloenstvo, tzv. theodorovci
(DL 2.97 n.), annikeriovci (DL 2.96-97) a hegesiovci (Hghsiako; DL 2.93-96),
ale popri nich jestvovala aj ortodoxn kyrenaick kola nasledujca svojho zakla-
daetea. Ich diela sa nezachovali. por. encyklopdiu Sda (Suidas, Arsiw a 286),
ktor referuje o jednotlivch filosofickch kolch a menuje kyrenaikov, annikeria-
nov a theodorovcov.

24
boles, lebo t je neznesiten (DL 2.90). Cieom ivota je jednotliv
rozko, ale blaenosou je ich shrn (DL 2.87). Ako vidme, aristip-
povci rozliuj poda Diogenovho vkladu medzi cieom
a blaenosou t je vak v konenom dsledku nedosiahnuten (DL
2.90), lebo ani mudrc neije cel ivot v rozkoi (dw zn), ani
hlupk neije cel ivot v bolesti (DL 2.91). Rozumnos (frnhsiw)
centrlny pojem sokratovskej etiky pokladaj aristippovci za dob-
ro; nie je vak elaten (artn) sama pre seba, ale pre svoje in-
ky (DL 2.91).
2. Druh typ sprv pripisuje Aristippovi nzor, poda ktorho pote-
enie plynce z rozko podmieuj schopnosti konajceho loveka.
Zskava ich filosofickm vzdelanm, ktor jedin poskytuje duevn
slobodu a dobr stav due. Peripatetik Aristokls napr. kategoricky
popiera, e by bol Aristippos hedonista, hoci nebol prli striedmy
lovek.
1
Nezabdajme, e Aristippovo meno sa vo filosofickch dis-
kusich objavovalo vemi dlho, o naznauje, e nemohol by plyt-
km mysliteom. Je mon, e a jeho nasledovnci v tretej generci
rozvinuli hedonizmus v podobe, ak poznme zo sprv neskorch
doxografov.
2
Druh typ sprv koreponduje so sokratovskm pozadm
kyrenaizmu: Len za pomoci nadobudnutho vzdelania me lovek
vnma rozkoe bez obv, e zotroia jeho duu.
3
Zaujmav zmienka
u Xenofnta (Mem. 2.1.11) hovor, e jedin, o si Aristippos el, je
ivot v slobode, ktor vedie k blaenosti. Sm pre seba si zvolil maxi-
mu kdekovek i ako cudzinec pretoe len ivot cudzinca umo-
uje slobodu, ktor ns vedie k blaenosti (Mem. 2.1.14
4
). To by na-
znaovalo, e ivot nechpal ako jednotliv okamihy naplnen rozko-
ou, ale v sokratovskom duchu ako celok. Ak zastval Aristippos tento
nzor, tak by sme ho mohli oznai skr za eudaimonistu ne za
hedonistu.

1
Por. Eusebius, Praep. ev. 14. 18,3132 (763d764b).
2
Uenie o prtomnch telesnch rozkoiach ako o cieli konania by sme mohli pripsa
pravdepodobne a tretej genercii kyrenaikov, konkrtne Aristippovi Mladiemu.
3
Umiernen podobu hedonizmu obhajuje aj Platnov Skrats v dialgu Prtagoras.
Dialg Gorgias naopak odmieta hedonistick postoj. Por. Gosling, Taylor, 1982, s.
45-82.
4
Por. DL 2.68: vaka filosofii sa meme stka s celm svetom.

25
Aristippos, Xenofn, Platn, Antisthens a al autori sokratov-
skch dialgov zobrazovali Skrata natoko odlinmi spsobmi, e
nedokeme z fragmentrnych obrzkov posklada spolon podo-
bu Skrata-myslitea. Jednotliv obrazy s neprenosn a zapadaj do
rmca tm, o ktorch pojednvaj jednotliv rozpravy. Ak pripustme,
e kad zobrazenie Skrata je elov a jeho pouitie vychdza zo
sokratovskch otzok, na ktor mus kad hada vlastn odpovede,
mohli by sme sa pta, ako by vyzerali sasn zobrazenia Skrata
ak by neboli historizujce. Ak by bol Skrats, ktor prema sok-
ratovsk otzky zo sasnej perspektvy? Bol by alternatvnou cestou
myslenia voi platonizmu/aristotelizmu a ich mnohorakm dejinnm
podobm? Prelome si tto otzku do niektorho zo slovnkov sas-
nho myslenia: Bol by to Skrats skr analytick ako pekulatvny.
hermeneutick alebo dekontruktivistick? A potreboval by vbec
nejak metdu na to, aby mohol (vedome, t. j. rozumne) vytvra
(inn) postoj k (svojmu) ivotu? Alebo by zohrvala metda pri
skman ivota podobn rolu, ak hrali zdvodnenia jeho spolubesed-
nkov v rozhovoroch?
Takto formulovan otzky ns prli vzauj od toho, o spjame
so sokratovskm problmom. Tlak tradcie ns nti myslie inak.
Ako? Historicky. Ale histria sa v prpade Skrata neme oprie
o ni historick. Nem k dispozcii historick doklady a sprvy, ktor
by mohla skma a nsledne interpretova. Preto mus poui skoky.
Pri pokusoch o rekontrukciu historickho Skrata sme a done-
dvna narbali najm s Platnovmi ranmi dialgmi.
1
S hodnotenm

1
Jeden z poslednch vplyvnch pokusov o systematick rekontrukciu historickho
Skrata, ktor sa opiera o dielo ranho Platna, pochdza z pera Gregory Vlastosa
(Vlastos, 1991), na ktorho nadviazali jeho iaci (Kraut, 1984; Brickhouse, Smith,
1994; Irwin, 1995; McPherran, 1996; Beversluis, 2000, at.). Vlastos (1991, s. 45-
80) rozliuje medzi ranmi a neskormi dialgmi Platna. Skrata identifikuje
s ranmi dialgmi (nevma si pritom ostatn sokratovsk literatru). Ran dialgy
Platna sa poda Vlastosa odliuj od neskorch, v ktorch Platn koncipuje vlast-
n filosofick pozciu aj ke je ich hovorcom Skrats, s to dvaja odlin Sk-
ratovia: Skrats 1 (Socrates
E
) vyuva vlastn metdu, elenchos, pomocou ktorej
had morlne pravdy tm, e nti spolonkov v rozhovore, aby zdokonaovali svo-
je vlastn chpanie morlnych otzok. krats 1 ironicky hovor, e nevlastn iadne
vedenie a pomocou elenchos zanechva svojich spolonkov v aprii, teda v stave,

26
ostatnch zachovanch sprv sme sa prli nezdriavali: Aristofans
Skrata paroduje, Xenofntova podoba Skrata je naivn, Aristotelo-
ve sprvy s sprostredkovan 1. generciou akademikov. Platn vy-
chdzal historicky zo vetkch svislch zdrojov najvernejie.
Platn bol jednoducho prli vekou autoritou na to, aby sme ho nebra-
li vne. Na druhej strane musme pripusti, e Platn sa nemohol ako
autonmny myslite uspokoji s mimetickm zznamom Skratovch
rozhovorov. Navye Platn tak ako al sokratovci 5.4. st. pr. Kr.
vedome vyuval ner sokratovskch dialgov, ktor si nenroko-
val na historickos, ale jednotliv vyobrazenia Skrata prispsobo-
val vlastnm zmerom. Mono by sme sa mali odznova pta, kto je
ran Platn?
1
A to nie vo vzahu k Skratovi, ale vo vzahu
k Platnovi a jeho prvm kritikom (Antisthens, Stilpn, Diogens,
Aristotels, Aristippos at.) a obhajcom (Star Akadmia).
2

Je pre ns skutone dleit otzka historickho Skrata? Ak
no, tak potom vyplva skr z toho, ako rozumieme vlastnej histrii,
ne zo sokratovskho problmu. Stle ns v nejakej podobe prena-
sleduj otzky dejinnej kontinuity a diskontinuity, problmy postojov
k mylienkovm predpokladom a monostiam, vzvy k odpovedaniu
na tradin otzky a k zodpovednosti za tradciu, ktor ich raz sformu-
lovala a odvtedy ich neustle reformuluje.

v ktorom vedia, e ich pvodn vedenie je neudraten. Skrats 2 (Socrates
M
) ne-
postupuje v skman pomocou elenchos a nezaober sa iba morlnymi otzkami, ale
rozvja aj metafyziku, politiku at. (uenie o idech). Skrats 2 je presveden, e
dosiahol vedenie o sokratovskch otzkach a sna sa ho predloi. Neskorie dial-
gy nie s aporetick, ale maj skr charakter doktrn. Zver: Platn pe ran dialgy
pod vplyvom Skrata a my meme identifikova v tchto pojednaniach historick-
ho Skrata.
1
Patoka kladie vo Venosti a dejinnosti sugestvnu otzku, ktor sa vzahuje
k prechodu medzi ranm sokratovskm Platnom a neskorm Platnom s jeho
nukou o idech: ...je Sokrates, jak vcelku shodn pijm cel velk klasick tra-
dice, pouhou vodn kapitolou platonismu, nebo je Platn pouhou kapitolou skrati-
ky? (Patoka, 1996, s. 142). Patoka je v uritom zmysle naklonen odpoveda
druhm spsobom, ke had podoby negatvneho platonizmu...
2
Netradin prstup k sokratovskmu problmu, ktor berie do vahy vetky za-
chovan sprvy o Skratovi a nepreferuje Platnove dialgy, njdeme napr.
v prcach Charlesa Kahna a Vandera Waerdta (ed (Vander Waerdt, 1994; Kahn,
1996).

27
Otzka, kto je Skrats, nm nedovouje historizujci vklad. Nti
ns pta sa predovetkm na to, kto ju kladie. Ak stratgie a taktiky
volme pre interpretcie Skrata, resp. sokratovskch problmov?
A preo s sokratovsk problmy sokratovsk? V prpade Skrata je
prednos tejto otzky pred inmi ovea zrejmejia ako v prpade inch
inicitorov zpadnho myslenia. Preo? Pretoe o Skratovi nevie-
me ni historick, pretoe Skrats ni nenapsal? Ale ako by mohla
nenapsan tradcia zasiahnu napsan, ak by bola skutone nenap-
san? Alebo je tm dvodom vha, ktor pripisujeme Skratovmu
vplyvu? Zd sa, e druh monos m prednos pred prvou (mimo-
chodom poukazuje na prioritu prtomnosti pred minulosou pri psa-
n histri). Ale aj voi nej by sme sa mohli ohradi jednoduchou n-
mietkou: Skrats zohrva v naich dejinch filosofie v konenom
dsledku marginlnu rolu, lebo jeho psobenie vzahujeme takmer
vlune k Platnovi a Aristotelovi. Skrats bez Platna ako legitimu-
jceho sa nstupcu sokratovskch etickch skman a bez Aristotela,
ktor sa skrz Skrata vyrovnva s Platnovou predstavou Dobra, by
bol pre dejiny filosofie nezaujmav a okrajov. Skrats m ak
tak dleitos v dejinch zpadnej filosofie len vo vzahu
k Platnovi a Aristotelovi, lebo nae dejiny filosofie s dejinami pla-
tonizmu a aristotelizmu.
Letm pohad na vvoj antickho (nielen filosofickho) myslenia
vak sta na to, aby sme zistili, e Platn a Aristotels sa objavili v
centre mylienkovch zpasov a na konci helenizmu. Poas nieko-
kch storo sa aristotelizmus a platonizmus rozvjali ezotericky t. j.
ako uenia, ktor sa nezverejovali, lebo bez dslednej akademickej
a peripatetickej prpravy by ostali nepochopen. Prve v tejto dobe bol
najvou autoritou pre helenistickch (a neskr aj pre mnohch filo-
sofov imperilneho obdobia) Skrats. Tto okolnos vvoja antic-
kho myslenia sa takmer plne vytratila z naich vekoplonch v-
kladov dejn myslenia. Nemusme sa pta preo. Uspokojme sa
s jednoduchm vysvetlenm: Platonizmus a aristotelizmus zaujali v
stredovekom myslen dleit pozcie, od ktorch sa odvjal aj neskor-
novovek vzah k tradcii. Preto je pre ns Platn dleitej mysli-

28
te ako Skrats aj ke pre myslenie. 4. st. pr. Kr. boli Antisthens
alebo Isokrats vznamnejmi filosofmi
1
ako Platn.
Za najvplyvnejieho filosofa oznaovali helenistick myslitelia vo
vzahu k vlastnmu mysleniu Skrata. Ak bol tento vplyvn
a ven Skrats? Km bol pre svojich nasledovnkov
a obdivovateov a o vlastne nasledovali? Tieto otzky s z hadiska
tradovanho tania dejn zpadnho myslenia (ako dejn platoniz-
mu, do ktorho patr aj jeho odvrten strana, aristotelizmus) ne-
smierne zaujmav. A mono aj dleit. Ich dsledn preskmanie by
pred nami mohlo otvori nov monosti vkladu dejn filosofie, i
dokonca nov dejiny dejiny myslenia, ktor sa neuskutonili, lebo
sme ich nemysleli. Fragmentrne preskmanie naznaench otzok by
pred nami mohlo otvori dejiny, v ktorch by sme neposudzovali an-
tick myslenie kritriami stredovekho myslenia, ktor zase posudzu-
jeme novovekmi kritriami, a ktor koniec koncov obhajuje-
me nrokmi vlastnho myslenia poznaenho historizmom a jeho
kritikou alebo hermeneutikou a jej zakotvenosou v tradcii hadania
zmyslu.
Naznaen cesta k sokratike nie je jednoduch. Vyaduje si zvlt-
ny typ historickej prce, ktor m vedom vzah k prtomnosti.
A zrove si uvedomuje ohranienos pokusov o prepisovanie minu-
losti. Ale je to nesmierne zaujmav a dobrodrun prca, ktor ns
me zmeni.
2

1
Pojem filosof sa pouval v antike omnoho irie ako dnes. Napr. Isokrats (ktor-
ho dnes radme medzi vznamnch attickch renkov) nazval sm seba filoso-
fom a kritizoval tch, ktor filosofiu zneuvaj na skromne a przdne ely (por.
Nic. 1; Antid. 18; Demon. 4). Len mlo sasnch interpretci pripomna dobov
marginlnos Platna alebo Aristotela. Ako prklad uveme aspo Kahnovu prcu
(Kahn, s. 2): Duchovn svet, do ktorho patr aj Platnove dielo, nebol urovan
charakterom jeho dialgov, ale myslenm a psanm Platnovch sasnkov a riva-
lov, napr. dielami renka Isokrata a najrznejch nasledovnkov Skrata.
2
S podobnm zmerom pe svoje histrie Michel Foucault chce sa sta niekm
inm. Jeho posledn prce o genealgii etiky a dejinch hier pravdy a nepravdy maj
vo vzahu k vldnucim filosofickm tradcim sokratovsk charakter. Foucault sa
v uritom zmysle hlsi k antickmu idelu filosofovania ako asksis, t. j. mylienko-
vej prpravy seba samho: Myslenie zisuje, do akej miery ho me innos, ktor
vykonva, oslobodi od skrytch predpokladov a umoni mu myslie inak (Fou-

29

LITERATRA

ANTISTHENIS FRAGMENTA (1966): Caizzi, Fernanda Decleva (ed.).
Varese & Milano, Istituto Editoriale Cisalpino.
ARISTOFANS (1996): Oblaky. Preloil Jan princl. Praha, Rezek.
Aristoteles (1980): Poetika. Rtorika. Politika. Prel. P. Kuklica. Brati-
slava, Tatran.
ARISTOTELIS OPERA (1831-1870): Zost. I. Bekker. 5 zv. Berlin,
Reimer.
BENSON, H., ed. (1992): Essays on the Philosophy of Socrates. Ox-
ford, Oxford University Press.
BEVERSLUIS, John (2000): Cross-Examining Socrates: A Defense of
the Interlocutors in Plato's Early Dialogues. Cambridge, Cambrid-
ge University Press.
BRANDWOOD, L. (1990): The Chronology of Platos Dialogues.
Cambridge, Cambridge University Press.
BRICKHOUSE T. C., SMITH, N. D. (1994): Plato's Socrates. New
York & Oxford, Oxford University Press.
CICERO, M. T. (1933): Academics. Loeb Classical Library, Cam-
bridge, Harvard University Press & London, Heinemann.
CICERO, M. T. (1982): Tuskulsk rozhovory, Laelius o priatestve a
in. Prel. E. imoviov, J. Bartosiewiczov, D. koviera. Brati-
slava, Tatran.
CICERO, M. T. (1945
2
): Tusculan Disputations (Tusculanae disputa-
tiones), 5. zv., do anglitiny prel. J. E. King, Loeb Classical Libra-
ry, Cambridge, Harvard University Press & London, Heinemann.
DIOGENES LAERTIOS (1954): ivotopisy slvnych filozofov. 2 zv.
Prel. M. Okl. Bratislava, VSAV.
DITTMAR, H., ed. (1912): Aischines von Sphettos. Studien zur Lite-
raturgeschichte der Sokratiker. Philologische Untersuchungen, vol.
21. Berlin, Weidmann, s. 266-296.

cault, 2003, s. 16-17). V tomto duchu interpretuje jeho prcu na genealgii etiky aj
Paul Veyne (Veyne, 1993, s. 1-9).

30
FIELD, G. C. (1930): Plato and His Contemporaries: A Study of Fo-
urth-Century Life and Thought. London, Methuen.
FILODEMO (1991): Storia dei filosofi. Platone e lAcademia. Prel. T.
Dorandi. Napoli, Bibliopolis.
FITZGERALD, W. (1853): Selections from the Nicomachean Ethics
of Aristotle. Dublin 1853.
FOUCAULT, M. (2003, [1984]): Uvn slast. Djiny sexuality II.
Prel. K. Thein, N. Darnadyov a J. Fulka. Praha, Herrmann & sy-
nov.
FRIEDLNDER, P. (1958-1969): Plato. 3 zv. Prel. H. Meyerhoff
(pvodne: Platon. Seinswahrheit und Lebenswirklichkeit). London,
Routledge & Kegan Paul 1958 (zv. I.), 1964 (zv. II), 1969 (zv.
III.).
GIANNANTONI, G. (1991): Socratis et Socraticorum Reliquiae.
Napoli, Bibliopolis.
GROTE, G. (1888): Plato and the Other Companions of Sokrates. Zv.
I. London, John Murray, 2. vyd.
GOSLING, J.C.B., TAYLOR, C.C.W. (1982): The Greeks on pleasu-
re. Oxford, Clarendon press.
GUTHRIE, W. K. C. (1971): Socrates. Cambridge, Cambridge Uni-
versity Press.
HANSEN, M. H. (1995): The Trial of Sokrates: from the Athenian
Point of View. Copenhagen, Royal Danish Academy of Sciences
and Letters, Historisk.-filosofiske Meddelelser 71.
HENRY, Madeleine M. (1995): Prisoner of History. Aspasia of Mile-
tus and her Biographical Tradition, Oxford, Oxford University
Press.
HUSS, B. (1999): Xenophons Symposion. Ein Kommentar, Band 125,
Stuttgart Leipzig, B. G. Teubner.
IRWIN, Terence H. (1995): Plato's Ethics. Oxford, Oxford University
Press.
ISOCRATES (1980
2
): Orationes. 3 zv. Usporiadal a prel. G. Norlin
(3. zv. L. R. Vasn Hook). Loeb Classical Library, Cambridge, Har-
vard University Press & London, Heinemann (1928 1945
1
).
KAHN, C. H. (1996): Plato and The Socratic Dialogue. Cambridge,
Cambridge University Press.

31
KOFMAN, Sarah (1998): Socrates: Fictions of a Philosopher. Prel
Catherine Porter. Cambridbe, Cambridge University Press (pvod-
ne: Socrate(s), Paris, Editions Galile 1989).
KRAUT, R. (1984). Socrates and the State. Princeton, Princeton Uni-
versity Press.
McPHERRAN, M. L. (1996): The Religion of Socrates. University
Park: Pennsylvania State University Press.
METTE, H.-J. (1984): Zwei Akademiker heute: Krantor von Soloi
und Arkesilaos von Pitane. Lustrum 26/1984, s. 7-94.
NEHAMAS, A. (1992): Voices of silence: On Gregory Vlastos` Soc-
rates. Arion, ro. 2, . 1, s. 157-186.
PATOKA, J. (1996): Pe o dui I. Praha, OIKOYMENH.
PLATO (1999): Clitophon. Preklad a komentr S. R. Slings. Cam-
bridge, Cambridge University Press.
PLATON (1990): Dialgy. 3 zv. Prel. J. par. Bratislava, Tatran.
PLATONIS OPERA (1900-1907). 5 zv. Zost. J. Burnet, Oxford, Cla-
rendon Press.
PLATN (1997
2
): Epinomis, Mins, Pseudoplatonika, Kleitofn,
Epigramy. Prel. F. Novotn. Praha, OIKOYMENH.
ROSS, W. D. (1955): Aristotelis Fragmenta Selecta, Ofxord.
ROSSETTI, L. (1980): Ricerche sui dialoghi socratici di Fedone e di
Euclide, Hermes 108/1980, str. 1834 n.
STENZEL, J. (1940): Plato`s Methods of Dialectic. Prel. D. J. Allan.
Oxford, Clarendon Press.
TSOUNA, V. (1998): The Epistemology of the Cyrenaic School.
VLASTOS, G. (1991): Socrates: Ironist and Moral Philosopher.
Cambridge, Cambridge University Pres.
VANDER WAERDT, P. A., ed. (1994): The Socratic Movement.
Cornell University Press, Ithaca.
VEYNE, P. (1993, [1986]): The Final Foucault and His Ethics. Cri-
tical Inquiry, 20, Autumn 1993, s. 1-9.
XENOFN (1972): Vzpomnky na Skrata. Prel. V. Bahnk. Praha,
Svoboda.

32
XENOPHON (1923): Memorabilia. Prel. E. C. Marchant. Loeb Clas-
sical Library, Cambridge, Harvard University Press & London,
Heinemann.
33

KWESTIA SOKRATEJSKA

Janina Gajda-Krynicka

Wielowiekowe badania nad postaci Sokratesa, nad prbami od-
powiedzi: jaki by Sokrates, czego w istocie naucza, nie rozstrzygny
po dzi dzie wtpliwoci zwizanych z czowiekiem mdrcem
filozofem. Nasuwa si moe pytanie, czy warto szuka odpowiedzi, a
jeli tak, to czy badania te powinny si realizowa w stosunkowo
wskim gronie historykw filozofii staroytnej? Sdz, e mona tu
wskaza kilka powodw, dla ktrych problem ten jest wci ywy.
Przede wszystkim: czy mona Sokratesowi przypisa takie dokonania
filozoficzne, ktre implikoway wprowadzony pod koniec XVIII wie-
ku podzia filozofii na przed- i posokratejsk
1
? Czy mona, jak czyni
to Cycero
2
, przypisywa mu cignicie filozofii z nieba na ziemi i
powierzenie jej spraw ludzkich, czyli dokonanie zasadniczej zmiany
w przedmiocie filozofii, jaka dokonaa si od po. V wieku p. n. e.
poczynajc? Czyje pogldy przedstawia Platon w swoich dialogach?
Sokratesa, czy wasne? Jaka jest geneza platoskiej koncepcji trans-
cendentnej zasady rzeczywistoci?
Waga tych pyta zmusza niejako historyka filozofii, by odpowie-
dzia sobie na nastpujce pytania: czy rzeczywicie istnia Sokrates,
ateski filozof, ktrego pogldy moemy, mimo braku pism i mno-
goci odmiennych przekazw, odtworzy z jak doz pewnoci? A
jeli tak, to jakie one w istocie byy? Bez tego zabiegu bowiem wszel-
kie prby rozstrzygnicia interesujcych nas problemw, choby w
kwestii platoskiej, a zwaszcza problemu ontycznego statusu poj
oglnych bd miay z koniecznoci posta implikacji, w ktrej popr-
zedniku pojawi si musi jaki sd o Sokratesie.
A jeli w ogle nie byo Sokratesa-Filozofa?

1
Jako pierwszy termin: filozofia przedsokratejska wprowadzi J. A. Eberhard w
Allgemeine Geschichte der Philosohie, Halle 1788.
2
M. T. Cicero Tusculanae disputationes V 10, 12

34
Tak zwana kwestia sokratejska naley po dzi dzie do spornych i
nie wyjanionych problemw historii filozofii nie tylko staroytnej.
Badano j od czasw staroytnych poczynajc, a mona przypuszcza,
e i nadal bdzie przedmiotem bada historykw filozofii, nie tylko
greckiej, jako e kada epoka w dziejach rozwoju myli filozoficznej
po czasy wspczesne miaa i ma swojego Sokratesa; czy to Sokra-
tesa-filozofa, czy to Sokratesa-czowieka, tworzc taki jego obraz,
jakim chciaa go widzie przez pryzmat wasnych ustale, adaptujc i
absolutyzujc dowolne elementy przekazw rdowych i tradycji
staroytnej. A s to obrazy rne i nie dajce si sprowadzi do
wsplnego mianownika.
Ju od czasw staroytnych bowiem posta Sokratesa w recepcji
poszczeglnych szk i nurtw filozoficznych jawia si w sposb tak
odmienny, i pytanie: jaki by (jeli by) Sokrates prawdziwy, wyk-
racza poza zakres bada nad greck filozofi przedplatosk. Jeszcze
staroytno przedchrzecijaska upatrywaa w Sokratesie zarwno
mistrza i nauczyciela Platona, jak i idea mdrca cynikw i stoikw,
jak te i filozofa, ktrego uczniowie i wyznawcy zaoyli szkoy o tak
odmiennych opcjach filozoficznych, jak szkoa ascety Antystenesa,
hedonisty Arystyppa i dialektyka Euklidesa. Wczesna patrystyka
bd to apoteozuje posta filozofa, traktujc go jako anima naturaliter
christiana, czy nawet dopatrujc si analogii midzy nim a Chrystu-
sem
1
, bd te, traktujc go jako filozofa pogaskiego
2
, potpia go
jako agnostyka, sceptyka jeli chodzi o sprawy natury eschatolo-
gicznej i niemiertelno duszy, wreszcie jako myliciela oddanego
wycznie sprawom ludzkim. W kolejnych epokach rozwoju myli
filozoficznej Sokrates jawi si jako autorytet choby dla humanis-

1
Problem ten przedstawi wyczerpujco F. Ch. Baur, Das christliche des Platonismus
oder Sokrates und Christus, Tbingen 1837; por. te A. Hamack, Sokrates und die
alte Kirche, Giess 1901; J. Geffcken, Sokrates und das alte Christentum, Heidelberg
1908. Por. te S. Pawlicki, op. cit., t. I, s. 375 i nn. Ten nurt recepcji Sokratesa b-
dzie pojawia si w epokach pniejszych: w myli XVIII-wiecznej pojawia si nurt
profetycznej i irracjonalistycznej interpretacji postaci i myli filozofa, kontynuowa-
ny przez romantykw, ktrzy upatrywali w nim twrc dowodw na istnienie Boga i
duszy niemiertelnej, proroka powoanego przez przeznaczenie dla przygotowania
wiata na przyjcie Chrystusa, mistyka i irracjonalist.
2
Zwaszcza Tertullian i Laktancjusz.

35
tw epoki Renesansu czy racjonalistw epoki Owiecenia zarwno
jako filozof, jak i czowiek, ktry odda ycie za swe przekonania, w
walce z przesdami i zabobonami, ktry potrafi zaj wobec mierci
postaw heroiczn; jawi si bd to jako filozof negatywnoci, ironii i
niepokoju (Kierkegaardowi), bd to jako twrca postawy krytycznej,
inspirator platoskiej koncepcji idei pojmowanych w sposb formal-
nologiczny (neokantystom ze szkoy marburskiej), bd to jako filozof
intuicji i mistyk (Bergsonowi). W dziejach myli ludzkiej by wic
Sokrates przedmiotem alternatywnej recepcji, alternatywnych uczu i
ocen, zarwno jako przedmiot modlitewnej inwokacji Erazma z Rot-
terdamu, jak i namitnej nienawici Nietzschego.
1

Mimo i kwestii sokratejskiej powicono wiele prac, problemy z
ni zwizane nie trac zgoa swej aktualnoci.
2
Wielowtkowa i r-
norodna recepcja postaci i pogldw Sokratesa mogaby stanowi
bowiem przedmiot swego rodzaju podrcznika historii filozofii, czy
raczej pojmowana szerzej i wieloaspektowo podrcznika historii
kultury, jako e na kwesti sokratejsk skada si wiele zagadnie po
dzi dzie nie rozstrzygnitych. Problemy skadajce si na kwesti
sokratejsk wyniky z faktu, e tak znaczca w dziejach myli ludzkiej
posta; filozof, ktremu przypisano pogldy i koncepcje warunkujce
i determinujce tak zasadniczy zwrot w myli greckiej, i do dzi
zwyko si mwi o filozofii przed- i posokratejskiej, nie pozostawi
po sobie adnych pism. Nie pisa w ogle, a na pytanie: dlaczego?
pewna odpowied chyba nigdy nie bdzie nam dana, cho zwolennicy
okrelonych rozwiza kwestii sokratejskiej wyjaniaj w fakt bd
to Sokratesow wiar w dydaktyczn i poznawcz moc ywego jedy-
nie sowa czy dialogu, bd to Sokratesowym przewiadczeniem, i
adnej wiedzy zawartej w ksigach przekazywa nie mg, bo jej nie
posiada
3
, bd to specyfik sokratejskiej metody, majeutyki, metody
wsplnego z rozmwc dochodzenia do prawdy, ktra to metoda im-
plikuje zarwno status owej prawdy tkwi ona we wntrzu czo-

1
F. W. Nietzsche, Sokrates und die griechische Tragoedie, Geburt der Tragoedie aus
dem Geiste der Musik, Leipzig 1930.
2
Por. J. Gajda, Kwestia sokratejska, Sprawozdania Wrocawskiego Towarzystwa
Naukowego, 43, 1988, s. 57 nn.
3
Por. Platon, Obrona Sokratesa 22a-d, 23a nn., tene, Teajtet 150c-d nn.

36
wieka, jak pd w onie ciarnej matki jak i form jej poszukiwania
ywy dialog. Wyjanienia powysze przekazuje nam jednak Sokra-
tes w dialogach platoskich, i to powstaych w rnych okresach roz-
woju myli Platona, tak, e nie mamy adnej zgoa pewnoci, czy w
istocie byy to przekonania samego Sokratesa, czy te Platon wkada
w usta mistrza wasne pogldy.
Wobec braku pism Sokratesa tre jego pogldw znamy ze rde
porednich. Najwaniejsze z nich i uwaane za podstawowe S. Paw-
licki
1
nazywa czterema Ewangeliami Sokratesa. S to przekazy
Arystofanesa, Platona, Ksenofonta i Arystotelesa, z ktrych trzej znali
Sokratesa osobicie i obcowali z nim, a dla czwartego, dla Arystotele-
sa, posta Sokratesa bya bliska przez tradycj wci yw w Akade-
mii platoskiej w czasach, gdy Stagiryta pobiera tam nauki. Niewt-
pliwie cennym wiadectwem byyby dla nas pisma innych bezpo-
rednich uczniw Sokratesa: Aischinesa ze Sfettos, Fedona z Elidy,
Euklidesa z Megary, Simmiasa i Kebesa z Teb, Arystyppa z Cyreny,
Antystenesa z Aten; z wyjtkiem jednak nielicznych fragmentw nie
zachoway si do naszych czasw.
2
Niemniej jednak to, co wiemy o
teoriach tych spord uczniw i suchaczy Sokratesa, ktrzy dali po-
cztek znaczcym szkoom filozofii posokratejskiej, a wic Antyste-
nesa uwaanego za twrc szkoy cynickiej, Euklidesa zaoyciela
szkoy megarejskich dialektykw, i Arystyppa, ktry da pocztek
nurtowi hedonizmu, jako rdo dla zajcia konkretnego stanowiska w
kwestii sokratejskiej ma dla nas niebagatelne znaczenie.
Literatura rdowa, dotyczca Sokratesa, jest bardzo bogata: wys-
tpuje on we wszystkich, prcz Praw, dialogach Platona, cho jego
rola i znaczenie w pismach starego filozofa wybitnie si zmniejsza,
a nawet, jak w Polityku, ustpuje miejsca innemu zupenie Sokrateso-
wi, zwanemu przez Platona Sokratesem Modszym; i Platon, i Kseno-
font przekazali nam apologie, czyli mowy obrocze, jakie mia wyg-
osi Sokrates przed ateskim trybunaem; Ksenofont powici mu
tom Wspomnie o Sokratesie i uczyni centraln postaci dwch dia-

1
S. Pawlicki, op.cit. s. 375 nn.
2
Wymienia je Diogenes Laertios II 64 nn. Zna je jeszcze stoik Panaitios. Zachowane
fragmenty w: G. Giannantoni Socraticorum reliquiae, Roma 1983 1985.

37
logw: Uczty i Ksigi o gospodarstwie, nie liczc wzmianek w innych
pismach; wiele miejsca powici Sokratesowi Arystoteles, zarwno w
rysie historii filozofii w Metafizyce, jak i w innych pismach.
1
Nawet w
karykaturalnym portrecie Sokratesa, jaki pokaza Arystofanes w
Chmurach odnale mona elementy, z ktrych da si zoy obraz
sylwetki i pogldw czowieka, bdcego owej karykatury modelem.
2

Wydawa by si mogo, e bogactwo materiau rdowego po-
zwala na pen rekonstrukcj pogldw Sokratesa. Problem jednak
polega na tym, e wszystkie przekazy o Sokratesie maj bardzo specy-
ficzny charakter, a co najwaniejsze, s one zdecydowanie sprzeczne z
sob. W owych czterech Ewangeliach mamy zatem cztery wizje
Sokratesa-czowieka i Sokratesa-filozofa, wizje zgoa niesprowadzal-
ne do wsplnego mianownika, a badanie resztek spucizny pisarskiej
innych jego uczniw zaoycieli wymienianych ju szk, zwanych
sokratycznymi, jak i wiadectw o nich pozwala na stworzenie wizji
pitej, zupenie do pozostaych nie przystajcej.
Ktra z owych wizji jest prawdziwa? Oto podstawowe pytanie,
stanowice tre kwestii sokratejskiej. Ktry Sokrates jest prawdzi-
wy? Ktr z nauk, przekazanych przez wskazane powyej rda
mona by przypisa historycznemu Sokratesowi, ktry w wizieniu
ateskim w 399 roku przed nasz er wypi czar cykuty? Czy naley
opowiada si za pen wiarygodnoci poszczeglnych przekazw,
czy te dokonywa prb ich syntezy?
Rne odpowiedzi na powysze pytania wypeniy karty wielu po-
wiconych bezporednio lub porednio kwestii sokratejskiej dzie.
Krtki przegld najwaniejszych wobec treci prawdziwej nauki
Sokratesa stanowisk, jakie uksztatoway si w historii filozofii staro-
ytnej, poprzedzi jednak wypada najoglniejsz choby charakterys-
tyk wymienionych powyej przekazw rdowych.

1
Wzmianki w Metafizyce i Etyce Nikomachejskiej, patrz rozdzia I; por. te Arystote-
les, Etyka Eudmejska XV 1261b nn.. Etyka Wielka I 1182a nn., II 1200b im.
2
Podkrelenia wymaga fakt, e Sokrates-filozof by bohaterem i innych komedii: w
Konnosie wyszydza go Ameipsias, w Pochlebcach Eupolis (te komedie nie zacho-
way si w caoci do naszych czasw); Arystofanes atakowa go jeszcze w Ptakach
wystawionych w roku 414 i w abach i roku 406; Por. Diogenes Laertios II 27.

38
Najwaniejszy z nich pochodzi z roku 423 p.n.e. i ukazuje nam po-
sta Sokratesa niejako w krzywym zwierciadle komediowej karykatu-
ry. Arystofanes w Chmurach przypisuje Sokratesowi okrelone pogl-
dy filozoficzne, mieszczce si w krgu problemowym joskiej filo-
zofii przyrody: tre kosmogonii, jak wykada Sokrates swym uc-
zniom w Dumalni, zdradza uzalenienie od koncepcji filozofa Arche-
laosa, ktrego Sokrates mia by uczniem, a ktry, podobnie jak
Anaksymander i Diogenes z Apollonii, za arche-zasad uwaa po-
wietrze. Komediowego Sokratesa autor Chmur przedstawia celowo,
jak mona mniema, jako sofist: ma on grono uczniw, od ktrych
pobiera zapat za nauk; odrzuca dawny, uwicony tradycj model
wychowania i wyksztacenia, tradycyjn wiar w bogw, dawne idea-
y susznoci i sprawiedliwoci, dawne systemy wartoci, przedka-
dajc nad nie biego w argumentacji i sztuk erystyki, prowadzc
do uzyskania korzyci. Tak jak pierwsze pokolenie sofistw, uwaa, i
prawo i sprawiedliwo nie wynikaj z natury ani ze stanowienia bos-
kiego, lecz s wynikiem stanowienia ludzi. Sokratesa w Arystofane-
sowej komedii otacza niech i pogarda sprawiedliwych Ateczykw;
wyjtkiem w owym powszechnym odczuciu s jedynie jego ucznio-
wie. Jego dziaalno jest pokazana jako szkodliwa i niebezpieczna;
konsekwencje z niej pynce demoralizacja modego pokolenia
Ateczykw zagraaj pastwu i spoeczestwu. Obraz Sokratesa w
Arystofanesowej komedii uwaany bywa za odzwierciedlenie stosun-
ku ogu spoeczestwa ateskiego do filozofa.
1

wiadectwo Arystofanesa pochodzi z okresu, kiedy Sokrates nie
ukoczy jeszcze 50 roku ycia. Nasuwaj si w zwizku z tym istotne
dla prb zajmowania w kwestii sokratejskiej stanowiska pytania: czy
komediopisarz przedstawi w Chmurach karykatur rzeczywistych
pogldw Sokratesa, czy te stworzy typ filozofa-sofisty, ktrego
pogldy s kontaminacj doktryn sofistw i filozofw przyrody, nie
majcych z pogldami prawdziwego Sokratesa nic wsplnego. Tra-

1
Na uwag zasuguje fakt, e Arystofanes, przypisujc Sokratesowi niebezpieczne i
demoralizujce spoeczestwo nowinkarstwo, nie uwaa go za twrc owego przew-
rotu na gruncie teorii wychowania, etyki i moralnoci, lecz zalicza go do grona tych,
ktrzy w istocie takiego przewrotu dokonali: do sofistw.

39
dycja staroytna przypisywaa Sokratesowi modziecze zaintereso-
wania filozofi przyrody
1
; trudno zreszt przypuszcza, by nie zetkn
si z nurtami filozoficznymi znanymi w Atenach w drugiej poowie V
wieku p.n.e. Znajdujemy rwnie liczne wiadectwa o zwizkach
Sokratesa z pierwszym pokoleniem sofistw
2
, a mona przypuszcza,
e dla ogu spoeczestwa ateskiego, zwaszcza w okresie wojny
peloponeskiej, Sokrates niczym si od sofistw nie rni
3
, zwaszcza
jako nauczyciel takich ludzi, ktrzy le si na kartach dziejw Grecji
tego okresu zapisali: Alkibiadesa, Kritiasza, Charmidesa.
4

Drugie w chronologicznej kolejnoci rdo wiedzy o Sokratesie to
przekazy Platona. Jest to rdo niewtpliwie najbogatsze, lecz jedno-
czenie najbardziej kontrowersyjne. Platon, poznawszy Sokratesa jako
czowieka ju ponad szedziesiecioletniego, by jego uczniem przez
dziewi lat.
5
Pisma Platona jednak, poza Obron Sokratesa, nie s
bynajmniej ani wspomnieniami o Sokratesie, ani te zapisem jego
doktryny
6
, cho niektrzy badacze kwestii sokratejskiej i jej zwizkw
z kwesti platosk przyjmuj, i platoskie dialogi wczesnego okresu
s wiernym zapisem jego pogldw.

1
Por. Diogenes Laertios II 16; Teofrasts, Pisma filozoficzne. Warszawa 1963, prze.
D. Gromska, J. Schnayder.
2
Por. Platon, Kratylos, 384b, Ksenofont, Wspomnienia o Sokratesie, II 1 21 nn.
3
Por. E. Zeller, op.cit., t. II 1, s. 51 nn.
4
Nauczycielem tyranw tyrannodidaskalos nazywa Sokratesa sofista Polikrates,
autor oskarajcego pisma pamfletu przeciwko Sokratesowi.
5
Por. List VII 324d-e.
6
Po mierci Sokratesa, jego uczniowie, ktrzy zebrali si w Megarze u Euklidesa,
mieli spdza czas aoby po mistrzu na rozpamitywaniu jego nauk, na spisywaniu
ich i odczytywaniu spisanych. Atmosfera smutku i tsknoty za Nauczycielem sprzy-
jaa gromadzeniu wspomnie. Z tej to megarejskiej epoki ycia Platona miay si
wywodzi wedug Hermanna (patrz rozdzia I) jego pierwsze dialogi sokratyczne.
Jak pisze R. Hirzel, Der Dialog, Leipzig 1895, I, s. 86 nn., jak na apostow po
mierci Chrystusa zstpi Duch wity i da im moc mwienia rozmaitymi jzykami,
tak duch zmarego Sokratesa rozwiza jzyki uczniw. Por. Suidas, s.v. Sokrates
ktry opowiada pikn legend o mieszkacu Chios, ktry przybywszy do Aten dla
rozmw z Sokratesem, nie zasta go ju wrd ywych; uda si wic na jego grb,
gdzie we nie widzia Sokratesa i rozmawia z nim. Bezporednio po mierci Sokra-
tesa powstaa caa literatura mu powicona, a ilo jej wzrosa jeszcze po roku 393,
kiedy to sofista Polikrates opublikowa oskarajcy Sokratesa pamflet.

40
Przekaz platoski narzuca badaczom kwestii sokratejskiej podsta-
wowe pytanie: czy to, co mwi Sokrates w dialogach platoskich, to
w istocie jego pogldy czy te Platon wkada mu w usta wasne. Od-
rnienie w pismach Platona tego, co sokratejskie, od tego, co plato-
skie, jest niezmiernie trudne, jeli nie zgoa niemoliwe. Wrd histo-
rykw filozofii jednak wielu opowiada si za autentycznoci Sokra-
tesa platoskiego, przyjmujc, i pisma Platona s najbardziej wia-
rygodnym i najpeniejszym rdem dla odtworzenia pogldw ate-
skiego filozofa. Badanie literatury historyczno-filozoficznej powi-
conej temu problemowi pozwala wyodrbni wrd zwolennikw
przekazu platoskiego trzy gwne stanowiska:
l. Przyznajce Platonowi jedynie rol systematyka i kontynuatora
Sokratesowych koncepcji filozoficznych; zgodnie z nim, to, co w dia-
logach platoskich mwi Sokrates, to s pogldy Sokratesa, nawet w
dialogach starego Platona. Zgodnie z ustaleniami J. Burneta
1
i A. E.
Taylora
2
naley kategorycznie odrzuci tez, i to Platon wanie w
pismach okresu przejciowego, dojrzaego i starego mwi ustami
swego mistrza. Zgodnie z tym, koncepcja idei nie jest platoska, lecz
twrc jej jest Sokrates. Obaj Anglicy jednak wykrelaj, rzec by
mona. Platona z kart historii filozofii greckiej, podwaajc wiary-
godno zarwno wiadectwa Arystotelesa o Platonie, jako twrcy
koncepcji idei, jak i inne wiadectwa o Platonie-filozofie.
3

1
J. Burnet, Phaidon, Oxford 1911; tene. Greek Philosophy, Tales to Plato, Oxford
1914.
2
A.E. Taylor, Varia Socratica, Oxford 1911.
3
Podkrelenia wymaga fakt, e dla Taylora (patrz op. cit.) i Burneta, (patrz op. cit.)
due znaczenie ma komediowa wizja pogldw Sokratesa przedstawiona w Chmu-
rach, w ktrej doszukuj si weryfikacji przekazu platoskiego. Uczniowie Arysto-
fanesowego Sokratesa, zgromadzeni w jego Dumalni, to karykaturalna wizja sku-
pionych wok Sokratesa prawdziwego platoskiego filozofw, wyksztaco-
nych przez ostatnich fizykw Anaksagorasa, Archelaosa, Diogenesa z Apollonii,
jak te przez pitagorejczykw z Krotony. Jeli chodzi o wiadectwo Arystotelesa,
Taylor przyjmuje, i Stagiryta swoje przekazy o Sokratesie opiera przede wszys-
tkim na pismach platoskich, a w Metafizyce mwi o dwch Sokratesach: o plato-
skim (wymienia go zawsze z rodzajnikiem) i o historycznym (bez rodzajnika). Po-
dobne stanowisko prezentuje C. Siegel, Platon und Sokrates, Leipzig 1920, dla kt-
rego Sokrates platoski to Sokrates prawdziwy.

41
2. Przyjmujce, i pogldy Sokratesa przekazuj nam jedynie
wczesne, modziecze pisma Platona, H. Maier
1
za podstaw dla od-
tworzenia nauk Sokratesa przyjmuje: Obron, Kritona, Lachesa, Hip-
piasza Mniejszego i Wikszego, Charmidesa, Lysisa, Eutyfrona i Pro-
tagorasa, odrzucajc wiadectwo Arystotelesa.
3. Przyjmujce, i odtworzeniu sokratejskiej nauki suy winien
cay dorobek platoski, analizowany jednak w zestawieniu i konfron-
tacji z innymi przekazami. Wzr takiej metody rekonstrukcji pogl-
dw filozoficznych Sokratesa pokaza E. Zeller.
2

Tym wic, ktrzy przyjli przekaz platoski, Sokrates jawi si jako
twrca nowej w swym charakterze i w swej strukturze filozofii, jako
ten, ktry zgodnie z okreleniem Cycerona sprowadzi filozofi z
nieba na ziemi, do miast, a nawet do domw i kaza jej bada ycie i
obyczaje oraz to, co dobre, a co ze.
3
Taki filozof mg by w istocie
uwaany za twrc tak wielkiego przewrotu w dziejach myli grec-
kiej, badajcej przed nim tylko liczby i ruchy [...] wielko gwiazd,
odlego midzy nimi, drogi i wszelkie zjawiska niebieskie
4
, i na-
zwy epok filozoficznych wziy od niego swoje nazwy. Sokrates
pierwszy zatem postawi w centrum bada filozoficznych czowieka, a
punktem wyjcia bada nad czowiekiem uczyni nie natur rzeczy-
wistoci fysis, lecz samoobserwacj, odrzuci fizyk na rzecz etyki,
fizyczne wyjanianie zjawisk zastpi ich badaniem pojciowym, dzia-
ania dogmatyczne zastpi etycznymi, stworzy koncepcj wiedzy
pojciowej. Z dialogw platoskich wyania si posta Sokratesa-
filozofa, ktry pierwszy indywidualn samowiedz uczyni jedynym
sdzi dobra i za, ktry pierwszy stworzy now w filozofii koncepcj
duszy, pojmowanej jako ta wanie samowiedza, a trosk o dusz po-
stawi w centrum wszelkich dziaa ludzkich. To Sokrates, twrca
koncepcji intelektualizmu etycznego, mia postawi znak rwnoci

1
H. Maier, Sokrates, sein Werk und seine geschichtliche Stellung, Tbingen 1913;
jest to jedna z podstawowych monografii o Sokratesie.
2
E. Zeller, op. cit. t. II l, s, 91-191. Z prac polskich por. A. Krokiewicz, Sokrates,
Warszawa 1958; I. Kroska, Sokrates, Warszawa 1963.
3
M. T. Cicero, Tusculanae disputationes, V 4, 10; wyd. polskie: Cicero, Pisma filozo-
ficzne. Rozmowy tuskulaskie, Warszawa 1962, tum. M. Korntowski.
4
Tame.

42
midzy wiedz a postpowaniem waciwym; przedmiotem wiedzy
jednak nie miaa by ju. jak w filozofii przedsokratejskiej, natura
rzeczywistoci, rzeczy i zjawiska, lecz co, co jest poza i ponad rzec-
zami i zjawiskami, rzeczy najwysze, istota rzeczy, ktr tylko ogl-
nym pojciem wyrazi mona. Sokrates platoski nie przypisuje sobie
jednak rangi nauczyciela takiej wiedzy; uczy jej nie moe, bo sam jej
nie posiada; moe tylko wskaza szukajcym drog przez metod
elenktyczno-maieutyczn, tym tylko jednak, ktrzy predyspozycje do
zdobycia takiej wiedzy maj w sobie ciarnym. Sokrates platoski
przywizuje ogromn wag do waciwego uywania sw nazw
oznaczajcych pojcia, jako e dotrze do istoty rzeczy mona tylko
przez odnalezienie waciwego znaczenia sowa, przez definicj, ale
on sam poj nie definiuje.
1

Z przekazw platoskich wyania si nam zatem posta i nauka fi-
lozofa, ktry gdyby istnia mg wywrze tak doniosy wpyw na
myl filozoficzn, wpyw ywy po dzi dzie; filozofa, ktry, jeli
nawet uznamy go za posta fikcyjn, stworzon przez Platona, taki
wpyw w istocie wywar. Nawet, jeli Sokrates platoski jest postaci
fikcyjn, to jego znaczenie jest doniolejsze od wikszoci ludzi z
krwi i koci.
2

Nie moemy nie przyzna racji Burnetowi i tym wszystkim, ktrzy
sdz, e w badaniach nad histori myli filozoficznej waniejsza jest
twrcza, zapadniajca i inspirujca rola myliciela czy szkoy ni
mudne dociekanie, jak byo naprawd. Mie Sokratesa przed oczy-
ma jest jedn z niezbdnych przesanek naszego filozofowania.
3

Niemniej jednak dla historyka filozofii staroytnej w badaniach okre-
lonych problemw wana jest prawda, ktr okrelimy mianem histo-

1
Nawet jeli przyjmiemy, i wymienione powyej wczesne dialogi platoskie s w
mniejszym lub wikszym stopniu rejestracj rozmw Sokratesa czy te na wzr
tyche zostay przez Platona skomponowane, stwierdzi musimy, e w adnym z
nich nie znajdziemy definicji pozytywnej, explicite okrelajcej, czyni jest sprawied-
liwo, mstwo, fasz czy pikno. O definicjach Sokratesa por. J. Stenzel, ber den
Einfluss der griechischen Sprache auf die philosophische Begriffsbildung, Neue
Jahrbuch 1921, s. 152 nn.
2
J. Burnet, op.cit., s. 128.
3
K. Jaspers, Die grossen Philosophen, t. I., s. 124.

43
rycznej. I dlatego wanie, chylc niejako czoo przed wielkoci po-
staci Sokratesa platoskiego, zaprzeczy musimy jego istnieniu histo-
rycznemu.
Nie ulega wtpliwoci fakt, i ci z badaczy kwestii sokratejskiej,
ktrzy absolutyzuj wiadectwa platoskie, wikaj si w tak zwane
bdne koo wywodw, co zachodzi wtedy, gdy to, co powinno uza-
sadnia rzecz poszukiwan, w niej wanie znajduje swoje uzasadnie-
nie. Odtwarzaj oni bowiem nauki Sokratesa na podstawie tak specy-
ficznych przekazw, jakimi s platoskie dialogi, by z kolei w owych
odtworzonych sokratejskich naukach szuka rde filozofii Platona w
dialogach tych przekazywanej.
1

Kolejne rdo wiedzy o Sokratesie to pisma Ksenofonta powstae
po roku 384. Autorem ich nie by filozof ani ucze Sokratesa. Kseno-
font zna go tylko przelotnie przez cztery lata, a fakt, e w roku 404
jako najemnik Cyrusa Modszego opuci Ateny, by nigdy ju do nich
nie powrci, wiadczy o tym, i jego relacje o Sokratesie opieraj si
w najlepszym razie na przekazach z drugiej rki. Pisma Ksenofonta
nie dostarczaj nam zbyt wielu danych biograficznych o Sokratesie, a
zgoa skpych o jego pogldach filozoficznych. Sokrates Ksenofon-
towy nie jawi nam si jako filozof, w relacji historyka nie ma ad-
nych, poza biograficznymi, informacji zbienych z relacj Platona.
We Wspomnieniach o Sokratesie ateski mdrzec jest przede wszys-
tkim mistrzem indukcji, mentorem i nauczycielem pouczajcych in-
nych, tym, ktry ma zawsze gotow odpowied na kade pytanie,
potrafi zdefiniowa kade pojcie, i co wicej sam jest wiadom
wasnej mdroci i wszechwiedzy. Zna si na wszystkich umiejtno-
ciach praktycznych, na sztuce rzdzenia pastwem, na pobonoci i
geometrii, na higienie i ekonomii, na wychowywaniu on, nie wspo-
minajc ju o sztuce dialektyki, jako e potrafi, dziki znajomoci
desygnatw poj takich, jak pobono, mdro, dobro czy pikno,
precyzyjnie okrela ich istot. Sokrates Ksenofontowy zawsze wie, i
to wie wszystko najlepiej. I to wanie rni go przede wszystkim od

1
Puapek bdnego koa uniknli jedynie ci, ktrzy, jak Burnet i Taylor, konsekwent-
nie uznawali Platona jedynie za przekaziciela nauk Sokratesa; bya to jednak zbyt
wielka cena, jak zapacili za sw konsekwencj.

44
Sokratesa platoskiego, ktry, wiedzc jedynie, e nic nie wie, stale i
cigle szuka.
Jak ju wspomniano, osobiste kontakty Ksenofona z Sokratesem
nie mogy dostarczy wystarczajcych materiaw dla jego pism sok-
ratycznych. Autor Wspomnie musia niewtpliwie korzysta z innych
rde: z bogatej literatury sokratycznej, z pism uczniw i przyjaci
ateskiego mdrca, ktra zwaszcza po ogoszeniu w 393 roku przez
sofist Polikratesa Oskarenia Sokratesa
1
, przybliaa na nowo posta
mistrza i wskrzeszaa jego pogldy. Literatura ta nie dochowaa si do
naszych czasw. Nasuwa si w zwizku z tym pytanie, na jakich kon-
kretnych rdach opiera si Ksenofont.
Najprawdopodobniej gwn podstaw dla autora Wspomnie o
Sokratesie byy znane i powtarzane historie z ycia ateskiego mdr-
ca, koczone zwykle dowcipn point, anegdot.
2
Przede wszystkim
jednak przypisuje si Ksenofontowi korzystanie z pism Antystenesa,
ucznia Sokratesa i zaoyciela szkoy cynickiej.
3
Sokrates Ksenofon-
towy miaby by zatem nauczycielem i mistrzem cynikw, inspirato-
rem doktryny filozoficznej, ktrej twrca cigle i nieustannie polemi-
zujc z Platonem i zwalczajc jego koncepcj transcendentnych bytw
idealnych, poj oglnych, wiedzy pojciowej, nie mwic ju o kon-
cepcji czowieka, duszy, pastwa, stworzy szkol, uwaan przez
staroytnych za prekursorsk wobec doktryny pierwszej Stoi. Przy-
puszczenia powysze potwierdzaj to, co czytelnikowi Platona i Kse-

1
Pamflet w, majcy posta mowy oskarycielskiej, nie zachowa si do naszych
czasw. Jego tre znamy ze Wspomnie o Sokratesie Ksenofonta (I 2), z mowy
Libaniosa Obrona Sokratesa (napisanej w 362 r. p.n.e.), z mowy Lizjasza Obrona
Sokratesa, z mowy Izokratesa Busirys, wreszcie z platoskiego dialogu Menon.
Pamflet-Polikratesa zapocztkowa w literaturze greckiej nurt antysokratyczny, kt-
ry kontynuowaa pniej biografia perypatetycka (Aristoksenos).
2
Diogenes Laertios II 18-37 przedstawia nauk Sokratesa wycznie w postaci takich
wanie anegdot.
3
Por. K. Joel, Der echte und der Xenophontische Sokrates, Berlin 1893-1901, w
ogromnej i wyczerpujcej monografii uzasadnia, i Ksenofontowe Wspomnienia o
Sokratesie przekazuj nam pogldy Antystenesa. Wizerunek Sokratesa u Ksenofonta
jest wic wizerunkiem zdeformowanym przez koncepcje cynickie. Por. te A. H.
Chroust, Socrates, Man and Myth. The Two Socratic Apologies of Xenophon, Lon-
don 1957. Joel opowiada si za prawdziwoci wiadectw Arystotelesa.

45
nofonta jawi si jako oczywiste: sprzeczno wizerunkw Sokratesa w
obu tych przekazach. Sokrates Ksenofontowy jawi si nam jako anty-
Sokrates platoski.
Przekaz Ksenofonta jako rdo dla odtworzenia nauk Sokratesa
mia rwnie swoich gorcych zwolennikw.
1
Dla wielu z nich argu-
mentem rozstrzygajcym o prawdziwoci Sokratesa Ksenofontowe-
go jest przewiadczenie o tym, i historyk odznacza si miern inteli-
gencj i nie potrafiby, w przeciwiestwie do Platona, wymyli nic-
zego od siebie, a zatem jego przekazy maj warto dokumentu.
2

Kolejny ewangelista Sokratesa to Arystoteles. Urodzony 15 lat po
mierci Sokratesa nie mg mie o nim, oczywicie, osobistych
wspomnie, a wiadomoci czerpa z literatury i ywej tradycji w pla-
toskiej Akademii. Nasuwa si w zwizku z tym pytanie, jaka to bya
literatura. Mogoby si wydawa, e z koniecznoci niejako Sokrates

1
Jako jeden z pierwszych w obronie wiarygodnoci wiadectw historyka wystpi H.
Weissenborn, Die Xenophontis in commentariis scribendis fide historica, Jena 1910,
(polemizujc z tez K. Joela, op. cit.). H. Arnim, Xenophonts Memorabilien und
Apologie des Sokrates, Kopenhaga 1923, przypisujc Ksenofontowi mierno umys-
u i niezrozumienie nauk Sokratesa, uwaa jednoczenie, i fakt ten sprzyja wiernej
reprodukcji Sokratesowych pogldw. W ywych szczeglnie w pierwszych dzie-
sicioleciach XX wieku polemikach na temat kwestii sokratejskiej za wiernoci
wiadectwa Ksenofonta opowiedzia si H. Gomperz (Die sokratische Frage als
geschichtliches Problem, Historische Zeitschrift 129, 1924, s. 377-423; Die Ankla-
ge gegen Sokrates in ihrer Bedeutung fr die Sokratesforschung, Neue Jahrbuch
53, 1924, s. 129-173; Psychologische Beobachtungen an griechischen Philosophen.
Parmenides Sokrates, Imago X 1924, s. 1-92), ktry przyjmujc tez Joela, uzasad-
ni, i Antystenes by tym uczniem Sokratesa, ktry i w sposobie ycia, i w etyce, i
w metodzie by najbardziej mistrzowi wierny. Zatem przekaz Ksenofonta, ktrego
rdem s pisma Antystenesa, jest najwierniejszym przedstawieniem postaci i nauk
Sokratesa.
2
Por. H. Amim, Xenophonts..., por. w zwizku z tym uwag B. Russella, History of
Western Philosophy, s. 102-103, cytuj za I. Krosk, Sokrates, s. 16-17, p. 17: Is-
tnieje tendencja do uwaania za prawdziwe wszystkiego, co mwi Ksenofont, na tej
podstawie, e by on za mao inteligentny, eby wymyli co nieprawdziwego. Jest
to argument bardzo saby. Relacja czowieka niemdrego o tym, co mwi czowiek
mdry, nigdy nie jest wierna, poniewa niewiadomie przekada on to, co sysza na
co takiego, co jest w stanie zrozumie. Ja osobicie wolabym, eby o moich pogl-
dach informowa filozof nawet najbardziej mi nieprzyjazny ni czowiek bdcy
moim przyjacielem, ale nie majcy pojcia o filozofii.

46
Arystotelesowy bdzie mia cechy wsplne z Sokratesem platoskim.
Trzeba jednak pamita o tym, e Stagiryta, cho nie mg osobicie
sucha Sokratesa, mia nad innymi ewangelistami zasadnicz prze-
wag: brak uzalenienia emocjonalnego oraz przede wszystkim to, e
by pierwszym doksografem, pierwszym w dziejach myli greckiej jej
historykiem, co wynikao z jego pojmowania filozofii jako nauki, dla
ktrej punktem wyjcia s dokonania pokole mylicieli. Jako taki
za, badajc dzieje filozofii i szukajc genezy platoskiej nauki o ide-
ach, dokona weryfikacji platoskiego obrazu Sokratesa, podwaajc
jego wiarygodno niewtpliwie w oparciu i o inne, pozaplatoskie
rda.
Sokrates Arystotelesowy zrezygnowa z fizycznego ogldu wiata:
swe zainteresowania filozoficzne cile sprecyzowa, ograniczajc je
do obszaru etyki i metodologii. Te ograniczenia zdeterminoway jego
poszukiwania poj oglnych nie w naturze caoksztatu rzeczywis-
toci, lecz w sferze spraw ludzkich, w etyce. W zwizku z tym, zgod-
nie z przekazem Arystotelesa, mona Sokratesowi przypisa poszu-
kiwanie istoty rzeczy, jako e pierwszy zwrci uwag na problem
definicji oglnej, lecz owa istota rzeczy, to, czym rzecz jest
1
, bya
dla niego tylko punktem wyjciowym sylogizmu, poniewa, co Arys-
toteles wielokrotnie i kategorycznie podkrela
2
, Sokrates nie przy-
znawa oddzielnego istnienia ani ogom, ani definicjom, ani te nie
oddzieli ogw od bytw jednostkowych.
Arystotelesowy Sokrates szuka poj oglnych i definicji i uzys-
kiwa je indukcyjnie. To stwierdzenie pozostaje jednak w jawnej spr-
zecznoci z platoskim obrazem Sokratesa. Nasuwa si wic pytanie,
na jakiej podstawie Arystoteles przypisuje Sokratesowi odkrycie i
stosowanie wnioskowania indukcyjnego. Mistrzem indukcji jest Sok-
rates w przekazie Ksenofonta
3
, z czego mogoby wynika, i pisma
historyka byy dla Stagiryty dodatkowym rdem informacji, tym
bardziej i czyy ich wizy przyjani.
4
Przede wszystkim jednak

1
Arystoteles, Metafizyka XIII 4 1097b.
2
Arystoteles, Metafizyka XIII 4 1078b nn., 9 1086 nn.
3
Por. choby Wspomnienia o Sokratesie IV 6, 2 i inne.
4
Arystoteles w modoci uczci pochwa Gryllosa, syna Ksenofonta, ktry zgin w
bitwie pod Mantine.

47
trzeba zwrci uwag na fakt, i w Metafizyce Arystoteles mwi o
Sokratesie zawsze w zwizku z przedstawieniem i krytyk platoskiej
koncepcji idei, jakby dla podkrelenia swej tezy, e doktryna plato-
ska, wiodca swj rodowd z sokratejskiej koncepcji poj oglnych,
w swej rozwinitej metafizycznej postaci odbiega w sposb zasadnic-
zy od wzorw, e platoska koncepcja bytu transcendentnego nie od
Sokratesa si wywodzi, cho w pismach platoskich przewanie Sok-
rates wanie j gosi, wreszcie, e Platon, odrywajc pojcie oglne
od rzeczy i nadajc mu posta samoistnego bytu, w ksztatowaniu
swej metafizyki poszed inn ni Sokrates, bdn drog.
Zaznaczy wypada, e Arystotelesowy obraz Sokratesa wynika z
krytycznego ju w duej mierze stosunku Stagiryty do rde. Mona
go uzna za pierwsz w historii filozofii prb rzetelnej rekonstrukcji
Sokratesowej nauki i jako taki znalaz zwolennikw wrd badaczy
kwestii sokratejskiej.
1
Niemniej jednak pod jego adresem padaj za-
rzuty tych historykw filozofii, ktrzy przypisuj Arystotelesowi pr-
zeniesienie wasnej dialektyki w tradycj sokratyczn.
2

Wielo prac powiconych kwestii sokratejskiej zmusza niejako
do pewnego ich uporzdkowania, choby dla celw metodologicz-
nych. W zwizku z tym w badaniach nad interesujcym nas proble-
mem podjto prb usystematyzowania ich, przyjmujc jako kryte-
rium systematyki stosunek do czterech podstawowych rde sokratej-
skich. Tak wic prace te podzielilimy wstpnie na trzy grupy:

1
Za przekazem Arystotelesa opowiada si K. Joel, op. cit., D. Ross, op. cit., wstp,
ktry przyjmuje, e Arystoteles, przedstawiajc w Metafizyce nauk Sokratesa, opie-
ra si nie tylko na dialogach platoskich, lecz przede wszystkim na nie publikowa-
nych pismach Platona (agrafa dogmata). Wedug Rossa, wiadectwo Arystotelesa
uzna naley za najbardziej wiarygodny przekaz pogldw Sokratesa. Za przekazem
Arystotelesa opowiadaj si rwnie ci, ktrzy przyjmuj istnienie zwizkw mi-
dzy Stagiryt a Ksenofontem i midzy Ksenofontem a Antystenesem.
2
Jak H. Maier, op. cit., s. 102 nn.; uwaa on za nieporozumienie przypisywanie
Sokratesowi umiejtnoci definiowania poj oglnych per genus proximum et dif-
ferentiam specificam; mg on tylko, jak na to wskazuj najwczeniejsze dialogi
platoskie, wsplnie z rozmwcami szuka znaczenia takich wyrazw, jak: dobro,
sprawiedliwo, pikno, pobono.

48
l. Prezentujce stanowiska opowiadajce si za prawdziwoci wi-
zerunku i nauk Sokratesa, przekazanych przez jedno rdo, odrzuca-
jce natomiast pozostae.
1

2. Podejmujce prby uzgodnienia i pogodzenia wszystkich prze-
kazw o Sokratesie, przy czym w prbach stworzenia pozytywnej
syntezy wszystkich wiadectw o Sokratesie mamy do czynienia z
dwoma jej rodzajami: filozoficzn
2
i filologiczn.
3

3. Odrzucajce wszelkie wiadectwa o Sokratesie bd te przec-
zce moliwoci wycignicia z nich konstruktywnych wnioskw.
4

Powrcimy do nich pniej.
W bogatej literaturze powiconej prbom rozwizania kwestii
sokratejskiej spotykamy prby rekonstrukcji doktryny Sokratesa na
podstawie bada resztek spucizny po Antystenesie
5
, tym spord
sokratykw, ktry mia najbardziej wzorowa si na mistrzu
6
, zarw-

1
A wic przyjmujce przekaz platoski (J. Burnet, A. E. Taylor, C. Siegel, H. Maier)
lub Ksenofontowy (H. Weissenborn, H. Arnim, H. Gomperz, A. Dring), lub te
Arystotelesowy (K. Joel, D. Ross).
2
Najbardziej konsekwentnie stosuje j E. Zeller, op.cit., z uczonych polskich A.
Krokiewicz., G. Vlastos Socrates. Ironist and Moral Philosopher, Cambridge, 1997,
W. K. C. Guthrie Socrates, Cambridge 1971.
3
Jak u Wilamowitza, op.cit., czy jego ucznia, W. Jaegera, Paideia, op.cit., czy A.
Disa, Autour de Platon, Paris 1927.
4
W roku 1922 ukazaa si ksika E. Duprela, La lgende socratique et les sources
de Platon, Bruxelles, ktrej autor, szukajc rde myli platoskiej, odnajduje je w
prdach intelektualno-filozoficznych V wieku p.n.e., szczeglnie w myli sofistw.
Im to bowiem filozofia zawdzicza tak istotny w drugiej poowie V wieku przewrt,
zmian przedmiotu, oni to sprowadzili filozofi z nieba na ziemi. Nie byo zatem
Sokra-tesa-filozofa. Podobne stanowisko zajmuje O. Gigon, Sokrates, sein Bild in
Dichtung und Geschichte, Bern 1947, ktry wszystkie wiadectwa o Sokratesie
uwaa za fikcj literack, nie przyznajc mdrcowi ateskiemu adnej zgoa roli w
rozwoju greckiej filozofii. Takiej samej tezy wyjciowej mona doszuka si w
ksice E. Howalda, Die Anfnge der europaeischen Philosophie, Mnchen 1924,
dla ktrego Sokrates nie by filozofem ani te nowym typem myliciela.
5
Zwaszcza w pracach K. Joela, H. Gomperza i H. Maiera; Podkrelenia wymaga
fakt, i uzasadnione przez wymienionych autorw uzalenienie Ksenofontowego
obrazu Sokratesa od przekazw Antystenesa jest dla Joela i Maiera powodem, dla
ktrego odmawiaj mu prawdziwoci, natomiast dla Gomperza uzalenienie to pr-
zemawia za uznaniem prawdziwoci Sokratesa Ksenofontowego.
6
Diogenes Laertios II 34, 36, 47.

49
no jeli chodzi o sposb ycia i filozofowania, jak i tre nauki, zao-
ycielu szkoy cynickiej. Prby te jednak ograniczaj si przewanie
do ustalenia wpyww szkoy cynickiej na Ksenofontow wizj Sok-
ratesa; przede wszystkim, jeli chodzi o popularne maksymy, goszone
jakoby przez ateskiego mdrca, jak te i o reprezentowane przez
niego cnoty, skadajce si na okrelony wzr osobowy, przypomina-
jcy ulubionego bohatera i Antystenesa, i Ksenofonta, przedmiot ich
pochwa i panegirykw: Cyrusa Modszego.
1

Dla uzupenienia tej sfery bada nad kwesti sokratejsk pragnie-
my zaproponowa rozszerzenie jej zakresu o pytanie, ktre wiadomie
formuujemy w postaci parafrazy synnego pytania Schleiermachera,
wyznaczajcego jego metod bada
2
nad rdami sokratejskimi. Py-
tamy wic: Kim musiaby by Sokrates jako nauczyciel i mistrz i An-
tystenesa cynika, i Euklidesa dialektyka, i Arystyppa hedonisty?
Jaka indywidualno filozoficzna, jaka konkretna doktryna mogaby
da pocztek trzem tak rnicym si szkoom filozoficznym? A gdy-
by nawet udao si tak doktryn odtworzy, w jakiej relacji pozosta-
waaby do przekazw czterech Sokratesowych ewangelistw?
Jest to pytanie trudne, nie tylko z powodu skpej spucizny, jaka
pozostaa do naszych czasw po wymienionych szkoach, lecz przede
wszystkim ze wzgldu na sygnalizowan ju niesprowadzalno
owych szk do jakiegokolwiek wsplnego mianownika. Fakt ten ju
niejako a priori zmusza do szukania nie tylko sokratejskich rde
doktryn cynickich, dialektycznych i cyrenajskich. Przeledmy zatem
krtko najwaniejsze zaoenia filozoficzne owych trzech sokratykw

1
Antystenes by autorem pisma o charakterze historyczno-panegirycznym Cyrus albo
o krlowaniu (Peri basileias) w ktrym wadca Persw pokazany zosta jako wzr
osobowy wadcy i czowieka; por. pismo Ksenofonta O wychowaniu Cyrusa (Kyro-
upaideia).
2
F. E. Schleiermacher, ber den Wert des Sokrates als Philosophen, Abhandlungen
der Berliner Akademie, 1818, s. 50: Dass man frage: was kann Sokrates noch ge-
wesen sein neben dem, was Xenophon von ihm meldet, ohne jedoch den Charakter-
zugen und Lebensmaximen zu widersprechen, welche Xenophon bestimmt als sok-
ratisch aufstellt, und was muss er gewesen sein, um dem Platon Veranlassung und
Recht gegeben zu haben, ihn so, wie er tut, in seinen Gesprachen aufzufhren
(Schleiermacher odrzuca wiadectwo Ksenofonta na rzecz platoskiego).

50
w konfrontacji z obrazem nauki Sokratesa u Platona, Ksenofonta i
Arystotelesa.
Antystenes, Ateczyk, znalaz si w gronie uczniw Sokratesa ju
jako czowiek dojrzay. Przedtem pobiera nauki u sofistw, przede
wszystkim u Gorgiasza i sam dziaa jako sofista, uczc gwnie reto-
ryki. Mia by najgorliwszym uczniem Sokratesa, obecnym przy jego
mierci.
1
Po mierci mistrza zaoy szko w Kynosarges, przeznac-
zon dla takich, jak on sam modych ludzi, ktrym z racji nieprawe-
go pochodzenia nie przysugiwao obywatelstwo ateskie.
2
Ubiorem,
sposobem bycia, abnegacj, jeli chodzi o potrzeby dnia codziennego,
mia naladowa Sokratesa w sposb wrcz przesadny.
3
Napisa okoo
60 dzie wikszo z nich znamy tylko z tytuw w katalogu Dioge-
nesa Laertiosa.
4

Charakteryzujc jego pogldy filozoficzne stwierdzi naley, e in-
teresowaa go zarwno fizyka natura rzeczywistoci, problematyka
ontologiczna, teoriopoznawcza, antropologiczna, etyczno-polityczna.
Jego doktryna, spjna i konsekwentna, ksztatowaa si jednak, z jed-
nej strony, pod wpywem filozoficznych koncepcji sofistw, zwas-
zcza Protagorasa i Gorgiasza, z drugiej za w toku nieustannych po-
lemik z Platonem, a przede wszystkim z platosk koncepcj idei.
Analiza pogldw Antystenesa nie zdradza adnych uzalenie dok-
tryny cynika od Sokratesa platoskiego ani Arystotelesowego, z Sok-
ratesem Ksenofontowym za czy j jedynie sama koncepcja dziel-

1
Por. Ksenofont, Wspomnienia..., III 11, 17, tene, Uczta 4, 44; 8, 4 nn.; Platon,
Fedon 59b; w literaturze sokratycznej fakt obecnoci ucznia przy mierci mistrza by
uwaany za swoiste kryterium wiernoci i przywizania. Platon, na przykad, pod-
krela (notabene sam nieobecny z powodu choroby), e mistrzowi w ostatnich
chwilach nie towarzyszy Arystypp (Fedon 59c).
2
Patronem szkoy by heros Herakles, ktrego i Antystenes obra sobie za wzr oso-
bowy i szczeglnego patrona. Swemu herosowi powici pismopochwa.
3
Diogenes Laertios VI 1-19.
4
Diogenes Laertios VI 15-18: zajmowa si w nich retoryk ( i to zarwno teori
wymowy, jak i pisaniem mw popisowych i sdowych), histori i teori literatury
(pisma o pocztkach poezji, objanienia i komentarze do Homera), a przede wszys-
tkim filozofi; pisma powicone filozofii podzieli mona na cztery grupy: pisma
fizyczne, czyli powicone filozofii natury, etyczne, polityczne i dialektyczne. Wy-
danie zachowanych fragmentw: Gianantonioni op. cit.

51
noci-arete, przewiadczenie o uszlachetniajcej roli trudu, przekona-
nie o tym, i sama dzielno wystarcza do szczcia; ju bowiem tre
kategorii arete u Antystenesa jest zgoa inna ni u Ksenofontowego
Sokratesa.
Zgodnie z nauk Antystenesa, na caoksztat rzeczywistoci skada-
j si rzeczy byty jednostkowe, dostpne postrzeeniom zmyso-
wym. Poza nimi nie istnieje w rzeczywistoci nic co oglne, nic co
gatunkowe lub rodzajowe. Nasuwa si w zwizku z tym pytanie, czy
tak koncepcj struktury rzeczywistoci uksztatowa filozof w pole-
mikach z platoskimi koncepcjami realizmu ontologicznego, jako
przeciwstawn platoskiej wizji bytu idei, czy te bya ona kontynuac-
j ontologii pierwszych nauczycieli Antystenesa sofistw, a zwas-
zcza Protagorasa.
1
Faktem jest, i Antystenes w pimie Sathon albo o
popadaniu w sprzecznoci polemizowa wyranie z Platonem, a z
samego tytuu rozprawy, przekrcajcego w ordynarny sposb imi
przydomek Platona, wnioskowa mona, i ton dyskusji musia by
bardzo ostry. O przedmiocie sporu pisz: Athenajos, Simplicjusz,
Tzetzes.
2
Simplicjusz: Wrd staroytnych jedni cakowicie odrzuca-
li jakoci (ta poioteta), uznajc, e istnieje tylko rzecz dan jakoci
obdarzona, jak Antystenes, ktry polemizujc z Platonem, rzek: ko-
nia. Platonie, widz, lecz koskoci nie dostrzegam; Tzetzes za:
Antystenes powiedzia, e idee s pojciami pustymi (psilai ennoiai),
stwierdzajc: widz czowieka i konia, nie widz jednak koskoci ani
czowiekowatoci.
W swych koncepcjach teoriopoznawczych Antystenes, znowu w
ostrej polemice z Platonem, odrzuca zupenie status ontyczny poj
oglnych s one wszak tylko sowami, a jako nazwy nazwami
pustymi jako rdo poznania i wiedzy. rdem poznania s jedy-
nie postrzeenia zmysowe, te za dotycz wycznie rzeczy jedno-
stkowych, ktrym odpowiadaj jako nazwy pojcia jednostkowe.
Wynikw postrzee nie mona wyrazi w sdzie innym ni tautolo-
giczny czy te porwnawczy, a przedmiotw postrzee nie mona

1
Por. J. Gajda, Sofici, Warszawa 1989, s. 87 nn.
2
Athenajos, Deipnosofistai V 220, Simplicjusz w kometarzu do Kategorii Arystotele-
sa, 66, Tzetzes, Chiliades VII 606.

52
definiowa, poniewa przysuguje im tylko nazwa logos, ktra wy-
raa rzecz, jak ona bya lub jest.
1
W sdach zatem o rzeczach jedno-
stkowych nie mona popeni bdu nie mona wypowiedzie sdu
faszywego. Rzeczy jednostkowe jednak rzadko jawi nam si w sta-
nie czystym, wyizolowane; najczciej mamy do czynienia z poc-
zeniami rzeczy jednostkowych, z pierwszymi skadnikami prostymi,
z pierwiastkami wystpujcymi w poczeniach z innymi. I takie
wanie poczenia s przedmiotem mylenia teoretycznego, wiedzy.
Takie poczenia mog by przedmiotem definicji, lecz definicja ta
nie moe odzwierciedli istoty, jako e z koniecznoci musi przybra
posta wyliczenia pierwiastkw, pierwszych skadnikw prostych
na owo poczenie si skadajcych. Definicja jest zatem splotem wy-
razw (symploke onomaton), wyjania swj przedmiot przez odesanie
do niedefiniowalnych skadnikw prostych. W ten sposb definicja
jest tylko rozwlekym nagromadzeniem wyrazw (makros logos).
I tak oto dokonanie metodologiczno-teoriopoznawcze definicja
oglna jako rdo wiedzy przypisywane przez Arystotelesa Sokra-
tesowi zostao kategorycznie odrzucone przez jego najlepszego ucz-
nia.
Arystoteles doktryn Antystenesa nazywa naiwn, a jego uc-
zniw niedoukami
2
: twierdzili [...], e nie mona zdefiniowa isto-
ty, bo definicja jest rozwlekym nagromadzeniem wyrazw, i e o
rzeczy mona tylko powiedzie, jakiego jest rodzaju; na przykad, o
srebrze mona powiedzie nie to czym jest, lecz e jest takie jak cyna.
Dlatego jeden rodzaj substancji moe mie definicj i pojcie, tj. sub-
stancja zoona, niezalenie od tego, czy jest postrzegana zmysowo,
czy wyobraana w myli; natomiast jej pierwotne czci, z ktrych si
skada, nie mog by zdefiniowane, poniewa formua definicyjna
orzeka co o czym i jedna cz definicji musi odgrywa rol materii,
a druga rol formy.
Poczenia poszczeglnych rzeczy prostych, to, co Arystoteles na-
zywa substancj zoon, nie jawi si nigdy czowiekowi w tych
samych i takich samych ukadach. Nie mona zatem ustali staych

1
Diogenes Laertios VI 3.
2
Arystoteles, Metafizyka V 1024b; VIII 1043b.

53
regu mylenia teoretycznego, przedmiotu wiedzy teoretycznej ani na
gruncie fizyki, ani etyki. Mylenie teoretyczne nie moe wyznacza
staych dyrektyw dla dziaa ludzkich. Intelektualizm etyczny, przypi-
sywany nauczycielowi Antystenesa, u ucznia nie znajduje adnego
uzasadnienia.
I znowu nasuwa si pytanie o genez koncepcji teoriopoznawczo-
etycznych Antystenesa. S one zdecydowanie sprzeczne z pogldami
przypisywanymi Sokratesowi zarwno przez Platona, jak i przez
Arystotelesa. Natomiast zdradzaj uzalenienie od teorii sofistw,
zwaszcza od wywodzcego si rwnie ze szkoy Gorgiasza sofisty
Lykofrona.
1
Pod niewtpliwym wpywem sofistw podejmowa An-
tystenes rwnie badania nad zwizkami nazw i rzeczy, badania po-
zostajce w cisym zwizku z jego teori poznania. Skoro bowiem o
rzeczy nie mona wypowiada sdu innego ni tautologiczny, skoro
jej istoty nie okreli definicja, jedynie nazwa kadej rzeczy waciwa
moe ujawni jej natur. Wedug Antystenesa bowiem, w nazwach
rzeczy tkwi ich natura, zgodnie z teori Heraklita i Kratylosa o natu-
ralnym pochodzeniu jzyka.
2
Dlatego te uwaa, i pocztkiem ka-
dego wyksztacenia winna by znajomo nazw.
3
I w tej koncepcji
odnajdujemy sprzeczno z wkadanymi w usta Sokratesa w plato-
skim Kratylosie pogldami.
Antystenes by pierwszym filozofem, ktry w swej wizji czowieka
dostrzeg w nim nie obywatela okrelonego pastwa polis, lecz
obywatela wiata kosmopolit. Podstaw dla wyrwania czowieka z
okrelonego krgu pastwa i spoeczestwa dostarczyy mu ustalenia
sofistw: ich koncepcje pastwa, prawa, spoecznoci jako tworw
stanowienia ludzkiego, wynikw aktw umowy spoecznej nomos.
Antystenes za odrzuca struktury spoeczne i pastwowe, odrzuca
prawa stanowione przez ludzi, odrzuca nawet podziay wrd ludzi na
pastwa i narody, na wolnych i niewolnikw. Odrzuca je dlatego, e

1
J. Gajda, Sofici, s. 168.
2
Zgodnie z tym przewiadczeniem Antystenes lubi etymologizowa, m.in. imi ony
Peryklesa, Aspazji. wywodzi std, e wielki demagog zwyk j dwa razy dziennie
caowa (aspadzein).
3
Por. pisma z katalogu Diogenesa Laertiosa, loc. cit.: O wyksztaceniu, czyli nazwach;
O uywaniu nazw, czyli o sporach, Problemy uczenia si.

54
wszystkie powysze zjawiska nie wywodz si z natury ktra stwor-
zya wszystkich wolnymi i rwnymi. Wszystko, co nie wywodzi si z
natury, wszystko to, co stworzyli ludzie nawet cywilizacja i kultura,
jest deformacj natury, zwyrodnieniem, a zatem zjawiskiem zym i
szkodliwym. Dlatego wanie czowiek moe by szczliwy tylko w
warunkach naturalnych. Powrt do natury, odrzucenie wizw cywili-
zacji jest jednak niemoliwe, nie da si cakowicie zerwa z wizami
spoecznymi i politycznymi. Czowiekowi zatem pozostaje tylko
wewntrzne uniezalenienie si zarwno od wizw narzuconych
przez twory i stanowienia innych, jak i od wizw, ktre, uwikany w
ukady pastwowe i spoeczne, nakada sobie sam: jak przywizanie
do dbr materialnych, denie do kariery politycznej, upodobanie w
przyjemnociach cielesnych. Wszystkie te dobra nie s prawdziwym
dobrem; za takie uwaaj je tylko lepi. Odrzucenie dbr pozornych
pozwala czowiekowi osign stan samowystarczalnoci autarkii,
prawdziwej wolnoci, ktra jest tosama ze szczciem. Dla osigni-
cia takiego stanu nie jest potrzebna wiedza pojciowa. Najlepszym
nauczycielem cnoty jest sama natura; natura uczy czowieka, jak
waciwie niewiele potrzebuje, jak skromne mog by jego potrzeby;
natura wskazuje drog prawdziwej cnoty, ktr sprowadzi mona do
pracy i wyrzecze, nie tosamych jednak zgoa z ascez.
Etyka Antystenesa i szkoy cynickiej wyprzedza etyczne koncepcje
stoikw. Nie zdradza ona ani w swej genezie, ani w treci uzalenie-
nia od koncepcji etycznych Sokratesa platoskiego ani te Arystotele-
sowego. Nie da si jej wyprowadzi z sokratejskiej? -platoskiej?
koncepcji najwyszego Dobra, troski o dusz, wiedzy oglnej jako
podstawy norm etycznych, nie da si jej zwiza z adn transcenden-
cj, bo na tak w doktrynie Antystenesa Sokratesowego przecie
ucznia nie ma po prostu miejsca. Wzorw jej szuka bdziemy w
koncepcjach powrotu do natury drugiego pokolenia sofistw, ktre,
odrzuciwszy stanowione drog umowy spoecznej umowne normy,
szuka ich bdzie w naturze kosmosie.
1

Inny ucze Sokratesa, Euklides z Megary, by wczeniej zwizany
ze szko Eleatw, a studia nad Parmenidesow koncepcj bytu i fas-

1
Por. J. Gajda, Teorie wartoci w filozofii przedplatoskiej, Wrocaw 1992, R. VI.

55
cynacja dialektyk Zenona z Elei wywary zdecydowany wpyw na
jego pogldy. Og uczonych upatruje w koncepcjach Euklidesa
wpyw nauk Sokratesa platoskiego o pojciu najwyszego Dobra,
ktre Megarejczyk, szukajc jego desygnatu, utosami z bytem po-
jmowanym na wzr Parmenidesa: jako jedynie istniejcy, wieczny,
niezmienny, nieruchomy.
1
Gdyby przyj tak tez. Platon nie byby
pierwszym filozofem, ktry nada pojciu status ontyczny, przekszta-
cajc je w byt realny. Czy jednak taka konstrukcja mogaby uj uwa-
gi Arystotelesa, ktry wyranie Platonowi przypisuje przeksztacenie
poj oglnych w byty realne o charakterze transcendentnym. Trudno
przypuszcza, by podstaw dla Euklidesowej koncepcji Dobra-bytu
byo szukanie, czym jest w istocie owo Sokratesowe najwysze Dob-
ro, pojmowane przez Sokratesa platoskiego i Arystotelesowego pr-
zede wszystkim w kategoriach etycznych. Megarejczyk nie zajmowa
si w ogle problematyk etyczn; jego badania obracay si w krgu
ontologii i aksjologii. Dla uzasadnienia powyszego przypuszczenia
naley przypomnie, i zagadnienie prawdy i faszu w najdawniejszej
filozofii greckiej, od uchwytnych koncepcji pitagorejczykw poczyna-
jc, byo najpierw i przede wszystkim przedmiotem bada ontologii i
nauki o wartociach: prawda, prawdziwo (aletheia, alethes) to atry-
but bytowania, przysugujcy przede wszystkim bytowi; byt prawdzi-
wy to byt rzeczywicie bytujcy ex definitione, jak byt Parmenidesa;
prawda to bytowanie, a zatem warto najwysza.
2
Przeciwiestwo
prawdy fasz to, co faszywe (pseudos), to przede wszystkim prze-
ciwiestwo tego, co bytuje bytu, atrybut tego, co bytuje w mniej-
szym niejako stopniu ni byt prawdziwy.
3
Dla Parmenidesa Eleaty,
nauczyciela Euklidesa, byt ex definitione jest prawdziwy, bo jak sama

1
Por. E. Zeller, op. cit.. I 2, s. 251 nn., F. Schleiermacher, Platons..... II l. s. 151 nn. i
inni.
2
Por. Diels FVS: Parmenides B 4, 4 nn.; B 8, 39; Melissos B 8, 2: Jeli bowiem
istnieje ziemia, woda i powietrze i ogie i elazo i zoto i to, co ywe i to, co mar-
twe, i czarne i biae i wszystko inne, o czym ludzie mwi, e jest prawdziwe (alet-
hes), to jest, e rzeczywicie istnieje [...] Jest rzecz oczywist, e myl nas postrze-
enia zmysowe i niesusznie nam si wydaje, nie moe bowiem zmienia si co, co
jest prawdziwe, nie istnieje bowiem nic, prcz bytu prawdziwego.
3
Por. polemiki Arystotelesa ze szko megarejsk. Metafizyka K 3, 1047b nn., 1051b
nn.

56
nazwa wskazuje, bytuje; jest prawdziwy w kategoriach ontologicz-
nych, a wic przysuguje mu najwysza warto w kategoriach aksjo-
logicznych. Ucze Parmenidesa, Megarejczyk, nazwa ow warto
najwysz Dobrem, zgodnie z nazewnictwem hierarchii wartoci. I jak
Parmenides przeczy istnieniu niebytu w kategoriach ontologicznych
tosamego z faszem, bo nie tylko nie istnieje, lecz nie moe by na-
wet pomylany, tak Euklides w takich samych kategoriach przeczy
istnieniu jakiegokolwiek przeciwiestwa Dobra, bo poza Dobrem nic
nie istnieje. Pniejsi uczniowie pierwszych Megarejczykw, jak
Diodor Kronos, jeszcze kategoryczniej postawi znak rwnoci i to-
samoci midzy bytowaniem i prawd.
1

Czy w ontologiczno-aksjologicznej doktrynie Euklidesa mona si
doszuka inspiracji ktrego ze znanych nam Sokratesw? Na tak
sformuowane pytanie odpowied moe by tylko przeczca. Eukli-
des, jak i pniejsi Megarejczycy, nie zajmowa si w ogle proble-
matyk etyczn sensu stricto, a przypisywanie mu tego, i pod wpy-
wem Sokratesa zmodyfikowa Parmenidesow nauk w kierunku
etycznym, jest w ogle pozbawione sensu, jako e Parmenidesowej
koncepcji bytu w ten sposb zmodyfikowa po prostu nie mona. W
koncepcjach Euklidesa natomiast moemy z du doz prawdopodo-
biestwa doszuka si ogniwa poredniego midzy eleack koncepcj
bytu a platosk koncepcj idei, a konkretnie, moemy mu przypisa
stworzenie wzorca przeksztacenia poj sensu stricto aksjologicznych
w byt realny.
Niezalenie od podstawowych i zasadniczych rnic midzy po-
gldami Antystenesa i Euklidesa, przede wszystkim w kwestii natury
bytu, oglnego i jednostkowego, prno szukalibymy jakiej jednej
sprecyzowanej doktryny filozoficznej, ktra w postaci choby posta-
wionych, wyartykuowanych, a nie rozwizanych problemw pyta,
mogaby wyzwoli u uczniw jej twrcy takie wanie, jak powysze,
teorie. Prno rwnie szukalibymy ich inspiracji w pogldach Sok-

1
Diodor Kronos, dialektyk, ucze Eubulidesa, por. Diogenes Laertios II 111-112,
twrca tzw. twierdzenia wadczego (kyrieuon logos): to, co si stao w przeszoci,
jest z koniecznoci prawdziwe (alethes); zgodnie z tym twierdzeniem, z moliwoci
nie moe wynika nic niemoliwego, przy zaoeniu, e niemoliwe to, co ani nie
jest prawdziwe, ani nie bdzie takie w przyszoci.

57
ratesa platoskiego. Arystotelesowego czy Ksenofontowego. Do prb
ustalenia treci takiej doktryny nie wniesie ju nic nowego analiza
pogldw innego znanego ucznia Sokratesa, hedonisty Arystyppa,
ktry odrzuci kategorycznie badania nad bytem i jego istot, koncen-
trujc si na analizie dozna ludzkich, i to dozna fizycznej jedynie
natury, mianowicie przyjemnoci i przykroci. I w analizie tych sta-
nw odrzuci Arystypp wszelkie dociekania nad ich przyczynami,
stwierdzajc jedynie, e przyczyny te s niepoznawalne. Charakter
dozna ludzkich wyznacza, wedug Arystyppa, cel de i najwysze
dobro przyjemno (hedone) tosam ze szczciem. Wszelkie inne
rzeczy uwaane przez ludzi za dobro, jak sprawiedliwo, uczciwo
itp., to wszystko, co syntetyzowao od wiekw pojcie dzielnoci-
arete jest wedug Cyrenaika jedynie konwencj ludzk. Czowiek nie
popenia bowiem wystpkw jedynie ze strachu przed kar.
1

Pora powrci do postawionego w celu uzupenienia problemw
kwestii sokratejskiej pytania: jaki musiaby by Sokrates jako nauczy-
ciel Antystenesa, Euklidesa, Arystyppa i, oczywicie. Platona? Jaka
doktryna filozoficzna moga da pocztek czterem tak odmiennym
filozofiom? Jak starano si wykaza, na powysze pytanie nie mona
znale pozytywnej odpowiedzi, a raczej odpowied musi sprowadzi
si do stwierdzenia: nie byo takiej doktryny, a co za tym idzie, nie
byo Sokratesa-filozofa.
Lecz powysze stwierdzenie nie moe zamkn kwestii sokratej-
skiej. Nie ulega wszak wtpliwoci w wietle istniejcych wiadectw i
rde, e istnia historyczny Sokrates, oskarony, skazany na mier i
stracony w 399 roku p.n.e. Nie ulega rwnie wtpliwoci fakt, e
musia on by w spoeczestwie ateskim indywidualnoci tak znac-
zc, e mg sta si przedmiotem legend, i przyciga do siebie
ludzi rnego autoramentu i rnych przekona, bogatych i biednych,
poetw, retorw i politykw, uczniw pitagorejczykw i sofistw,
heraklitejczykw, Eleatw i dialektykw. Fakty powysze narzucaj

1
Arystypp, dawny ucze sofisty Protagorasa, uwaany przez wspczesnych mu za
sofist, jako e pobiera zapat za nauk, nie cieszy si sympati filozofw i histo-
rykw. Por. Diogenes Laertios, II 65-68; Ksenofont, Wspomnienia..., II l, III 8, Pla-
ton, Fedon, 59c.

58
kolejne pytanie: co w postaci historycznego Sokratesa wywierao tak
magiczny wpyw na ludzi, e przycigao i inspirowao?
Wnikliwa analiza problemw kwestii sokratejskiej pozwala na jed-
n tylko odpowied na powysze pytanie: to postawa krytyczna, kry-
tyczna wobec wszystkich i wszystkiego, zarwno wobec filozofii jako
takiej, jak i filozofii w znanej Sokratesowi postaci i strukturze, jak i
wobec okrelonych, znanych mu kierunkw i rozwiza filozoficz-
nych; postawa krytyczna wobec tych, ktrzy sdzili, e wiedz, jak i
wobec tych, ktrzy sdzili, e si ucz, jak i wobec tych, ktrzy si
uczy nie chcieli, wobec politykw i ustroju, wobec prawa i sprawied-
liwoci, postawa krytyczna nawet, a moe przede wszystkim wobec
samego siebie.
Postawa ta nie znalaza odzwierciedlenia ani naukowego uzasad-
nienia w doktrynie filozoficznej. Realizowa j Sokrates w yciu; jak
bk z rki Boga puszczony siada miastu na kark. I moe wanie
dlatego i tylko dlatego mg sta si nie nauczycielem w dosow-
nym tego sowa znaczeniu, lecz inspiratorem i katalizatorem dla Pla-
tona, Antystenesa, Euklidesa, Arystyppa jednoczenie. To wanie ze
wzgldu na brak okrelonej, konkretnej doktryny filozoficznej Sokra-
tesa mg Platon bez obaw wkada mu w usta wasne pogldy, mg
go malowa nudno-dydaktycznymi barwami Ksenofont, mg go
wreszcie Arystofanes utosamia z sofistami, a trzewy Arystoteles
przypisa mu dokonania o charakterze niemal wycznie metodolo-
gicznym, z ostronoci traktujc zarwno pisma platoskie, jak i
akademick tradycj.
Czterej uczniowie Sokratesa po jego mierci zaoyli wasne szko-
y, lecz analiza pogldw Antystenesa, Euklidesa, Arystyppa pozwala
stwierdzi, e kady z nich powrci do swych korzeni filozoficznych,
do rde, do pierwszych nauk, od ktrych filozofowanie zaczyna:
Antystenes i Arystypp do sofistw, Euklides do Eleatw, lecz, jak
powiedziaby Heraklit, aden z nich nie wszed ju po raz drugi do tej
samej rzeki, bo postawy krytycznej wobec owych rde nauczyli si
od Sokratesa. Problem filozoficznych rde myli Platona natomiast,
zwaszcza jego koncepcji idei, pozostaje wci otwarty.
Naley podkreli, i negatywne rozwizanie kwestii sokratejskiej,
sprowadzajce si do zaprzeczenia moliwoci istnienia filozofii Sok-

59
ratesa w postaci konkretnej pozytywnej doktryny, nie moe na
szczcie wyeliminowa tej postaci z historii filozofii, i to
zaryzykujemy twierdzenie bardziej z nowoytnej ni staroytnej, z
problematyki ywej w kadej epoce i w kadej niemal dyscyplinie
filozoficznej. Historyczny Sokrates sta si bowiem dla epok pniej-
szych pojciem, ktre kada epoka czy nurt filozoficzny wypenia
wasn treci, niejako na wzr Platona. Platonem wobec Sokratesa
moe by, a raczej jest kady z nas historia myli filozoficznej
uprawomocnia takie dziaania.
Na historykach filozofii ci jednak okrelone obowizki. Jeli
chodzi o kwesti sokratejsk, negatywna odpowied na pytania o tre
doktryny Sokratesa nie rozwizuje wszystkich problemw z ni zwi-
zanych. Pozostaje wci otwarty problem rde i genezy filozofii
Platona, a tym samym problem genezy postaci Sokratesa jako bohate-
ra wikszoci pism platoskich, wyraziciela jego nauk, tego Sokrate-
sa, ktry ywy w kadej epoce, jako posta fikcyjna, wykreowa
wasn histori, bdc integraln czci historii filozofii w ogle.
Nie ulega wtpliwoci fakt, i w greckiej myli filozoficznej dru-
giej poowy V wieku p.n.e. dokona si zasadniczy przewrt, znajdu-
jcy wyraz w zmianie przedmiotu filozofii, w zmianie jej struktury,
przewrt zdeterminowany przede wszystkim now filozoficzn kon-
cepcj czowieka, nowymi teoriami wartoci. Nie ulega rwnie wt-
pliwoci fakt, i nowa koncepcja czowieka, wyrywajca go spod
wadzy bstwa i natury, przyznajca mu pen autonomi, czynica
ze zarwno twrc i sprawc wszelkich zjawisk z krgu bytu spoec-
znego, jak i przede wszystkim otwierajca przed nim nieograniczone
moliwoci kreowania wasnego losu, wasnej wiadomoci, ksztato-
wania wasnej natury i wasnego systemu wartoci, powstaa w wyni-
ku krytycznej postawy zarwno wobec ustale filozofii dawnej, prze-
de wszystkim w ich aspekcie fizycznym, antropologicznym i aksjolo-
gicznym. jak i wobec systemw wartoci tradycyjnych, uwaanych za
wieczne, niezmienne, naturalne. Za twrc owego przewrotu w filozo-
fii, tego, ktry sprowadzi filozofi z nieba na ziemi, uwaano Sok-
ratesa. W wietle caoksztatu powyszych ustale musimy odebra
mu rang autora nowej koncepcji czowieka, twrcy i inspiratora
owego przewrotu. Co wicej, stwierdzi musimy, i zanegowanie

60
istnienia okrelonej doktryny filozoficznej Sokratesa w niczym nie
zmienia filozoficznego obrazu epoki drugiej poowy V i pocztkw
IV wieku p.n.e., epoki, ktr traktowa trzeba jako ogniwo porednie
midzy filozofi archaiczn filozofi immanentnej zasady rzeczy-
wistoci a filozofi, ktrej da pocztek Platon, filozofi zasady trans-
cendentnej.

LITERATURA:

ARNIM, H. (1923): Xenophonts Memorabilien und Apologie des
Sokrates. Kopenhagen.
BAUR, F. Ch. (1837): Das christliche des Platonismus oder Sokrates
und Christus. Tbingen.
BURNET, J. (1914): Greek Philosophy, Tales to Plato. Oxford.
DIES, A. (1927): Autour de Platon. Paris.
DUPREL, E. (1922): La lgende socratique et les sources de Platon,
Bruxelles.
CHROUST, A. H. (1957): Socrates, Man and Myth. The Two Socratic
Apologies of Xenophon, London.
GAJDA, J. (1988): Kwestia sokratejska, Sprawozdania Wrocawskie-
go Towarzystwa Naukowego, 43, 1988.
GAJDA, J. (1989): Sofici, Warszawa.
GAJDA, J. (1992): Teorie wartoci w filozofii przedplatoskiej, Wroc-
aw.
GEFFCKEN, J. (1908): Sokrates und das alte Christentum, Heidel-
berg.
GIGON, O. (1947): Sokrates, sein Bild in Dichtung und Geschichte,
Bern.
GOMPERZ, H. (1924): Die sokratische Frage als geschichtliches
Problem, Historische Zeitschrift 129, 1924.
GUTHRIE, W. K. C. (1971): Socrates, Cambridge.
HOWALD, E. (1924): Die Anfnge der europaeischen Philosophie,
Mnchen.

61
JOEL, K. (1893-1901): Der echte und der Xenophontische Sokrates,
Berlin.
HAMACK, A. (1901): Sokrates und die alte Kirche, Giess.
HIRZEL, R. (1895): Der Dialog. Leipzig.
KROKIEWICZ, A. (1958): Sokrates. Warszawa.
KROSKA, I. (1963): Sokrates. Warszawa.
MAIER, H. (1913): Sokrates, sein Werk und seine geschichtliche Stel-
lung. Tbingen.
NIETZSCHE, F. W. (1930): Sokrates und die griechische Tragoedie,
Geburt der Tragoedie aus dem Geiste der Musik. Leipzig.
SIEGEL, C. (1920): Platon und Sokrates. Leipzig.
TAYLOR, A.E. (1911): Varia Socratica, Oxford.
SCHLEIERMACHER, F. E. (1818): ber den Wert des Sokrates als
Philosophen. Berlin, Abhandlungen der Berliner Akademie.
STENZEL, J. (1921): ber den Einfluss der griechischen Sprache
auf die philosophische Begriffsbildung. In: Neue Jahrbuch, 1921.
VLASTOS, G. (1997): Socrates. Ironist and Moral Philosopher. Cam-
bridge.
WEISSENBORN, H. (1910): Die Xenophontis in commentariis scri-
bendis fide historica, Jena.
62

SKRATS A PLATN AKO IRONICI

Marin Fedorko

Defincia irnie v jej dnenom, benom, rtorickom vzname sa
prvkrt zjavuje u Anaximna z Lampsaku (Pseudo-Aristotela), ktor
vo svojej uebnici Rtoriky, neskr nazvanej Alexandrova rtorika
1
,
oznauje irniu ako pretvarujcu sa vnos, ktorou nieo hovor-
me, ke sa tvrime, e sme to nepovedali, alebo, ke to protikladne
vyjadrme (Aristoteles, 1959, s. 61). Ete zretenejie to vyjadr Tri-
fn z Alexandrie, ktor sa vo svojej uebnici rtoriky Peri tropon
zaober irniou ako rtorickou figrou a takto ju definuje: Irnia je
spsob rei, ktor nejak skutonos vyjadruje jej protikladom v spo-
jen s uritou intonciou alebo postojom
2
, ktor maj zarui, e ob-
sah vpovede budeme povaova za ironick, teda nie naozaj miene-
n.
Toto chpanie irnie sa neskr u Quintilina kanonizovalo do ak-
hosi, najm v rtorike, u skr tradovanho benho urenia tohto
slova. Vo svojom Institutionis Oratoriae hovor, e pri irnii ide o to,
pochopi protiklad toho, o sa povedalo (Quintilianus, 1975, s. 46).
Odkia vlastne pochdza nae hovorenie o irnii? Ak boli pvodn
vznamy tohto slova? Ako sme si to mohli preta vo vyie citova-
nch slovnkoch, nae slovo irnia pochdza z latinskho ironia a
zo starogrckeho eirneia, ktor sa zvykne preklada ako pretvrka,
vsmech a pokryteck nevedomos.

1
Nie je celkom jasn, kto je autorom Alexandrovej rtoriky. Poda Paula Gohlkeho,
prekladatea nemeckho vydania, je nm Aristotels (por. Aristoteles, 1959, s. 5-12),
poda inch prameov je to Anaximens z Lampsaku, uite rtoriky v 4. st. pred n.
l., (por. napr. Historisches Wrterbuch der Philosophie, Band 4, Darmstadt, 1976, s.
578) alebo sa autorstvo povauje za sporn (por. napr. Vlastos, 1991, s. 24).
2
Citovan poda: Historisches Wrterbuch der Philosophie, Band 4, s. 578.

63
Ak ptrame po prvom pouit slova cipcvcio (eirneia), dostane-
me sa a k Aristofanovi.
1
V jeho komdich meme njs toto slovo
na troch miestach, ktor s zrove uritou charakteristikou ironika
cipcv (eirn). V Oblakoch (ver 449) oznauje cipcv v svislosti so
sofistami, renka, ktor je nestoudn a skon...prohnan
v soudnch procesech...tak, jak provaz otel a pokrytec (cipcv),
had a tlhuba (Aristofans, 1996, s. 48). V komdii Vtky (1211)
hovor Filetairos o Iris, ktor dajne nevie, ktorou brnou prila do
dokonale organizovanho mesta vtkov: Poul si, ako sa rob hlpou
(cipcvcuco0oi-eirneuesthai)? (Aristophanes, 1970, s. 74 ). A
v Osch (174) presvieda Filoklen sluhu, aby ho pustil z vzenia,
lebo vraj mus odvies osla na trh, priom jeho skuton zmer je
plne in. Sluha to komentuje tmito slovami: Ak stiv zmienku
si naiel, ako sa bezbranne tvri (cipcvixc-eirnikos), aby si ho
pustil (Aristophanes, 1871, s. 277).
Vetky tri pouitia slova cipcv (eirn) ns presviedaj o tom, e
toto slovo m podstatne in prvotn vznam ako jeho teraj potomok
irnia. Mono poveda, e slovo cipcv sa pouvalo takmer vo vz-
name nadvky. Eiron je zkern, stiv lovek, ktor pod maskou
bezmocnosti skrva svoju prefkanos.
Tak je to aj u Dmosthena v jeho prvej Rei proti Filipovi, kde kri-
tizuje sprvanie niektorch svojich spoluobanov, ktor uvdzaj ne-
pravdiv daje o svojom majetku, vyhlasujc, e je men ako v sku-
tonosti, alebo popieraj svoju telesn zdatnos, aby nemuseli odv-
dza vysok vojensk dane pre potreby ttu, ani s do vojny. Dmos-
thenova kritika znie takto: kad Atnan m by pripraven nestr-
ni sa inu (cipcvciov-eirneian): majetn peanmi prspevkami,
bojaschopn chlapi slubou v armde... podporova dobro ttu
2

(Demosthenes, 1855-1908, s. 152). Eirn je mu, ktor sa rob men

1
Za odhalenie etymologicko-filologickej problematiky slova irnia vam najm
tmto prcam: Ribbeck, 1879; Bchner, 1941; Bergson, 1971; Vlastos 1991. Pre
plnos vak treba upozorni na to, e pri prvch vskytoch tohto slova sa ete ne-
pouva podstatn meno cipcvcio, ale len adjektvny alebo slovesn tvar.
2
Aj v eskom preklade vyznieva cipcvciov ako pokryteck vyhbanie sa praktickho
inu: ...a bude-li kad z vs hotov zanechati velikch vmluv a jednati, kde toho
je teba ... (Demosthenes, 1940, s. 87-88).

64
ako v skutonosti je. Eirneia je tu pouit ako jasn vitka, vraz
pre umenovanie sa kvli vlastnmu prospechu (Bchner, 1941, s.
343).
V podobnom zmysle eirn ako zkern a stiv pokrytec n-
jdeme toto slovo pouit aj u Platna. V Zkonoch (908 b-e), kde sa
hovor o rhaoch, sa rozliuj dve skupiny rhaov, priom najm
...pokrytci (cipcvixov eironikon) s za svoje previnenia hodn
nielen jednej smrti, ba ani dvojnsobnej (Platon, 1990c, s. 477). Ta-
kto udia vak maj dobr pam a bystr rozum. Sem patria kazi
a vetci, ale aj tyrani, politick renci, velitelia vojsk a vykonvatelia
poktnych mystri, najm vak vrstva takzvanch sofistov.
Takmer na konci dialgu Sofista (267e-268d) sa objavuje toto slo-
vo dokonca trikrt, vdy s negatvnou konotciou, ktor vyplva u z
toho, e sa nm oznauj udia, napodobujci mienku a nie vedenie.
Ironick napodobovate (cipcvixo ig:g- eirnikos mimts) je
na rozdiel od obyajnho napodobovatea, lovek, ktor strojenos-
ou svojich re prezrdza vek nedveru sm voi sebe a strach, e
nevie to, oho znalos pred inmi predstiera, a ktor v skromnch
kruhoch a krtkymi reami nti spolonka do rozhovoru, aby si sm
sebe odporoval (268 a-b; Platon, 1990b, s. 586). Samozrejme, e nm
to pripomna Skratovo sprvanie sa v rozhovoroch len s tm rozdie-
lom, e Skrats nie je v Platnovom chpan napodobovateom
mienok, ale skr rozbja nekritickch mienok, ktor sa vydvaj za
pravdu. Pritom v dialgu nejde, ako to alej uvidme, len o to, aby si
diskutujci odporovali. Ale protireenie, apria je skr prostriedkom
jeho elenktiky a nie konenm zmerom, ktorm by Skrats dokazo-
val svoju nadradenos. Ako to hutne sumarizuje Wolfgang Wieland:
Skratovi vo svojich reiach, v ktorch vyvracia
1
mienky svojich
spolubesednkov, nejde vbec o to, aby vyhral kad kolo diskusnej

1
Samozrejme, e tu nejde o iadne zvratky, skr o neschopnos sloveniny, prp.
prekladatea, adekvtne vyjadri zmysel nemeckho slovesa widerlegen. Ak by
nm to predsa len evokovalo nieo s dvenm, tak Skratovi by pripadla loha ak-
hosi ironickho dvidla, ktor pomha svojim spolubesednkom zbavi sa nestrvi-
tench, prpadne zle strvench mienok. V tomto prpade nejde o aldok, ale o ich
duu.

65
hry. Vyvrtenie partnerovch mienok nie je samoeln (Wieland,
1982, s. 78).
V podobnom zmysle sa tu hovor aj o vekolepch renkoch, kto-
rch vlastnosou je ironicky sa pretvarova pred davom. V oboch
spomnanch prpadoch, podobne ako u Aristofana, je slovo eirneia
a jeho odvodeniny pouit v negatvnom vzname a nevzahuje sa na
Skrata, ale na sofistov a udovch renkov.
V Kratylovi a Eutydmovi oznauje toto slovo tak sprvanie sa v
rozhovore, ktor spova v mlan (Boder, 1973, s. 14), aby sa za toto
mlanie bu skryla vlastn neschopnos odpoveda, alebo sa nm
naznaila dajn dleitos nevypovedanho. Tak ako to Skrats
komentuje pri sofistovi Dionzovi: a on sa zatvril vemi ironicky
(cipcvixc-eironikos)
1
, trochu sa zastavil
2
, akoby uvaoval o nieom
vemi dleitom (Eutydemos 302 b; Platon, 1990a, s. 567). Aj v Kra-
tylovi nechce Hermogenes ni vysvetli, ale bol ironick
(cipcvcuco0oi-eirneuesthai) a tvril sa, akoby sa v tom vyznal
a mal o tom v sebe urit mylienku (384 a; Platon, 1990a, s. 580).
Obaja sa teda sprvaj tak, ako keby vlastnili a rozmali o nieom
vekom, ale nepovauj besednkov za hodnch ich vekch mylie-
nok. Toto konanie ako keby sa d chpa ako spsob pretvrky a
pokrytectva.
Vo vetkch doteraz spomnanch miestach neoznauje lexiklna
skupina eirn ani irniu v naom zmysle, ani takzvan skratovsk
irniu, ktor poznme z filozofickch slovnkov. Preto nie je vemi
sprvne, ke ho prekladme naimi vrazmi irnia, ironick.
Takto preklad by bol sprvny len za predpokladu, e pokrytectvo a
lo s tandardn formy irnie. Ide tu vak skr o aksi pretvarovanie
sa smerom k meniemu, teda o robenie-sa-menm, bezmocnm

1
Aj ke sa tu cipcvixc preklad ako ironicky, je viac ako zjavn, e sa to netka
terajieho vznamu tohto slova. Skr je to ast chyba prekladu, ktor neberie do
vahy pvodn vznam slova (konkrtne pouitie tohto vznamu).
2
Vrazom trochu sa zastavil sa mysl, e Dionzos chvu dleito mlal. Podobne
to njdeme aj v eskom preklade Frantika Novotnho, avak s tm rozdielom, e sa
tu cipcvixc nepreklad ako ironicky, ale ako zludn: A on se velmi zludn
na chvli zastavil, jakoby o nem velkm uvaoval.

66
kvli vlastnmu prospechu. Alebo v Eutydmovi a Kratylovi je
pokryteck mlanie typickm znakom namyslenho chvlenkra.

* * *

Ako je to teda s irniou v platnskych dialgoch a skratovskou
irniou? Ozrejm sa nm to viac, ak vyhadme miesta s eirn, kto-
r sa priamo vzahuj na Skrata?
Jedno takto miesto je v Obrane Skratovej, kde Skrats zvauje
pred svojimi sudcami vykzanie z Atn ako mon trest (Obrana Sk-
ratova 37c-38a. Vie vak, e by sa tm ni nezmenilo, pretoe vade
by sa sprval tak, ako tu, v Atnach. Ako to sm o sebe hovor: mm
sa cel ivot zaobera filozofiou a skma seba aj inch (28 e; Pla-
ton, 1990a, s. 352). Mus chodi a filozofova, pretoe to je jeho
bosk loha, ktor mu pridelil Apoln: ska seba a inch a ziso-
va, i je naozaj najmdrej zo vetkch Grkov a i Ptiina vetba je
sprvna alebo nie. Ak by vak takto vyloil sudcom, preo by aj po
vypovedan z Atn nemohol spokojne i, sotva by mu verili: a bude-
te si myslie, e sa pretvarujem (cipcvcuocvc-eirneuomeno) (38
a 1; Platon, 1990a, s. 360); ak vak povie, e ivot bez rozhovorov nie
je hodn itia, tak by mu verili ete menej (38 a 5-6).
Skrats vie, e sudcovia by povaovali jeho re za eirn. Ak mu
obvinen z popierania bostva, tvrd, e mus pova boha, nesprva
sa podobne ako ateista v Zkonoch (908 b-e), ktor zapiera svoj ate-
izmus a tvri sa navonok ako horliv uctieva bostva? Kee Sk-
rats vo svojej prvej rei vykreslil cel svoju innos ako poslunos
voi bostvu, mus Atnanom pripada ztovanie celho jeho ivo-
ta, ...ako vek cipcvcuco0oi-eirneuesthai (Boder, 1973, s. 15).
Povauje vak aj Skrats seba samho v tomto zmysle za eirn,
t. j. identifikuje sa s tm, ako jeho innos posudzuj jeho spoluoba-
nia?
1
Ak no, znamenalo by to, e Skrats oznauje sm seba za
eirn v zmysle luhra a pokrytca, a tm sa sm prirauje ku spolo-
nosti sofistov, renkov, vodcov udu, tyranov a demaggov!

1
Tak to interpretuje napr. Ernst Behler, ke hovor, e eironeuesthai ... na tomto
mieste vyjadruje vlastn Skratovo konanie. (Behler, 1997, s. 24).

67
Ned sa to interpretova skr ako prklad Skratovej schopnosti
vcti sa do myslenia svojho okolia, ako miesto svediace o jeho du-
chovnom nadhade a odstupe? S istotou toti meme kontatova, e
Skrats aj v rozhovoroch dva najavo, e vie, o si jeho spoluobania
a spolubesednci o om myslia, e sa vie vcti do ich myslenia, od-
hadn jeho hranice a napodobni ho.
Toto miesto sa d interpretova aj ironicky, nie vak v pvodnom
vzname ako vyjadrenie pohdania, takmer ako nadvka ale skr v
naom dnenom vzname. Aj ke tu nenjdeme protiklad medzi tm,
o sa povedalo a o sa tm v skutonosti mienilo, meme dan
situciu posudzova z dvoch odlinch hadsk.
Z hadiska sudcov a Skratovch spoluobanov je zjavn protiklad
medzi Skratovou bezbonosou, z ktorej je obvinen, a jeho vytrva-
lm nasledovanm Apolnovej
1
vzvy ku skaniu seba a inch. Zo
Skratovho hadiska vak takto protiklad neexistuje: tm, e nasle-
duje a overuje Apolnovu vetbu, ska filozofujc svojich spoluob-
anov. Z tejto perspektvy formuluje Platnov Skrats svoju obhajo-
bu, a teda aj spomnan miesto, v ktorom hovor o sebe ako o eirn,
a z tejto perspektvy ho treba posudzova: ako ironick pouitie slova
eirn. Je to irnia v tom zmysle, e tento text sa d (a mus) ta na
pozad inho textu, ktor vak nie je priamo napsan. Tento text
pozadia sa d vyta z kontextu celho Skratovho myslenia a ivo-
ta. Adrestom tejto irnie nie je ani tak Skrats, ktor ako postava
dialgov by tak bol jedinm divkom vlastnej ironickej hry, ale itate
platnskych textov.
V Gorgiovi (489 d-e) sa Kallikls a Skrats navzjom obviuj z
eirneia. Potom, o Skrats dostal Kallikla do zkych a oakva
od neho odpove na svoje otzky, hovor: Pou ma predsa trochu
priateskejm spsobom, aby som ti neutiekol. Ke Kallikls na to

1
Skrats sa vak ned vyklada iba ako typick reprezentant racionlneho apoln-
stva. Takouto interpretciou by sme ignorovali dmonick a erotick as Skrato-
vej osoby (v iastone dochovanom dialgu Zofyros skratika Faidna usudzuje
rovnomenn fyziognomik zo Skratovho vzoru, e Skrats mus by obzvl
tup a so sklonmi k zmyslovm pitkom; por. W. Nestle (vydavate): Die Sokrati-
ker. Jena 1922, s. 178.) Zrove by sme tm bagatelizovali samotn iracionlnos
boha Apolna.

68
zareaguje slovami: ironizuje Skrats (cipcvcuci, c lcxpo:c-
eirneuei, h Skrats). Skrats mu odvet: Nie, Kallikls, pri Ze-
tovi, ktorho si sa ty viac rz dovolval, aby si ma ironizoval!
(cipcvcuou po c: - eirneuou pros me) (Platon, 1990a, s. 439).
Kalliklovu vitku meme preloi aj: rob sa menm ako si,
ie Skrats sa rob naivnm a hlpym, ke sa tvri ako Kalliklov
iak. Je preto samozrejm, e Kallikls proti tomu protestuje. Vie
vemi dobre, e Skrats je ten, ktor nieo u, aj ke nie priamo,
formou prednky. Kalliklom pouit eirn mono teda chpa ako
pretvrku, ako znme robenie sa menm. Skrats svojou odpove-
ou odmieta Kalliklovu vitku (nie pri Zetovi), a tm ustanovuje
nm fingovan rozdelenie loh, poda ktorho je on sm nevediaci a
Kallikls vediaci (Boder, 1973, s. 15). Jeho cipcvcuou po c sa
vzahuje na to miesto (484 c486 d), kde Kallikls vo svojej rei kriti-
zuje filozofiu a dokonca sa z nej vysmieva. Takto sprvanie je vraj
prirodzen a vhodn pre detsk vek (485 b), a nie pre muov v zre-
lom veku, priom svoj vzah ku Skratovi prirovnva k vzahu Zetosa
k Amfinovi
1
: Azda mi je vak teraz prve tak ako Zetovi
s Amfionom v Euripidovej tragdii, na ktor som si prve spomenul
(485 e; Platon, 1990a, s. 435). Teda ide o vzah sksenho praktick-
ho loveka k nepraktickmu rojkovi. Tto nepriamo dehonestujcu
re neskr oznauje Skrats ako eirneia.
Jedno z najznmejch miest o Skratovom eirn sa nachdza v
Alkibiadovej chvlorei v Sympziu (216 e 218 d), kde si Alkibiads
vylieva duu a otvorene sa priznva, ak vek vplyv m na neho
Skratova osoba. Tak ako je dvojznanos, viac-vrstvovos znakom
irnie, ironickho hovorenia, tak je aj obraz silna (215a6b3) symbo-
lom, podobenstvom pre dve vrstvy v Skratovi. Avak vdy musme
ma na pamti, e toto prirovnanie bude sli pravde, nie zosmie-
neniu (215a6; Platon, 1990a, s. 711), e svoju chvlore mysl Alki-
biads Platnova postava v dialgu plne vne, teda priamo bez

1
Synovia Antiopy, manelky tbskeho kra v rovnomennej Euripidovej tragdii. S
stelesnenm protikladnch spsobov ivota: Zetos drsn pastier a lovec, vychren
silk, jemn Amfin milovnk hudby a spevu. Najm v sofistickej tradcii sa tieto
postavy pouvali ako prklady teoretickho a praktickho ivota.

69
akejkovek dvojznanosti. Poda tohto podobenstva sa Skrats po-
dob upiacim silnom, akch s obubou vyrbali atnski remeselnci,
a ktor sa daj na oboch stranch otvori, a vtedy sa uke, e vo
vntornom priestore s soky bohov (215 b). Alkibiads by chcel
odhali Skratovo tajomstvo a ukza ostatnm, ak je v skutonosti
tento tajomn lovek, pretoe nikto z nich nepozn tohto mua
(216c7-d1 ; Platon, 1990a, s. 713). Navonok, tak ako ho poznaj
ostatn, je milovnkom, vdy vyhadvajcim spolonos mladkov, a
napriek tomu nevediaci (Boder, 1973, s. 17). To je vak len vonkaj
obal, ktor ho skrva ako dut soka silna (216d7). Vo svojom
vntri sa nestar o to, i je niekto krsny pohda nm priam neuve-
ritene (216d11), tak ako sa d predpoklada, e vo svojom vntri nie
je nevediaci. Preto ...cel ivot sa vo svojich reiach len pretvaruje
a rob si z ud posmech. (cipcvcuocvo c xoi oicv ov:o :ov
piov eirneuomenos de kai paizn pnta ton bion) (216 e 4). Alki-
biads chpe Skratovu irniu (ak eirneuomenos mono vbec
preloi a interpretova ako irniu) ako pretvrku a skrvanie sa. Sk-
rats sa tvri ako nevediaci a Alkibiads je jedin, kto nazrel do jeho
vntra, a sce vtedy, ke vak hovor vne a otvor svoje vntro
(216 e 6; Platon, 1990a, s. 713). Podobne je to u neho s filozofiou,
ktor pre neho stelesuje Skratova postava: je jej tom zasiahnut
do srdca ako tom lsky a muen (218a). Rozhodol sa, e sa stane
Skratovm milikom, pretoe on je jedin milovnk, ktor ho je
hodn, iba nechce odkry svoju prav tvr, vyrukova s reou (218 c),
aby konene vedel, ako to s nm v skutonosti je (217 c 6).
Na jeho sugestvnu spove odpoved Skrats, ako to Platn ko-
mentuje, vemi ironicky (oo cipcvixc mala eirnikos)
a celkom svojsky, ako to mva vo zvyku (218d6; Platon, 1990a, s.
715). Alkibiadov zmer vymeni vlastn vonkajiu krsu za Skrato-
vu vntorn krsu ako zlat zbrane za bronzov, a takto jednoducho
urobi z neho lepieho loveka (218e), povauje za chybu: Ale mj
drah, vimni si lepie, aby ti azda neuniklo, e na mne ni nie je
(219a; Platon, 1990a, s. 715).
Aj toto identifikuje Alkibiads ako irniu vo svojom vlastnom
zmysle ako vsmech spovajci v tom, e sa niekto rob menm
ako v skutonosti je, aby nemusel poveda cel pravdu. Alkibiads je

70
presveden, e Skrats by ho mohol urobi lepm, ale z akejsi hyb-
ris spupnosti a pchy, ktorou Skrats vetkch podvdza, ho od-
mieta. Takto sa v Alkibiadovch oiach men Skratova eirneia na
negatvnu vlastnos hodn pokarhania, na aksi vitku.
o vak zo svojej perspektvy, z perspektvy, ktor preduril Pla-
tn ako autor dialgov, nie je schopn vidie, je in irnia autorsk
irnia, s ktorou Platn opisuje samotnho Alkibiada. Jej adrestom je
itate, ktor z kontextu, ako aj z celkovho tlu by mal vyta tieto
signly, ktor ns odkazuj na in mon uhol pohadu na cel scnu
a Alkibiadove slov:
Alkibiads sdi Skrata, nie je vak schopn i poda skratov-
skch zsad.
Skrats sce m na Alkibiada vemi siln vplyv, ale ten psob len
krtku chvu: ...Skratove argumenty ho na chvu paralyzuj, ne-
maj vak dlhotrvajci inok (Beversluis, 2000, s. 9).
Jeho chpanie filozofie ako intitcie zlepujcej ud ako aj jeho
presvedenie, e Skrats vlastn bosk mdros, ktor sa d pove-
da bez obalu zbytonej irnie, je oividne zjednoduujce.
Alkibiads je vykreslen ako iarliv mu, ktorho hlavnm zuj-
mom je odohna od Skrata Agatona, o ktorom si mysl, e je Skra-
tovm obbencom.
A nakoniec: mlad entuziastick Alkibiads je pri chvlorei, v
ktorej sa vyjadruje k najvym a najdleitejm ivotnm otzkam,
poriadne opit, take ledva stoj na nohch silne opojen a
...podopieran flautistkami a almi spolonkmi... (212d6).
Ako vidme, daj sa tu odli najmenej dva typy irnie: v prvom
ete cti pvodn, negatvny vznam grckeho eirnai. Je to aksi
pretvrka, zmern robenie sa menm, nesksenejm, i nevedo-
mm. Prsne vzat, to nie je irnia v naom zmysle. Aj tu sce njde-
me dvojznanos mienenia a hovorenia, t vak chce zosta skryt.
Zmerom loveka oznaenho ako eirn nie je prezentova nieo ako
irniu, ale podvdza. Aj na miestach, kde sa eirn vzahuje na
Skrata, ide skr o vitku jeho partnerov v dialgu. Preto me Wer-
ner Boder kontatova: Eirneia pred a u Platna neznamen irnia
(Boder, 1973, s. 19).

71
In typ irnie je ten, ktor ani nie je oznaen ako eirn, je to
irnia v naom zmysle: dvojvrstvov re, ktorej druhoplnov text sa
d vytui a vyta pomocou rznych signlov irnie urench pre
itatea. Tento spsob vyjadrovania a psania Platn sm nereflektuje:
u Platna nenjdeme ani zmienku o irnii, aj ke ju tak asto pou-
va (Boder, 1973, s. 17). Vemi asto dochdza k tomu, e aj miesta,
v ktorch sa hovor o eirneia, s sam myslen ironicky. Nememe
to vak plne jednoducho interpretova tak, akoby skutone mienen
bolo opakom povedanho, a tm degradova tento typ irnie na jed-
noduch rencku figru. Touto irniou, ktorej autorom je Platn, sa
postavy dialgov dostvaj do nedobrovonej sebairnie, ktor si zo
svojej, im predurenej perspektvy, nedoku uvedomi. Zmenen
vznam ich vpoved si vak itate, adrest tejto irnie, me dobre
vimn.
Oba tieto druhy irnie sa daj dobre spozna aj v najznmejom
mieste, kde sa hovor o eirneia. Nachdza sa v I. knihe ttu (336a
n.), kde Trasymachos oznauje cel spsob skratovskho vedenia
rozhovoru za eirneia. Potom, o u nie je schopn pova Skratov
spsob rozhovoru, ktor povauje za przdne tranie a ... nezdral sa,
prikril sa ku skoku ako div elma a vrhol sa na ns, akoby ns chcel
roztrha (336b; Platon, 1990b, s. 28). Platnovo zobrazenie tejto
scny nm m ukza, e tu mme doinenia s naozaj zlostnm, ale
zrove inteligentnm protivnkom Skrata. Jeho toky voi benej
Skratovej metde mono v strunosti zhrn takto: Skrats sa len
pta, ide mu iba o vyvrtenie odpovede toho druhho, pretoe vie,
e ahie je spytova sa ako odpoveda... (336c4-5), sm ale nechce
odpoveda, a ani definova, o je spravodlivos (pretoe o to tu ide), a
nielen ak je, ako sa to vdy nanovo pokaj uri jeho partneri.
A ke Skrats pros Trasymacha, aby sa nezlostil, pretoe oni si
pri svojom skman spravodlivosti, nerobia chyby zmerne, ale kvli
nronosti a komplikovanosti samotnej veci, ktor je vzcnejia nad
vetko zlato (336e5-6; Platon, 1990b, s. 29), a preto by bolo od vs
vy najlep lepie ns poutova, ako sa na ns zlosti... (336e11
337a1), Trasymachos sa rozosmeje nahlas, vemi vsmene a hovor:
Pri Hraklovi, to je t zvyajn Skratova irnia (cipcvcio
lcxpo:ou eirneia Skrats)! Vedel som to a vopred som to tu

72
prtomnm povedal, e nebude chcie odpoveda, ale bude hra
nevedomho a robi vetko in, len nie odpoveda, ak sa a niekto na
nieo spta (337a4-7; Platon, 1990b, s. 29).
o mysl Trasymachos touto irniou (cipcvcio)? Iste sa tm mysl
negatvny vznam, znme robenie-sa-menm alebo pokryteck
hranie sa na hlupka. Z Trasymachovej strany je to jasn vitka. Ok-
rem toho tu eirneia oznauje pecifick skratovsk metdu vede-
nia rozhovoru, ktor Trasymachos sce zrivo kritizuje a odmieta,
avak jej silu a innos pri slovnch sbojoch uznva a boj sa jej.
Podobne ako Alkibiads v Sympziu predpoklad Trasymachos, e
tto Skratova schopnos porazi vetkch v diskusii a dosta ich do
aprie, pramen z jeho nikdy nepriznanho vedenia. Skrats vie vraj
vemi dobre, o je spravodlivos, cnos, krsa a dobro, a prve preto
doke vyvrti vetky predloen defincie ako nedostaton. Sm
vak nechce poda vlastn definciu. Ako tu meme zretene vidie,
Skratova irnia je vemi zko spojen s otzkou jeho nevedenia, o
neskr aj bliie preskmame.

* * *

Teraz sa vrme nasp k dialgu a poksme sa opsa, o je tam
ironick v naom zmysle. Ako to bolo v prpade Alkibiada, aj tu s
samotn miesta, kde sa hovor o eirneia vzhadom na Skrata,
myslen Platnom ironicky. Treba to ma na zreteli pri interpretcii
Trasymachovho vkladu skratovskej metdy. Signly Platnovej
irnie mono njs u v tom, ako opisuje samotnho Trasymacha:
samotn meno Thrasymachos, ktor mono preloi ako tvrdohla-
v bojovnk, sa toti d chpa ako nznak charakterovch vlastnost,
ktor nie s filozoficko-kontemplatvne, ale skr agonlne
1
. A agn,

1
Tm vak nechcem poveda, e Trasymachos zo ttu je iba Platnovou fikciou.
Trasymachos z Chalkednu bol vznamn grcky sofista a rtor psobiaci
v Atnach. To vak neznamen, e ho meme plne stotoova s Platnovm
Trasymachom! Habitus relneho Trasymacha ako aj asocicie, ktor u Grkov
vzbudzovalo jeho meno (v tomto prpade naozaj nomen omen) poslili Platnovi
k uskutoneniu jeho zmerov.

73
najm ako verejn boj o peniaze a slvu, je u Platna jednm z typic-
kch znakov renkov a sofistov.
Jeho opis Trasymacha ako divokho zvieraa, ktor do rozhovoru,
ktor sa u predtm pokal narui, vtrhne ako vchor a vetko do-
vtedy povedan ozna za przdne tranie (336b-c), sotva vzbudzuje
sympatie. Skr mono kontatova, e Platn nm predstavuje Tra-
symacha takm spsobom, pri ktorom pota s tm, e sa nm znepi
ete skr ne otvor sta (Beversluis, 2000, s. 222-223). Na viacerch
miestach dokonca Skrats hovor, e jeho sprvanie vzbudzovalo
strach a hrzu (336 d7, e 3), a e boli spolu s Polemarchom od strachu
cel bez seba (336b7). Ani Trasymachov vber slov nie je v iadnom
prpade zdvoril (tranie, hlposti 336b8-d4) a poukazuje na jeho
emocionlne zafarben a nie prve priatesk postoj k spsobu rozho-
voru a sn aj k Skratovi samotnmu.
Zvl npadnm signlom Platnovej irnie je jeho zdrazova-
nie Trasymachovej samobosti vzhadom na jeho vedenie, ktorej je
vak hodn peanej odmeny (337d-338b). Skrats ako nevediaci
pros teda Trasymacha, ako vediaceho, po jeho zdrvujcej kritike, o
pouenie, o vlastne spravodlivos je. Trasymachos toti tvrd, e
pozn lepiu odpove ako vetky doterajie. Odmieta vak svoju
vlastn definciu len tak poveda, pretoe, ako sm hovor: ...okrem
pouenia zapla aj peniazmi (337d7; Platon, 1990b, s. 30). Ale ke
mu Glaukon, Skratov priate, zaru, e mu peniaze vyplat, zdrha
sa prednies svoju mienku, aby to Skrats neurobil ako zvyajne, e
sm nebude odpoveda, ale niekoho druhho chyt pri odpovedi za
slovo a vyvrti mu ho (337e1-3). Trasymachos si vyma dvody,
aby nemusel odpoveda, pretoe sa obva, aby aj jeho Skrats nepo-
razil v diskusii. K tomu sa odhodl a potom, ke jeho tba pred-
vies vlastn vedenie, a tak zska potlesk (338a7) zvaz nad jeho
obavou z monho znemonenia sa. Vaka takmuto sprvaniu a
hadaniu nikovej cesty nadobda rty sofistu, hoci ho Platn vo svo-
jich dialgoch k sofistom nikde nezarauje. Minimlne dve charakte-
rov vlastnosti v Platnovom opise Trasymacha ho pribliuj k u-
om, ktorm sa v inch dialgoch (Faidros, Gorgias, Eutydemos)
dostva znanej kritiky: jeho ctiiados, tba po verejnom uznan,
ako aj jeho poiadavka necha si plati za svoje rei; jeho vyhbanie

74
sa odpovedi, ktor nm pripomnaj Kratylovo (Kratylos 384a) a Dio-
nyzodorovo (Eutydemos 302b) strategick mlanie. V tomto zmysle je
teda skr Trasymachos eirn (nie ironik), ktor sa nechva prosi, aby
konene zaal hovori! Jeho tok proti Skratovi sa sptne obracia
proti nemu sammu a on sa stva obeou nedobrovonej sebairnie.
Vetky tieto signly Platnovej irnie musme ma pri tan na
zreteli, aby sme mali pred oami vetky odkazy a kontextulne vza-
hy. To vak vbec neznamen, e vytrvalm sledovanm vetkch
odkazov sa dostaneme k akmusi pvodnmu posolstvu textu, a u
vonkoncom nie takm spsobom, e na mieste, ktor identifikujeme
ako ironick, budeme jednoducho povaova protiklad povedanho za
skutone mienen, za konen pravdu. Zmena poiatonho zmyslu sa
ned urobi jednoduchm njdenm proti-zmyslu. Platnova irnia
sa nezhoduje plne s naou slovnkovou irniou u len preto, e si tu
nevystame s myslenm protikladu.
o to konkrtne znamen u Trasymacha? Meme kontatova, e
prve Platnovou irniou, jeho ironickm zobrazenm Trasymacha,
teda aj vetkch jeho tvrden, sa v naich oiach do znanej miery
zdiskredituje aj Trasymachov vklad Skratovej metdy ako eirne-
ia.
1
Avak jednoduchou negciou jeho vkladu sa nedostaneme ani o
krok alej pri bliom urovan tejto skratovskej metdy. No vroky
Trasymacha nememe plne negova, vyztvorkova len preto, e
Platn jeho osobu a jeho sprvanie ironizuje. Nezdvoril sprvanie
ete nesved o zlom mysliteovi. Z perspektvy itatea, ktor vnma
signly irnie, je sce obeou nevedomej sebairnie, no v jeho kritike
Skratovej metdy mono pobada aj vne mienen a nie naivn
vysporiadanie sa so Skratom, i dokonca v om vidie hlsnu trbu
Platnovej tichej a nepriamej kritiky Skrata. Jadro Trasymachovej
kritiky je asi takto: Skrats m jasne a zretene odpoveda na otz-
ky, o je spravodlivos a nezaobera sa iba sekundrnymi otzkami
a sce, ak je spravodlivos. Nieo podobn hovor aj Skrats sm o
sebe, hoci s mnohmi ironickmi poznmkami, na konci I. knihy t-

1
Werner Boder si dokonca mysl, e irnia, s akou je napsan tto pas, nm ukazu-
je, e Platn Skratovu metdu prvee nechce chpa ako eirneia. (Boder, 1973,
s. 17.)

75
tu, kde sumarizuje vetky dovtedajie snahy o urenie spravodlivosti a
kontatuje, e nenaiel, o spravodlivos je (354b). Je jasn, e k tomu
prispeli aj jeho spolubesednci, ktorch nedokonal defincie spravod-
livosti Skrats zakadm poahky vyvrtil. Avak poiadavka jasn-
ho urenia toho, o je vec, o ju rob takouto vecou, na ktor je Platn
najm v strednch dialgoch citliv, t tu nie je naplnen, ale temati-
zovan ako nedostatok. Trasymachos nie je filozoficky naivn ako in
partneri v dialgu a definciu si nezamiea s vpotom prkladov, ale
ako jedin ponka vlastn definciu, ktor poda neho vyjadruje pod-
statu spravodlivosti.
To vetko len potvrdzuje nae tvrdenie, e Platnovu irniu na
tomto mieste (podobne ako Alkibiadovej rei v Sympziu) nememe
chpa iba ako negciu. Je skr akmsi prostriedkom platnskeho
literrneho tlu, ktor mu umouje pojednva o uritom okruhu
problmov takm spsobom, e sa to ned ta ako jasne prednesen
mienka, ale skr ako aksi vzva k hadaniu pravdy, k neustle unika-
jcemu posolstvu textu, ktor presvit cez sie kontextulnych odka-
zov a vzahov.
Alkibiadov a Trasymachov opis Skratovej irnie netreba prsne
sledova v ich zkladnch intencich teda ako vitky. No oba, ka-
d zo svojej perspektvy, vyjadruje niektor podstatn znaky tejto
irnie, ktor sa neskr udomcni a kanonizuje vo filozofickch slov-
nkoch pod oznaenm skratovsk irnia. V nich sa pod skratov-
skou irniu chpe typ irnie so silne didaktickou funkciou, priom sa
Skrats pretvaruje, rob menm a neustlym ptanm sa sna prin-
ti spolubesednkov k priznaniu vlastnej nevedomosti
1
. Skrats je tu
teda prezentovan ako vediaci, ktor s plnm vedomm vlastnej pre-
vahy na seba berie rolu nevediaceho.
2

Aby sme preskmali a doloili prkladmi, ako a na o sa v platn-
skych dialgoch pouva irnia, musme sa najskr poksi
o odlenie Skratovej irnie, skratovskej irnie a Platnovej irnie:
Ako Skratovu irniu meme oznai spsob sprvania sa, i do-
konca ivotn postoj, ktor meme pripsa historickej postave Sk-

1
Historisches Wrterbuch der Philosophie, Band IV, s. 578.
2
Metzler-Philosophie-Lexikon. Stuttgart, 1999, s. 272.

76
rata. Teda tej postave, o ktorej sa nazdvame, e sme ju vytali z
Platnovch dialgov, ako aj inch textov zaoberajcich sa Skratom
(Aristofans, Xenofn,...), a ktor sn Platnovi slila ako vzor
jeho vlastnej literrnej irnie.
1
Skratovsk irnia je zase typ irnie,
ktor sa vyvinul a traduje v dejinch filozofie, typ irnie, ktor je
charakteristick pre Skrata ranch platnskych dialgov ako Plat-
novu literrnu postavu, odhliadnuc od toho, i sa zhoduje s historic-
km Skratom alebo nie. Tto irnia je charakterizovan najm Sk-
ratom proklamovanou vlastnou nevedomosou, ktor vedie v rozhovo-
roch k mnohm aprim, t.j. astnci dialgu prichdzaj, vinou
na konci dialgu k tomu, e hadan definciu nenali a sklamane
psobiaci Skrats sa cti by naalej nepouen. Pod Platnovou
irniou budeme predbene chpa irniu, ktorej pvodcom je Platn
ako autor dialgov, a ktorej nositeom nie je samotn postava Skrata
a teda sa ani ned stotoni so skratovskou irniou.

* * *

Vemi asto je Skratovo zdrazovanie vlastnej nevedomosti spo-
jen s prehnanou chvlou dajnho vedenia jeho partnerov v dialgu,
s vychvaovanm ich ostroumnosti, i dokonca mdrosti. Prve preh-
anie v chvlen je jasnm signlom skratovskej irnie.
Vo Faidrovi (234d-e) chvli Skrats Lysidovu re, ktor Faidros
predtm predniesol, ako bosk, take je ou plne naden. Ako sm
hovor jeho nadenie sa na neho prenieslo z Faidra, ktor mu pripadal
pri prednan rei akoby iaril od astia (234d1-4). Skrats sa tvri,
e zdiea Faidrovo nadenie, ako sm hovor: nazdvam sa, e sa
vyzn v takchto veciach lepie ne ja (234d4-5; Platon, 1990a, s.
810). To, e tu ide o Skratovu pretvrku, sa nm signalizuje nielen
nepriamo, napr. neustlym zdrazovanm bezobsanej krsy tak-
hoto renenia, ale Skrats celkom jednoznane ozna neskr tto re
ako hlpu, naivn a bezbon (242d), bez poriadku pozliepan, pri

1
Kee sa tto tdia nezaober filozoficko-dejinnm problmom urenia pvod-
nej irnie historickho Skrata, budeme v alom texte pod Skratovou irniou
rozumie irniu Skrata ako postavy platnskych dialgov.

77
ktorej pisate pe, o ho prve napadlo (264b). Ide tu teda o znmu
skratovsk irniu, ktor tu Skrats pouva z didaktickch dvodov.
Nepovie priamo a hne, o si mysl, ale a potom, ke Faidros uke
tlov, ako aj obsahov chyby vo svojej rei. Dvojznanos skra-
tovskej irnie priahuje nau pozornos aj na mieste, kde Skrats
vyhlsi, e prednesie podobn a nie horiu re (235b), ktor vraj vak
nepochdza od neho ve on sm je predsa nevedom a je si aj vlast-
nej nevedomosti vedom. Re, ktor prednesie, vraj kedysi poul od
niekoho, koho meno vak u z hlposti zase zabudol. Kvli tejto ne-
vedomosti cti sa iba przdnou ndobou naplnenou povanm z
akchsi cudzch prameov (235c8 236d1; Platon, 1990a, s. 811). K
vlastnej nevedomosti sa uchyuje preto, aby ho nemohol nikto oznai
za autora jeho rei. Je teda dobrm argumentom, odvodnenou v-
hovorkou, na ktor sa ned ni poveda. Zrove ou poukazuje na to,
e takho renenie si nevyaduje vlastn myslenie. Prve oarenie
prdom rei (238c7), pri ktorom lovek strca kontrolu nad tm, o
vlastne hovor, ako aj nekritick preberanie cudzch vzorov, namiesto
vlastnho hadania vyargumentovanch poznatkov, s zretenmi
znakmi nie-filozofickho charakteru takhoto renenia. To je neskr
na viacerch miestach v dialgu tematizovan ako protiklad medzi
vodenm du (quoycyio-psychagogia) reami, ktor nepoznaj
podstatu pojednvanej veci (261b, 271d) a filozofickej dialektiky roz-
deovania a sumarizovania, ktor sa sna sledova pravdu (266b).
Cie skratovskej irnie nie je teda len didakticko-pedagogick, ale jej
lohou je aj upozorni itatea na to, e je tu prtomn ete jedna rovi-
na odlin od toho, o sa prvoplnovo tvrd a oho vklad mono oa-
kva v alom priebehu dialgu.
Pekn prklad skratovskej irnie meme njs v dialgu Lachs,
ako aj v inch rannch tzv. skratovskch dialgoch. Lachs a Nikias,
dvaja uznvan a ven generli, prizvali Skrata k diskusii, ktor sa
m tka bojovho umenia (180ba n.). Obaja toti maj poradi Ly-
simachovi a Melesiasovi, ku komu maj posla svojich synov, aby sa
nauili tieto a in umenia, a tak sa mohli sta hodnmi mien, ktor
nosia (179d8; Platon, 1990a, s. 36). Skrats sa vak skromne stiahne
s odvodnenm, e je najmlad a najnesksenej, a preto by chcel
najprv pou, o si o tom myslia sksen generli, aby sa sm nieomu

78
priuil. Jeden znak skratovskej ironickej stratgie diskusie je prtom-
n u aj tu: Skrats sa rob menm ne ostatn, dokonca to odvod-
uje rozumnmi argumentmi, aby svojim spolubesednkom poskytol
priestor na vyjadrenie ich nzorov. Potom, o generli vyjadrili svoje
mienky, vyzve Lysimachos Skrata, aby ich posdil a rozsdil, ktor z
nich je lep. On sa vak zdrha prija rolu sudcu, pretoe pri tak dle-
itch otzkach musme rozhodova poda vecnej znalosti a nie
poda potu hlasov (184e8-9; Platon, 1990a, s. 41) t.j. poda viny.
To, i sa niekto rozumie nejakmu umeniu, treba rozhodn bu pod-
a jeho uitea, alebo poda jeho diela. Poda tchto kritri me
Skrats sm o sebe vyhlsi, e sa nevyzn v tej veci a e nie je
schopn rozhodn, kto z nich m pravdu, pretoe vraj nebol
v tchto veciach ani vynlezcom, ani iakom nikoho (186e; Platon,
1990a, s. 43). Nemal iadneho uitea, pretoe nem peniaze, aby
zaplatil mzdu sofistom, ktor jedin si privlastovali schopnos, e
z neho urobia dokonalho loveka (186c) a ani sm nevynaiel
iadne umenie. Ale Nikias a Lachs maj dos peaz, take sa od
inch mohli nieomu priui a s aj star ako Skrats, take by u
mali vynjs aj nejak vlastn umenie. A okrem toho s predsa
znalcami vojvodcovskho umenia, lebo sa v om nielen vyuili od
svojich otcov, ale ho aj spene uplatnili vo vojne. Kvli tmto dvom
dvodom peniazom a veku sa Skratovi zd, e s celkom
schopn vzdelva loveka (186d 1; Platon, 1990a, s. 43).
Nielen oznaenie sofistov za ozajstnch uiteov, ale aj takto ne-
primeran odvodnenia tu funguj ako jasn signly skratovskej
irnie: tak ako mienka viny nie je dobrm kritriom pri posudzo-
van nejakho vedenia, tak ani peniaze a vek nie s iadnymi dvodmi
k tomu, aby niekto mohol vychovva ud! Skratova ndej, e v
Nikiovi a Lachtovi njde hadanch odbornkov, znalcov umenia
(:cvixoi-technikoi), je u od samho zaiatku sprevdzan irniou,
ktor vysti a do Skratovho predstieranho divu, e t, ktor s
poda veobecne platnch kritri najlep odbornci, nie s schopn
poveda, o je podstatou ich umenia, toti statonosti, a e si tto
dajne vediaci pri pokusoch definova statonos navzjom odporuj.
Problm skratovskej irnie je aj tu vemi zko spojen s otzkou
Skratovej nevedomosti. Jeho zjavne vyhbav stanovisko, v ktorom

79
chvli vedenie inch, a tm ich vylka k vyjadreniu vlastnch nzo-
rov, odvoduje prve svojou, nm samm proklamovanou, nevedo-
mosou. Ako mme rozumie tejto proklamcii? V podstate s len dve
monosti interpretcie:
Skrats je naozaj vediaci, iba sa tvri ako nevediaci jeho irnia
spova prve v tomto pretvarovan sa, predstieran.
Jeho nevedomos je skuton, nejde tu o iadnu pretvrku, take to
nie je iadna irnia ako protiklad medzi povedanm a mienenm.
Ak povaujeme Skrata za vediaceho a jeho irniu za obyajn
pretvrku, potom nm ostva otvoren otzka: Preo sa pretvaruje, hr
nevediaceho, namiesto toho, aby priamo povedal, o si o veci mysl?
Poda viny interpretci m jeho innos pedagogick zameranie.
Platnov Skrats, vyzbrojen skratovskou irniou, nm potom pri-
pad, ako prefkan uite, ktor sa detailne zaober iakom a tvri
sa, akoby to vetko bola jeho mienka, otzkami z neho velio vyl-
ka a dostane ho do zkych, take iak mus zrazu jasne pochopi ne-
zmyselnos svojich tvrden (Jancke, 1929, s. 60). Skratova nevedo-
mos sli jeho irnii, je akousi pedagogickou metdou a cieom tejto
metdy je vyvies iaka z dogmatizmu vlastnch mienok, ktor pova-
uje za pravdu. Nie je hlsateom jednoducho pochopitenej pravdy.
Prve preto, e neponka iadne pevn vypovedaten poznatky, ne-
me by ani zle pochopen, i dokonca nepochopen. Skrats nie je
didaktickm vysvetovaom, ktorho povinnosou je niekoho nieo
naui. Pokojne nech svojich spolubesednkov s zjavne nesprv-
nym smerom a nepohne ani prstom, ke vid, e sa niekto mli. Ve-
denie sa ned jednoducho vypoveda, kad sa k nemu mus dosta
sm, ke je na to pripraven, t. j. ke je vhodnou duou (Faidros
276e 6). Uiaci sa (iak) mus myslie a chpa sm zo seba, aj ke
odborn vedenie
1
, me prs zvonku, ako to Platn ukazuje v Me-
nnovi (82b84a), na prklade uiaceho sa otroka.
Skrats nie je v situcii sofistu, ktor je kvli peanej zmluve
medzi nm a iakom nten ui ho ako vetko vediaci uite nem-
e predsa riskova stratu autority priznanm, e predsa len nieo nevie.

1
Samozrejme, e tu nejde o vedenie v zmysle vlastnenia mdrosti alebo poznatkov,
ale o vedenie v zmysle vies niekoho k nieomu teda aksi nasmerovanie.

80
Ide predsa o jeho plat! Skrats nech svojich iakov mli sa, ete
ich aj chvli v ich omyloch a blden, m ich len utvrdzuje v samo-
bom presveden o sprvnosti vlastnch nzorov. Prispsob sa ich
mysleniu, spsobu argumentcie a dokonca aj vyjadrovaniu a roz-
vdza ich nzory do dsledkov, priom v nich, k vlastnmu divu,
nachdza mnoh nezrovnalosti a postupne ich vyvracia bez toho, aby
prezentoval vlastn nzory. No jeho irnia pri chvlen a nslednom
vyvracan ns itateov upozoruje a zviditeuje nm toto prisp-
sobenie sa, ako aj Skratovo (Platnovo) vlastn stanovisko
1
.

Skuto-
nm adrestom skratovskej irnie, ako aj prpadnho pouenia,
ktor mono vystopova pri Skratovom vyvrten protivnkovch
argumentov, nie je vinou nikto z diskutujcich (aspo to nikde
nedvaj najavo), ale sm itate dialgov.
Pouenie tkvie bu vo vyvrten samotnom vo vyvrten zvidi-
teuje Skrats, via negationis, ako njs hadan alebo je to len
prpravn fza ku skutonmu ueniu. V dialgu Sofista (230a231a)
sa zd, e Platn nechva tto Skratovu metdu vyvracania opsa
postavou akhosi cudzinca. Vyvrtenie neodvodnench mienok je
spsobom vchovy, ktor m oslobodi iaka od prekok, o mu
zabrauj dosta sa k poznaniu elenktika ako katarzn prprava
due na prijmanie pozitvneho (Boder, 1973, s. 22). Z tejto perspek-
tvy sa zd by Skratovo nevedenie prekonan Platnovou metafyzi-
kou ide.
Ak vak Skratovo nevedenie interpretujeme ako skuton, Tra-
symachova vitka Skrats je eirn (pretvaruje sa) sa ma in-
kom. Skrats hovor ist pravdu, ke vrav, e nem iadne vede-
nie, nie je to iadna irnia. No irnia by sn spovala v tom, e on,
nevediaci a nie sa len pretvarujci za vediaceho, vyhr vetky dialek-
tick sboje s dajne vediacimi a uke im pri tom, ich vlastn neve-
domos.

1
Platnovo vlastn stanovisko v uritom konkrtnom spore ete nemus svedi v
prospech vlastnej tajnej nuky.

81
Aj vo viacerch interpretcich
1
sa Skrats nevyklad ako ironik
z vlastnej vle. Slov cipcv, cipcvcio vraj pouvaj len jeho opo-
nenti ako vitku, i dokonca a nadvku.
2
Predpokladom takhoto
tvrdenia je, e toto slovo malo vdy len pvodn, hanliv
a konvenn vznam. Nutne sa tu mus prehliada fakt, ktor u pred
sto tridsiatimi rokmi obrne opsal Otto Ribbeck vo svojej analze,
teda e Skratova osoba a jej umeleck zobrazenie Platnom tento
pojem zuachtilo (Ribbeck, 1876, s. 386).
U Aspasios
3
spochybuje, e Skrats bol eirn. Vo svojich sch-
lich k Aristotelovej Etike Nikomachovej hovor, e Skrats sa v
skutonosti nazval nevediacim tm, e porovnal udsk mdros s
boskou (Diels, 1882-1909, s. 54).
K podobnm zverom dochdza aj Gregory Vlastos, ke analyzuje
tie miesta z Obrany Skratovej, kde Skrats hovor o vlastnom neve-
den (21b23a). Poda neho Skrats netvrd viem, e ni neviem
4
,
ale e Skrats ns jasne upozoruje, e slovo mdros pouva v
dvoch ostro vyhranench vznamoch, pripa si ho, ak sa vzahuje k
udskej mdrosti, ale odmieta ho vzahova na seba, ke sa vzahu-
je k tomu druhu mdrosti, ktor presahuje udsk monosti (Vlastos,
1991, s. 239).
Skratovo trvanie na vlastnom neveden, jeho neva poda vlast-
n definciu, vedie vo viacerch dialgoch ku konenej aprii, t.j.

1
Por. Burnet, 1914, s. 106-107; Wilamowitz-Moellendorf, 1919, s. 572; Guthrie,
1969, s. 446-447.
2
Tejto tze odporuje miesto v Sympziu (216 e), kde Alkibiades oznauje cel Skra-
tov ivot ako nikdy nekoniacu ironick hru, priom tu irnia nem negatvnu
konotciu, ale v kontexte podobenstva so silnom poukazuje na dvojznanos, dvoj-
vrstvovos Skratovho ivota.
3
Aspasios bol ven peripatetik z druhej polovice 2. stor. n. l., komenttor Aristotela
a Platna.
4
Vlastosova interpretcia sa opiera o jeho vlastn preklad danho miesta z Obrany
Skratovej (21b4-5): For I am not aware of being wise in anything, great or small
(Vlastos, 1991, s. 82), take meme kontatova: ...vetko, o hovor, ... je, e si
nie je vedom, e m nejak vedenie, a... e nem iadne. Rozdiel je podstatn: po-
veda, e niekto si nie je vedom toho, e m vedenie a e niekto ho v skutonosti
nem, nie je to ist ako vedie, e niekto nem vedenie. (Vlastos, 1991, s. 82, pozn.
4).

82
napriek vetkm snahm stroskotvaj vetky pokusy o konen ure-
nie a rieenie pojednvanho problmu, tak ako to hovor zjavne
sklaman Skrats na konci dialgu Lysis, kde ide o definciu priate-
stva: Dnes sme sa zosmienili, Lysis a Menexenos, i ja, star mu,
i vy ... e si namame, e sme si navzjom priatemi ..., ale ete sa
nm nepodarilo njs, o je vlastne priate (Lysis 223b; Platon,
1990a, s. 121).
Aj na konci dialgu Lachs sa dostva Skrats spolu s Lachtom
a Nikiom, sledujc urenie statonosti, ktor postupne sformulovali,
do aprie. T spova konkrtne v tom, e z Nikiovch tvrden vypl-
va, e statonos je tu definovan prli zko alebo prli iroko, take
nie as, ale cel cnos je to, o odporuje predchdzajcim tvrdeniam.
Skrats teda mus kontatova: ... sme predsa len nenali, o je od-
vnos (199e12; Platon, 1990a, s. 58). No prve tam, kde Skrats
tak preczne rozober nesprvne chpanie statonosti a aret, ktor
vedie k aprii, prve tam je skryt pouenie. Nie formou priamo for-
mulovanej defincie, ale nepriamym spsobom. Ke sa v dialgu tak
dkladne definuje, o nie je statonos, vetky defincie sa uku ako
nesprvne. Tm je akoby nepriamo uren, ak by statonos mala
by. m precznejie je vykreslen to, o je nesprvne, o to presnejie
sa d formulova to, o je pozitvne. Na konci priznva Nikias, e
teraz obaja s Lachtom vyzeraj, e nevedia ni ... o odvnosti, ...
ni z toho, o by mal vedie mu, ktor si o sebe mysl, e nieo zna-
men (Laches, 200a5-9; Platon, 1990a, s. 59), hoci o tchto veciach
hovoril najlepie, ako vedel. No stroskotanie nie je pln a bezndej-
n, ako to Skrats popisuje. Pouenie je via negationis, t. j. vo vyvr-
ten samotnom. Lachs a Nikias nedvaj sce ani v najmenom naja-
vo, e by odhalili a pochopili pouenie, ktor sa skrva vo vyvrten,
ale chpajci itate si ho vimne. Len z jeho perspektvy je itate-
n vlastn zmysel vyvrtenia, toti pouenie. Walter Schulz, ako aj
vek as nemeckej vkladovej tradcie, zastva nzor, e apria
ranch dialgov je umel (Schulz, 1960, s. 267). Spova vraj v Pla-
tnovej spisovateskej reflexii; sprvna defincia je naznaen v prie-
behu dialgu.
V neskorch dialgoch, v ktorch sa d rozozna lenenie na tri
navzjom ohranien asti, sa zd, e konen apria je len akoby

83
zdanliv a akoby cesta k rieeniu problmu bola skryt v strednej asti
dialgu, ibae sa naa pozornos odvedie plne inm smerom, a toto
naznaen rieenie ostva nepovimnut.
Dialg Prtagoras kon tie apriou. T spova najm v tom, e
Skrats a Prtagoras si paradoxne vymenia stanovisk k otzke o
uitenosti cnosti. Ako to sm Skrats zhrnie: on, ktor predtm
tvrdil, e cnos nie je nauiten, mus teraz, ke sa cnosti ukzali ako
vedenie, obhajova jej nauitenos a Prtagorovi, ktor si na zaiatku
myslel, e dokzal jej nauitenos, no teraz zrejme tvrd opak a zd
sa mu skr vetko in ako vedenie: a takto by vonkoncom nebola ve-
cou, ktor mono ui (361b; Platon, 1990a, s. 182). Otzku uite-
nosti cnosti, ktorou cel rozhovor zana, a ktor sa tu mala vyriei,
zostva teda nerozhodnut. Ale ak dialg pozorne tame, meme
njs rieenie tejto aprie, toti, i je cnos vecou vedenia, v strednej
asti dialgu na miestach, kde Skrats ponka vlastn interpretciu
jednho vroku Simonida. Jeho svojvon interpretcia je pln zjav-
nch chb a tvor ironick pendant k predchdzajcej Protagorovej
interpretcii, pri ktorej sa Skratovi zatmelo pred oami, akoby ...
dostal der od dobrho pstiara (339e2-3; Platon, 1990a, s. 159).
Akoby nzorne ukzal (teda nie priamo kritizoval a pouoval), ako
svojvone sa d interpretova,
1
ak nieo chceme pomocou takchto
interpretci dokza, teda ke interpretovan text posudzujeme
poda vonkajch kritri, ktor s nm nemaj ni spolon. Vo svojej
interpretanej ubovli vklad do bsne aj vroky, ktor sa daj ahko
rozozna ako skratovsko-platnske mylienkov dedistvo, najm
nuku, e nikto dobrovone nekon zlo
2
a s ou svisiaci nzor, e
dobr alebo zl konanie svis s poznanm, s vedenm alebo nevede-
nm (344c345b).
Podobne ako v vodnom rozhovore s Hippokratom (313a314 b),
ktor odhauje, e sofisti nevedia, ktor poznatky s lieiv, a ktor

1
Nie je to iadna nhoda, e Skrats po vlastnej interpretcii kritizuje vbec inter-
pretcie ako tak (347be).
2
Ako to popisuje Werner Jaeger: ikovnm prekrtenm zmyslu ukazuje s pred-
stieranou vnosou, e takmto spsobom sa d dokza vetko, o len chceme,
tm, e zo Simonidovch verov vyta vlastn znmu tzu, e iadny lovek neko-
n dobrovone neprvosti (Jaeger, 1944, s. 178).

84
kodliv pre duu, sa aj tu cnos sprvneho konania, ktor je tu pre-
zentovan na prklade dobrho a zlho lekra, stotouje s vedenm a
ako tak sa aj predpoklad. To je zrove aksi nvod k zodpovedaniu
otzky o nauitenosti cnosti. Cnos sa mus da nejako naui, ale nie
tak, ako to robia sofisti ako jednoduch nakpenie tch sprvnych
poznatkov.
Nvod k odpovedi sa skrva v dialgu, ale prve na mieste, ktor
sme nchyln posudzova iba ako Skratovo ironizovanie sofistickho
spsobu rei, ako pardiu Prtagorovej interpretanej posadnutosti:
o sa zd by najahm, nevnym a hravm v dialgu, vzorom,
svojvonej interpretcie, sa uke ako miesto, kde sa vyslov to, o
rozhodne otzku dialgu (Boder, 1973, s. 128). itateovi, ktor
odhal skryt odpove v strednej asti dialgu, pripad konen
apria ako ironicky mienen ako vzva nestotoni sa s Prtagorom
a almi posluchmi, ktor celkom uviazli v aprii, ale hada riee-
nie tejto aprie. Vrok, cnos je vedenie, toti nie je v dialgu pria-
mo vysloven, a preto ani dokzan. V tomto zmysle m teda apria
na konci svoje opodstatnenie. Platn nenechva itatea, aby sa len
tak ahko zmocnil akhokovek vsledku (Boder, 1973, s. 128).
Aj v inch platnskych dialgoch meme njs v strednej asti
dialgu miesto, ktor nm ponka monos prekona apriu. Tak aj v
dialgu Ion, kde ide o podstatu bsnictva a umenie rapsdov, ns ko-
nen alternatva, v ktorej Skrats op sproblematizuje doterajie
urenia tejto podstaty (542a), odkazuje na stredn as dialgu (532c
534e). Tu opisuje, v akejsi mtu podobnej rei, bsnikov ako nade-
nch a bosky posadnutch tlmonkov bohov a rapsdov ako ich
tlmonkov (teda tlmonkov tlmonkov), ktor pri prednan bsn
s plne mimo seba, odhliadnuc od toho, e In je na mle vzdialen
do takhoto uenia.

* * *

Irnia v platnskych dialgoch a s ou spojen skratovsk neve-
denie, i u ho interpretujeme ako skuton alebo len hran, je asto
spojen s kritikou sofistov a ich uenej mdrosti. V Prtagorovi
(342ab) nm Skrats opisuje podivuhodn dejiny filozofie, ke

85
tvrd, e lska k mdrosti nie je nikde medzi Grkmi tak star a tak
rozren ako na Krte a Sparte a v nijakej krajine nie je tak mno-
stvo sofistov ako tam (342a6; Platon, 1990a, s. 162). Absurdnos
tohto opisu vyplva z toho, e sa tu ako najfilozofickej oznauje ten
grcky kme, ktor sa kvli svojej nevzdelanosti a prsnej militantnej
vchove stal vzorom nefilozofickosti. Ich dajn filozofiu si vraj nikto
nevimol, pretoe ju tajili. Predstierali, e s nevzdelan, tvrili sa
akoby boli vaka svojim militantnm schopnostiam nadraden nad
inch, aby nebolo zrejm, e vynikaj mdrosou nad vetkch Gr-
kov (342b 5), teda, e vynikaj vo filozofii. Svoju hru na skrvaku
predvdzali Sparania tak dokonale, e zatia ich len mlokto odhalil
tak ako siedmi mudrci (342e 4 343b 3) a stali sa prvrencami
sparanskej mdrosti. Cel rozprvanie o Sparanoch ako o utajench
filozofoch tvor ironizujcu pardiu Prtagorovho rozprvania, v kto-
rom, aby dokzal ak star je sofistick umenie, odhauje znmych
bsnikov (ponajc samozrejme Homrom) a inch umelcov ako
zamaskovanch sofistov, ktor si len zo strachu pred neobbenos-
ou poslili inmi umeniami ako krycm plom(316d; Platon,
1990a, s. 136) nieo ako filozofi vo vojenskch maskoch. Tto
ironizujca pardia, t. j. odkaz
1
k inmu textu, z ktorho perspektvy
zskava dan text nov vznam, nm zrejme chce naznai len jedno:
tak ako s Sparania filozofmi, tak s aj Homr, Hesiod a in utajen
sofisti.
Tto opsan irnia sa nekryje plne so skratovskou irniou. Aj tu
ide o kritiku zdanlivho vedenia sofistov, ktor sa manifestuje v Pr-
tagorovom chvlenkrstve a prezentcii nauench poznatkov, ale
Skratovo nevedenie tu nehr iadnu lohu. Dvojznanos irnie sa
nevyerpva ani v protiklade povedanho alebo kritike skrytej za
chvlou, ani v pokryteckom roben sa menm. Skr meme poveda,
e jej psobenm nanovo posudzujeme postavu Prtagora a jej repliky
teda aj vetky jeho vroky, na ktor odkazuje a ktor sptne inter-
pretuje. Ak definujeme irniu ako odkazovanie jednho textu k inmu
(prp. k inm) a vzjomn vzahy medzi nimi (protiklad, obmena p-

1
Tento odkaz nm dva sm Skrats: Prve tak ako t sofisti, o ktorch predtm
hovoril Protagoras.(Protagoras 342b14; Platon, 1990a, s. 162).

86
vodnho zmyslu), priom mus by vdy prtomn signl irnie, ktor
odkazuje k aliemu textu, tak na tomto mieste sa to predvdza plne
transparentne, kee signl irnie nie je ukryt v kontexte. Platn ns
priamo upozorn (342b 4) na miesto, ku ktormu sa tento text vzahu-
je, aby ete zvraznil jeho ironick zameranie.
Jasn a ku komike
1
vyhroten irniu njdeme aj na zaiatku spo-
mnanho dialgu. V scne, v ktorej Skrats prichdza do Kalliovho
domu, kde prednaj sofisti, opisuje Platn, oami Skrata, sofistov
ako jarmonch priekupnkov s vedenm (Protagoras 314c 316a).
Ani dvere im, Skratovi a Hippokratovi, nechce vrtnik otvori v pre-
sveden, e ...zasa s tu nejak sofisti! (314d 3; Platon, 1990a, s.
134). Irnia sa pri opise jednotlivch sofistov premiea a do takmer
aristofanovskej komiky. Prtagoras chod hore-dole prenasledovan
chrom svojich hierarchicky zoradench posluchov, ktorch oaril
ako Orfeus tnmi svojej rei, take ho nasleduj ako poarovan,
dvajc si pri tom vek pozor, aby mu nikdy nestli v ceste vo chvli,
ke sa zakadm obrtil (315b4), ale ikovne rozostupujc do kruhu
sa rozdelili, aby sa op vzadu pripojili v najvzornejom poriadku
(315b 8). Opis Hippia, sediaceho na trne a odpovedajceho na otz-
ky, uvdza citt z Homrovej Odysey, ktorej slvnostnos ostro kon-
trastuje s komikou celej scny. Prodikos, ktorho tie zdob citt z
Homra prirovnvajc ho k Tantalovi, sed v akejsi kutici pvodne
pouvanej ako komora, ale teraz pre vek mnostvo host ju Kallias
vyprzdnil a zariadil ako hosovsk izbu (315d4; Platon, 1990a, s.
135) a zababuen v prikrvkach a kouinch, si mrmle nieo nezro-
zumiten. Aj tak vak pripad Skratovi vemi mdry a priam bo-
sk mu (316a2) Tantalos v komore trpen zimou!
Irnia tchto scn nespova v Skratovom sebaponiovan a v je-
ho deklarovanej nevedomosti, ale v popise samotnom v tom ako
Platn opisuje sofistov. Nejde tu teda o skratovsk irniu, ktor nm
Platnov Skrats asto predvdza, a ktor sa neskr kanonizuje v

1
A ku komike vyhroten irniu, ktor sa obracia proti sofistom a zosmieuje ich,
njdeme naprklad aj v Hippiovi Vom, kde Skrats oznauje Hippiovu mnemo-
techniku za vhodn nstroj na rozprvanie prhod (asi ako babka vnatm), za o
ho vraj Sparania maj tak radi (Hippias I, 285e286a).

87
uritom type irnie, ale o aksi literrnu irniu, ktor svis s uritou
kompozciou jednotlivch ast dialgu. O tejto forme irnie, ktor je
dos blzka nmu chpaniu literrnej irnie, nenjdeme u Platna ani
zmienku priamo v texte, na rozdiel od skratovskej irnie, ktor Tra-
symachos, Alkibiads i Kallikls priamo pomenuj eirneia, aj ke
je to mono cel myslen Platnom ironicky. Irnia ako Platnov
spsob psania nie je nikde v dialgoch explicitne tematizovan.
Platnova literrna, i umeleck irnia vyplvajca
z dramaturgickej koncepcie dialgov (ironick posun akcentu, ironic-
k naptie medzi formou a obsahom vypovedanho, i irniu vyplva-
jcu zo situcie) vak netreba chpa ako samoeln prekku, ale
ako vstupn brnu k nachdzaniu zmyslu, posolstva textu. Vetky
takto irnie podstatnm spsobom uruj dmyseln zahalenie,
z ktorho k nm Platn hovor. Z takhoto pohadu meme dokonca
kontatova, ako to hovor Gadamer, e Platn je naskrze ironick
a nikdy nie vny, o znamen, e iadne Platnovo vyjadrenie nie
je abstraktnm vyjadrenm jeho nzorov, ktor sa d, tak ako je nap-
san, vya zo situcie, v ktorej bolo uroben a povi ho na svisl
celok viet platnch o sebe. Prieben a veobecn sptos vetkho
vypovedanho s konkrtnymi situciami tieto vpovede ironizuje
(Gadamer, 1999, s. 226-227).

* * *

O irnii v Platnovom spsobe psania mono hovori ete aj v
inom veobecnejom zmysle. A sce v svislosti s jeho negatvnym
postojom k psmu, k vyjadrovaniu sa v psme, k sprostredkovaniu
nejakej nuky, i k spisovateskej innosti vbec. Treba ma pritom
stle na zreteli, e samotn Platn je autorom znanho mnostva
spisov.
1

V znmej pasi z Faidra o vhodnosti a nevhodnosti psania
(Faidros 274b6) rozprva Skrats poves, ktor vraj pozn od star-

1
Poda viacerch interpretci vak Platnove dialgy treba chpa len ako didaktic-
k pomcku pre jeho iakov v Akadmii a nie ako jeho skuton, nepsan nuku,
ktor vraj prednal v Akadmii.

88
ch
1
. Formou akhosi mtu
2
nm ukazuje zl vlastnosti psma. Psmo
nie je, poda tejto povesti a poda toho ako ju Skrats interpretuje,
liek na pam a mdros (274e6-7; Platon, 1990a, s. 851), pretoe
kvli zanedbvaniu pamti spsobuje zabdanie. Kto si mysl, e za-
nechal v psme nejak nuku, bol by asi vemi naivn ..., ke sa
domnieva, e napsan rei s nieo viac ne len prostriedok na pod-
poru pamti pre toho, kto pozn veci, o ktorch pu zznamy
(275c811; Platon, 1990a, s. 852). Preto m spisovate chpa svoje
vtvory len ako aksi spisovatesk hru, vymajc rei o spra-
vodlivosti a inch veciach(276e3). Ak bude chpa svoje psanie ako
hru, nebude starostlivo psa do vody
3
(276c7). Vna filozofick
innos, hodn vnej prce
4
, je t, ke niekto naiel vhodn duu
a poda pravidiel dialektickho umenia do nej sad a seje rei obsahu-
jce nejak vedenie, rei schopn pomha samm sebe i tomu, kto
ich zasial, nezostvaj bez rody, ale prinaj semeno, z ktorho
vdy vyrastaj v inch mysliach zase in rei, schopn udrova se-
meno nesmrtenm (276e6277a3; Platon, 1990a, s. 853).
Tieto slov sa vemi dobre hodia na opsanie Skratovej innosti:
Skrats diskutuje s umi, ska ich vedenie a odhauje jeho naiv-
nos a zdanlivos bez toho, aby prezentoval vlastn nzory na korigo-
vanie nesprvnych mienok svojich spolubesednkov. Nie je uiteom
hotovch poznatkov, zvestovateom jedinej sprvnej, nevyvrtitenej
pravdy. No predsa len meme vytui, o si on sm mysl. Prve jeho
irnia nm via negationis ukazuje, alebo dva tui, o Skrats pova-
uje za lepie rieenie. Tto irniu mus jeho partner vnma, mus
sm hada cestu k poznaniu, ak je toho schopn, t.j. ak je sprvny

1
Vemi ast u Platna: ke re dospeje k miestu, ktor tvor aisko celkovej v-
stavby dialgu (ako aj neskorch interpretci), Skrats nezane vyklada vlastn
mylienky, ale nieo tradovan, i pout od starch, od priatea alebo bsnikov
priom npadne asto zdrazuje, e to nie s jeho nzory, a preto neme posdi
ich vierohodnos.
2
Teda nie vo forme logu, vo forme zdvodnenej, vyargumentovanej rei, ale v
mte, teda v rei, ktorej mono iba veri alebo neveri.
3
Psa do vody slovn zvrat pre nezmyseln innos. Por. Platon, 1990a, s. 853.
4
Podobn argumenty njdeme aj v Platnovom VII. liste: O tom nemm, ani nikdy
nebudem ma nijak spis. Spomenut otzky sa toti nedaj prebera tak ako in
nuky...(341c; Platon,1990c, s. 619-620).

89
kandidt, sprvna dua pre dialektick umenie, sprvna pda
(276b7) na siatie filozofickch mylienok.
1
Prve spoznanie, i ne-
spoznanie irnie a jej smeru odkazu k Skratovmu vlastnmu stano-
visku je jeden z predpokladov pre pochopenie Skratovej dialektic-
kej hry, nutn krok v hadan pravdy. V Platnovch dialgoch si tto
irniu takmer nikto zo spolubesednkov nevimne. To, o si prpadne
vimn je skratovsk irnia, v ktorej ete cti pvodne negatvny
vznam grckeho eirn; Jednou z vnimiek je u spomnan Alkibia-
des v Sympziu (216e). Nikto neprekukne Skratovu irniu, to je
vyhraden itateovi, u neho to Platn predpoklad, on je skuton
adrest jeho irnie. Elenktika dialgu, v ktorej sa uskutouje irnia,
je formou negatvneho pouenia. V tomto zmysle m irnia dleit,
ba a vnu lohu, ako to naznauje Hans-Georg Gadamer vo svojej
recenzii Friedlnderovho monumentlneho diela (Platon I-III): V-
nos irnie vytvra prve to, e pravdu hovor tak skryto, e sa spr-
stupn iba tomu, kto je schopn ju sm od seba vnma (Gadamer,
1999, s. 226).
To, o je hodn nmahy je prve rozhovor. V om sa Skrats
me prispsobi svojim partnerom, me na ich repliky priamo rea-
gova a v ironickom odstupe k vlastnej rei ju poda uritho zmeru,
zko spojenho s priebehom diskusie, formova poda rovne disku-

1
V tomto zmysle zohrvaj dleit negatvnu lohu prve sofisti, ako to rozober
Vladislav Suvk vo svojej prci Koniec metafyziky a Platn. Len t dua je vhod-
n porodi prostrednctvom Skratovho babickho umenia prav a ozajstn my-
lienku (a nielen falon napodobeninu), ktor je mylienkou tehotn (Teaittos
149c150e). Ale otehotnie mylienkou nemono priamo u Skrata, pretoe on je
mylienkovo neplodn (149c10150c). Prve preto, e je ako star eny, ktor pre
svoj vek u nie s plodn, a prve preto s dobr, sksen prodn babice, je aj on
dobr pomocnk pri prode, ktor vie odhadn, kto je mylienkou tehotn a kto
nie. A pretoe je poriadny a ikovn dohadzova a sprostredkovate (iaden kup-
liar), ktor vie rozli, ktor mlad dua s akm muom sa mus spoji, aby porodi-
la mylienku (149d), posiela tch, o ete nie s tehotn mylienkou, k tm muom,
s ktormi stretvanie me by pre nich uiton (151 b 5) a uvdza Prodika (!) a
inch mdrych a boskch muov, o je u Platna typick, aj ke ironick ozna-
enie sofistov. Sofisti teda maj vemi dleit a nezastupiten lohu pri prode
mylienok vhodnch du: funguj ako pojazdn bordel, inn vinou v Atnach,
do ktorho chodia nesksen mladci, aby zskali prv sksenos, t. j. aby otehotneli
prvou a nezrelou mylienkou. Bliie pozri Suvk, 2002, s. 237240.

90
trov, vediac pri tom, ako sa vec v skutonosti m (278c5). To vak
neme robi Platn vo svojich spisoch. On nepozn svojho itatea,
nevie, ak s jeho predsudky, neme s nimi pota, tak ako neme
brni vlastn nuku pred dezinterpretciami, o je mon
v rozhovore.
1
Platn si je tejto nevhody psma vedom a nechce, aby
jeho nuka bola vystaven vetkm monm svojvonm vkladom.
Preto ns vslovne upozoruje na to, e psmo mu sli k predvdza-
niu ironickej hry s itateom, ktor on chpe, a ktorej sa chce zast-
ni ako chpajci spoluhr. Irnia Platnovho Skrata je vsledkom
naptia medzi odmietanm priameho pouenia ako sprostredkovania
hotovch poznatkov a poiadavkou poukza na sprvne rieenie, na
vlastn pozciu bez toho, aby to vslovne formuloval. Prispsobuje sa
benmu chpaniu svojich spoluobanov, nech ich kra chybnou
cestou a ku konenej aprii. Ale ak sa nechce identifikova s ich
zdanlivm vedenm, mus svoj odstup vyjadri. A to je lohou jeho
irnie.
Platn ako autor dialgov nie je v pozcii Skrata, ktor so svojim
partnerom vedie dialg a me ho vies k hadaniu pravdy, ktor za-
na odhalenm vlastnch predsudkov a zdanlivho vedenia. Jeho text
je mtvy. Aj pre neho samho plat to ist, o pre psmo veobecne:
ke u je raz napsan, povauje sa, aj u tch, ktor veci rozumej, aj
u tch, ktor s tm, nemaj ni spolon, a nevie, komu sa privravie a
ku komu nie (275d9e3; Platon, 1990a, s. 852). Protiklad medzi ne-
monosou plnho vyjadrenia komplexnej nuky, najvyej pravdy a
nutnosou pouva psmo, sti u spisovatea Platna do irnie textu.
Skratovo nevedenie boskej mdrosti nachdza svoj korelt v neu-
chopitenosti, nesprostredkovatenosti pravdy nuky v psme. Platn
tu vedome a zmerne stroskotva. Toto plnovan stroskotanie vyjad-
ruje prostrednctvom irnie hlavnej postavy svojich dialgov Skra-
ta, predpokladajc, e si to vhodn itate vimne. Platnova irnia
je akoby prenesenm skratovskej irnie na rove textu. Paralelne ku
skratovskej irnii tu meme hovori o platnskej irnii ako to rob
Gadamer: Platnska irnia je teda viac ako iba aksi spoloensk

1
itateovi nemono kls otzky, tak ako otrokovi v Menonovi. (OBrien, 1967, s.
109).

91
fenomn, viac ako jemn tn, ktorm si rovnocenn partneri doku
nieo poveda bez ptosu priamej vpovede, a ktor vytrieuje ne-
chpajcich. Nie je chcen, ale nutn; pretoe situcia, z ktorej vypl-
va nie je ubovon alebo sa d obs, ale ako spochybnenie psomnej
vpovede sa opakuje z tej istej nutnosti, ktor rob zo Skrata ironika
(Gadamer, 1999, s. 227).
Irnia sa stva vstupnou ifrou pre itatea pri jeho odhaovan
zmyslu textu, pri jeho vlastnom chpan textu, pri jeho vlastnom ha-
dan neuchopitenej pravdy. Text sa stva ironickou hrou prve z ha-
diska tejto neuchopitenej pravdy, ktor je v platnskom myslen po-
ven do neuchopitenej vky. Irnia je zrove varovanm pre
itatea, aby sa neunhlil pri hadan vetko vysvetujcich inter-
pretci textu. Je prostriedkom, ktor itatea udruje v neustlom
napt myslenia, pri ktorom s vetky vsledky len prechodnmi f-
zami nekonenho procesu reflektujceho vlastn postupy a metdy.
Irniu v svislosti s totalitou napsanho nemme myslie v tom
zmysle, e Platn ou chcel vetky svoje texty odmietnu a degrado-
va ako nevnu, nedleit hru. Irnia je permanentnm vedomm
vdy vylepovanch a zdokonaujcich sa, ale nikdy nie dokonalch
modelov a projekci idey Dobra. Samotn idea Dobra vak nie je mys-
len ironicky. Ako by sme potom vysvetlili, e si dal Platn toko
prce, aby ju uspokojujco a vdy nanovo opsal? My sme si ironic-
ky vedom vlastnch hranc, t. j. hranc naich vlastnch nedokona-
lch projektov. Kad takto model vyzer z perspektvy nikdy plne
nedosiahnutenej idey Dobra ako nutne provizrny. Irnia sa vak
vzahuje len na nedokonalos jednotlivch modelov, ale nie na ich
pohyb k novm modelom. Kad model, aj ten, ktor sme zanechali,
ns posva alej v hadan pravdy. Irnia ns upozoruje, e vetko
napsan treba chpa len ako cestu k Dobru. Je metdou celho pla-
tnskeho myslenia, ktor ns nti myslie vdy alej, bez toho, aby
sme odmietli to, o sme u premysleli. Prve naptie medzi napsa-
nm a nenapsanm ns nti pokraova v pohybe myslenia.
Na zver sa poksme zrekapitulova vetky nami analyzovan
druhy irnie v Platnovch textoch. O irnii v platnskych dialgoch
sa d hovori pribline v tyroch vznamoch:

92
Irnia nadvzujca na pvodn, negatvny vznam slova cipcv,
oznaujceho pokryteck pretvarovanie sa kvli vlastnmu prospechu.
(V prsnom zmysle vlastne ani nememe preklada tento vraz nam
termnom irnia.)
Skratovsk irnia ako urit spsob sprvania sa Skrata
v dialgu so svojimi spolubesednkmi, pri ktorom sa Skrats, odvo-
lvajc sa na vlastn nevedenie, zdrha vyrukova s vlastnm riee-
nm danho problmu, ale postupne vyvracia mienky inch, hoci ich
asto vyhlasuje a chvli ako odbornkov, a to a do zverenej aprie.
Platnova autorsk, literrna irnia sliaca jeho mysliteskm in-
tencim prejavujca sa najm literrnymi prostriedkami, naprklad
ironickm opisom postv, ktorm sa men aj nae vnmanie ich replk,
i ironizujcou pardiou svisiacou s kompozinou vstavbou celho
dialgu. Urit aspekty skratovskej irnie (najm Skratom prokla-
movan nevedenie) s zrove kompozinm prostriedkom Platnov-
ho tlu vyjadrovania. Platnova irnia tak me sli ako negatvne
pouenie alebo me ironizova konen apriu dialgu tm, e od-
kazuje na zdanlivo bezvznamn as dialgu, kde sa naznauje mo-
nos rozrieenia aprie.
Nejde tak ani o nov typ irnie ako skr o nov dimenziu Plat-
novej irnie, vyplvajcu z naptia medzi Platnovou kritikou psma
a jeho spisovateskou innosou. lohou tejto irnie je upozorni
pozornho itatea (vhodn duu), e v texte dialgov nem hada
aksi konen rieenia a objektvne kontatovaten pravdy. Je to
akoby obdoba skratovskej irnie, Skratovho nevedenia o najvyom
boskom, ale na rovni psanho textu, tak ako sa platnska dialektika
kontituuje zo skratovskho rozhovoru.
1
Psmo takto sli Platnovi
k predvdzaniu ironickej hry s itateom. T je vsledkom protikladu
medzi nemonosou plnho vyjadrenia komplexnej (a konenej)
nuky a nutnosou pouva psmo. U Platna sa vak ned hovori
o akejsi jednej nemennej nuke, pretoe t je vdy vo vvoji. Platno-

1
Dkaz o vntornej svislosti platnskej dialektiky a skratovskho spsobu vedenia
dialgu poskytol Hans-Georg Gadamer u vo svojej habilitanej prci z roku 1928
pod nzvom Platos dialektische Ethik. Phnomenologische Interpretationen zum
Philebos. (Gadamer, 1968).

93
va irnia sa me tka vetkch predchdzajcich modelov jeho
nuky, ktor sa v jeho alom mylienkovom vvoji ukzali ako ne-
dostaton, i iastkov.

LITERATRA

ARISTOFANS (1996): Oblaky. Preloil Jan princl. Praha, Rezek.
ARISTOPHANES (1970): Die Vgel. Frankfurt am Main, Insel Ver-
lag.
ARISTOPHANES (1871): Die Wespen. In: Des Aristophanes Wer-
ke. Uebersetzt von Joh.Gust.Droysen, zweite Auflage, wohlfeile
Ausgabe, erster Teil. Leipzig, Verlag von Veit & Comp.
ARISTOTELES (1959): Rhetorik an Alexander. In: Werke. ber-
setzt von Paul Gohlke. Padeborn, Ferdinand Schningh.
BEHLER, E. (1997): Ironie und literarische Moderne, Pader-
born/Wien/Mnchen/Zrich, Ferdinand Schningh.
BERGSON, L. (1971): Eiron und Eironeia. In: Hermes Nr. 99, str.
409-422.
BEVERSLUIS, J. (2000): Cross-Examining Socrates: A Defence of
the Interlocutors in Platos Early Dialogues. Cambridge, Cam-
bridge University Press.
BODER, W. (1973): Die Sokratische Ironie in den platonischen
Frhdialogen. Amsterdam.
BURNET, J. (1914): Greek Philosophy. From Thales to Plato. Lon-
don.
BCHNER, W. (1941): ber den Begriff der Eironeia. In: Hermes
Nr. 4, str. 341 358.
DEMOSTHENES (1855 1908): Rede gegen Philipp. Langenscheid-
tsche Verlagsbuchhandlung, Berlin / Stuttgart.
DEMOSTHENES (1940): Posledn zpas ek o svobodu. Preloil
Ferdinand Stiebitz. Praha, Jan Laichter.
DIELS, H. (ed.) (1882-1909): Commentaria in Aristotelem Graeca,
Bd. XIX. Berlin.
GADAMER, H.-G. (1968): Platos dialektische Ethik und andere Stu-
dien zur platonischen Philosophie. Hamburg, Felix Meiner Verlag.

94
GADAMER, H.-G. (1999): Paul Friedlnder: Platon I-III, 1928,
1930, 1944 [recenzia]. In: Gesammelte Werke Bd. 5. Tbingen,
Mohr Siebeck, str. 222-227.
GUTHRIE, W. K. C. (1969): History of Greek Philosophy. Vol. IV.:
Plato, the Man and his Dialogues: the Earlier Period. Cambridge,
JAEGER, W. (1955): Paideia II. Berlin, de Gruyter.
JANCKE, R. (1929): Das Wesen der Ironie. Leipzig, Joh. Ambr.
Barth.
OBRIEN, Michael (1967): The Socratic Paradoxes and the Greek
Mind. Chapel Hill.
PLATON (1990a): Dialgy. Zv. I. Preloil Jlius par. Bratislava,
Tatran.
PLATON (1990b): Dialgy. Zv. II. Preloil Jlius par. Bratislava,
Tatran.
PLATON (1990c): Dialgy. Zv. III. Preloil Jlius par. Bratislava,
Tatran.
QUINTILIANUS, F. M. (1975): Instituionis Oratoriae. Ausbildung
des Redners. Zweiter Teil IX. Darmstadt.
RIBBECK, O. (1876): ber den Begriff des eiron. In: Rheinisches
Museum fr Philologie NF 31. Hrsg. von Friedrich Ritschl, Otto
Ribbeck. Frankfurt am Main, Anton Klette Verlag, str. 381 a n.
SCHULZ, W. (1960): Das Problem der Aporie in den Frhdialogen
Platons. In: Die Gegenwart der Griechen in neueren Denken.
Festschr. f. H.- G.Gadamer. Hrsg. von D. Henrich, W. Schulz, K.
H. Volkmann-Schluck. Tbingen, str. 261-275.
SUVK, V. (2002): Koniec metafyziky a Platn. Preov, Filozofick
fakulta Preovskej univerzity.
VLASTOS, G. (1991): Socrates: ironist and moral philosopher.
WIELAND, W. (1982): Platon und die Formen des Wissens. Gttin-
gen, Vandenhoeck und Ruprecht.
WILAMOWITZ-MOELLENDORF, U. von (1919): Platon. Band 1.,
2. Berlin, Weidmannsche Buchhandlung.
95

K VZAHU FILOZOFIE A MEDICNY U PLATNA

Frantiek imon

V jednom anglickom lekrskom asopise bol v roku 1997 uverej-
nen fiktvny rozhovor medzi Sokratom a Hippokratom, v ktorom sa
rieili sasn problmy klinickej medicny.
1
V inom asopise z roku
2003 zasa rozhovor medzi Sokratom a Paidagogom, v ktorom sa per-
traktovali problmy vyuovania lekrskej etiky v sasnosti.
2
Rozho-
vory sa konali na agore a mali podobu sokratovskch dialgov. Na
tomto mieste nie je dleit ich obsah, ale slia ako dkaz, e filozof
Sokrates, ktor v tomto prpade zastupuje filozofiu ako pars pro toto,
je dodnes inpirciou pre rieenie zsadnch filozofickch a etickch
problmov medicny.
Ke Sokratova osoba je ete stle prameom, z ktorho medicna
me erpa, niet divu, e to tak bolo v ovea vej miere aj v antike.
Vzah filozofia medicna je vemi obben tma jednak u lekrov,
resp. historikov medicny a jednak aj u filozofov, resp. historikov filo-
zofie.
3
Je to tma, ktor sa tka vzniku a podstaty medicny. U v roku
25 po Kr. napsal Celsus: Spoiatku sa lieitesk umenie povaovalo
za as filozofie, take jedni a t ist uenci lieili choroby a aj uvao-
vali o podstate prrody. Lekrstvom sa bezpochyby najviac zaoberali
t, ktor v noci nespali a htali a tm oslabovali svoje telesn sily.
Vieme, e mnoh uitelia filozofie boli znal lekrstva a najslvnej z
nich boli Pytagoras, Empedokles

a Demokritos.

Poda niektorch bol
iakom posledne menovanho Hippokrates z Koa, najpozoruhodnej
uenec spomedzi ostatnch, ktor oddelil lekrstvo od filozofie a vy-
znaoval sa obsiahlymi vedomosami a vekou vrenosou.
4

1
Grahame-Smith, 1997.
2
Neitzke-Folkert 2003.
3
Spomeme len novie publikcie: Longrigg, 1993, Hippokratische Medizin und
antike Philosophie 1996, Philosophy and medicine 1998, van der Eijk 2005.
4
De medicina Prooem. 6-8, slovensk preklad vodu Celsus, 1991, 335.

96
A skutone, znmy a uznvan sasn historik medicny V. Nutton
vo svojej najnovej knihe Ancient medicine zana hovori o vzahu
medicny a filozofie prve pri pytagorovcoch.
1
V. Nutton upozoruje
aj na to, e vzah filozofie a medicny nemono chpa ako jedno-
smern, t.j. od filozofie k medicne.
2
V historiografii antickej medic-
ny tak inil napr. znmy star historik antickej medicny L. Edelstein,
ktor tvrdil, e vahy o vplyve medicny na filozofiu s nesprvne.
3

Vzah sa povauje aj za vzjomn, napr. W. Jaeger v Paidei tvrd, e
bez prkladu medicny, na ktor sa Sokrates odvolva, by neexistovala
Sokratova etika,
4
poda J. Burneta od ias Empedokla je nemon
pochopi dejiny filozofie bez toho, e by sme nebrali do vahy dejiny
medicny.
5
Vnimone sa neuvauje o vzjomnom vplyve, u v hip-
pokratovskom spise De vetere medicina sa odmieta hypotetick pe-
kulovanie a medicna sa povauje za oblas, ktor nepotrebuje filozo-
fiu a tvrd sa, e o prrode sa ned dozvedie nieo presnejie zo iad-
neho inho pramea ne prve z medicny (VM 2; I, 620-622 L.).
6
J.
Waugh vak pripomna, e aplikovanie modernch rozdielov medzi
lekrmi a filozofmi prina riziko anachronizmu, tdium vzahu me-
dzi nimi by malo skr rozliova medzi tradinmi praktikmi lieite-
skho umenia a tmi lekrmi, ktor participovali na intelektulnom
ivote obce.
7

V predsokratovskej filozofii sa vyskytuje ete mlo medicnskeho
materilu, ale vplyv filozofie je jasn v hippokratovskej medicne.
Tto medicna pouva insky dialekt, ktor sa etabloval ako jazyk
vedy, m sa filozofick slovnk ahko dostval do medicny. Predsta-
va udskho organizmu ako odrazu sveta, teda predstava mikrokosmu
a makrokosmu, sa vyskytuje v hippokratovskom korpuse. Jednozna-
n je prevzatie Empedoklovho uenia o 4 elementoch, z oho vznikla
humorlna patolgia. Vzjomn ovplyvovanie medicny a filozofie je

1
Nutton, 2004, s. 46.
2
Ibid. s. 50.
3
Edelstein, 1967, s. 350.
4
Jger, 1989, s. 527.
5
Burnet, 1945, s. 201.
6
K problmu vzahu filozofie a medicny pozri aj Boudouris 1998.
7
Waugh, 1998, s. 255.

97
evidentn u Platna a Aristotela. Za helenizmu vznikli niektor lekr-
ske koly, ktor boli inpirovan filozofiou, napr. pneumatick kola
stoickm uenm o pneume, empirick kola, ktor bola pod vplyvom
skepticizmu, W. Jaeger hovor aj o peripatetickej lekrskej kole.
1

Neskor hippokratovsk spis De decenti habitu (okolo r. 300 pr. Kr.)
m na oznaenie lekra a sasne filozofa dokonca vraz isotheos, t.j.
rovn bohu (Decent. 5; IX, 232 L.). Najvyie miesto zaujmala filo-
zofia v uen Galena, ktor postavil idel lekra-filozofa a jeho vra-
zom je jeho kratuk spis, ktor sa nazva Optimus medicus etiam
philosophus, t.j. Najlep lekr je aj filozofom (I, 53-63 K.).
2
Galenos
je aj autorom niekokch spisov pojednvajcich o podstate poznania
3

a jazyka.
4

Ke obmedzme skmanie vzahu medicny a filozofie na Platna,
lohy mono rozdeli do nasledujcich okruhov:

1. Zozbieranie a interpretcia Platnovch pas so vzahom
k medicne

1.1. Spomenutie priamo Hippokrata
Platn tak uinil na dvoch miestach ( Prt. 311b-c, Phdr. 270c) a je
to prv psomn zmienka o Hippokratovi v literatre.
5
Zakia o
v Protagorovi je Hippokrates spomenut len ako menovec jednej
z postv dialgu bez bliieho vkladu k osobe lekra Hippokrata,
miesto v dialgu Faidros je predmetom mnohch pojednan.
6
Platn
tu uvdza metdu, ktor pripisuje Hippokratovi a poda ktorej nemo-
no zska o prirodzenosti due poznatky bez znalosti prirodzenosti
celku (ovcu :g :o\ ou uocc). To holon fyses sa vysvetuje
dvojako, bu je to celok tela alebo celok prrody.

1
Pozri Staden, 1992, s. 231.
2
Antike Medizin, 2005, s. v. Philosophie.
3
De sectis ingredientibus, Subfiguratio empirica, De medica empiria, anglick pre-
klad vetkch troch spisov pozri Galen, Three Treatises, 1985.
4
De captionibus, De nominibus medicis.
5
Staden, 1999, s. 272.
6
Herter 1976, Mansfeld 1980, Gill 2003, Brown 2003, pozri aj Cordes, 1994, s. 154.

98

1.2. Prklady, obrazy, prirovnania a metafory z medicny
Je ich vemi vea, take v dialgu Gorgias hovor Kallikles: Pri
bohoch, neprestajne hovor o obuvnkoch, valchroch, kuchroch
a lekroch, ako keby skutone bola re o nich (Grg. 491a).
1
Uveme
len dva prklady, prv: Ktor spen innos rob lekra dobrm?
Zrejme uenie, ako liei chorch. Ale nespech ho rob zlm. Kto sa
teda me sta zlm lekrom? Predovetkm zrejme len ten, kto je
vbec lekrom a potom ten, kto je dobrm lekrom lebo ten sa me
sta aj zlm naproti tomu my laici v lekrstve, nememe sa nikdy
sta nespenmi lekrmi...(Prt. 345a).
2
Inokedy prirovnva jeden
z astnkov rozhovoru politikov k lekrovi. Lekr ns toti liei pod-
a nejakho umenia pre nae dobro, i u nm to spsobuje bolesti
alebo nie, podobne aj vldcovia sa riadia nejakm umenm, i u po
vli alebo proti vli podriadench (Plt. 293 b-d).

1.3. Analgie s medicnou
V stave rozvja Platn analgiu lovek spolonos, jednotlivec
obec, priom potreba sdnictva v spolonosti je prznakom nezdra-
vho stavu obce podobne ako potreba lekra je znakom nezdravho
loveka (Rep. 405a). V dialgu Gorgias rozvja Platn cel kontrukt
analgi, poda neho existuj dve umenia, jedno sa vzahuje na duu
a to je politika a jedno na telo a to je starostlivos o telo (nem pe-
cilne meno). Politika sa del na zkonodarstvo a sdnictvo, starostli-
vos o telo na gymnastiku (= preventvna medicna) a lekrstvo (re-
generan medicna). Popritom vak existuj aj podobn umenia,
ktor sa zalieaj spomnanm druhom a chc by prjemn, zko-
nodarstvu zodpoved sofistika, sdnictvu renctvo, gymnastike koz-
metika a lekrstvu kuchrstvo (Grg. 464a-465c).
3

Niektor modern autori naskoili na Platnove prirovnania a
analgie a pokrauj v nich. Tak D. Sedley napsal knihu The Midwife
of Platonism (Prodn babica platonizmu), v ktorej analyzuje dialg

1
Slovensk preklad Platn, 1, 1990, s. 441.
2
Slovensk preklad Platn, 1, 1990, s. 164-165.
3
Pozri najnovie Mielke, 2005.

99
Theaitetos. Je to poda neho prv dialg, v ktorom Platn demontruje
kontinuitu Sokrata s Platnom, teda Sokrates (v zmysle: rann Sokra-
tes, teda historick) je tu prodn babica platonizmu.
1
M. Moes
v svojom prspevku Platos Conception of the Relations between
Moral Philosophy and medicine (Platnova koncepcia vzahov me-
dzi morlnou filozofiou a medicnou) pokrauje v medicnskej ana-
lgii: poda neho Sokrates demontruje v rozhovoroch nieo ako
vzah pacient lekr a Sokrates najprv stanovuje diagnzy rozprva-
jcich odhalenm ich nedostatkov alebo slabost a potom sa sna ich
liei tm, e napomha ich prirodzenej tbe po samoliebe.
2

1.4. Medicna ako prklad pre definciu techn
Platn vemi asto definoval techn pomocou medicny, tak medi-
cna ako techn pozn prirodzenos prostriedkov, ktor pouva (Grg.
465a), techn m cie, ktormu v medicne zodpoved dosiahnutie
zdravia (Euthphr. 13d), technites, teda tu lekr, pozn spsoby, ako to
dosiahnu (Grg. 518a), a pozn aj hranice techn (Chrm. 164b), t je
nauiten a spech sa dosahuje uenm (Prt. 345a). Koncepcia techn
u Platna je podobn hippokratovskej koncepcii.
3

2. Medicnske terie u Platna
Tto tma vzbudzuje skr zujem historikov medicny, najvia
pas sa nachdza v dialgu Timaios (Ti. 64a-90d).
4
U Platna mono
njs aj stopy po nehippokratovskej medicne, najm v neskorej tvor-
be sa vyskytuj zmienky o rznych zariekaniach, teda prvkoch magic-
kej medicny.
5

3. Etika a medicna
Mnoh spomnan analgie slia na objasnenie etickch probl-
mov. U sme uviedli W. Jaegra, ktor sa vyjadril, e bez prkladu
medicny, na ktor sa Sokrates odvolva, by neexistovala Sokratova

1
Sedley, 2004.
2
Moes, 2001.
3
Pozri Hofmann, 2003, s. 422, pozri aj Hemmenway, S.R., 1999.
4
Pozri napr. Fedorova, 1998, Gunderson, 1998.
5
Pozri Susong, 1995.

100
etika.
1
M. Moes upozoruje na opan postup v svislosti so sasnou
medicnou. V dnenej lekrskej etike sa vychdza zo veobecnch
princpov a tie sa aplikuj na pecilne podmienky, Platnov Sokrates
postupuje opane, zana sprvnou medicnou a na jej zklade buduje
etick filozofiu.
2

Venujme sa teraz jednmu z najslvnejch Platonovch medicn-
skych prirovnan, a to pasi z dialgu Teaitetos, kde sa Sokrates, syn
prodnej babice Fainaret, prirovnva k babiciam, lebo riadenmi
otzkami pomha zrodu mylienok a li sa od nich len tm, e po-
mha k produ muom a nie enm a pozoruje rodiace due, a nie
tel. (iocpci c :( :c ovpo oo g yuvoixo oicuco0oi
xoi :( :o quo o:cv :ix:ouoo cioxociv oo g :o
oco:o). Sokrates priznva, e on sm nie je schopn rodi mdros,
lebo boh mu to zakzal, ale nti ho pracova ako prodn babica (Tht.
150 b-c).
3
Prodom ako fyziologickou udalosou sa udsk predstavi-
vos zaoberala od nepamti, metafory produ sa pouvali v mytolgii
(vznik sveta), pri vzniku nrodov a pod.
4
Poda M. Burnyeata je tto
pas tak slvna, e, paradoxne, sa vemi ako ta, pretoe jej tak
znme slov u neprovokuj otzky a kritick postoje.
5
Nau pozor-
nos pri tejto metafore vzbudili dve skutonosti.
Platn pe doslova, e pomha muom a nie en m (ovpo
oo g yuvoixo), teda nie uom, ale len muom. Prv, o pri
tomto prirovnan napad filolga, e grcke slovo ovgp by mohlo
znamena aj lovek (ako protiklad k bohovi) a naopak, ov0pco
me znamena aj mu.
6
Striedanie slov lovek mu sa vyskytuje aj
u Platna. V dialgu Timaios sa podva vvoj a do vzniku loveka,
teda nie mua (cpi :o\ ov:o cpi ycvcocc ov0pcivg)
a potom nasleduje vznik ostatnch tvorov (oo (o), priom eny
s vlastne zbabel mui, ktor ili nespravodliv ivot a druhkrt sa
narodili (:cv ycvocvcv ovpcv ooi cioi xoi :ov piov oixc

1
Pozri pozn. 8.
2
Moes, 2001, s. 354.
3
4
Literatur und Medizin 2005, s.v. Geburt.
5
Burnyeat, 1992, s. 53.
6
Pozri LSJ s.v. ov0pco, ovgp.

101
ig0ov ... yuvoixc c:cuov:o cv : cu:cp ycvcoci) (Ti. 90e).
Kaka Diotima v Symposiu, kde sa tie pouva podobn prirovnanie
o tehotnch muoch ako v Teaitetovi, najprv hovor, e udi a pre
ctiiadostivos (:cv ov0pccv ... io:iiov) chc by slvni
a jednm z prkladom je aj ena Alkestis, ktor zomrela za svojho
manela Admeta, alej vak bez toho, e by expressis verbis menova-
la muov, hovor o takch, ktor sa obracaj k enm, aby splodili deti
a potom op prechdza na l ove ka (po :o\:ov :ov ov0pcov),
ktor sa zaober tm, ak m by dobr mu (:ov ovpo :ov oyo0ov)
(Smp. 208c-209b). Pretoe vak v dialgu Teaitetos ide jasne
o dvojicu mu ena, zrejme sprvny vznam slova je v tomto pri-
rovnan mu ako protiklad k ene. Aj kritick vydanie dialgu tomu
nasveduje, pretoe neexistuje rukopis, ktor by mal miesto ovpo
eventulne znenie ov0pcou.
1
Cel problm svis s postavenm
ien v grckej spolonosti a ich vchovou. Veobecne znmy je po-
chmrny obraz o postaven ien Grcku, zvl v Atnach,
a o rozdielnej vchove chlapcov a dievat,
2
hoci na druhej strane
o tejto vchove mme len vemi mlo sprv.
3
Platnov postoj k enm
nebol konzistentn a preto je tak asto diskutovan a tak rozdielne
interpretovan. Na jednej strane je Platn tradin v nhade na eny
a povauje ich za rozumovo menejcenn, pretoe napr. v Apolgii o
uoch, ktor by si ponali nerozumne a robili by hanbu atnskej
obci, by si nejak cudzinec mohol pomyslie, e sa podobaj na eny
(Ap. 35a-35b). Na druhej strane si v stave mysl, e eny a mui vo
funkcii strcov ttu maj dosta rovnak vchovu a treba s nimi
zaobchdza rovnako. Platn tvrd, e mu a ena, ktor maj lekr-
sku duu, maj rovnak prirodzenos a rozdiel je len v tom, e ena
rod a mu plod (oov io:pixov cv xoi io:pixgv :gv qugv ov:oJ
:gv o:gv uoiv ... o:( :ou: oivg:oi iocpciv, :( :o cv
0gu :ix:civ, :o c oppcv ocuciv) (Rep. 451d-454e).
4
Podobne pod-
a Platna vchova v dialektike m by rovnak pre muov aj pre

1
Pozri Platon, Theaitetos, ed. P. Staudacher, 1990, s. 26.
2
Pomeroy, 1985, s. 111-112.
3
Scheer, 2000, s. 154 seq.
4
O problmoch s rznym tanm tejto pase pozri Pomeroy, 1978.

102
eny, ke sa uku ako schopn (Rep. 540c). Ke si Sokratovo kon-
tatovanie v tejto metafore domyslme do dsledku, znamen to, e
eny s bytosti, ktor rodia len deti a nie mylienky. Pretoe poda
Platna a Xenofonta, Sokratovch iakov, ale aj poda inch antic-
kch autorov, bol Sokrates v kontakte aj so enami, ktor by sme dnes
mohli oznai za vzdelan a mdre, je to trochu prekvapujce. Stkal
sa napr. s Aspasiou, Periklovou milenkou, o ktorej existuje vea doha-
dov, a ktor ho v dialgu Menexenos uila rtorike, hoci aj tento dia-
lg m ist satirick podtn (Mx. 234a-249e). Aspasia je tie ena,
ktor Sokrates odpora Kritobulovi, lebo sa vyzn vo veciach dom-
ceho hospodrstva a je schopn mu to vysvetli (Xenofon, Oec. 3).
V tom istom diele Sokrates kontatuje ako najvie vyznamenanie
pre Ischomachovu manelku, e m musk zmanie (ovpixgv ...
:gv iovoiov :g yuvoixo) (ibid. 10). Mdra ena, ktor sa vyznala
aj v mnohch inch veciach (:o\:o :c oog gv xoi oo oo)
bola kaka Diotima, ktor pouila Sokrata vo veciach lsky (Smp.
201d-212b). Teda nech u si myslel Platn o ench okovek, predsa
aspo u niektorch ien by prichdzal do vahy zrod nejakej mylien-
ky, pri ktorej by mohol eventulne pomc svojm babickm umenm.
Ako odpove na otzku, preo pomha pri zrode mylienok len mu-
om, by prichdzali do vahy dve monosti. Bu Sokrates (Platn)
nemal ambcie ui aj eny a tie mdre tvorili vnimku, ktor potvr-
dzovala pravidlo alebo je mon aj to, e vynechanie ien je obeou
tylistiky, ktor si iadala efektn dvojicu: mu, ktor rod mylienky
ena, ktor rod deti. Bolo to o to jednoduchie, e to zodpovedalo
rozrenej mienke, ktor muovi pripisovala duchovn, intelektulnu a
umeleck kreativitu a ene len materilny nprotivok, deti.
1
Poda
Aristotela, Platnovho iaka, tak ako vldne dua telu, tak vldne mu
ene, lebo je od prrody slabia (Pol.1254b) a preto aj Aristoteles s-
hlas (ibid. 1260a) s vrokom Sofokla, e ozdobou eny je mlanie
(Ajas, 293).
Druh zaujmav skutonos je, e v dejinch medicny bola p-
rodn babica t, ktor v porovnan s lekrom nepestovala spisovate-

1
Pozri Mullin, 2002.

103
sk innos.
1
Ke ani Sokrates ni nenapsal, tla sa tu ete jedno
prirovnanie: Sokrates je prodn babica, ktor nepe a v hodnotovom
rebrku stoj niie ne lekri a filozofi s lekri, ktor vo svojich
psomnch dielach dvali na papier svoje mylienky. Pri protiklade
lekr-prodn babica si musme najprv uvedomi, e v antike tento
rozdiel nebol tak vek ako v sasnosti, jednak lekr nemusel by
svojm vzdelanm tak vzdialen babici a jednak jej loha mohla zasa-
hova aj oblasti psobenia lekra, prinajmenom enskho.
2
Preo
Sokrates ni nenapsal, k tomu sa on sm (Platn) nikdy jednoznane
nevyjadril, ale na pomoc si meme zobra niektor dialgy a listy.
Vo Faidrovi tvrd egyptsk kr Thamus, e psanm sa zanedbva
pam a spsobuje zabdanie v dui, pretoe iaci sa tanm bez st-
neho pouenia neuia pravdu, ale len zdanie pravdy (ooio c :oi
o0g:oi oov, ox og0ciov opici) (Phdr. 275a). V Siedmom
liste Platn pe, e kad dobr a ven mu si rozmysl, psanm
neuvedie ud do pochybnost a neistoty (o ovgp oouoio :cv
ov:cv oouoicv cpi oo\ ci g ypoqo o:c cv ov0pcoi
ci 0ovov xoi oopiov xo:opoci) (Ep. 344c). Sokrates sa tak de-
montratvne odliuje od sofistov, ktor sce pu, ale s nekompetent-
n.
3
V dialgu Filebos Sokrates prirovnva nau duu ku knihe, do
ktorej sa zapisuj rei (ypociv ... cv :oi quoi) (Phlb. 38e-39a).
4

Podobn prirovnanie je aj v Teaitetovi, kde Sokrates tvrd, e v naej
dui je voskov ltka (xgpivov cxoyciov)
a do nej vtlame vetko,

o si chceme zapamta (Tht. 191c).

Sokrates je prve ten, kto partne-
rov v rozhovore pri tom psan vedie, obrazne mohli by sme poveda,
e im pe do due.
Protiklad lekr vs. Sokrates ako prodn babica nezodpoved sku-
tonosti aj preto, lebo je to prve naopak, Sokrates hr dokonca
v dialgoch viackrt lohu lekra a nielen v prenesenom vzname. U

1
Literatur und Medizin, 2005, s.v. Hebamme.
2
O termne oio v antickej medicnskej literatre pozri F. imon, 2003, s. 56-58.
3
K otzke stnosti Sokrata a psomnosti Platna pozri Martens, 1992.
4
F. Novotn upozoruje, e vraz psa do due sa vyskytoval u pred Platnom,
pozri Novotn, 3, 1949, s. 199, pozn. 1.
5
Priam sa iada poveda voskov tabuky, ben materil na psanie u Grkov,
a skutone to tak aj J. par preloil do sloveniny, pozri Platn, 2, 1990, s. 490.

104
Plutarchos, ktor v Platnskych otzkach rozoberal tto metaforu
z Teaiteta, napsal, e v nej nejde o lieenie tela (o yop oco:o g
lcxpo:ou io:pcio), ale o oistenie due, ktor sa skryto, nevidite-
ne skazila, oslabila (qug ' gv uouou xoi ic0opcvg
xo0opo) (Quaest. Plat. 1000d), priom ic0opcvg
je particpium perfekta pasva slovesa, ktor znamen aj obra nieko-
ho o rozum. Je zaujmav, e to preistenie, oistenie, xo0opo, sa
vyskytuje u Plutarcha ete raz, sokratovsk ccyx:ixov oyov, t.j.
rozhovor s protireiacimi argumentmi nazval xo0op:ixov
opoxov, t. j. preisujci liek (ibid. 999a). V dialgu Faidon po-
stupuje Sokrates ako sksen lekr, take Faidon zmten predch-
dzajcimi renkmi ho chvli, ako rchlo diagnostikoval, e ho spo-
lu s priatemi tie rei presvedili a ako dobre ich vylieil (c occ
o0c:o o' cov0ccv uo :cv oycv, cci:o c c6 go iooo:o)
(Phd. 89a). V dialgu Charmides m Sokrates ako lekr vyliei
Charmida, ktorho bol hlava a tvrd, e mus liei cel telo, nielen
hlavu, pretoe ...ako si u azda poul hovori o dobrch lekroch:
ke sa toti niekto na nich obrti s chorobou o, vyhlasuj, e nem-
u liei iba oi, ale e musia zrove oetrova aj hlavu, ak maj by
oi v poriadku, a zasa je vraj celkom nerozumn domnieva sa, e by
niekedy bolo mon liei iba samu hlavu, a nie zrove cel telo
(Chrm. 156b-c).
1
Kee lekr liei sasne s telom aj duu a telo je
pre duu (Lg. 870b), analgiou dua telo / filozofia medicna
sa lekr a filozof dostvaj do tesnej blzkosti
2
a Sokrates sa stva aj
lekrom du. V tejto lohe sa riadi radami istho trckeho lekra,
poda ktorho sa dua liei (0cpocuco0oi :gv qugv) zariekaniami
a s to vlastne krsne rei (:o oyou civoi :o xoou),
z ktorch vznik v dui rozumnos (ocpoouvg) (Chrm. 157a).

Na zver kontatujeme, e Platnova metafora z dialgu Teaitetos
je pravdiv len iastone. Sokrates sce tvrd, e on sm neme rodi,
ale on nebol ten, o vo funkcii babice len pomhal pri zrode dieaa
myslenia, t.j. mylienok. Hral pri tom ovea aktvnejiu lohu, novo-

1
2
Cordes, 1994, s. 161.

105
zroden mylienky neboli pre neho cudzie deti, boli to jeho deti, plod
jeho prce, bol to on, o asistoval pri psan do due svojich partnerov
v dialgoch, teda ich plodil alebo zasieval. Okrem prodnej babi-
ce psobil Sokrates aj ako lekr due. Prca lekra a prodnej babice
boli v Sokratovom prpade len rzne varianty tej istej innosti, ktor
star Grci nazvali ioooio, t.j. lska k mdrosti (Prt. 335d).

LITERATRA

Antike Medizin Ein Lexikon (2005). K-H. LEVEN (Ed.). Mnchen,
Beck.
BROWN, E. (2003): Knowing the Whole: Comments on Gill, Pla-
tos Phaedrus and the Method of Hippocrates. The Modern Scho-
olman LXXX, 2003, 315-323.
BURNET, J. (1945): Early Greek Philosophy. London, A. Ch. Black .
BURNYEAT, M. F. (1992): Socratic Midwifery, Platonic Inspira-
tion. In: Essays on the Philosophy of Socrates. H. H. Benson
(Ed.). New York Oxford, Oxford University Press, s. 53-65.
CELSUS (1991): O lekrstve (predslov). Prel. F. imon. In: Folia
Facultatis medicae Universitatis afarikianae Cassoviensis, XL-
VIII, fasc. I., s. 335-345.
CORDES, P. (1994): Iatros Das Bild des Arztes in der griechischen
Literatur von Homer bis Aristoteles. Stuttgart, Franzn Steiner Ver-
lag.
EDELSTEIN, L. (1967): Ancient philosophy and medicine. In: Se-
lected papers of L. Edelstein. Temkin O, Temkin C. L. (Eds.) Bal-
timore, Johns Hopkins University , 349-366.
EIJK, Ph. J. van der (2005): Medicine and Philosophy in Classical
Antiquity. Cambridge, Cambridge University Press.
FEDOROVA, O. (1998): The theory of health and disease in Platos
Timaeus. In: Philosophy and Medicine (1998). Vol. I. K.J. Bou-
douris (Ed.) Alimos, Ionia Publications, s. 70-77.
GALENOS (1821-1833): Opera omnia, ed. C. G. Khn Leipzig,
Cnobloch.

106
GALENOS (1931): De nominibus medicis. ber die medizinischen
Namen. Arabisch und deutsch von M. Meyerhof und Schacht, J.
Abhandl. der Preuss. Akad. d. Wissensch. Philosoph. histor. Klasse
Nr. 3. Berlin
GALENOS (1977): De captionibus. Galen On Language and Ambigu-
ity. R. B. Edlow (Ed.) Leiden, E. J. Brill.
GALEN (1985) Three Treatises on the Nature of Science. Transl. R.
Walzer, M. Frede. Indianapolis, Hackett Publishing Company.
GILL, M. L. (2003): Platos Phaedrus and the Method of Hippocra-
tes. The Modern Schoolman LXXX, 2003, 295-314.
GRAHAME-SMITH, D.G. (1997): Clinical Academic Medicine:
A Socratic dialogue. British Medical Journal 315, 1997, 593-595.
GUNDERSON, M. (1998): The theory of health and disease in Pla-
tos Timaeus. In: Philosophy and Medicine (1998). Vol. I. K.J.
Boudouris (Ed.) Alimos, Ionia Publications, s.78-87.
HEMMENWAY, S.R. (1999): The Techne-Analogy in Socrates
Healthy City: Justice and the Craftsman in the Republic. Ancient
Philosophy 19, s. 267-284.
HERTER, H. (1976): The Problematic Mention of Hippocrates in
Platos Phaedrus. Illinois Classical Studies I, s. 22-42.
HIPPOCRATES (1839-1861): Oeuvres compltes, ed. E. Littr Paris,
Baillire.
Hippokratische Medizin und antike Philosophie (1996). Verhandlun-
gen des VIII. Internationalen Hippokrates-Kollokviums. R. WIT-
TERN, PELLEGRIN, P. (Eds.) Hildesheim, Georg Olms Verlag.
HOFMANN, B.(2003): Medicine as Techne A Perspective from
Antiquity. Journal of Medicine and Philosophy 28, s. 404-425.
JGER, W. (1989): Paideia. Die Formung des griechischen Men-
schen. (orig. Paideia. The Ideals of Greek Culture). Berlin-New
York, Walter de Gruyter.
LIDDELL, H. G., SCOTT, R., JONES, H. S. (1996): Greek-English
Lexicon. Oxford, Clarendon Press.
Literatur und Medizin Ein Lexikon (2005). B. von JAGOW, F. STE-
GER (Eds.) Gttingen, Vandenhoeck & Ruprecht.

107
LONGRIGG, J. (1993): Greek Rational Medicine Philosophy and
Medicine from Alcmaeon to the Alexandrians. London- New York,
Routledge.
MANSFELD, J. (1980): Plato and the Method of Hippocrates. Greek,
Roman and Byzantine Studies 21, s. 341-362.
MARTENS, E. (1992): Die Sache Sokrates. Stuttgart, Reclam, s. 48-
64.
MIELKE, D.(2005): Die Heilkunst als Vorbild in Platons Staatslehre
und Ethik. Hildesheim, Georg Olms Verlag.
MOES, M. (2001): Platos conception of the Relations between Moral
Philosophy and Medicine. Perspectives in Biology and Medicine
44, s. 353-367.
MULLIN, A. (2002): Pregnant bodies, pregnant minds. Feminist
Theory 3, 2002, s. 27-44.
NEITZKE, G., FOLKERT, F.(2003): Teachers responsibility:
a Socratic dialogue about teaching medical ethics. Medical Tea-
cher 25, 2003, 92-93.
NOVOTN, F. (1948-1949): O Platonovi 1-3. Praha, Jan Leichter.
NUTTON, V. (2004): Ancient medicine. London, Routledge.
PLATON (1990): Dialgy 1-3. Prel. J. par. Bratislava, Tatran.
PLATON (1990): Theaitetos Der Sophist Der Staatsmann.. Bearbeitet
von P. Staudacher, Darmstadt, Wissenschaftliche Buchgemein-
schaft.
POMEROY, S. B. (1978): Plato and the Female Physician (Republic
454d2). American Journal of Philology 99, s. 497-500.
POMEROY, S. B. (1985): Frauenleben im Klassischen Altertum
(orig. Goddesses, Whores, Wiwes, and Slaves). Stuttgart, Alfred
Krner Verlag.
Philosophy and Medicine (1998). Vol. I-II. Nith international confe-
rence on Greek Philosophy. K.J. BOUDOURIS (Ed.) Alimos, Io-
nia Publications.
SCHEER, T. (2000): Forschungen ber Frauen in der Antike. Ziele,
Methoden, Perspektiven. Gymnasium 107, s. 143-172.
SEDLEY, D. (2004): The Midwife of Platonism and Subtext in Platos
Thaeatetus. Oxford, Clarendon Press.

108
STADEN, H. von (1992): Jaegers Skandalon der historischen Ver-
nunft: Diocles, Aristotle, and Theophrastus. In: Werner Jaeger
Reconsidered. W. M. Calder III (Ed.) Atlanta, Scholars Press, s.
227-265.
STADEN, H. von (1999): Dynamis: The Hippocratics and Plato. In:
Philosophy and Medicine. Vol. II. K.J. Boudouris (Ed.) Alimos,
Ionia Publications, s. 262-279.
SUSONG, G.(1995): La rfrence mdicale non-hippocratique dans
les dialogues de Platon. In: Ancient Medicine in its Socio-Cultural
Context. I-II. Ph. Van der Eijk, H. F. Horstmanshoff, P. J. Schrij-
vers (Eds.). Amsterdam, Rodopi, s. 425-429.
IMON, F. (2003): Terminologia medicinae antiquae Beitrge zur
Geschichte der medizinischen Terminologie. Koice, Univerzita P.
J. afrika.
WAUGH, J. (1998): Socrates: Physician on the soul. In: Philosophy
and Medicine. Vol. I. K.J. Boudouris (Ed.) Alimos, Ionia Publica-
tions, s. 254-266.
109

DVA TYPY PRIATESTVA V PLATNOVOM
DIALGU LYSIS

Ulrich Wollner

Tma priatestva tvor podstatn as celho dialgu Lysis. Preo
je jeho nosnou tmou priatestvo? Platnov Sokrates odpoved:
...zska dobrho priatea by som chcel radej, ne zska najlepiu
prepelicu alebo kohta na svete, no, pri Diovi, radej ne koa a psa
myslm, pri psovi, e zska druha by mi bolo ovea milie ne zs-
ka Dareiovo zlato alebo aj samotnho Dareia... (Lysis, 211e). Sokra-
tes teda stavia zskavanie priateov do kontrastu so zskavanm bohat-
stva, priom priate m pre neho viu hodnotu ako zvierat i maje-
tok.
1
Platnov Sokrates zrove zdrazuje, e ani nevie, akm sp-
sobom sa jeden druhmu stane priateom
2
(o o l l
s ss) (212a). Z tohto dvodu kladie otzku, ako sa jeden lo-
vek druhmu stva priateom (l), teda ako vznik priatestvo
(l) (212b).
Tento prspevok je venovan problmu priatestva v Platnovom
dialgu Lysis. Aby sa vak dalo hovori o Sokratovom ponman pria-
testva, je potrebn najskr vymedzi obsah samotnho pojmu priate
(priatestvo) tak, ako bol chpan v danej dobe. Na zklade zistenho
sa autor prspevku bude venova analze dvoch typov priatestva

1
Analogick kontatovanie sa nachdza v Xenofntovom diele. Xenofntov Sokrates
sa vyjadril nasledovne: ...keby sme dobrho priatea porovnvali s kdejakm stat-
kom (,), ukzalo by sa, e vetok aleko predstihuje. (Xenofn, 1972, s. 75).
2
Mohlo by sa zda, e diametrlne odlin interpretciu podva Xenofnt, jeho Sok-
rates kontatuje: ...ak ma to k niekomu priahuje, vynalom vetku energiu na to,
aby som si zskal lsku toho, koho milujem, aby po mne til ten, ktorho spolo-
nos si prajem ja. alej pokrauje: ...nie som nesksen v love na ud, pretoe sa
snam zapi sa tomu, kto sa pi mne. (Xenofn, 1972, s. 83). V tejto svislosti
povaujem za potrebn zdrazni, e tieto interpretcie nie s v rozpore, a to z toho
dvodu, e Platnov Sokrates v uvedenej pasi pouva svoju metdu irnie v z-
ujme rozvinutia dialgu na tto tmu.

110
priatestva pederastickho
1
a nepederastickho. V tejto svislosti
vznik otzka: Ktor z tchto typov povaoval Sokrates za skuton
(prav) priatestvo a preo? alm cieom tejto tdie je zisti, ako
a na zklade oho Sokrates vymedzoval priatestvo. o je teda pri-
nou vzniku priatestva? Chpal Sokrates priatestvo ako vzjomn
vzah dvoch povahovo podobnch ud alebo naopak ako vzah dvoch
osb s protikladnmi povahami? M priatestvo nejak el? Nach-
dza Platnov Sokrates v tomto diele nejak jedin konen veobecne
platn definciu priatestva?

1. Obsah starogrckeho termnu l
Skr, ako svoju pozornos zacielim na problmy uveden v vode,
pristavm sa pri otzke: Je sasn chpanie pojmu priate (priate-
stvo) toton s tm, ako tento pojem chpali star Grci? V Platnovej
dobe sa pojem l (a jeho derivty ako naprklad: l, l,
l
2
, l, l) nepouval len na oznaenie osobnho priatea,
ale aj na oznaenie milenca v pederastickom vzahu, priatea
z vieho okruhu priateov, druha, s ktorm sa sledoval spolon
cie, lena rovnakho politickho spolku i politickho spojenca, do-
konca aj na oznaenie prbuznho (aj manela) (Liddell Scott, 1994,
s. 1934). Z uvedenho vyplva, e grcky pojem l m irie s-
mantick pole ako v modernch jazykoch pouvan termn pria-
te.
3

2. Nepederastick priatestvo
Nasledujca as tdie bude zameran na analzu prvho typu
priatestva v Platnovom dialgu Lysis. o mono u v tejto fze
skmania vypoveda o tomto type priatestva? V vodnej asti dial-
gu sa Sokratovi nepodarilo vymedzi priatestvo pomocou vzahu

1
V klasickej grtine (-l, ,): lska k chlapcom (Liddell Scott, 1994, s.
1286).
2
Poda Vlastosa je termn lska (ang. love) jedin dostatone irok k tomu, aby
sa nm dal preloi grcky termn l (Vlastos, 1973, s. 4).
3
Anglicky friend, franczsky lami.

111
milovanho a milujceho (pederastick priatestvo
1
). Z tohto dvodu
sa vo svojom skman uber inm smerom. Tento in smer skmania
je charakteristick tm, e Sokrates pri alom pokuse definova pria-
testvo opa od jeho zkeho chpania ako vzahu medzi milovanm
a milujcim a sna sa tento fenomn postihn irie.
2

2.1. Priatestvo ako zhoda povh
Sokrates vo svojom skman vychdza z Homrovho cittu:
...lebo zaiste boh vdy rovnho k rovnmu vedie
3
(Lysis, 214a).
Platnov Sokrates teda skma tzu, poda ktorej priatestvo vznik
medzi bytosami vzjomne si podobnmi (o ol aa a|
l l) (214b). Z uvedenej tzy vyplva, e podobn je vdy nut-
ne priatesk (l) podobnmu. Sokrates alej upozoruje na sku-
tonos, e asi nie je mon, aby t, ktor krivdia, boli v priateskom
vzahu s tmi, ktorm krivdia (214c). Z toho vyvodzuje mylienku,
poda ktorej len dobr s si podobn, a teda len dobr mu by sku-
tonmi priatemi (o ao a o o l) (214d). A to
z toho dvodu, e dobr s podobn sami sebe, teda s harmonick
a vyrovnan. Na rozdiel od dobrch zl (t, ktor krivdia) nikdy nie s
podobn ani sebe samm, a teda s vrtkav a nevyrovnan.
Z uvedenho vyplva, e zl nemu vytvra priatesk vzahy prve
preto, e s nepodobn a rozdielni.
4
Ve kto a o by mohlo by priate-
om zlmu? Vyjadren slovami Platnovho Sokrata: Teda t, ktor
tvrdia, e podobn je priatesk podobnmu, naznauj, ako sa mi
zd, mil druh, to, e priateom je jedine dobr dobrmu, avak zl e
nikdy nevstupuje do skutonho priatestva ani s dobrm, ani so
zlm. (Lysis, 214d).
Nsledne Sokrates uvauje, i je mon, aby podobn podobnmu
prinalo itok i nejak prospech (214e). V spolonom rozhovore

1
Analze pederastickho priatestva sa budem venova v tretej asti prspevku.
2
V zmysle, o akom som hovoril v prvej asti prspevku.
3
V originli: || o oi a o o o oi.
4
Aj poda Xenofntovho Sokrata medzi zlmi umi neme vznikn priatestvo
(Xenofn, 1972, s. 80-81). Navye, zl udia nemu uzavrie priatestvo ani
s dobrmi (Xenofn, 1972, s. 81).

112
s Lysidom dochdzaj k zveru, e ak si podobn s podobnm nepri-
na navzjom iaden prospech, tento vzah nemono oznai za pria-
tesk. Z uvedenho vyplva, e ak m ma priatestvo zmysel, musia
si priatelia poskytova vzjomn pomoc. Len v tom prpade bud ma
obaja z priatestva prospech.
1
Na zklade uvedenho mono kontato-
va, e charakteristickm a na prv pohad prekvapujcim znakom
Platnovho chpania priatestva je, e ho vymedzuje v nevyhnutnej
zvislosti od uitonosti.
2
Nachdza sa toto poatie aj na inch mies-
tach dialgu? Odpove na uveden otzku je kladn, aj na inch
miestach dialgu Lysis sa uplatuje tto idea. Naprklad miesto 215a-b
jasne dokazuje, e Platnov Sokrates popiera monos existencie bez-
prospenho priatestva. Dokonca aj v zverenej asti dialgu Plat-
nov Sokrates op kontatuje: ...uzna neuiton za priatesk je
nezmysel. (Lysis, 222c). Na tomto mieste sa ponka otzka: Z akho
dvodu Platnov Sokrates uplatuje takto stanovisko? Poda mjho
nzoru odpoveda na tto otzku sa d vtedy, ak pochopme kontext
Platnovej argumentcie. Vo svojej interpretcii vychdzam z miesta
216d, kde je krsa viazan na dobro
3
, pretoe poda Sokrata dobr je
krsne (ao o l). Poda mjho nzoru je analogickm
spsobom itok viazan na dobro. Vrme sa na miesto 210d, kde
Platnov Sokrates tvrd, e lovek je dobr vtedy, ak je uiton a
uiton je vtedy, ak je mdry. Z uvedenho vyplva, e len rozumn,
mdry lovek je uiton, a teda aj dobr. Len takho mdreho love-
ka (odbornka) bud chcie ma ostatn za priatea.
4
Naopak, neui-
tonho (nemdreho, nedobrho) loveka nikto za priatea nechce
(210c-d). Na zklade uvedenho mono kontatova, e poda tohto
Platnovho poatia udia vytvraj priatesk vzahy len pre vlastn
prospech. Inak povedan, priatestvo zviazan s itkom uzatvraj
udia, ktor sa maj radi pre vlastn dobro. Ak vymizne dvod, preo

1
Aj Xenofntov Sokrates akcentuje toto chpanie (Xenofn, 1972, s. 78).
2
Tomuto aspektu sa podrobne venuje Versnyi (Versnyi, 1976, s. 188-190).
3
Platn v Hippiovi Vom zastva analogick pozciu (Hippias V, 297c; 303e-
304a).
4
Platn aj v dialgu In argumentuje v prospech odbornosti (530b-c nn).

113
sa mali radi, teda ak u im priate nie je nim uiton, priatestvo
zanik. Mono vak takto priatestvo oznai za prav?
1

Vrme sa vak k pvodnej otzke: Prina podobn podobnmu
itok i nejak prospech? Sokratova odpove je negatvna a z toho
vyplva zver, poda ktorho priatestvo nevznik medzi podobnmi
(215a). Z tohto dvodu Platnov Sokrates skman tzu modifikuje a
kontatuje, e dobr je priateom dobrmu nie na zklade ich podob-
nosti, ale na zklade dobra (o s ao a ` o ao)
(215a). Avak na tomto mieste znova nara na problm, pretoe dob-
r si je vo svojej dobrote sebestan (io). To znamen, e dobr
vo svojej sebestanosti (a , io) nem v niom zabenie,
nem o ni zujem, take ani nemiluje a ten, kto nemiluje, neme by
ani priateom. Z uvedenho je zrejm, e lovek, ktor by bol vdy
a za kadch okolnost dobr, teda dokonal, nepotreboval by k svojej
existencii nikoho, bol by dokonale sebestan. Navye, takto doko-
nal bytosti si navzjom nepreukazuj repekt (215b). A pritom je
implicitne zrejm, e poda Platnovho Sokrata je jednm z hlavnch
znakov priatestva vzjomn repekt (venie si jeden druhho).
V tejto svislosti si mono poloi otzku: Veril Platn, e by udia
niekedy dosiahli stav dokonale dobrch, a tm sebestanch bytost?
Poda mjho nzoru nie, a to z toho dvodu, e v ranch Platnovch
textoch sa nenachdza iadna pas, ktor by uveden skutonos o
i len naznaovala. Komu teda prisudzoval tieto atribty? Domnievam
sa, e Platnov Sokrates za takto dokonal bytosti povaoval bohov.
No nie bohov grckeho pantenu, ktor v iadnom prpade nevykazo-
vali znaky dokonale dobrch bytost.

2.2. Priatestvo ako priahovanie protikladov
Sokrates pokrauje v hadan vymedzenia priatestva analzou
verov inho bsnika, Hesioda: ...na hrniara zanevrie hrniar a na
spevka spevk, na obrka zas obrk. (Lysis, 215c-d). Sokrates
teda skma tzu, poda ktorej rozdielne osoby, to znamen tie, ktor si

1
Tto skutonos neskr analyzoval Aristoteles v diele Etika Nikomachova. V tejto
svislosti chcem upozorni na Vlastosovu tdiu, v ktorej komparoval utilitrny
aspekt priatestva u Aristotela a Platna. Pozri: Vlastos, 1973, s. 8-10.

114
nie s takmer v niom podobn, sa napaj priatestvom. Vyjadren
slovami Platnovho Sokrata: Lebo kad vec vraj ti po svojom
opaku, a nie po tom, o je jej podobn, tak such po vlhkom, studen
po horcom, hork po sladkom, ostr po tupom, przdne po naplnen,
pln po przdnosti, a tak obdobne i ostatn veci. Opak je vraj toti
opaku potravou, lebo podobn by nemalo iaden itok z podobnho
(Lysis, 215e-216a). Poda tejto tzy si prve opan, protikladn veci
prinaj itok, a tm vytvraj medzi sebou vzjomn vzbu pria-
testva. V tejto svislosti vyvstvaj otzky: Ak nieo alebo niekto
vytvra priatestvo so svojm protikladom, v akom pomere bude pria-
tesk s nepriateskm? Mono sa pta alej, mohlo by by dobr so
zlm, spravodliv s nespravodlivm v priateskom vzahu? Odpove
znie: v iadnom prpade. To znamen, e ani opak so svojm opakom
(o sl sl) nemu by v priateskom pomere.

2.3. Indiferentizmus
Ak monos zostala ete Sokratovi k dispozcii? V priateskom
pomere k dobrmu je to, o nie je ani zl, ani dobr (o { o
{ ao), ale nieo medzi dobrm a zlm
1
(216c). Platnov Sok-
rates teda rozliuje tri rody (l a l s) dobro, zlo a to, o
nie je ani dobro, ani zlo (indiferentnos). Sokrates alej zdrazuje,
e to, o nie je ani dobr, ani zl (indiferentn) je v priateskom pome-
re bu k dobrmu, alebo k takmu, ako je ono samo (216e). A to
z toho dvodu, e zl neme by priatesk nikomu a niomu (na
tto skutonos som upozornil vyie). Platnov Sokrates uvdza pr-
klad na takto vymedzen priatestvo: Telo, ktor nie je ani dobr, ani
zl sa stva priateom lekrskych vied, ktor s dobr, cez svoju cho-
robu (o), ktor je tm zlm (217a-b). To znamen, e prve to, o
nie je ani dobro, ani zlo (telo) sa stva priateom dobrho (lekra)
kvli zlmu (chorobe).
2
Inak povedan, ak chce ani dobr, ani zl

1
alm monm rieenm je, e mil a priatesk je to, o je krsne (o o l
l) (216c). Na tomto mieste by bolo vhodn vymedzi obsah pojmu krsa (o),
ale Platn sa o to poka, aj ke nespene, v inom diele (Hippias V).
2
Analogicky je tomu aj v druhom prklade, ktor pouva Platnov Sokrates,
v prklade nevedenia (a).

115
(indiferentn) dosiahnu dobr, nevyhnutne potrebuje zl. Na zklade
uvedenho mono kontatova, e aj v tomto prpade je akcentovan
motv potreby (uitonosti). Sokrates v tomto momente nadene vy-
hlasuje: ...nad vetky pochybnosti sme nali, Lysis a Menexenos, o
je priatesk a o nie. Tvrdme toti, e to, o nie je ani zl, ani dobr,
je pre prtomnos zla priateom dobrmu (| . l .
a. l l), nech u ide o duu alebo o telo i vade inde. (Ly-
sis, 218b-c). Napriek radosti, s akou Sokrates vymedzil priatestvo
pomocou neutrlu, nsledne spochybuje aj toto vymedzenie.

2.4. Ak je prina a el priatestva?
Sokrates vo svojich vahch pokrauje tm, e sa vracia
k problmu priny (a ) a elu (sa ) priatestva, ktor bol
nartnut na mieste 217a. Platnov Sokrates kladie otzku, i m pria-
testvo nejak prinu a nejak el (218d). Pouil prklad: Ak je cho-
r priateom lekra, tak prinou tohto priatestva je choroba (o)
a jeho elom je zdravie. Choroba je v tomto prpade prinou
a predstavuje zlo. Zdravie je elom (cieom), vaka ktormu vzniklo
priatestvo, a tm predstavuje dobro. Zdravie je teda vec priatesk
a choroba nepriatesk. Poda Sokrata je nepriatesk, zl vec pri-
nou vzniku priatestva za elom veci dobrej, priateskej, a teda to, o
nie je ani dobr, ani zl (indiferentn), je v priateskom pomere
k dobrmu. Platnov Sokrates teda tvrd: ...prinou priatestva
k veci priateskej je vec nepriatesk a elom vec priatesk. (Lysis,
219b). Toto tvrdenie by ale viedlo k zveru, e priatesk je
v priateskom pomere k priateskmu, a teda e podobn je priatesk
podobnmu, o u raz Sokrates zamietol s tm, e dobr si je predsa
sebestan a z tohto dvodu nepotrebuje ni in, ani priateov
a priatestvo. Aby sa Sokrates vyhol tomuto zveru, zavdza do svojej
argumentcie el (sa ). Len vtedy me kontatova, e lekr-
stvo je nm priatesky mil, ale pre nejak el, priom tm elom je
to, o je priatesky mil, teda zdravie. Za takchto okolnost by sme
mohli tvrdi, e priatestvo vznik tam, kde prinou je nejak zlo i
zl a elom je nejak mil vec alebo mil veci. V tejto svislosti
vyvstva otzka, ako vznik to mil? Mil sa stva milm z uritej

116
priny (a ) a vzhadom k uritmu elu (sa ). Vzah medzi
prinou a elom me by stupovit, to znamen, e tento proces je
charakteristick striedanm nejakho priateskho elu inm priate-
skm elom, a tak to me pokraova donekonena (nekonen
regres). Z tohto dvodu je nutn njs v tomto procese nejak poia-
tok.

2.5. Prv mil
Uchopenie poiatku je mon vtedy, ak sa zameriame na skmanie
toho, o je prv mil
1
(o s o l) (219c). o mono o om
vypoveda? Toto prv milovaniahodn vystupuje ako poiatok (a{)
a el vetkch ostatnch priateskch vzahov. Prv mil je charak-
teristick aj tm, e u nem iaden el, ono je poslednm elom.
V porovnan s nm je vetko ostatn milovaniahodn (priatesk vza-
hy) len jeho klamnm odleskom. Vetky ostatn milovaniahodn veci,
odvoden od prvho milovaniahodnho, mu by len klamom alebo
jeho odrazom a vznikaj poda toho, ak je el. Platnov Sokrates
uvdza prklad: asto si myslme, e mme radi zlato alebo striebro,
ale v skutonosti to tak nie je, lebo najdrahie je nm prve to, preo si
toto zlato a striebro zadovaujeme (prina chcenia zlata a striebra)
(220a). To znamen, e zlato a striebro nie je to prv mil, ale prv
mil prina je monos, ktor nm vlastnctvo zlata a striebra dva
(napr. zaobstarva si prostrednctvom toho veci, ktor nm spsobuj
poteenie a rados, itok) a prve to je to prv mil. Zlato a striebro
sli len ako prostriedok na dosiahnutie nho ciea, sli na splnenie
nho elu. To ist plat poda Sokrata aj pre priatestvo. Priatesky
mil je teda to, o je cieom vetkch ostatnch priatestiev. Z tohto
poatia poda Telohovej interpretcie vyplva, e tu existuje aksi
konen priate, ktorho meme povaova za skutonho priatea
a ku ktormu smeruj vetky takzvan priatestv (Teloh, 1986, s. 78).
Vyjadren inm spsobom, skuton priatestvo vznik na zklade
iastkovch priatestiev, ktor s len prostriedkami sliacimi na do-

1
Toto poatie neskr vysuje do originlnej Platnovej koncepcie ide. Na zklade
tejto skutonosti sa domnievam, e dialg Lysis patr do takzvanho prechodnho
obdobia v Platnovej tvorbe.

117
siahnutie tohto prvho milho priatestva, ktor je elom. Naou
snahou, poda Sokrata, by teda malo by njs to, o je prv mil
skutone mil (o o l) (220b). V tejto svislosti vyvstva
otzka: Me by prvou prinou (prvm milm) priatestva zlo?
Platnov Sokrates rozvja vahy o tejto otzke, ak by poda neho
neexistovalo zlo (220c), ale iba dobro a to, o nie je ani dobr, ani zl
(indiferentn), dobro samo osebe (.o ` so) by nm bolo nepo-
trebn. Dvodom je, e po odstrnen zla by sme nemilovali dobro. To
poda Sokrata znamen, e dobro samo osebe neprina iaden itok
ani prospech (220d). Zlo nm kod a dobro je to, ktor nm poskytuje
pomoc. Dobro je teda prospen ako liek proti zlu. Ale len prostred-
nctvom zla je pre ns dobro uitonm, a teda len cez zlo meme
milova dobro. Tak ako dobr je dobrm len cez zlo, analogicky je aj
mil milm len cez prtomnos a existenciu nemilho. Z tohto poatia
vyplva, e prve zlo (nemil) je prinou toho, preo milujeme dobro
(mil). Na zklade uvedenho mono skontatova dve zsadn sku-
tonosti. Po prv, existencia zla nerob loveka (chpanho ako neu-
trl) automaticky zlm, naopak, prebdza v om tbu po dobre. lo-
vek astokrt balansuje medzi dobrom a zlom a zle na om, ktorej
alternatve d prednos. Platn teda zdrazuje zodpovednos za
vlastn smerovanie, ale i ist aspekt slobody loveka. Po druh, zlo je
v tomto poat chpan len ako nedostatok dobra. To znamen, e zlo
je voi dobru len relatvne, je len absenciou dobra.
Vrtim sa vak k Sokratovej hypotze, v ktorej uvauje
o neexistencii zla. V takomto prpade by zostali len veci dobr a tie,
ktor nie s ani dobr, ani zl (indiferentn). Mohol by lovek
v takejto situcii nieo milova? no, a to z toho dvodu, e prve
takto veci mu by pre loveka predmetom tby, a teda s preho
priatesky mil. Ako prklad Platnov Sokrates uvdza iadosti, ktor
nie s ani dobr, ani zl (221a-c). To znamen, e ak lovek po nie-
om ti, m v sebe iados a tbu, nie je teda mon, aby to, po om
ti, nemiloval. No ak je zlo prinou toho, e s ist veci mil, a ak
tto prina zmizne, nie je mon, aby alej jestvovalo to, o vznik
nsledkom tejto priny (priatestvo). A ako som dokazoval vyie,
Sokrates predsa tvrdil, e zlo je prinou toho, e to, o nie je ani dob-
r, ani zl (indiferentn), miluje dobro. Z tohto dvodu nie je mon,

118
aby bolo zlo prinou priatestva (221c-d), a preto jeho prinou mus
by nieo in.

3. Pederastick priatestvo
V nasledujcich riadkoch sa budem venova druhmu typu priate-
stva, ktor sa vyznauje um chpanm. Najskr v strunosti pred-
stavm tento typ priatestva. V klasickom obdob sa pederastick pria-
testv uzatvrali medzi prslunkmi aristokracie. Tento typ priate-
stva vznikal medzi dospelm muom (s{) a mldencom (a)
medzi dvanstym a osemnstym rokom ivota.
1
Ako je zrejm aj z
Platnovho dialgu Lysis, ilo o asymetrick vzah, kde mlad nasle-
duje starieho (210b, d). V tomto vzahu musel s{ zska svojho
a, priom sa tento proces asto prirovnval k lovu (206a).
2
Ak
s{ zskal svojho a, mal k nemu povinnosti vo forme vu-
by, rd, vchovy, ochrany a dovtedy, pokia sa z jeho chrnenca
nestal plnoprvny oban. Za tieto edukan a socializan sluby
s{ oakval mldencovu nklonnos, najm sexulnu. Skutone
milujci bol v tomto vzahu len s{, jeho mladmu spolonkovi
neprislchalo milova (sa) svojho milovnka. a sa svojmu
ttorovi neoddval okamite, naopak, ten si objekt svojej tby musel
zskava dlhotrvajcim dvorenm (prklad Lysida a Hippothalesa).

3.1. Vznik pederastickho priatestva na zklade vzahu
milovanho a milujceho
Otzku vzniku pederastickho priatestva riei Platnov Sokrates
na prklade vzahu Hippothalesa, ktor ti po mldencovi (o) Ly-
sidovi. Hippothalesovm cieom je zska Lysida za svojho a.
No jeho doterajie pokusy neslvili spech. Z tohto dvodu sa obracia
o pomoc k Sokratovi, ktor prechdza okolo a chvli sa tm, e vie
rozpozna (o) milujceho a milovanho (204c). Sokrates skriti-
zuje dovtedaj Hippothalesov postup, akm chcel zska Lysida. N-

1
K analze tohto problmu pozri Cohen, 1987 a Golden, 1984.
2
Aj Xenofntov Sokrates sa vyjadril, e priatea (v irokom grckom chpan) treba
ulovi (Xenofn, 1972, s. 79; 83; 85).

119
sledne sa podujme ukza mu, akm spsobom si treba zska svojho
a.
Po vodnom rozhovore s Lysidom, v ktorom Sokrates ukzal Hip-
pothalesovi, e milovnk m toho, koho miluje (ale ete nie je jeho)
zniova a robi ho skromnm (210e), sa Sokrates obracia na Lysi-
dovho bratranca Menexena. V rozhovore s nm riei problematiku
priatestva na pozad lsky (s), presnejie na pozad vzahu milo-
vanho (A) a milujceho (B). Platnov Sokrates sa pta Menexena:
ke niekto niekoho miluje (l), kto sa komu stva priateom
(l), i milovan milujcemu (o o . s) (AB) ale-
bo milujci milovanmu (o . . .) (BA) (212a-b)?
Menexenos na to odpoved, e v tom nepozoruje iaden rozdiel. No
Sokrates namieta a argumentuje tm, e predsa me nasta aj tak
prpad, ke iba jeden z dvoch miluje. Milovan nemus milujceho
milova, dokonca ho me i nenvidie (AxB): Nieo takto asi,
ako sa zd, niekedy zavaj i erotick milovnci vo svojom milostnom
pomere, lebo pritom, e miluj ako mono najviac, jedni sa domnieva-
j, e ich lska nie je optovan, druh potom, e s dokonca nenvi-
den. (Lysis, 212b-c). Menexenos so Sokratom napokon dochdzaj
k zveru, e iaden z dvoch nie je inmu priateom, pokia sa obaja
navzjom nemiluj (AB) (212d), m vlastne popieraj predchdza-
jce stanovisko, ke tvrdili, e na priatestvo sta u to, ak aspo
jeden z dvoch vo vzahu miluje, a tm sa stvaj priatelia (l). Na
zklade uvedenho mono kontatova, e pre milujceho nejestvuje
iadne priatestvo, pokia medzi milovanm (A) a milujcim (B) nie
je vzjomn lska. Vyjadren inm spsobom, medzi dvomi umi
nevznikne priatestvo, pokia milujcemu (B) nie je jeho lska milo-
vanm (A) optovan (AB).
1
A teda kad z nich je milovan
i milujci zrove.

1
Sokrates vak aj na toto tvrdenie nachdza vnimku, ktor ho vyvracia. Uvdza
prklad milujcich rodiov (B) vo vzahu k milovanm deom (A), ktor ete ako
mal nedoku vo vetkch prpadoch oceni rodiovsk lsku (ak im rodiia brnia
kona nieo, po om oni tia), a za trest rodiov nenvidia (AxB). Aj napriek
nenvisti zo strany det s rodiom oni najmilie (BA). V tomto prpade Sokrates
poukazuje na prpad, kedy milujci je milovanm nenviden (AxB) a aj napriek
tejto jednostrannosti je tu stle prtomn lska, a teda aj priatestvo. Poda tejto va-

120

3.2. Tba
Ako som u kontatoval, v alom skman priatestva (od miesta
214a) Sokrates opustil svoje zke (pederastick) chpanie a tento
problm analyzoval v irokom chpan priatestva. V poslednej asti
dialgu (od miesta 221b) sa Platn optovne vracia k zkemu chpa-
niu priatestva v jeho pederastickej podobe. V tomto poslednom Sok-
ratovom pokuse vymedzi priatestvo spja tento fenomn s lskou.
Kardinlnu otzku tohto skmania mem vyjadri nasledovne: o
priatestvo a lsku spsobuje? o je teda prinou priatestva? V prvej
fze skmania sa zd, e je to tba (sl). Poda Platnovho
Sokrata ten, o ti (subjekt tby) (o s.), je v priateskom
pomere k predmetu svojej tby a ti po tom (si), o mu chba,
o sa mu nedostva (. a ss ) (221d). oho sa mu nedostva? o
mu chba? To, o je mu odat, oho bol zbaven (. a a,)
(221e). Z uvedenho vyplva, e tba nie je tou hadanou prinou
priatestva. M napriek tomu tba nejak zmysel alebo funkciu?
Tba pln funkciu napa n vzah k prvmu milmu, k tomu, o je
nm vlastn (. |l). o je uom vlastn? To, o im je odat, je
im niem blzke, vlastn. Na zklade uvedenho mem kontatova,
e nedostatok toho, po om time, spsobuje vznik priatestva. Inak
povedan, postrdajci miluje prve to, o mu chba (o postrda).
Postrdajcim (ten, komu nieo chba) sa stva ten, komu sa nieo
odober (ak mu je to odobrat, nsledne mu to mus chba). Z tohto
dvodu Sokrates kontatuje, e lska, priatestvo a tba (o s |
l | , sl) sa vzahuje k tomu, o je loveku vlastn (.
|l). Toto poatie sa v diferencii k predchdzajcim vyznauje

hy nie je priateom milujci, ale milovan a nepriateom nie je nenviden, ale ne-
nvidiaci. Diea je v tomto prpade aj priateom, aj nepriateom zrove. Platnov
Sokrates dochdza k zveru: ...lovek je mnohokrt priateom tomu, o mu nie je
priatesk, mnohokrt aj tomu, o mu je nepriatesk, kedykovek toti miluje to, o
jeho nemiluje alebo aj to, o ho nenvid; potom mnohokrt je nepriateom tomu, o
mu nie je nepriatesk alebo aj tomu, o mu je priatesk, kedykovek toti nenvid
to, o jeho nem v nenvisti alebo aj to, o ho miluje. (Lysis, 213b-c).

121
tm, e v om nie je priatestvo chpan elovo, ale vychdza
z naplnenia udskej tby po tom, o jej je vlastn.
Na zklade predchdzajcich vah Sokrates dochdza k zveru, e
priatelia si musia by prirodzene vlastn (. |i) (221e).
Platnov Sokrates to vyjadruje slovami: A ak niekto po niekom dru-
hom ti, chlapci, alebo ho miluje (s,), nikdy by netil ani nemilo-
val, ani nebol priateom, keby nebol milovanmu ( ss) akosi
prbuzn (|i ) bu duou ({), alebo niektorou duevnou
vlastnosou (, , ,), alebo povahou, alebo vonkajou podo-
bou (l). (Lysis, 221e-222a). Inak povedan, lska, tba
a priatestvo vznik medzi dvoma, ktor s si povahovo prbuzn alebo
sa v nieom podobaj. Prirodzenos oboch sa vyznauje tbou po
tom, o im bolo vlastn a bolo jej to odobrat (221e-222a). Otzka
teda znie: o je to, o bolo loveku vlastn a bolo mu to odobrat?
Platnov Sokrates neposkytol explicitn odpove, no implicitne je
zrejm, e je to dobro. No odpove na otzku, preo bolo dobro lo-
veku odobrat, nie je v dialgu prtomn ani implicitne.
Predchdzajce vahy Platnov Sokrates aplikuje na vzah medzi
milovanm a milujcim, potom prav milenec (skutone milujci)
(l s) by mal by sptne od predmetu svojej lsky milovan
(i .o o o), ide teda o vzjomn (symetrick) vzah.
V tejto svislosti je potrebn zdrazni dve zsadn skutonosti. Po
prv, Sokrates sa uvedenou mylienkou stavia proti zauvanej spolo-
enskej norme, ktor chpala pederastick priatestvo ako asymetrick
vzah. Po druh, ako dokazuje miesto 222a, ak Sokrates uvauje
o tomto type priatestva, nehovor o om ako o vzahu zaloenom na
telesnosti, ale ako o vzahu zaloenom na duevnej spriaznenosti i
prbuznosti
1
. Vychovvate teda nem uzatvra priatestv
s vychovvanm v oakvan nejakej (sexulnej) odmeny. Prav
priatestvo neme st na princpe utilitarity. Ako dokazuje Hoerber,
prav priatestvo v dialgu Lysis nie je zaloen na uitonosti, ale
uskutouje sa medzi dobrmi umi (Hoerber, 1959, s. 23-26).

1
Analogick kontatovanie, vyjadren v negatvnej podobe, vklad Xenofnt Sokra-
tovi: ...k mojim znalostiam nepatr vedie, ako prim krsnych ud, aby zniesli
toho, kto po nich vzahuje ruky. (Xenofn, 1972, s. 83).

122
Platnov Sokrates v alom skman poukazuje na otzku, i je
nutn chpa pojmy vlastn (o |l) a podobn (. ol) ako
rozdielne alebo ako toton (222b-c). Ak by boli obidva pojmy toto-
n, potom by sme narazili na predchdzajce tvrdenie, poda ktorho
podobn podobnmu neme prina iaden itok, a tak medzi nimi
neme vznikn ani priatestvo. Z tohto dvodu zaal Sokrates sk-
ma druh alternatvu, poda ktorej s oba pojmy odlin. A prve
v tomto bode sa Sokrates spolu s Lysidom a Menexenom vracaj vo
svojom skman sp k predchdzajcim tvrdeniam, ktor u popreli.
A to z toho dvodu, e Lysis s Menexenom chpu vlastn prli
zko ako prbuzn (dobro dobro; zlo zlo). To znamen, e zabudli
na to, e Sokrates definoval vlastn ako to, o sa loveku nedostva
(. a ss ), teda ako to, oho bol zbaven (. a a,).

Zver
Napriek tomu, e Sokrates ponkol viacero monost definova, o
je priatestvo, ani jedna alternatva sa nestala definitvnou. Dialg sa
kon slovami Sokrata, ktor potvrdzuj, e vymedzenie pojmu pria-
testva zostalo naalej nedorieen a problm zostal otvoren:
Chcem teda, ako robia odbornci na sdoch, zhrn vetko, o bolo
povedan. Ak ani milovan, ani milujci, ani podobn, ani nepodobn,
ani dobr, ani prbuzn, ani tie ostatn druhy, ktor sme prebrali ja si
to toti pre vek mnostvo u nepamtm , nu ak ni z toho nie je
priatesk, ja u nemm o poveda. (Lysis, 222e). Mono na zklade
uvedenho vyslovi zver, e Sokrates popieral vznam priatestva?
To v iadnom prpade, ako dokazuje miesto 211e-212a, opak je prav-
dou. No dleit je diferencova, o akom type priatestva Platnov
Sokrates uvauje.
Ak uvauje o pederastickom type, potom na zklade predchdzaj-
cej analzy mono kontatova nasledovn: pederastick priatestvo
je 1) zaloen na jednostrannom, asymetrickom vzahu (AB), kde
A (s{) nielen nie je milovan, ale me by aj nenviden
(BxA); 2) otzku vzniku pederastickho priatestva rozdelm na dve
asti, odlen poda osb: 2a) zo strany starieho, aktvneho aktra
(s{) vznik priatestvo najm z tby po telesnom ukojen; 2b)

123
zo strany mladieho, pasvneho aktra (a) priatestvo vznik
z tby po socializovan sa do spolonosti dospelch muov; 3)
z bodov 2a) a 2b) vyplva, e tento typ priatestva je viazan na i-
tok. O tomto type priatestva mono kontatova, e je zviazan s
itkom a uzatvraj ho udia, ktor sa maj radi pre vlastn prospech.
To znamen, e ak vymizne dvod, preo sa mali radi, teda ak u im
priate nie je nim uiton, priatestvo zanik.
O nepederastickom type priatestva mono vypoveda nasledovn:
1) je zaloen na obojstrannom, symetrickom a vzjomnom vzahu
(AB); 2) vznik z tby oboch lenov po dobre a dobro je tm, o
je priateom vlastn; 3) nie je viazan na itok, poslednm elom
pre oboch aktrov je dobro.
1
Toto dobro sa dosahuje vtedy, ak si obaja
aktri priatestva zdokonauj due. Poda Telohovho nzoru: Leit-
motvom [dialgu] Lysis je, e mdros je najvym objektom lsky
a skutonho priatestva, udsk priatestvo je dobr dovtedy, km
podporuje nadobdanie mdrosti. (Teloh, 1986, s. 74). Na zklade
uvedenho mono kontatova, e skuton, prav priatestvo je tak,
ktor zodpoved nepederastickmu typu.

LITERATRA

COHEN, D. (1987): Law, Society and Homosexuality in Classical
Athens. In: Past and Present, 17/1987, pp. 3-21.
GOLDEN, M. (1984): Slavery and Homosexuality in Athens. In:
Phoenix, 38/1984, pp. 308-324.
HOERBER, R. G. (1959): Plato`s Lysis. In: Phronesis, Vol. IV,
1959, pp. 15-28.
KALA, A. (2005): Helenizmus nov vzvy grckej filozofie. In:
Studia philosophica. Sbornk prac filozofick fakulty Brnnskej
Univerzity. B 52, Brno : FF MU, s. 69-79.

1
Exemplrnym prkladom neutilitaristickho typu priatestva mono nazva aj
pecifick na vzjomnej cte, starostlivosti a repekte zaloen vzah Epikura
k iakom v jeho zhrade. Osobn forma Epikurovch listov, ktor s pre ns zdro-
jom poznania jeho filozofie, dva poda A. Kalaa tui jeho ...priam pastorlnu
starostlivos o oveky v epikurovskom koiari. (Kala, 2005, s. 77).

124
LIDDELL, H. G. SCOTT, R. (1996): Greek-English Lexicon. Ox-
ford : Clarendon Press.
PLATN (1995): Lysis. In: PLATN: Charmids. Lachs. Lysis.
Theags. Preloil F. Novotn, Praha : OIKOYMENH, s. 89-119.
PLATN (1996a): Hippias Vt. In: PLATN: Hippias Vt,
Hippias Men, In, Menexenos. Preloil F. Novotn, Praha : OI-
KOYMENH, s. 13-47.
PLATN (1996b): In. In: PLATN: Hippias Vt, Hippias Men-
, In, Menexenos. Preloil F. Novotn, Praha : OIKOYMENH, s.
83-100.
TELOH, H. (1986): Socratic Education in Plato`s Early Dialogues.
Notre Dame : University of Notre Dame Press.
VERSNYI, L. (1976): Plato`s Lysis. In: Phronesis, Vol.
XXI/1976, pp. 185-198.
VLASTOS, G. (1973): The Individual as Object of Love in Plato.
In: Platonic Studies. Princeton : Princeton University Press, pp. 3-
42.
XENOFN (1972): Vzpomnky na Skrata. Preloil V. Bahnk, Praha:
Svoboda.
125

DIALEKTYKA SOKRATEJSKA W WIETLE
PLATOSKIEGO TEAJTETA

Dariusz Olesiski

Z punktu widzenia interesujacego nas zagadnienia - okrelenia sen-
su i zakresu dialektyki Sokratejskiej Teajtet stanowi doskonay
materia badawczy, gdy jest istotnym dialogiem w kwestii tzw.
problemu sokratejskiego, czyli wskazania lini demarkacyjnej mi-
dzy pogldami Sokratesa a samego Platona. Chocia bowiem zalicza
si go do rodkowego, a nawet pnorodkowego etapu twrczoci
Platona, w ktrym dysponowa on ju rozwinit koncepcj idei oraz
spjn koncepcj epistemologiczn (najdobitniej przedstawion w VI
i VII ksidze Pastwa), to jednak jest on od pocztku do koca
skonstruowany w duchu wczesnych dialogw sokratejsko-
elenktycznych. Std, rozpatrujac w nim przewodni problem czym
jest wiedza? Platon nie dochodzi do pozytywnej konkluzji, i co
znamienne, nie wykorzystuje wasnych ustale ontologicznych i epis-
temologicznych, ktre mogyby taki pozytywny rezultat zapewni.
Dlatego te Sokrates, wystepujc w dialogu w typowej dla siebie
roli przewodnika prowadzcego dialektyczne badania, cho doprowa-
dza w nich do rozpoznawalnych w wietle platonizmu rozwiaza, nie
jest jednak w stanie sam ich wyartykuowa wanie z powodu nie-
dysponowania Platosk, dojrza ontologi idei. Platon zdaje si w
ten sposb wskazywa i podkrela ten istotny moment, w ktrym
jego filozofia przekroczya ramy i ograniczenia dialektyki Sokratej-
skiej, nie ukrywajc zarazem, e jego wasny wkad w rozwj filozofii
jest naturalnym rozwiniciem dokona samego Sokratesa.
1
W istocie
bowiem, dopiero w wietle Platoskich, pozytywnych rezultatw pr-
zezwycienia Sokratejskiej aporetyki, moemy adekwatnie zrozu-
mie sens i rol, jak odegraa filozofia Sokratesa.

1
Zob. Sedley D: The Midwife of Platonism. Text and Subtext in Platos Theaetetus.
Clarendon Press, Oxford 2004, s. 8 i nast.

126
Problem wiedzy, jako przewodni temat dialogu, wydaje si wia-
domie i doskonale przez Platona dobrany do przeprowadzenia rozra-
chunku z dziedzictwem sokratejskim, zwaszcza wziwszy pod uwa-
g, i jest to jeden z centralnych motyww filozofii jego nauczyciela.
Charakteryzujc w dialogu swoj sztuk poonicz (s ,
.), Sokrates stwierdza, e rodzi nie umie mdroci (ao
| l).
1
Potem przyznaje: Innych pytam, a sam nic nie odpo-
wiadam (al) w adnej sprawie
2
, i dodaje nastpnie: Jestem
ci ja sam nie cakiem madry (. a o), nigdym nic takiego nie
znalaz, co by moja dusza urodzia.
3

Zatem podobnie jak w innych dialogach, Sokrates przedstawia tu
siebie jako nieposiadajcego wiedzy (bezpodnego). Owo wyznanie
niewiedzy bywao interpretowane rozmaicie; dla jego wyjanienia
wskazywano na konieczno odrnienia wiedzy od opinii, czy te
sabszego i mocnego rozumienia wiedzy, jak te doszukiwano si tu
przejawu Sokratejskiej ironii.
4
Istotnej wskazwki dla waciwego
zrozumienia tego problemu dostarcza jednak przytoczone wczeniej
okrelenie . a o tzn. nie w peni, czy te nie cakowi-
cie mdry. Naley je rozumie w ten sposb, i Sokrates nie posiada
co prawda wiedzy, ktr mgby sam rodzi (i wtym sensie jest bez-
podny), tym niemniej posiada jednak jaki element wiedzy, ten
choby, ktry pozwala mu na praktykowanie jego sztuki poonic-
zej. Porednio potwierdza to ju fakt, e chocia zgodnie z wcze-
niej przytoczonym fragmentem (150c5-6) unika formuowania was-
nych twierdze o czymkolwiek (a tym samym zajmowania wasnego
stanowiska), to przecie cay fragment dotyczcy jego maieutyki
(150b 151d) dowodzi, e nie unika twierdze j opisujcych, i e
zajmuje wyrane stanowisko w jej sprawie.
Co wiecej Sokrates wprost twierdzi, e maieutyka jest jedyn
umiejtnoci (s), ktr on posiada i stosuje: [] aden argu-
ment nie wychodzi ode mnie, tylko zawsze od tego, ktry ze mn

1
Platon: Teajtet, 150c4. Tum. W. Witwicki.
2
Ibidem, 150c5-6.
3
Ibidem, 150d1.
4
Zob. Vlastos G.: Socratic Studies. Cambridge University Press, Cambridge 1994, s.
39 i nast.

127
rozmawia, a ja nic wiecej nie umiem (so s .s sl), tylko
tak po krtce myl od drugiego, od mdrego czowieka wzi i odeb-
ra j, jak si naley.
1
Zatem bezpodno Sokratesa nie dotyczy
samej sztuki pooniczej; ona bowiem stanowi ten zalek wiedzy,
ktry nadaje waciwy sens jego mdroci. Sprbujmy bliej scharak-
teryzowa ow Sokratejsk s.
Kiedy Teajtet pyta Sokratesa, co rozumie przez mylenie (a),
ten odpowiada: Rozmow (o), ktr dusza sama z sob prowa-
dzi, cokolwiek wemie pod uwag. [...] Tylko tak mi si przedstawia
dusza, kiedy rozmyla e niby rozmawia sama sobie zadaje pyta-
nia (so) i odpowiedzi (as), i mwi tak i mwi
nie.
2
Zaleno sztuki maieutycznej od struktury pytanie odpo-
wied (jako wyznaczajacej waciwy sposb badania poj zmierzaj-
cy do ich definicji) prowadzi zatem Sokratesa do odkrycia, e analo-
giczn struktur ma samo mylenie, i w takiej te strukturze moe by
ono wyraane. A tym samym, e zarwno mylenie, jak i metoda ma-
ieutyczna, podlegaj oglnemu schematowi dialektycznemu.
Jest to zarazem istotny moment w rnicowaniu si Sokratejskiego
oraz Platoskiego pojmowania dialektyki. Ucze Sokratesa pjdzie
bowiem dalej tropem dialektyki rozumianej przede wszystkim jako
dyskurs i dialogizacja poj, czynic z niej podstawow metod my-
liciela budujacego system filozoficzny (resp. ontologiczny). I od-
miennie ni jego mistrz, ktrego metoda ma charakter aporetyczny
za pomoc dialektyki bdzie dy do ostatecznego uniesprzecznienia
i uzasadnienia wiedzy (s{). Tymczasem Sokrates, uwiadamia-
jc sobie dialogiczn natur mylenia jako uwewntrznionego dyskur-
su poj, nie robi z tego waciwie adnego uytku; gdy pierwszor-
zdnym sensem dialektyki pozostaje dla niego maieutyka, a zatem
umiejtno z koniecznoci speniajca si w ywym kontakcie z
umysem rozmwcy, i ze wzgldu na swj pozateoretyczny cel ukie-
runkowana na zewntrzn rzeczywisto spoeczn.
Memorabilia Ksenofonta (4.5.12) zwieraj cenn w tym kon-
tekcie uwag, i Sokrates wiza znaczenie dialektyki (i)

1
Platon: Teajtet, 161b1-5. Zob. te 210c4-6.
2
Ibidem, 189e6-190a1.

128
ze sowem dyskusja (s), przez ktre rozumia: zbiera
si wsplnie, eby roztrzsa podug rozdzajw rzeczy (o
. s a s a a), poniewa
postpowanie takie suyo gromadzeniu si wielu ludzi, wymianie
pogldw, wsplnemu naradzaniu si i dochodzeniu do definicji. Dia-
lektyk Sokratesa waciwie rozumie zatem trzeba w sensie wspl-
nego badania { i, ktre domaga si innego, i moe suy
tylko innemu.
1

Dlatego te Sokrates, podkrelajc, e nie jest brzemienny w wie-
dz, przyznaje tym samym, e maieutyka jemu samemu wiedzy nie
daje, i e dla poszukiwania prawdy potrzebuje drugiego czowieka
jako swego rozmwcy. Co wicej, twierdzi, i nawet jeli czowiek
osiga jaki rezultat w samotnym myleniu (w rozmowie duszy sa-
mej z sob), to powinien go zweryfikowa w rozmowie z kim dru-
gim. Potrzeb przedstawiania swych zdobyczy innym, i potwierdzenia
ich wraz z innymi uwaa zreszt za powszechn i naturaln: We
dwjk jako atwiej nam, ludziom, idzie kada robota i sowo, i myl
i poszukiwanie, a czowiek sam, kiedy co wymyli, zaraz chodzi i
szuka, pki nie znjdzie, komu by to pokaza, i z kim by si utwierdzi
w przekonaniu.
2

ywe pytanie ywa odpowied: oto co napdza i wyznacza struk-
tur Sokratejskiej dialektyki. Przy czym za wstpny etap owego pro-
cesu mona uzna elenktyk jako swoiste doprowadzenie do blw
porodowych, a tym samym przygotowanie do rodzenia, czyli do ma-
ieutyki jako waciwej czsci dialektyki. Istot s (zbijania)
jest bowiem przekonanie rozmwcy, e nic nie wie, cho myla, e
wie. W Menonie dowiadujemy si, e bezporedni skutek jej dzia-
ania jest jak kontakt z drtw przypomina wstrzs elektryczny i
odrtwienie umysu prowadzce do stanu zwtpienia.
3

Ciekaw metafor Sokratejskiej metody i sposobu jej oddziaywa-
nia znajdujemy rwnie w Eutyfronie, gdzie Sokrates stwierdza, i
dysponuje pewn umiejtnoci (s), podobn do boskiej sztuki

1
Zob. Guthrie W.K.C.: Sokrates. Fundacja Aletheia, Warszawa 2000, s. 157-158.
2
Platon: Protagoras, 348d1-4. Tum. W. Witwicki.
3
Zob. Platon: Menon, 79e-80a.

129
posiadanej przez jego przodka Dedala, a jest ni wanie umiejtno
dialektyczna, zwizana z elenktyczn destabilizacj logosu roz-
mwcy. Poddany jej oddziaywaniu Eutyfron, nie radzc sobie z ko-
lejn prb zdefiniowania poszukiwanej istoty pobonoci, skary si:
Wiesz Sokratesie, jako nie umiem powiedzie ci tego, co mam na
myli. Bo cokolwiek zaoymy, to wszystko jako nam zaczyna cho-
dzi tdy i owdy, a nie chce sta tam, gdziemy to utwierdzili.
1
W
odpowiedzi Sokrates wyznaje: [...] A ju najwikszy figiel w mojej
sztuce ten, e ja mimowoli jestem mdry (o: ja bym bardzo chcia,
eby mi si myli (o) trzymay, i nieruchomo utwierdzone trway
raczej, ni ebym ze sztuk Dedala (a l,) mia czy skar-
by Tantala (a {).
2

Powysza autocharakterystyka metody ujawnia, i dla Sokratesa
definicje (zaoenia) w istocie s tylko tymczasowymi hipotezami
3
,
ktre w dialektycznym tyglu, poddawane s elenktycznemu podwae-
niu. Dedal mityczny rzemielnik stworzy rzeby, ktre po raz
pierwszy przedstawiay ruch, co na obserwatorach wywierao wrae-
nie, jakby chodziy. Porwnanie to dobrze oddaje natur dialektyki
Sokratejskiej, ktrej atrybutem jest wanie brak ostoi, cigy, dia-
logiczny ruch myli, antydogmatyczno. Zarazem skarby Tantala
ironicznie sugeruj, e wszelka konkluzywno owej metody jest nie-
uchronnie tylko tymczasowa, a rezultat jej zabiegw pozostaje osta-
tecznie nieosigalny.
4
Std przewodni motyw mylenia Sokratejskie-
go, jak i jego s, zrwnywano z dziaalnoci Erosa jako cige
podanie tego, czego si nie ma, a zatem jako umiowanie mdroci,
ktrej mylenie nie posiada, ale stale jej pragnie i poszukuje
5
; czyni to
z Sokratesa filozofa modelowego.

1
Platon: Eutyfron, 11b6-8. Tum. W. Witwicki.
2
Ibidem, 11d7-e1.
3
W Eutyfronie (9d8) . .s oznacza na podstawie definicji, ktr
podae; uycie hypothesis w sensie definicji zarwno u Ksenofonta jak i Platona
naley uzna za swoicie sokratejskie. - Zob. Guthrie W.K.C.: op. cit, s. 139.
4
Zgodnie z przekazem mitologicznym, strcony do Tartaru za zuchwalstawa wobec
bogw Tantal, cierpi tam wieczny gd i pragnienie zanurzony po szyj w wodzie,
przy drzewie penym owocw, gdy nachyla si, aby si napi, wody opadaj, gdy
za siga po owoce, te ulatuj w gr.
5
Zob. Arendt H.: Mylenie. Czytelnik, Warszawa 1991, s.244.

130
Sokratejska dialektyka zarysowuje zatem wyranie struktur koo-
w, w ktrej wiadomo niewiedzy jest stale zaporedniczanym pun-
ktem. Przez cyklicznie powtarzane etapy pytania i odpowiedzi, elen-
ktyki i maieutyki, powraca ona bowiem wci do wyjciowego pyta-
nia o istot (l s) jako przewodniego pytania, ktre mylenie w
ogle organizuje a tym samym do stanu niewiedzy, cigego nie-
zadowolenia z osignitych rezultatw. Z powyszych wzgldw
poniewa nie dociera do ostatecznego uzasadnienia wiedzy mona
j okreli mianem hermeneutyki aporetycznej.
Datego te nie powinno nas dziwi, i tym, co stanowi znami
sokratejskich dialogw Platona, jest wanie ich aporetyczno. Ro-
zumowanie rozwijajce przewodni wtek takiego dialogu z reguy
prowadzi albo donikd, albo zatacza krgi. Podobnie i Teajtet
kontynuujc t tradycj koczy si aporetycznie; dialektyka Sokra-
tejska okazuje si niewystarczajca w prbie odpowiedzi na pytanie o
istot s{. Dla dookrelenia jej charakteru wskamy zatem, dlac-
zego nie jest ona wadna doprowadzi do euporii, a zatem jakie s jej
gwne ograniczenia.
Za spraw oddziaywania Sokratejskiej metody, Teajtet odrzuca
stopniowo kolejne definicje wiedzy. Ostatnia, najpeniejsza z nich:
wiedza jako prawdziwe mniemanie cile ujete (a, o a
o)
1
, rwnie nie wytrzymuje krytyki, cho naprowadza ju na
odpowiedni trop. W dialogu nie pada bowiem, wymagajce ontolo-
gicznych rozstrzygni, pytanie o waciwy przedmiot wiedzy, a jest
to przecie w zamyle Platoskim podstawowe, bo obiektywne, kryte-
rium jej cisego ujcia. Zatem do pozytywnego rozstrzygnicia prze-
wodniego problemu Teajteta zabrako przede wszystkim ugruntowa-
nia ontologicznego, jak te i co sie z tym wie odpowiedniej me-
tody, ktra pozwalaaby do owego cisego ujcia (a o) do-
chodzi. W tym wanie zakresie Sokrates jest bezpodny; jego wiedzy
i metodzie brakuje (jak wyjciowo zauwaylimy) wkadu Platoskiej
dialektyki idei.
Czy zatem Sokratejska dialektyka ( s) jako sztuka
Dedala prowadzca do cierpienia Tantala skazana jest na brak ja-

1
Platon: Teajtet, 201c9-d1.

131
kichkolwiek pozytywnych reultatw? Bez wtpienia jej zasuga pole-
ga raczej na wyplenieniu mtnych i zudnych konceptw, ni na
ujawnianiu nowych.
Jednak pomimo tego, i Teajtet koczy si aporetycznie, to w
swojej puencie zawiera rwnie istotne przesanie pozytywne: Wic
jeliby kiedy w przyszoci chcia co innego rodzi, to jeliby ro-
dzi, czego lepszego bdziesz peen po dzisiejszym rozwaaniu, a
jeliby by dalej pren (o), mniej bdziesz nieznony dla tych, z
ktrymi bdziesz obcowa, bdziesz raczej agodny i skromny; nie
bdzie ci si zdawao, e wiesz co, czego nie wiesz.
1
Jeli nawet
metoda Sokratesa nie doprowadza do nowych odkry, a zatem nie
daje prawdy, to przynajmniej, poprzez wyzwolenie od zudze, sta-
nowi moe umysowe katharsis, podstaw do stania si lepszym
czowiekiem, dziki wiedzy o wasnej niewiedzy. Zawarta jest tu za-
tem pochwaa maieutyki ze wzgldu na jej moralno-pedagogiczny
rezultat.
Co przy tym charakterystyczne, pozbawiajc (s) umysy
ludzkie bdnych opinii, czy przesdw, Sokrates wiadomie nie do-
starcza im gotowego rezultatu w postaci bezspornej prawdy. Ta neut-
ralno nauczyciela, wyraana brakiem wasnego stanowiska i swois-
tym epoche ostatecznej konkluzji, w zamyle ma bowiem zmusi
rozmwc-ucznia do krytycznej refleksji, ktra pomogaby mu w pr-
bie sformuownia wasnych wnioskw. Pamitajmy ponadto, i wie-
dza (w mocnym sensie uzasadnionej s{) pozostaje dla Sokrate-
sa niedocignionym ideaem. Dobitnie wyraa to sawetna wiado-
mo wasnej niewiedzy zawarta w maksymie wiem, e nic nie
wiem tzn. nie posiadam wiedzy, ale wiem, jaka droga do niej pro-
wadzi.
Sokrates to zatem z wasnego zamierzenia myliciel antysystemo-
wy, nie dysponujcy gotowym systemem etyki. Std, podczas gdy
Platoska anamnetyka miaa prowadzi do ustalonej wiedzy o czym
(s{), element konstruktywny Sokratejskiej maieutyki spenia
si nie w budowie systemu, lecz w tym, co dziao si w duszy ({)

1
Ibidem, 210b11c5.

132
ucznia poszukujcego wiedzy, a zatem w jego przemianie egzysten-
cjalno-duchowej.
1

W Fajdrosie, kiedy Platon przyrwnuje metaforycznie dziaal-
no dialektyka ( s) do uprawy roli, pojawia si zara-
zem wyrany motyw sokratejski tak jak dobry rolnik sieje w od-
powiedniej ziemi
2
, tak dla swego filozoficznego siewu dialektyk
musi sam sobie wyszuka odpowiedni dusz (, {).
3

Szczeglne zainteresowanie dusz swego rozmwcy, zmierzajace do
trafnego rozpoznania jej podnoci, wypywa z Sokratejskiego roz-
poznania, e to dusza wanie jest prawdziwym ja, jedynym i wa-
ciwym podmiotem wszelkich aktw poznawczych i pozapoznaw-
czych. Dlatego to ni trzeba si zaj, chcc moralnie oddziaywa na
czowieka. Zarazem skoro myl jest yciem duszy czyli istoty czo-
wieka czyni go lepszym znaczy rozwija go intelektualnie.
W ten sposb metod Sokratejsk, ze wzgldu na obszar jej od-
dziaywania, jak i cel, do ktrego wiedzie, mona waciwie poj
jako dialektyk psychagogiczn, czyli przewodnictwo duchowe roz-
wijajce i ksztatujce { Umys rozmwcy jest prowadzony
(a{) przez jej dialektyczne meandry, po to, by uczyni dusz lep-
sz co jest podstawowym warunkiem dobrego ycia.
Zarysowane w Teajtecie Platoskie i Sokratejskie rozejcie si w
sposobie rozumienia dialektyki wiedzie zatem u obu mylicieli do
odmiennego pojmowania jej charakteru i celu. Co w tej kwestii zna-
mienne, Platon podobnie do swego mistrza podejmuje motyw
przemiany duchowej, ale ju w zgoa innym kontekcie. Jak zauwaa
w Pastwie, tylko filozof (resp. dialektyk) zdolny jest do poznania
idei, ale sta si filozofem mona tylko przez przyjcie cakowicie
odmiennej postawy wobec rzeczywistoci, mianowicie w skutek od-
wrcenia duszy (, ,).
4
W ten sposb Platon dopowiada
niejako dialektyk Sokratesa przewodnictwo duchowe ma prowa-
dzi dusz do jej zwrotu ku widzeniu idei; jest to konieczne w celu

1
Zob. Versnyi L.: Socratic humanism. Yale University Press, London 1963, s. 118.
2
Platon: Fajdros, 276b7.
3
Ibidem, 276e6.
4
Platon: Pastwo, 521c6. Zob. te 518d4.

133
ostatecznego uprawomocnienia wiedzy poprzez wskazanie jej waci-
wego przedmiotu, a zatem dla jej ontologicznego ugruntowania.
Tote wszdzie tam, gdzie Platon przywouje pojcie filozofa,
wskazuje zarazem na t ontologiczn reorientacj.
1
Ostatecznie, u
pnego Platona, dialektyka rozwina si w poszukujc ostateczne-
go, niehipotetycznego ufundowania wiedzy i bytu dialektyk zasad,
potwierdzajc tym samym swj charakter epistemotwrczy, jak te
teoretyczne ukierunkowanie. Sokrates natomiast, nie zmierzajc do
ugruntowania wiedzy, ale raczej do ugruntowania etycznej postawy
w yciu spoecznym, uprawia dialektyk jako psychagogik, ktra
czy miaa mylenie i paidei. Chodzio mu zatem przede wszystkim
o czowieka, a dopiero pniej o wiedz o tyle tylko, o ile ta moga
czowiekowi suy w porzdku moralno-praktycznym.

LITERATURA

ARENDT, H. (1991): Mylenie. Czytelnik, Warszawa.
GUTHRIE W.K.C. (2000): Sokrates. Fundacja Aletheia, Warszawa
2000.
SEDLEY, D. (2004): The Midwife of Platonism. Text and Subtext in
Platos Theaetetus. Clarendon Press, Oxford.
SZLEZK, T. A. (1997): Czytanie Platona. Wyd. IFiS PAN, War-
szawa.
VERSNYI, L. (1963): Socratic humanism. Yale University Press,
London.
VLASTOS G. (1994): Socratic Studies. Cambridge University Press,
Cambridge.

1
Zob. Szlezk T. A.: Czytanie Platona. Wyd. IFiS PAN, Warszawa 1997, s. 62.
134

UVEDENIE KU XENOFNTOVMU OBRAZU SKRATA

Mat Porubjak

Odhali historick obraz Skrata, t. j. spozna jeho osobnos a fi-
lozofick nzory patr vzhadom na miesto, ktor mu dejiny filozo-
fie pririekli medzi najaie rieiten lohy. Cieom tohto prspev-
ku je len aksi uvedenie do tejto otzky, v ktorom sa autor sstred na
krtke porovnanie jednotlivch obrazov Skrata, ktor nm zachovali
jeho sasnci, a na predstavenie jednho z jeho iakov, filozofujce-
ho historika Xenofnta.
V dejinch filozofie patr Skrats medzi tch pr jedincov, ktor
sa stali vplyvnmi napriek tomu, e po sebe nezanechali iadne p-
somn svedectvo. Jeho vplyv oceuje napr. Dogens Laertsk tm, e
Skrata, v zhode s dobovmi nzormi, povauje za zakladatea etiky,
a dodva, e svojim psobenm podnietil k vzniku desa kl, ktor
etiku pestovali (D.L., 1, 14, 18-19). V tejto lnii sa nesie aj znme
Ciceronovo tvrdenie, e Skrats prv odviedol filozofiu od pozoro-
vania neba, nechal ju zostpi do miest, ba zaviedol ju aj do domov a
printil ju uvaova o ivote a mravnosti, o dobre a zle (Cicero, Tusc.
disp. V, 4). Priamym zachovanm zdrojom informci o Skratovom
psoben s vak diela jeho sasnkov; predovetkm Platnove tzv.
ran skratovsk dialgy, alej Xenofntove diela (predovetkm
Spomienky na Skrata, Symposion, Obrana Skrata, sasti spis O
hospodren a kapitola 3,1 v jeho Anabasis), Aristofanova komdia
Oblaky a skromn poet zlomkov od Aischina, Aristoxena a niekto-
rch autorov komdi. Za spoahliv zdroj bva povaovan aj Aristo-
tels, ktor u sce Skrata nezail, ale dostal sa do priameho styku
tak s Platnom, ako aj almi jeho iakmi.
1
Spomenut autori vak
neboli jedin, ktor vo svojej dobe o Skratovi psali, ako al s
spomnan Antisthens, Aischins, Eukleids, i Faidn, ktorho meno

1
K najdleitejm pasam patria: Aristotels, Met. 987b, 1078b; Eth. Nic. 1144b;
Eth. Eud. 1216b; Magna mor. I,1; Soph. el. 34; Poet. 1; etc.

135
nesie aj jeden z Platnovch dialgov.
1
Takzvan skratik i skra-
tovsk rozhovory (Skratikoi logoi) sa stali dobovm literrnym n-
rom, take postava Skrata nadobdala od jednho autora k druhmu
plne odlin charakter. Cel vec komplikuje aj fakt, e jednotliv
iaci, ktor sa na Skrata odvolvali, zastvali asto a diametrlne
odlin nzory, ako naprklad kynik Antisthens a hedonik Aristippos,
i dialektik Eukleids.
Podobne rznorodo nm predstavuj Skrata aj zachovan texty
jeho sasnkov. Zkladn otzka, ktor si mus poloi kad inter-
pret, potom znie: Posudzujeme nau predstavu Skrata vzhadom na
to, o nachdzame v zdrojovch textoch, alebo posudzujeme zdroje
poda toho, o si myslme, e u o Skratovi vieme? (Lacey, 1971, s.
366) Jednoznan rieenie tejto otzky nejestvuje a kad interpret k
nej mus zauja svoj vlastn postoj. Nemonos jednoznanho ucho-
penia Skrata, a z toho plynca nutnos myslie ho vdy nanovo (z
oho by hdam sm Skrats aspo Skrats Platnov mal ra-
dos), je zaprinen viacermi skutonosami, medzi ktor patria
napr. u: spomnan neprtomnos akhokovek Skratovho textu; ale
aj skutonos, e klasick autori citovali z nho pohadu vemi ne-
poriadne a dan osobu (podobne ako dobov sochrstvo) zvykli in-
terpretova nie ako individulnu historick osobu, ale ako literrnu
postavu vzor sprvania, i predstavitea istho typu nzorov a uri-
tho spsobu ivota.
Najastejie sa za najviac dveryhodn povauje zobrazenie Skra-
ta, ktor podal Platn vo svojich ranch dialgoch, i skr v tch dia-
lgoch, ktor sa za ran veobecne povauj. Jednm z dvodov tohto
presvedenia me by aj skutonos, e Skratova filozofia v Plat-
novom podan sa najviac podob tomu spsobu, akm dnes filozofiu
zva chpeme. Zkladn problm, na ktor vak narazme pri Plat-
novom obraze Skratovej filozofie, tkvie v tom, e fakticky nemme
iadne spoahliv kritri, ktor by nm urili hranicu, kde u Platna
konia Skratove nzory a zanaj nzory Platnove. Aby sme tto
otzku dokzali rozhodn, potrebovali by sme prinajmenom pozna
Platnov intelektulny vvoj, i aspo ma k dispozcii nejak jeho

1
Porovnaj D.L. 2,64.

136
spoahliv a podrobn ivotopis. Chronolgia vzniku Platnovch
dialgov vak vbec nie je ist, sprvy o Platnovom ivote od jeho
sasnkov s vemi sporadick a predstava, e Platn z cty i
skromnosti nechva Skratove slov bezo zmeny, je len tobnm
snom akademikov (Peterman, 2002, s. 6).
Jedin monos, ktor nm ostva, spova vo vzjomnom porov-
nvan tch obrazov Srkata, ktor nm sprostredkovali jeho sasn-
ci. Vzhadom na ne je Skrats v Platnovom podan Skratom naj-
viac intelektulnym. M zubu v presnom vymedzovan pojmov,
ale vyhba sa unhlenm a jednoznanm zverom. Je skr inpirto-
rom premania a konania, ktor db na korektnos myslenia a
vhodnos ivotnch rozhodnut, ale samotn rieenie nastolenho
problmu nechva na tom, s km sa rozprva (mnoh, hlavne tzv. ran
Platnove dialgy, konia do stratena a nechvaj itatea, aby ich
sm domyslel).
1
Hlavnou vhodou takhoto chpania Skrata je, e
nm pomha pochopi u spomnan rozmanitos typov myslenia a
spsobov ivota autorov, ktor sa k Skratovmu odkazu hlsili.
Aristofanov Skrats, ako nm ho vykresuje vo svojich Oblakoch,
je komickou postavou blznivho prrodovedca a zrivho sofistu,
ktor prevracia naruby tandardn chovanie, nzory a hodnoty obce.
Jeho podanie Skrata nm pomha pochopi mon dvody, ktor
viedli mnohch Atnanov, aby na sde hlasovali za Skratove ods-
denie na smr.
Xenofntove spisy s, po spisoch Platnovch, povaovan za
druh najspoahlivej zdroj Skratovho myslenia
2
aj napriek tomu, e
Xenofnta vo svojich dielach nespomnaj ani jeho takmer rovnako
star sasnk Platn,
3
a ani Aristotels. Xenofntov Skrats sa na

1
To tto neukonenos vytka samotnmu Skratovi Kleitofn v kratukom rov-
nomennom Platnovom dialgu, ktor zva bva zaraovan medzi tzv. pseudo-
platonik.
2
U ns napr. U. Wollner povauje v otzke Skratovho chpania krsy Xenofntovo
podanie Skratovch nzorov za autentickejie oproti podaniu Platnovmu (Woll-
ner, 2005, s. 84).
3
Jedinou vnimkou je kritick poznmka na margo predstavy o vchove Kra mlad-
ieho, ktorou Platn vo svojich Zkonoch s najvou pravdepodobnosou nara na
Xenofntov spis O Krovom vychovan (Platn, Leg. 694c; cf. D.L. 3,34).

137
rozdiel od Aristofanovho nezaober iadnymi prrodovednmi sk-
maniami (de facto ich odmieta) a v otzke hodnt je striktne tradin;
na rozdiel od Skrata Platnovho nem vek zmysel pre intelektul-
ne narbanie s pojmami,
1
poznanie poklad za zmyslupln len do tej
miery, pokia prina itok v kadodennom ivote, a ak sa na niekto
obrti so svojim problmom i nejakou otzkou, vdy m poruke jed-
noznan odpove alebo aspo dobr radu. Xenofntovo zameranie
na praktick, prevane etick otzky, predznamenva hlavn filozo-
fick orientciu nasledujceho, helenistickho obdobia.
2
Jeho Skra-
ts sa riadi dvoma znmymi delfskmi maximami: poznaj sm seba
a nioho prli; najastejmi tmami rozhovorov ktor vedie s
zdatnos (cnos), cta k bohom
3
, priatestvo, sebestanos i zdran-
livos. Posledn dve tmy sa stan typick pre jednu z tzv. malch
skratovskch kl kolu kynick, a prve Xenofntove spisy patria
medzi najstarie a najdleitejie zdroje naich poznatkov o kynikoch,
ktor prevzali od Skrata aksi neintelektualistick, asketick a v
istom zmysle voluntaristick variant cnostnho ivota (Kala, 2002,
s. 407). Xenofntove etick nzory neskr vysoko ocenia rmski auto-
ri, predovetkm Cicero, a v novoveku sa stane obbenm u spisova-
teov ako Montaigne, Rousseau a Machiavelli.
Zo spisov, v ktorch Xenofn sstredil svoju pozornos na Skra-
ta, cti autorovu oddan lsku a ctu k tejto podivuhodnej postave
atnskeho ivota piateho storoia. A hoci Xenofn asto vyuval
postavu Skrata na prezentovanie svojich vlastnch etickch a politic-

1
Tzv. skratovskej dialektike sa Xenofn podrobnejie, ale bez hlbieho zujmu,
venuje len na konci piatej a v iestej kapitole svojich Spomienok na Skrata.
2
Na tto skutonos upozoruje A. Kala vo svojej vemi inpiratvnej tdii Hele-
nizmus nov vzvy grckej filozofie, v ktorej okrem inho upriamuje itateovu
pozornos na pas z Diogena Laertskho (VII,2), poda ktorho zakladate stoickej
koly Zenn sa zaal po prchode do Atn venova filozofii potom, ako si pretal
druh knihu Xenofntovch Spomienok na Skrata (Kala, 2005, s.70, pozn. 4).
3
Naprklad vraz spdaiologe hovori vemi vne njdeme v Xenofntovom,
inak vcelku rozmarnom, Symposiu len dva krt Prv krt ke Xenofn hovor, e
Skrats sa zhovral s Hermogenom na tmu bohov vemi vne (Symp. 4,50,2) a
druh krt, ke Skrats kontatuje, e Kallias, ktor pochdza zo starho kask-
ho rodu, by bol najvhodnej kandidt na funkciu fakonosia pri nboenskch
slvnostiach (Symp. 8,41,2).

138
kch nzorov, meme sa spolu s J. K. Andersonom domnieva, e pri
psan svojich skratovskch diel si neustle kldol otzku, o by
povedal Skrats? (Anderson, 1974, s. 20).
1
Skrats v podan Xeno-
fntovom nm pomha pochopi, ako mohol tento mu vplva na
irie vrstvy atnskych mladkov (ale i zrelch muov), ktorch netr-
pili jemn nuansy myslenia, ani takch, ktor chceli uspie vaka
rchlokurzu renctva, ale tch, ktor si kldli otzku, ako si u ud
zska vnos a es, a prei svoj skromn i verejn ivot zdatne a
blaene.
Odlin uchopenie postavy Skrata meme dobre pozorova aj v
zkladnch rtch Platnovch a Xenofntovch spisov, ktor nes
rovnak nzov. S nimi Symposion a Obrana Skrata. Obe dvojice
spisov otvraj podobn tmy, zrove vak vykazuj mnoh odli-
nosti. Platnova Obrana je staria a zva bva povaovan za dve-
ryhodnejiu. Psob charakterom priameho svedectva, ktor kopruje
vetky procedurlne kroky dobovho atnskeho sdu a Skrats v
nej obrne predstavuje motvy a ciele svojho celoivotnho psobe-
nia. Na tejto obhajobe je vak zarajce, e sa a privemi podozrivo
podob na ostatn Platnove dialgy. Xenofn sa, na rozdiel od Plat-
na, Skratovho sdu priamo nezastnil, v ase jeho konania sa na-
chdzal na vojenskej vprave. Jeho Obrana, ako sm v vode uvdza,
sa opiera o spomienky inch astnkov, vaka omu pravdepodobne
vernejie kopruje pvodn tradciu toho, o Skrats povedal.
2
Xeno-
fn predovetkm vyzdvihuje poven neochvejnos Skratovho
charakteru, pevnos jeho nzorov a uvdza viacer dvody preo Sk-
rats svoju smr prijma pokojne.
Opan vchodiskov dejov pozciu nachdzame v prpade Pla-
tnovho a Xenofntovho Symposia. Platn podva svoje Symposion
nepriamo, akoby z druhej ruky, stami Apollodra, ktor poas
spolonej cesty do Atn prerozprva svojim priateom to, o kedysi
dvno poul od Aristodma, ktor sa ako mlad chlapec zastnil
symposia, kde bol prtomn aj Skrats. Xenofn naopak podva svoj
prbeh z pozcie priameho astnka a jeho dielo psob na itatea

1
Porovnaj Lacey, 1971, s. 382.
2
Porovnaj Lacey, 1971, s. 377.

139
takmer reportnym dojmom. Dvodom konania symposia u Platna
dramatika je oslava Agathnovho vazstva v dramatickej sai,
dvodom konania symposia u Xenofnta vojaka je vazstvo ml-
denca Autolyka v atletickom pankratiu. Pokia v Platnovom Sympo-
siu je flautistka hne na zaiatku poslan pre, jednotliv astnci
prednaj dlhie rei na jedin tmu, ktorou je oslava boha Erta,
a von zbava sa rozbehne a na konci dialgu, priom pokrauje a
do rna; v Xenofntovom Symposiu rmcuje cel dej samotn zbava,
jej astnci ved rei v podobe kratch dialgov na viacero tm a po
skonen symposia sa, ete v t noc, rozdu do svojich domovov.
Vzhadom na spomenut rozdielne chpanie postavy Skrata si na
zver tohto prspevku strune priblme Xenofntov ivot, ktor ne-
malou mierou vplval na jeho postoje.
1
Xenofn, syn Gryllov z dmu
Ercheia sa narodil v Atnach pravdepodobne tesne po roku 430 pred
Kr. Hoci rod, z ktorho pochdzal, nepatril medzi najvie atnske
rody, bol dobre situovan. Jeho otec patril medzi zmonch Atna-
nov, vlastnil vie hospodrstvo, aktvne sa zastoval politickho
ivota a v Atnach mal mestsk dom, v ktorom sa Xenofn pravdepo-
dobne narodil. O jeho matke, Diodre, nemme prakticky iadne
sprvy (niektor jej rysy mono Xenofn pripsal matke Kra mlad-
ieho, Mandan).
2
Ako jedinik dostal Xenofn vborn vchovu.
Lykeion i Akadmia, ktor sa nachdzali tesne za hradbami Atn,
vak v jeho dobe ete neboli filozofickmi kolami, ale gymnasiami
telocviami. Mal deti z dobrch rodn dostali zklad vchovy doma,
a ke vstpili do chlapenskho veku, navtevovali gymnasia, kde sa
uili jednotlivm portovm a vojenskm zrunostiam, aby sa z nich
stali obrancovia vlasti schopn bojova v zovretom ku. Poas prest-
vok medzi cvieniami (schol) sa Xenofn spolu s ostatnmi uil
hudbe a tancu, recitcii a vkladu Homra a bsnikov, ako aj zkonom
a nboenskm povinnostiam. Vzhadom na svoj spoloensk status
urite absolvoval aj vcvik v jazde na koni; prv lekcie mono dostal,
ke sprevdzal svojho otca pri jeho kontrolnch cestch na ich vi-

1
Xenofntov ivot je s citlivou erudciou spracovan v u citovanej prci J. K. An-
dersona (1974), ktorej sa budeme v nasledujcom texte prevane prida.
2
Xenofn, Cyrop. 1, 34.

140
diecke hospodrstvo. S otcom sa v rmci svojej vchovy asi zasto-
val aj na symposich, ktor usporadvali popredn Atnania, a kto-
rch nvtevy boli sasou vchovy mladho mua tak, ako to m-
eme vidie na postavch Lykna a jeho syna Autolyka
v Xenofntovom Symposiu.
Na Xenofntovo mylienkov dozrievanie pravdepodobne vplvali
viacer atnski myslitelia, medzi inmi sofista Prodikos znmy svo-
jimi detailnmi skmaniami jazykovch a etickch problmov
a renk Isokrats zakladate populrnej koly politickch re, ako
aj dobov vojensk a politick vodcovia. Najv vplyv na Xenofnta
vak mal Skrats. Dogens Laertsk nm zachoval historku, poda
ktorej vraj raz Skrats zahatal v zkej ulike cestu mladmu, vemi
skromnmu a nadmieru krsnemu Xenofntovi a optal sa ho, kde sa
predvaj rzne potraviny, ke dostal odpove, sptal sa, kde sa u-
dia stvaj dokonalmi, a ke touto otzkou uviedol Xenofnta do
rozpakov, povedal mu: Teda ma nasleduj a u sa! (D.L. 2, 48, 6-7).
Prakticky orientovan Xenofn vak nezostal len pri filozofickch
debatch a politickch reiach. Jeho ivot vaka tomu nabral na ob-
rtkach. Roku 401, dva roky pred Skratovou popravou, sa Xenofn,
napriek Skratovmu varovaniu, vydal spolu s desiatimi tiscami grc-
kych oldnierov na vojensk vpravu, ktor viedol perzsk princ K-
ros mlad proti svojmu bratovi Artexerxovi II, s myslom pripravi
ho o trn. Krovo aenie vak skonilo hne toho istho roku jeho
drvivou porkou pri Knax. Kros v boji padol a vetci grcki velite-
lia boli vaka zrade zajat a popraven. Prepusten vojaci si museli
zvoli novch veliteov, jednm z nich sa stal vtedy ete mlad a ne-
sksen Xenofn, ktor sa vak oskoro osvedil ako vborn taktik a
renk. Absolvujc pochod nehostinnmi koninami Malej zie, sa
armda pod jeho vedenm astne dostala k iernemu moru a domov.
S niektormi vojakmi Xenofn zostal na as sli u trckeho nel-
nka Seutha a v roku 399 odovzdal svojich vojakov spartskmu voj-
vodcovi Thibrnovi na pomoc v jeho boji proti perzskm satrapom.
V roku 396 vstpil Xenofn do sluieb spartskho kra Agsila,
ktor tiahol proti Peranom. O dva roky neskr s nm bojoval pri Ko-
rnei, v tzv. korintskej vojne, proti svojim krajanom spojenm
v tbsko-atnskom spolku. Atny ho za to obalovali z velezrady,

141
zbavili majetku a odsdili do vyhnanstva. Ako odkodn dostal od
Sparty statok nealeko Olympie pri Skillnte v lide, ktor bola po-
droben Spartou. Tu Xenofn preil viac ako dvadsa rokov
s manelkou Filsiou a synmi Gryllom a Diodrom. V pokoji sa ve-
noval hospodreniu, lovectvu, hosteniu priateov a spisovateskej
innosti. V roku 371 boli Sparania v bitke pri Leukterch Tbami a
Atnami porazen, statku sa op zmocnili pvodn lidsk vlastnci a
Xenofn musel spolu s rodinou utiec. Usadil sa v Korinte. Atnania
sa vak onedlho spojili so Spartou proti Tbam, vaka omu bolo
Xenofntovo atnske vyhnanstvo zruen. Hoci sa Xenofn do Atn
u nikdy nevrtil, poslal oboch svojich synov vychovanch v Sparte
do atnskeho vojska, aby slili v jeho jazde. Jeden z nich, Grillos,
padol v roku 362 v bitke pri Mantinei a jeho otec bol na synovu hrdin-
sk smr patrine pyn. Xenofn zomrel v Korinte okolo roku 355.
Spolu s Guthriem meme rezumova, e Xenofn bol vojak, por-
tovec, milovnk vidieckeho ivota, metodick vo svojej prci, zdran-
liv vo svojich zvykoch a zbon vierou prostho a estnho mua
(Guthrie, 1971, s. 14). A jeho Skrats je mu v mnohom podobn.

LITERATRA

ANDERSON, J. K. (1974): Xenophon. New York: Charles Scribners
Sons.
CICERO, M. T.: Tuskulsk rozhovory, Laelius o priatestve a in.
Preklad E. imoviov, J. Bartosiewiczov, D. koviera. Bratisla-
va: Tatran, 1982.
DOGENS LAERTIOS: ivoty, nzory a vroky proslulch filosof.
Preklad A. Kol. Pelhimov: Nov tiskrna Pelhimov, 1995.
GUTHRIE, W. K. C. (1971): Socrates. Cambridge: Cambridge
University Press.
KALA, A. (2005): Helenizmus nov vzvy grckej filozofie. In:
Studia philosophica. B 52, 2005. Brno: FF Brnnsk univerzity.
KALA, A. (2002): Vplyv cynizmu na stoicizmus. Filozofia, ro.
57, 2002, . 6.

142
LACEY, A. R. (1971): Our Knowledge of Socrates. In: Vlastos, G.
(ed.): The Philosophy of Socrates: A collection of critical essays.
N.Y.: Garden city.
PETERMAN, J. E. (2002): On Plato. U.S.A.: Wadsworth.
WOLLNER, U. (2005): Pokus o explikciu Sokratovho chpania
krsy (Komparcia Xenofnovej a Platnovej interpretcie). In:
lovek vo svete kultry, vedy a nboenstva (filozofick reflexie).
Bansk Bystrica: FHV UMB.
143

NAD PREKLADMI XENOFONTOVHO SOKRATA...

Andrej Kala

K rozhodnutiu pusti sa do prekladov doposia nepreloench sok-
ratovskch spisov klasika atickej przy Xenofnta ma viedlo viacero
okolnost. Ako zanajceho prekladatea ma viedla neskr sa uk-
zalo, e klamn predstava, i skr rutinn poznatok z dejn antickej
literatry, e Xenofn je jednm z ahch grckych autorov, ktor
bude mojm vhodnm prekladateskm debutom. alou motivciou
bola snaha vytvori z prekladu adekvtnu uebn pomcku pre tu-
dentov klasickch jazykov i filozofie, u ktorch je znalos starej gr-
tiny m alej tm viac uspokojiv. Napokon bolo naou snahou zma-
pova neplatnsky obraz Sokrata a sn aj u irej filozofickej
a itateskej verejnosti prelomi stereotypn nzor, e Sokrates je
hlavne a predovetkm postavou ranch Platnovch sokratovskch
dialgov. Tento bdatesk historicko-filozofick zmer naiel
v naom sokratovskom grante podobu tandemovej spoluprce s Dr.
Matom Porubjakom, ktor sa podujal hlbie analyticky a historicky
prebda pecifik Xenofntovho obrazu Sokrata. Jeho skmania
vysuj okrem inho do zasvtench a pritom ptavo a ahko nap-
sanch vodov k prekladanm dielam. V mojom pecificky prekla-
dateskom prspevku by som sa okrem u spomnanch problmo-
vch okruhov ete rd vyjadril k povahe prekladateskej prce klasic-
kho filolga, ktor m na poiatku 21. str. k dispozci nedoceniten
technick vdobytky ponkan potaom a internetom.
Za ochotu postupne vydva nepreloen Xenofntove spisy za-
chytvajce Sokrata sme van bratislavskmu vydavatestvu Kalli-
gram. Ide o spisy Symposion, Apolgia Sokrata a O hospodren,
ktor tematicky dopaj rozsiahlej Xenofntov sokratovsk spis
Spomienky na Sokrata, preloen Etelou imoviovou v r. 1970. Xe-
nofntove spisy Symposion (gr. symposion, spolon pitie)
a Obrana Sokratova (Apologia Skrats), ktor mme naplnovan

144
ako n prv prekladatesk poin, patria k vekmu mnostvu tzv.
sokratovskej literatry, ktor sa objavila vemi skoro po nespravodli-
vom odsden a poprave legendrneho atnskeho filozofa Sokrata.
Historik Xenofn nm v nich zvenil dva protikladn vjavy zo ivota
svojho milovanho uitea. S nimi jednak chvle pohody, ke sa
s priatemi oddva zbave a nentenm vahm o rznych veciach
ivota, jednak vne okamihy nespravodlivho procesu, pred ktorm
sa Sokrates brni nijako inak, ako poukazom na svoj bezhonn
a mravne ist ivot. Xenofntov portrt Sokrata je na rozdiel od Pla-
tnovho podania v jeho rovnomennch dialgoch ovea realistickej.
O Sokratovi tu nehovor vek idealistick filozof Platn, ktor neraz
svojho uitea idealizuje
1
a vklad mu do st vlastn filozofick nzo-
ry, ale prost atnsky oban Xenofn vojak, ronk a historik ktor
realisticky zobrazuje svojho milovanho uitea a poradcu
v radostnch i vnych chvach ivota.
Preo prve Xenofn? Je naozaj vhodnm prekladateskm debu-
tom pre filolga, ktor ucelen celky grckych textov (diela autorov)
ete neprekladal? Cicero chvli Xenofnta, ktor je v dejinch litera-
try povaovan za klasickho predstavitea atickho grckeho dia-
lektu a majstra prostho a jasnho slohu, pre jeho bezn re, ktor je
poda neho od medu sladia, ale vemi vzdialen od neprjemnho
ruchu sdov a vekomesta...
2
Priznm sa, e moje ilzie o jasnom
a vetkm zrozumitenom slohu klasika Xenofnta sa oskoro roz-
plynuli. Naozaj neviem, preo sa u tudentov klasickej filolgie vytv-
ra dojem, e Xenofn je zvl ahk autor zaradenm jeho lektry do
tvrtho semestra tdia starej grtiny. Tak dojem mu budi azda
niektor vybran pase z Anabzy alebo z Krovej vchovy, ale urite

1
Na rukolapn prklad takejto idealizcie najvyieho kalibru zo strany Platna vo
vzahu ku Sokratovi ma vo svojom lnku o rozdieloch medzi Platnovm
a Xenofntovm idelom krsy upozornil U. Wollner: Xenofntov Sokrates na roz-
diel od Platnovho neuznval existenciu krsy osebe, pretoe o nej v tejto vyab-
strahovanej dimenzii neuvaoval (Wollner, 2005, s. 80).
2
Nactus sum etiam qui Xenophontis similem esse se cuperet, cuius sermo est ille
quidem melle dulcior sed a forensi strepitu remotissimus (Naiel som aj toho, kto sa
til podoba Xenofntovi, ktorho re je od medu sladia, ale vemi vzdialen od
neprjemnho ruchu sdov a vekomesta); Cicero: Orator 32, 8-10.

145
nie autor ako celok alebo jeho cel diela. Xenofn sa mi javil nron
tak po syntaktickej aj lexiklnej strnke. Neznme slovka z oboch
diel mi zabrali takmer jeden a pol malho slovnka hrubieho form-
tu. Najm v dejovch pasach Symposia, kde sa opisuj rozlin
deje, presuny, vystpenia prtomnho ansmblu zabvaov a in dy-
namick scny, njde itate vea pomerne mlo frekventovanch
grckych slov. Presnejie povedan, mlo frekventovanch pre ns,
ktorm je starogrtina nauen a hlavne literrny jazyk textov, ktor
sa spravidla zameriavaj na vyiu rove abstrakcie a veobecnosti
(filozofick, dramatick, historick texty), ne ak nachdzame
v spomenutch pasach u Xenofonta. Len pripomname, e ak sa
nae pium desiderium zrealizuje, vydan bilingvlne preklady bud
doplnen priebenm slovnkom neznmych grckych slov, tak ve-
mi osonm pre itatea grckeho textu. Syntaktick nronos Xeno-
fontovho textu m za lohu zasa zmierni jazykov, prevane syntak-
ticko-jazykov, komentr za textom doplnen odkazmi na paragrafy
renomovanch a dostupnch starogrckych gramatk (Niederle, Nie-
derle, Varcl, 1993; Smyth, 2004).
Jednm z prekladateskch alebo skr jazykovch problmov, kto-
r mus ktokovek pri preklade zo starogrtiny riei, je problematika
prepisu kvantity grckych voklov. ia, slovensk akademick obec
nie je dodnes zjednoten na spsobe prepisovania grckych dok.
as filolgov a odbornkov sa sna poda eskho jazykovho zu
prepisova pokia mono vetky dky v grckych slovch, teda najm
, , prpadne aj dvojhlsku oproti ich krtkym nprotivkom , .
asto sa pritom zabda na skutonos, e aj a mu by dlh, o sa
vak v grckom texte spravidla neoznauje a prejav sa len pri tan
asomernej pozie (najastejie hexametra). alm problmom je
existencia tzv. rytmickho zkona v slovenine, ktor (na rozdiel od
etiny) neumouje existenciu dvoch dlhch slabk idcich tesne za
sebou. Prepis grckych a latinskch mien pritom upravuj Pravidl
slovenskho pravopisu (1998; as Psanie starogrckych
a latinskch mien), ktor neodporaj zachovvanie dvoch alebo
dokonca troch dok idcich za sebou a tie uprednostuj prepisova
ako t (nie th) a ako r (nie rh). Prepis kvantity by som pravidelne
ponechal len v mench koniacich na -n, -in (Platn, Xenofn),

146
ktor doke slovenina vemi dobre strvi (typy ako citrn, pla-
fn, vagn a pod). Aj touto cestou by som optovne vyzval na celoa-
kademick diskusiu o prepise slov (nielen mien) z klasickch jazykov.
Doplnenie bilingvlneho prekladu slovnkom a gramatickm ko-
mentrom svis s naou snahou vytvori z prekladu vhodn uebn
pomcku pre tudentov filolgie i filozofie, ktor by im vestranne
uahila prcu s nronm starogrckym textom. Slovnek nezn-
mych a pre kontext pecifickch grckych slov sme sa rozhodli umies-
tni sbene s grckym textom (teda nie abecedne) priamo na jednot-
livch stranch knihy. tudentovi to umon vemi pohodln prstup
k neznmym slovkam bez toho, aby sa musel neustle vraca
k alfabeticky zoradenm grckym slovm v lexikne za textom alebo
aby musel listova vo vekch (ia doposia hlavne cudzojazy-
nch) slovnkoch pre starogrtinu. Vznamy neznmych slov s
spravidla preberan z Greek-English Lexicon autorov Liddella Scotta
a Jonesa (Liddell, Scott, Jones, 1996). Excerpcie v tchto vekch
slovnkoch s pri mnohch grckych a latinskch dielach prakticky
jedinou cestou umoujcou porozumie antickmu textu, najm tam,
kde je kontext a problematika vysoko pecializovan (napr. Epikurov
List Herodotovi alebo Lucretiova didaktick bse).
1

Gramatick komentr za samotnm prekladom m sli jednak na
pochopenie zloitejch, najm syntaktickch javov, jedna maj by
odkazy na prslun paragrafy gramatiky vzvou pre alie tdium.
Z vlastnej sksenosti viem, e jednotliv pouky a pravidl starogrc-

1
Nie je nhodou, e obe diela pochdzaj z epikureizmu, filozofie, ktor bola vrazne
izolovan za mrmi Epikurovej zhrady a vytvorila naozaj pecifick terminol-
giu len mlo konfrontovan s inmi helenistickmi kolami opakom je stoicizmus
ulo konfrontovan s akademickm skepticizmom. U Lucretia je pecifickou osobi-
tosou aj skutonos, e bol mono jednm z prvch latinsky pucich filozofov
a filozofick terminolgiu musel len tvori. Na mnohch miestach svojej bsne si
sauje na neschopnos latiny adekvtne vyjadri filozofick obsah: Nec me animi
fallit Graiorum obscura reperta// difficile inlustrare Latinis versibus esse,// multa
novis verbis praesertim cum sit agendum// propter egestatem linguae et rerum novi-
tatem ... (Mjmu duchu je dobre znme, e je ak objasni latinskmi verami
temn objavy Grkov predovetkm preto, lebo o mnohom musme pojednva no-
vmi slovami pre chudobu jazyka a novotu vec...) Lucretius: De rerum natura 1,
136-9.

147
kej gramatiky si tudent najlepie osvoj, ke na ne naraz priamo
v texte, a vzniknut hermeneutick problm zdarne (najlepie sm!)
vyriei aplikovanm prslunho gramatickho pravidla. Smythovu
gramatiku (Smyth, 2004) sme popri rutinne dostupnej eskej Mluvnici
jazyka eckho (Niederle, Niederle, Varcl, 1993) vybrali jednak
vzhadom na veobecne rozren anglitinu, v ktorej je napsan,
jednak kvli faktu, e je bezproblmovo dostupn na internete v rmci
projektu Perseus (www.perseus.tufts.edu). V gramatickom komentri
sa objavuj odkazy aj na spomnan Greek-English Lexicon autorov
Liddella Scotta a Jonesa, najm tam, kde ide o astice, spojky a in
prevane funkn vrazy.
m je pre ns Xenofntov portrt Sokrata zaujmav? Azda tm,
e je vhodnm doplnenm jeho filozofickho portrtu nachdzanho
u Platna. Xenofn nikdy nebol samostatnm filozofickm myslite-
om, pre hlbie mylienky jednoducho zrejme nemal cit ani intelektu-
lnu a vzdelanostn vbavu. Sm preil vek as svojho ivota na
vojenskch vpravch, ktor ho iste inpirovali pre historiografick
diela. V inch dielach sa venuje tmam, ktor skr svisia s jeho ivo-
tom na dedine na Peloponze, kde dostal od Sparanov za vojensk
sluby mal statok. Pe o jazdectve, chove kon, psov a o inch
praktickch veciach. Sokrata opisuje tak, ako si ho pamtal,
a podva nm jednoducho to, o si od neho bol schopn odnies. Xe-
nofontov Sokrates nie je predialektizovan diskutr, ktorho debaty
zva ibalskm spsobom smeruj k priznaniu si vlastnej alebo
partnerovej nevedomosti. Naopak, tento Sokrates je ochotn vdy sa
s nami priatesky pozhovra a primne hada odpovede na nae
problmy. Jeho rady s triezve, asto jednoduch, ale dvaj jasn
smer v naej bezradnosti.
1
Kto nem rd predialektizovan atmosfru
priam sofistickho dokazovania a vyvracania u Platna, ten si urite
u Xenofonta prde na svoje. A takch itateov je urite dos ...

1
Tak asto nm pripomnaj archaick mdros pripisovan siedmim grckym mudr-
com archaickho obdobia, ktorej epochlny vznam pre formovanie polis
a grckeho myslenia mapuje vo svojej tdii M. Porubjak: jej vroky .... s uk-
kou neskorieho chpania prve sa rodiaceho pecifickho typu loveka filozofa
(Porubjak, 2002. s. 261).

148
Na zver mojich subjektvnych dojmov i objektvnych postrehov
z prekladateskej prce nad Xenofntovm dielom by som chcel ve-
mi strune pribli charakter prce klasickho filolga na zaiatku
tretieho tiscroia. Prof. Jlius par sa mi raz v priateskom rozho-
vore priznal: Vie, klasick filolgia to ti je drina namhav prca
ustavinho listovania vo vekch slovnkoch. Hada mus aj slov,
ktor s ti znme... Dnes u naastie to namhav listovanie vo ve-
kch slovnkoch neplat. Namiesto slovnka prichdza pota alebo
laptop, namiesto listovania kliknutie na jeho klvesnici. Vyuvanie
technologickch monost potaa a internetu tak prina celkom
nov rozmer do prce klasickho filolga. Namiesto neproduktvnej
mechanickej prce sa mu mylienky koncentrova na samotn filo-
logick prcu, na text, gramatiku, u sksenejch hlavne na obsah.
Neocenitenou pomocou je fulltextov hadanie, ktor umouje be-
hom zlomku sekundy prehada tiscky strn textu a njs v om pr-
ve jedno jedin slovn spojenie, ktor by sa lovek len s vekm seba-
zaprenm rozhodol hada v kninom vydan prslunho slovnka.
Navye, spenos takhoto priam heroickho inu nie je nikdy
zaruen. V nasledujcom vklade, i skr recenzii chcem ponk-
nu opis a vlastn dojmy z pouvania dvoch vznamnch elektronic-
kch prostriedkov. S nimi elektronick verzia spomnanho Greek-
English Lexicon autorov Liddella, Scotta a Jonesa a internetov pro-
jekt Perseus.
Pre prcu s grckymi textami m vydanie elektronickej verzie
spomnanho dnes najrozsiahlejieho grcko-anglickho slovnka
Greek-English Lexicon (Liddell, Scott, Jones, 1996) podobn vznam
ako kedysi objavenie knhtlae. Tento slovnk vyiel v rmci srie
elektronickch knh vyuvajcich technolgiu Libronix Digital Lib-
rary (www.logos.com). Vydala ho americk spolonos zaoberajca
sa predovetkm renm biblie a kresanskch textov. Mm dojem, e
tento skvel vydavatesk poin bol priamo motivovan snahou po-
skytn itateovi kresanskej i idovskej biblie (presnejie Septua-
ginty) adekvtny lexiklny nstroj pre grtinu.
Konene sa splnil sen ns vetkch, ktor pracujeme s antickmi
grckymi textami. Na pevnom disku potaa mme naintalovan
slovnkov databzu starogrtiny, bez ktorej sa iadne seriznejie

149
bdanie v oblasti dejn filozofie alebo filolgie jednoducho nezaobde.
Umouje nm pohodln fulltextov prstup k obrovskmu mnostvu
textu doteraz len akopdne prstupnmu mechanickm hadanm
v papierovom vydan slovnka. Neocenitenou monosou pri fulltex-
tovom vyhadvan je monos farebne vyznai v celom rozsiahlom
korpuse slovnka vetky excerpcie, napr. z Xenofntovho diela Sym-
posion a vyui tto grafick uptavku pri hadan neznmych slov-
ok pri tan prslunho diela. Vzhadom na pecifick provenienciu
slovnka ns neprekvapuje skutonos, e s v om osobitne graficky
zvraznen vetky excerpovan miesta z biblie. Spolonos, ktor
tento elektronick slovnk vydala, sa netaj svojm misijnm zamera-
nm...
Ale vrme sa k samotnmu programu. Napriek vetkm vhodm
a mjmu kadodennmu pouvaniu je namieste zopr kritickch v-
hrad. Prvou skutonosou, ktor treba pri intalcii slovnka zohad-
ni, je jeho hardwarov nronos. Vyaduje sa najmenej Pentium 4
s 256 Mb RAM. Inak pracuje slovnk vemi pomaly, pri fulltexte a
neznesitene pomaly. V slovnku sa okrem toho vyskytuj poetn
chyby vzniknut pravdepodobne preklepmi pri prepisovan z kninho
vydania. Zvan je to najm pri samotnch heslch, pretoe
v prpade chyby nie je mon heslo vyhada a musme ptra po
nejakom hesle susednom. Napriek tomu mi toto dielo, priam vedielo
klasickej filolgie a techniky, preukzalo nepredstaviten pomoc pri
mojich prekladoch Xenofnta. Odporam ho kadmu, kto m amb-
ciu vedeckej prce s grckym textom.
Najrozsiahlejou internetovou platformou pre filologick prcu je
projekt Perseus (www.perseus.tufts.edu). Sprstupuje jednak obrov-
sk databzu grckych a latinskch textov a ich prekladov prevane
do anglitiny, mnostvo titulov sekundrnej literatry (slovnky, en-
cyklopdie, gramatiky, komentre...) a rozlin fulltextov
a tatistick mechanizmy pre komplexn analzu textu. Vhodou
oproti inm internetovm databzam (naprklad www.gutenberg.org)
je skutonos, e hadan miesto mono v pvodnom texte vemi
presne vyhada na zklade univerzlne platnho lenenia na paragra-
fy (znma pagincia u Platna) a vzpt zobrazi jeho anglick
preklad. Sasou projektu Perseus je on-line prstupn u viackrt

150
spomnan Greek-English Lexicon autorov Liddell, Scott a Jones.
Sasou projektu Perseus je morfologick analza a rozlin tatis-
tick vyhodnotenia grckych textov. Perseus je verejne a zadarmo
prstupn na internete. Jeho jedinou nevhodou s dlh doby reakcie
servera, ktor nezvisia od vkonnosti potaa, ani od rchlosti inter-
netovho pripojenia.
Preklad filozofickho textu je rovnako dleitou sasou historic-
ko-filozofickej prce ako akkovek in bdanie v tejto krsnej vednej
disciplne. Nemono sa spolieha na cudzojazyn preklady, ktor nie
vdy zodpovedaj zdrojovmu textu. Preklady zo starogrtiny
a latininy s v hlbokom jadre duchovnho bohatstva nroda, ktor
chce by nrodom kultrnym.

LITERATRA

CICERO (1932): Orator. Edidit P. Reis. In: M. Tulli Ciceronis scripta
quae manserunt omnia, fasc. 5. Teubner.
LIDDELL, H.G., SCOTT, R., JONES, H.S. (1996): A Greek-English
Lexicon. Oxford, Clarendon Press (knin vydanie).
LUCRETIUS (1947): De rerum natura. Text, English translation,
commentary C. Bailey, Oxford, Clarendon Press.
NIEDERLE, J., NIEDERLE, V., VARCL, L. (1993, [1956]): Mluvni-
ce jazyka eckho. Praha, Scriptum 1956, repr. 1993.
PORUBJAK, M. (2002): Poiatky formovania filozofie u siedmich
mudrcov. In: lovek, kultra, hodnoty. Bratislava, Iris.
PRAVIDL SLOVENSKHO PRAVOPISU (1998). Kolektv autorov.
Bratislava.
SMYTH, H., W. (2004, [1920, 1956]): Greek Grammar. Revised by
Gordon Messing. Harvard University Press 1920, revised edition
1956, repr. 2004.
WOLLNER, U. (2005): Pokus o explikciu Sokratovho chpania
krsy /Komparcia Xenofnovej a Platnovej interpretcie/. In:
lovek vo svete kultry, vedy a nboenstva (filozofick reflexie).
Bansk Bystrica, FHV UMB.

151

INTERNETOV ODKAZY:

www.gutenberg.org
www.logos.com
www.perseus.tufts.edu

Poakovanie: Preklady Xenofntovch diel bdatesky podporuje
Vzdelvacia nadcia Jna Husa, za o jej prejavujem hlbok vaku
(slo projektu CI 2005/2).

152

FILOZOFIA EUKLIDESA Z MEGARY A PROBLEM
RELACJI DOBRA I JEDNOCI

Dariusz Kubok

Nie ulega wtpliwoci, e wpyw postawy i filozofii Sokratesa na
dalsze dzieje filozofii by ogromny i do tego stopnia determinujcy, e
trudno sobie wyobrazi analiz dalszych dziejw filozofii bez wnikli-
wej egzegezy jego myli. Warto przyjrze si jednej ze szk sokra-
tycznych, a mianowicie szkole megarejskiej, aby wydoby z niej ory-
ginaln syntez myli Sokratesa i Parmenidesa z Elei. Rekonstrukcja
koncepcji Euklidesa z Megary jest te dobrym przyczynkiem do na-
wietlenia relacji pomidzy kategoriami dobra i jednoci w myli
greckiej
Euklides z Megary z ca pewnoci studiowa pisma Parmenidesa,
o czy powiadcza Diogenes Laertios
1
, jak i Cyceron, ktry nauczycieli
megarejczyka rozpoznaje w eleatach i Sokratesie.
2
To poczenie my-
li Sokratejskiej z eleatyzmem przejawiao si przede wszystkim w
stwierdzeniu, e tylko dobro jest bytem. Tylko dobro spenia warunki
tego, co jest naprawd (o so), gdy jak podaje Cyceron uznawa-
li za dobro tylko to, co jest jedno (id bonum solum esse dicebant
quod esset unum).
3
Dobro jest zawsze tosame z sob samym, nato-
miast to, co mu przeciwne nie jest w aden sposb.
4
Parmenidejski w
swym rodowodzie wybr: jest (prawd) albo nie jest (prawd) przy-
biera w koncepcji Euklidesa posta: dobro samo jako jedno albo jego
brak. Wida wic jasno, e filozof z Megary, nawizujc do Parmeni-
desa, nie odczytuje jego podstawowej tezy jako wszystko jest jed-
nym. Wtedy bowiem wszystko naleaoby uzna za dobro, a przecie
on wskazuje na ludzk zudno w myleniu o dobru, lecz interpretuje

1
Diog. Laert., II, 106.
2
Cyceron: Acad. pr., II, 42, 129.
3
Ibidem.
4
Zob. Diog. Laert., II, 106.

153
myl eleaty jako przekonanie, e byt jest (w istocie) jeden, a wic
dobro jest jedno, gdy nie mona sdzi, e moe by wiele rnych
dbr. Tak rozumiane dobro cechuj wszystkie znaki prawdy Parmeni-
desa. Pisze o tym Diogenes Laertios: Euklides uczy, e dobro jest
jedno (s o ao s), a tylko bywa nazywane wieloma imionami;
raz wic nazywa si mdroci, raz bogiem, raz rozumem, i inne tym
podobne otrzymuje imiona.
1
We fragmencie tym widoczne jest Par-
menidejskie skontrastowanie waciwego mylenia, ktre uznaje tylko
jedn prawd (dobro), ze zwykym nazywaniem nie rozpoznajcym
istoty (prawdy) dobra. Dla Sokratesa dobro zwizane jest z wiedz o
nim, a wic zo musi by pojte jako nieznajomo dobra i w tym
sensie mg wnioskowa Euklides zo jest niebytem. To megarej-
skie utosamienie dobra z prawd i bytem mona susznie nazwa
jak to czyni T. Gomperz - pierwsz prb zetyzowania filozofii
eleackiej, a w szczeglnoci koncepcji Parmenidesa. Zapowiedzi ta-
kiego podejcia odnale mona zreszt ju w jego poemacie, w kt-
rym prawda ma zwizek rdowy z prawem i sprawiedliwoci. D-
enie do prawdy, ktra jest dobrem samym, a zarazem waciwym
celem mylenia, czyni uudnym wszelkie prby uznawania czego
jednostkowego za dobro i rozpoznaje je jako zwyke mniemanie opar-
te na bezrefleksyjnym nazywaniu. Wiedza o dobru i prawdzie staje si
wic najwysz cnot, a wic nie ma adnej rnicy pomidzy poszu-
kiwaniem prawdy i deniem do dobra. Droga prawdy staje si wic
drog dobra i cnoty, drog mniema za mona traktowa jako po-
znawczo-etyczne bdzenie, ktre nie jest oparte na rzetelnej, tj.
zorientowanej na prawd-dobro wiedzy. Ten skadnik filozofii mega-
rejczykw zaadoptuje pniej Platon i jego nastpcy.
Zupenie inaczej jest z erystyk megarejsk, ktr wielu badaczy
wysuwa na plan pierwszy i co gorsza, stanowi ona w ich mniemaniu
rozwinicie argumentacji samego Parmenidesa. Nie naley pojmowa
myli eleaty z perspektywy tego aspektu dziaalnoci megarejczykw.
Euklides - jak podaj rda - mia stosowa metod zbijania tez opo-
nentw i sprowadzania owych tez do absurdu. Wydaje si, e metoda
ta moga mie uzasadnienie w ich koncepcji, gdy stosowana moga

1
Ibidem.

154
by jako narzdzie do obalania mniema ludzi, a tym samym do toro-
wania drogi ku prawdziwemu dobru. Z czasem jednak lub pod wpy-
wem pokusy popularnoci, nastpcy Euklidesa (Eubulides, Aleksinos,
Diodor, Kronos i Stilpon) posugiwali si wyrafinowanymi argumen-
tami dialektycznymi w zabawie erystycznej, tracc z oczu waciwy
cel tej metody. Nie ulega wtpliwoci, e megarejczycy nawizywali
szczeglnie do dialektyki Zenona (wiadcz o tym przede wszystkim
argumenty Soryt i ysy Eubulidesa) i to jego posta filozofii jest istot-
nym skadnikiem praktyki megarejskiej.
1
Trzeba zatem zdecydowanie
odrni filozofi samego Parmenidesa, ktrej pewnym rozwiniciem
jest Euklidesowe zrwnanie dobra z bytem od eleatyzmu Zenona i
Melissosa, ktrych dialektyka z czasem przerodzia si w erystyk
megarejsk. Ten drugi nurt jest podstaw pniejszej krytyki, ktrej
najlepszy przykad stanowi Platoski Parmenides, dialog, w ktrym
twrca Akademii rozprawia si z argumentacj Zenoniasko-
megarejsk, a take z ontologi Melissosa.
2
Eleatyzm w oczach Plato-
na i jego nastpcw jawi si jako poczenie dialektyki Zenona, ktr
rozwinli megarejczycy, oraz ontologii Melissosa, ktry twierdzi, e
wszystko (jako cao) jest jednym. Nie mona wszake tak rozumia-
nego eleatyzmu wiza z oryginaln i rozwijan przez samego Platona
koncepcj Parmenidesa, ktrego droga prawdy wyznacza waciwy
trakt filozoficznego namysu. Mona wic powiedzie, e to wanie
dialektyka Zenona z Elei i ontologia Melissosa rozwijane przez mega-
rejczykw, a dodatkowo wzmocnione sofistyk przede wszystkim

1
Paradoksy megarejskie w wietle argumentw eleackich analizuje S.C. Wheeler III,
ktry jednak w wielu miejscach idzie zbyt daleko, rozpoznajc rdo tej dialektyki
u samego Parmenidesa. Z drugiej strony nie dostrzega on w ogle etycznego wymia-
ru owych argumentw, ktre odnale mona we wczesnej fazie rozwoju tej szkoy.
Zob. S.C. Wheeler III: Megarian Paradoxes as Eleatic Arguments. American Phi-
losophical Quarterly 1983, vol. 20, s. 287-295.
2
Wiele zreszt powanych racji przemawia za tym, e cay Parmenides (albo przy-
najmniej caa jego pierwsza cz) by skierowany przeciw megarejskiej logice i
ontologii G. Reale: Historia filozofii staroytnej. Prze. E. I. Zieliski, t. III, Lublin
1999, s. 94.

155
Protagorasa i Gorgiasza stanowiy obiekt krytycznych opinii Platona i
Arystotelesa, a za ich porednictwem rwnie innych mylicieli.
1

Mona zatem wyrni cztery modelowe stanowiska w relacji dob-
ra i jednoci:
Dobro jest jedno (scil. czym jednym). Stanowisko takie moe by
przypisane Parmenidesowi, Sokratesowi, a take analizowanemu wy-
ej Euklidesowi z Megary. Odrzucona zostaje tu teza: dobro jest wie-
loci, ewentualnie: dbr jest wiele).
Jedno jest dobrem (scil. Dobro jest Jednem) konsekwencja onto-
logii monistycznej rytu Melissosowego (wszystko jest jednem); ne-
gacj tego stanowisko przeprowadza szczegowo Platon m. in. w
Parmenidesie, Teajtecie i Soficie.
Dobro = Jedno. Jedno-Dobro jako zasada arch wszelkiej byto-
woci. Jest to stanowisko Platona w agrapha dogmata; poziom meta-
ontologiczny.
Nie ma dobra jednego i bezwzgldnego (nie ma bowiem prawdy
bezwzgldnej). Pogld taki wie si ze stanowiskiem sofistw (Pro-
tagoras, Gorgiasz).
Pierwsze wymienione wyej stanowisko zostao ju przedstawione
na przykadzie pogldw Euklidesa z Megary. Warto zatem pokrtce
przyjrze si krytyce stanowiska drugiego. Analizujc t Ksenofane-
sowo-Melissosow w swoim rodowodzie tez, warto przyjrze si
bliej dialogowi Teajtet, ktry prezentuje t posta filozofii eleackiej,
ktra poddana zostanie krytyce. Gosi ona e wszystko (o a) jako
cao jest nieruchome (al) i wszystko jest jednym (s).
2

Platon ma wiadomo faktu, e nie jest to oryginalne stanowisko
Parmenidesa, mwi bowiem, e stanowisko takie gosz Melissoso-
wie i Parmenidesowie (sl | l). Mona wic
przypuszcza, e pogld taki charakterystyczny jest dla mylicieli,
ktrzy nawizuj do eleatw i jak si okazuje znieksztacaj ory-
ginaln myl samego Parmenidesa. Uzasadnienie tezy: Wszystko jest

1
Powyszy fragment dotyczcy filozofii megarejskiej jest powtrzeniem moich
analiz zawartych w ksice Prawda i mniemania. Studium filozofii Parmenidesa z
Elei, Katowice 2004.
2
Platon: Teajtet, 180 e.

156
jednym, ktre podaje Platon, potwierdza to przypuszczenie i pozwala
zidentyfikowa bezporednio tego, kto zainicjowa taki sposb myle-
nia. Platon pisze:
[...] s a s| | s .o s . . s o s
i.
[...] wszystko jest jednym i stoi na miejscu samo w sobie, bo nie
ma miejsca, w ktrym by si porusza mogo.
1

Nietrudno rozpozna, e jest to sposb argumentacji Melissosa,
ktry twierdzi, e jest tylko jeden byt nieograniczony pod wzgldem
wielkoci, ktry nie moe si porusza, poniewa
nie ma gdzie, skoro jest nieograniczony;
niebytu (prni) nie ma, nie ma wic w czym si porusza.
2

Tez, e wszystko jest jednym i nieruchomym, naley wiza
wanie z Melissosem i jego nastpcami, a nie z samym Parmenide-
sem, co zreszt kilka wierszy dalej Platon podkrela:
Melissosa i tam innych, ktrzy mwi, e wszystko jest jednym i
staym, wstyd mi, aby nasze rozwaania nie wypady grubo i niez-
grabnie, ale mniej si ich wstydz ni Parmenidesa, ktry jest jeden.
Parmenides mi wyglda tak, jak to Homer powiada: czcigodny i gro-
ny zarazem.
3

Podobnie sprawa przedstawia si w dialogu Parmenides, w ktrym
analizowane s rne hipotezy, ktre sprowadzaj si do rozpatrywa-
nia dwch typw odniesie: o ` .o i o o , w wyniku czego
odrzucone zostaje orzekanie samoidentycznoci, natomiast zaakcep-
towana partycypacja i predykacja. Hipoteza I drugiej czci tego dia-
logu dotyczy pojmowania Jedna w odniesieniu do samego siebie i

1
Ibidem, 180 e.
2
Arystoteles w Fizyce przedstawia t argumentacj: s s | l
o o a al s .{ | a {, aa l (l) o, o s o
. o o. (Melissos doszed na tej podstawie do wniosku, e cao jest nieru-
choma, bo gdyby bya ruchoma, musiaaby istnie prnia, a prnia nie jest by-
tem.) Arystoteles: Fizyka, 213 b 13-14. Zob. take Idem: O powstawaniu i giniciu,
325 a.
3
s s | . a, i s so s o a, |o , o
o, |. , s o l. l s l, o .
{, |io s l a o Platon: Teajtet, 183 E. Prze. W. Witwicki.

157
konsekwencje, jakie z tego wynikaj. W konkluzji tej hipotezy pada
stwierdzenie, e
o s . s s . s
Jedno ani nie jest jednym, ani nie jest (czym).
A jeli tak, to
.` a o s . .s o .s s{ .s i
.s o.
Ani nazwy nie ma, ani wypowiedzi o nim, ani wiedzy, ani spostr-
zeenia, ani mniemania.
1

Krtko mwic, tak rozumiane Jedno jest niepoznawalne i niewy-
raalne. Platoska krytyka skierowana jest tu przede wszystkim w
stron eleackiego monizmu, ktry w sposb nieuprawniony zrwnuje
cao z Jednem i z nieskoczonoci, w rezultacie czego nie ma mo-
liwoci wypowiadania i poznawania. Bezporedni konsekwencj
takiego stanowiska jest potwierdzenie aporetycznoci tezy goszcej,
e Jedno jest dobrem.
Trzeba zatem wyranie odrni stanowisko samego Platona, na-
wizujce do Parmenidesa z Elei, ktre ukazane jest wprost choby w
ks. V Pastwa, od eleatyzmu, czyli wyrnionej przez twrc Aka-
demii wsplnoty filozoficznej (skupionej wok tezy s o a s) i
zwanej szko eleack, bd eleatyzmem. Wida nader wyranie, e
Platon, mylc o eleatyzmie, nie ma na myli samego Parmenidesa,
lecz tylko cisy monizm w wersji bliszej Ksenofanesowi, a przede
wszystkim Melissosowi. Zaznacza si zatem istotna rnica midzy
pogldami Parmenidesa oraz samego Platona a numerycznym moniz-
mem Melissosa, ktry moe uchodzi za twrc tego stanowiska, i
wanie ono staje si przedmiotem Platoskiej krytyki przeprowadzo-
nej m. in. w Teajtecie i Parmenidesie.
Trzeci z wyrnionych modeli utosamia Jedno z Dobrem. Jedno-
Dobro uznaje si jako zasad (arch) wszelkiej bytowoci. Mona w
tym przypadku mwi o poziomie metaontologicznym, czego dobrym
zobrazowaniem jest teoria principiw znana z Platoskich nauk niepi-
sanych. W celu zrozumienia statusu Jedna w agrapha dogmata warto

1
Platon: Parmenides, 142 A.

158
przywoa stosowny fragment Arystotelesowskiej Metafizyki 987 b
18-988 a 11:
Poniewa idee s przyczynami rzeczy, [Platon] sdzi, e elemen-
ty (i) idei s elementami wszystkich rzeczy. Jako materia
Wielkie i Mae byo zasadami idei, a jako istota Jedno (o ` .l o
s), bo z Wielkiego i Maego przez uczestnictwo w Jednie ukonstytu-
owane s liczby. Ale wanie Jedno jest istot (.l), nie za czym
innym, o czym mona orzeka, e jest jednym, w czym zgadza si z
pitagorejczykami; twierdzc za, e liczby s przyczynami substan-
cjalnymi innych rzeczy, rwnie si z nimi zgadza. W przeciwie-
stwie do nich jednak zamiast nieskoczonoci jako jednoci przyj
Diad, czyli nieskoczono z Wielkiego i Maego (o s a| .
al o so a ,, o ` a s a | .), to
by to ju jego wasny pogld. [...]. Jeli wic w odrnieniu od pita-
gorejczykw oddzieli w ten sposb Jedno i liczby od rzeczy [zmys-
owych] (a a a) oraz wprowadzi idee, to dlatego, e
zaj si badaniem definicji, dawniejsi bowiem myliciele nie znali
dialektyki. [...] Z tego jasno wynika , e wyrnia dwie przyczyny:
istotow (to, czym co jest - . l s) i materialn ( a ,
.), idee s bowiem przyczynami istotowymi wszystkich innych
rzeczy, Jedno za istotow przyczyn idei (a a i . l s
i i a, i ` i o s).

Fragment ten wyranie ukazuje, e tak jak idee s istotami rzeczy,
tak Jedno jest przyczyn istotow idei. Nie trzeba dodawa, e nie ma
tu ladu monizmu numerycznego rytu Melissosowego. Kada idea jest
czym jednym stanowic istot rzeczy (ta pragmata, ta aistheta w
terminologii Stagiryty), co absolutnie nie wyklucza ich wieloci. Jest
te w tej wypowiedzi (w drugiej czci) co nowego ze wzgldu na
tradycj, a mianowicie principium bytowe o s. Czego w wietle po-
przednich analiz nie mona o nim powiedzie:
Jedno jest jednym; uyte w tej wypowiedzi liczebnikowe (nume-
ryczne) jeden (w narzdniku) wskazuje, e o Jednie mona by cokol-
wiek orzeka.
Jedno jest jednem; Jedno nie moe by nawet autopredykatem.
(Warto w tym miejscu zauway, e teza o niemoliwoci autopredy-

159
kacji Jedna opiera si na odrzuceniu tezy Jedno jest jednem, a nie
jak chc niektrzy Jedno jest jednym; to ostatnie twierdzenie w ad-
nym wypadku nie jest wyraeniem autopredykacji).
Oglnie rzecz biorc Jedno jest cakowicie niepredykatywne, o
nim samym nie mog nic powiedzie (co najwyej Jedno=Jedno), bo
mowa to orzekanie. Std jakakolwiek moliwo wypowiadania si o
nim musi odwoywa si do czego innego (drugie principium, to
czego jest istot - idee). I tylko z tej perspektywy Platon mwi o nim:
Dobro, Miara, Granica.
Czwarty model odrzuca Dobro (jedno) bezwzgldne, otwierajc
pole dla wszelkiego moliwego relatywizmu. To wanie sofici pier-
wsi w sposb zdecydowany podwaaj podstawowe zaoenia kon-
cepcji Parmenidesa, gdy odrzucaj pojcie obiektywnej i bezwzgld-
nej prawdy, wprowadzajc w to miejsce bd to prawd subiektywn,
bd te prawd rozumian tylko jako prawdziwo, czyli zgodno
sdu z faktami i zdarzeniami (zmysowo danymi), ktre stanowi pod-
staw moralnej oceny.
Z pogldami sofistw zwizana jest fundamentalna zmiana w spo-
sobie uprawiania filozofii. J. Gajda tak j charakteryzuje: Zasadniczy
przewrt, jaki dokona si w myli greckiej za spraw sofistw, poci-
ga za sob zmiany w treci kategorii: wiedza i umiejtno. Wraz ze
zmian przedmiotu poznania w teoriopoznawczym obszarze filozofii
w duej mierze traci racj bytu wiedza-episteme, pojmowana jako
wiedza o naturze-kosmosie, nie suca bezporedniemu zastosowaniu
w praktyce ludzkiej, natomiast coraz wikszego znaczenia nabiera
zaczyna umiejtno-techne, rozumiana ju jako wiedza o istocie ja-
kiego przedmiotu, majca na celu ludzki poytek i osigajca pen
doskonao dopiero przez zastosowanie w praktyce.
1
Warto pobie-
nie choby przyjrze si pogldom Protagorasa i Gorgiasza. Ten pier-
wszy twierdzi, e czowiek jest miar wszystkich rzeczy (a
a s a l), bdcych, jak s (o s o o

1
J. Gajda: Przedplatoskie koncepcje prawdy. Gorgiasz z Leontinoj. W: Prawda-
Jzyk-Szczcie. Studia z filozofii staroytnej. Red. J. Gajda, A. Orzechowski, D.
Dembiska-Siury. Wrocaw 1992, s. 6.

160
s), i nie-bdcych, jak nie s (o s , o o . s).
1
Nie
ma wic prawdy w ogle, prawdy bezwzgldnej, jest tylko moja
wzgldna prawda, ktra wyraa, jak rzeczy s dane, jak mi si przed-
stawiaj. Filozof z Abdery odwraca Parmenidesowy schemat prawda
mniemania; mniemania staj si prawd (wzgldn, zwielokrotnio-
n, zmienn, itd.), natomiast prawda myliciela z Elei (jedna, niez-
mienna, bezwzgldna prawda czegokolwiek) to nic innego jak czcze
mniemania, gdy takiej wiedzy posi nie sposb. Konsekwencj
tego odwrcenia jest to, e moe by wiele rnych, konkurencyjnych
wobec siebie prawd o czymkolwiek, trzeba si wic nauczy techniki
argumentacji, aby zyska przewag pewnego punktu widzenia (mojej
prawdy) nad innymi. Sam Protagoras, odrzuciwszy prawd bez-
wzgldn, sdzi, e nie chodzi o to, aby forsowa dowolne przekona-
nie, ale tylko takie, ktre jest bardziej korzystne spoecznie.
Tytu dziea Gorgiasza O niebycie, czyli o naturze (| . ,
o , | .), jest wyranym nawizaniem do tytuu dziea
Melissosa | . , | . o. Pierwsza teza gosi, e nic nie
jest prawd, to znaczy, e nie ma prawdy w takim sensie, w jakim o
niej mwi Parmenides. T bezwzgldn prawd odrzuca Gorgiasz,
podobnie jak to uczyni Protagoras. Teza druga, przekrelajc zwizek
midzy bytem i myleniem, chce uzasadni, e przedmioty mylenia
przynale wycznie do sfery ludzkiej. Gdyby nawet przyj jaki
byt, to i tak nie byby on poznawalny. Mamy tu wic do czynienia z
powtrzeniem tezy Protagorasa, e to czowiek jest miar bytu i
prawdy. Trzecia teza Gorgiasza dowodzi, e gdyby nawet co byo
poznawalne, to nie mona by tego przekaza innym. Gorgiasz roz-
dziela tym razem mylenie i wyraanie na dwie odrbne sfery, dziki
czemu jzyk zyskuje sw autonomi jako narzdzie perswazji. I w
tym punkcie Gorgiasz rwnie poda ladami Protagorasa. Owo ra-
dykalne oddzielenie bytu, mylenia (poznawania) i jzyka jest wic
ostatecznym odrzuceniem tez Parmenidesa, a zarazem uzasadnieniem
praktyki sofistycznej. Koncepcja Gorgiasza jest zdecydowan i rady-
kaln prb odwrcenia schematu dwch drg badania Parmenidesa.

1
Platon: Teajtet, 152 a; Sekst. Emp.: Adv. math., VII, 60.

161
W wietle przeprowadzonych wyej analiz o czterech modelach
stosunku dobra i jednoci mona powiedzie, e gwna o sporu za-
rwno w czasach antycznych, jak i dzi, przebiega pomidzy mode-
lami I (Dobro jest jedno) poziom ontologiczny i III (o ao = o
s - Dobro = Jedno) poziom metaontologiczny (principiw) z jednej
strony a IV, z drugiej. To ostatnie stanowisko dzisiaj jest do po-
wszechne, o czym wiadcz wypowiedzi filozofw postmodernistycz-
nych, np. Rortyego i Lyotarda. Model II (ao o s s) natomiast
oparty na skrajnym monizmie numerycznym Melissosa ju w czasach
staroytnych poddany zosta dewastacyjnej krytyce. Warto mie za-
tem na uwadze fakt, e rda dzisiejszych sporw ontologiczno-
aksjologicznych maj swoj dug antyczn tradycj.

LITERATURA:

GAJDA, J. (1992): Przedplatoskie koncepcje prawdy. Gorgiasz z
Leontinoj. W: Red. J. Gajda, A. Orzechowski, D. Dembiska-
Siury: Prawda-Jzyk-Szczcie. Studia z filozofii staroytnej.
Wrocaw.
KUBOK, D. (2004): Prawda i mniemania. Studium filozofii Parmeni-
desa z Elei, Katowice.
REALE, G. (1999): Historia filozofii staroytnej. Prze. E. I. Zieliski,
t. III. Lublin.
WHEELER, S.C. (1983): Megarian Paradoxes as Eleatic Argu-
ments. American Philosophical Quarterly, 1983, vol. 20, s. 287-
295.
162

KYNIZMUS: ETIKA BEZ MORLKY

Vladislav Suvk

Historici vedenia venovali starovekmu kynizmu v porovnan
s inmi mylienkovmi hnutiami vemi mlo pozornosti. V obdob
intenzvneho zujmu o antick myslenie (od pol. 19. st. po 70-te roky
20. st.) vznikla len jedna systematick tdia o kynikoch.
1
Preo bol
kynizmus tak mlo zaujmav pre histriu, ktor sa zaoberala asto
nenpadnmi zpletkami antickho myslenia? Preo sa ocitli kynici na
okraji zujmu historikov?
Takto poloen otzka naznauje odpove, ktor sa ponka ako
prv: Historikom spsoboval akosti samotn charakter kynizmu
nedokzali ho postihn teoretickmi prostriedkami. Kynizmus sa
npadne odlioval od filosofickch
2
kl, ktormi sa zaoberali, a od
interpretanch prstupov, ktor na nich uplatovali.
Z hadiska nho tania histrie vedenia tvoril kynizmus urit
protiklad voi hlavnm mylienkovm prdom antiky, t. j. voi plato-
nizmu a aristotelizmu. V kynickom hnut sme nedokzali identifiko-
va t as uenia, ktor by sme zaradili do oblasti vedenia, resp. do

1
Za prelomov prcu o starovekch kynikoch meme oznai knihu Donalda Dud-
leyho, A History of Cynicism (1937). Systematick zujem o kynizmus zaal a v
70-tych rokov 20. st. Medzi najvznamnejie interpretcie kynizmu patria: Lonce
Paquet, Les cyniques grecs (1975), Margarethe Billerbeck, Epiktet: Vom Kynismus
(1978) a Der Kyniker Demetrius (1979); H. Niehues-Prbsting, Der Kynismus der
Diogenes und der Begriff der Zynismus (1979); Marie Odile Goulet-Caz, LAscse
Cynique: Un commentaire de Diogene Larce VI. 70-71 (1986); M. Onfray, Cynis-
mes (1989); Aldo Brancacci, Oikeios logos (1990); Margarethe Billerbeck (Hrsg.),
Die Kyniker in der modernen Forschung (1992); Marie-Odile Goulet-Caz & Ri-
chard Goulet (ed.), Le Cynisme ancien et ses prolongements (1993); Robert Bracht
Branham & Marie Odile Goulet-Caz (eds.), The Cynics: The Cynic Movement in
Antiquity and its Legacy (1996).
2
Dvody netandardnho prepisovania grckeho slova filosofa s grafmou s
(filosofia, filosof, filosofick a alch odvodench slov) vysvetuje sta uve-
rejnen v asopise Filozofia, ro. 55, 2000, . 5, str. 395 n.

163
oblasti, ktor pre ns vedenie predstavovalo. Na druhej strane vie-
me, e starovek doxograf oznaovali kynizmus za jednu z hlavnch
filosofickch kl (knik arhsiw), z oho vyplva, e antick po-
jem vedenia sa odlioval od modernho.
1

alia dleit okolnos, ktor by sme nemali obchdza pri hod-
noten kynizmu, svis s jeho popularitou: V porovnan s inmi sokra-
tovskmi kolami psobilo kynick hnutie takmer poas celej antiky
a hlsili sa k nemu rznorod mylienkov a socilne prdy.
2

Preo antick doxografia prisdila kynizmu vznamn miesto me-
dzi kolami filosofie, zatia o modern historiografia nevie ako ho
filosoficky interpretova? Rozdiely v prstupoch k hodnoteniu kyniz-
mu v staroveku a v modernej dobe by mohli vyplva z rozdielneho
ponmania filosofickej innosti. Aj ke novovek myslenie nem jed-
notn charakter, predsa pripisuje filosofii v najirom zmysle teore-
tick charakter filosofovanie je v prvom rade vkonom ducha,
ktor vysuje do uritho sboru vedenia.
3
Meme nieo, o sa
redukuje na ivotn praktiky a postrda teoretick rmec, t. j. neusiluje
sa o zdvodnenie vlastnch postojov a ich obhajobu pred inmi, na-
zva filosofiou?

1
Neskor antick a byzantsk doxografia oznaovala kynizmus a na mal vnimky
za filosofick kolu rovnocenn ostatnm starovekm kolm. Por. napr. heslo
Knismw v lexikne Sda (Suidas, s. v. Knismw, k 2712: arsiw filosfn.)
alebo Diogenove ivotopisy (6.13.4; 6.87.5; 6.103.3 at.).
2
Diogens Laertsk hovor o kynikoch zrejme v opozcii voi inm doxografom
alebo kritikom kynizmu ako o osobitej kole, ktor sa ned redukova na svojrz-
ny ivotn tl (DL 6.103.3-4): ...poda naej mienky ich treba poklada za osobit-
n filosofick kolu (gkrnontw tn filosofan) a nielen za reprezentantov
uritho spsobu ivota (nstasin bo), ako to tvrdia niektor. Por. Diogenes
Laertius, 1925; Diogenes Laertios, 1954 (a na menie odchlky sa pridriavam
Oklovho prekladu z r. 1954).
3
Por. napr. Hegel, 1961, s. 102-103: O kynicch nelze poznamenat nic zvltnho,
protoe byli mlo filosoficky vzdlni a nepozvedli sv uen na rove vdeck
soustavy. () Vdeckou dleitost kynick kola nem; vyjaduje pouze vvojov
moment, k nmu muselo ve vdom obecn nutn dojt, toti to, e se vdom ve
sv jedinenosti muselo nutn pojmat jako svobodn a nezvisl na vnjch ped-
mtech a poitcch.

164
Z historickho hadiska ak ho uplatnme nielen na kynizmus, ale
aj na vlastn chpanie vedenia a jeho dejn by sme za touto otzkou
mohli hada Hegelovo vymedzenie dejn. Aj ke nie sme hegelovci,
musme uzna, e Hegelovo poatie filosofie a jej dejinnosti zsadne
ovplyvnilo spsoby interpretovania antickho myslenia a obzvl
kynizmu, s ktorm sa primrne spja ner biografie. Pred Hegelom
boli biografie vznamnch filosofov nezastupitenm svedectvom
o praktickom napan ich uenia. ivot sa ponmal ako nezastupite-
n skka filosofickej prpravy, resp. hodnota prpravy filosofa sa
posudzovala prve vo vzahu k ivotu. Pre Hegela sa stali biografie
zbytonosou, lebo jedinm dejinotvornm dielom filosofa s idey,
ktor formuluje, a skuton dejiny filosofie s dejinami ide.
1
Poda
Hegela patria ivoty filosofov nenvratne minulosti, iba ich diela pre-
vaj, lebo vypovedaj o univerzlnej povahe loveka. Jednotliv
ivoty s z hadiska Hegelovej koncepcie dejn pominutenm dopln-
kom ide na vvoji ide sa nepodieaj, take s v konenom d-
sledku marginlne.
2

Situcia sa zmenila a na konci 20. st., a to nielen vo vzahu ku
kynikom, ale aj v celkovom prstupe k antickmu mysleniu. Historici
sa zaali vnejie zaobera rozdielmi medzi starovekm
a novovekm vymedzovanm filosofie: Antick koncepcie sa ukzali
ovea irie ako modern zahali postoje, ktor modern myslenie
vyluovalo zo svojich ponman filosofovania.
3
Ako problematick sa
ukzal nielen status myslenia, ktor nedokeme posudzova krit-
riami inho myslenia, ale aj interpreta, ktor si tm, e kladie urit
otzky, u vopred odpoved a svoje predpoklady zaha do prce his-

1
V heidelberskom zpise vodu k Dejinm filosofie Hegel pe: Dejiny filosofie
nm predvdzaj galriu uachtilch duchov, ktor vaka smelosti svojho rozumu
prenikli do povahy vec, loveka i do povahy boej, odhalili nm hbku a dobyli nm
poklad najvyieho poznania. Na okraj tejto vety si Hegel pripsal poznmku: Ra
istej pravdy nie iny vonkajej skutonosti, ale vntorn sstredenos ducha.
Por. Hegel, 1952.
2
Hegel, 1959, s. 28.
3
Spomeme napr. Isokrata, ktorho oznaujeme nlepkou renk, ale on sm sa
pokladal za uitea filosofie a svoju rencku kolu chpal ako filosofick (naj-
m s ohadom na morlny postoj renka) por. Hel. 1-10; Nic. 1; Panath. 27; Bus.
23; Bus. 1; Bus. 49 at. (Isocrates, 1980).

165
torika. Problematickm sa ukzal status myslenia, ktor sprtomuje
histriu myslenia a zrove sa nedoke vymani z histrie, ktor
chce premyslie z historickho odstupu.
V predkladanej stati sa poksim predstavi kynizmus ako filoso-
fick hnutie, ktor zohralo dleit rolu vo vvoji antickho myslenia
s ohadom na rozdiely medzi starovekm chpanm kynizmu
a modernmi spsobmi interpretovania toho, o zaraujeme do dejn
vedenia.
Prv as state mapuje kynizmus ako kultrne hnutie, ktor sa vy-
myk modernm vymedzeniam filosofickej innosti. Kynizmus ne-
meme posudzova novovekmi kritriami u preto, lebo sa prelna
s literatrou, resp. s literrnymi nrami a fikciami, ktor vedome
vytvra. Koniec koncov podobn prstup by sme mohli uplatni aj
na interpretcie Platna alebo inch autort antickej filosofie.
1
Prob-
lmy modernch vkladov kynizmu vyplvaj (okrem inho)
z vldnucich kritri, ktor naho uplatuj. Jedna z kovch dife-
renci pouvanch pri sasnch interpretcich kynizmu je diferen-
cia teoretickho a praktickho, ktor poukazuje na absenciu teoretic-
kho rmca pri praktickom uskutoovan kynickho ivota. Ale
v prpade kynizmu je dvojznan: Na jednej strane sa nm zd, e
z hadiska rozdielu medzi teoretickm a praktickm chpanm filoso-
fovania by sme kynikov mohli zaradi k prdom, ktor pestuj prak-
tick postoje bez ohadu na filosofick obhajobu svojho ivotnho
tlu. Ale na druhej strane vidme, e kynick praktiky sa nezaobdu
bez uritch zdvodnen, lebo bez nich by nebol mon radiklny
postoj voi konvennej morlke, ktor je vchodiskom pre hadanie
kynickho spsobu ivota. Navye modern diferencia teoretickho
a praktickho by len ako hadala svoj predobraz v antickom mysle-
n, kde sa filosofovanie vdy uritm spsobom spjalo s otzkou, ako
mme vies svoje ivoty.
V druhej asti state sa budem zaobera ranou kynickou problema-
tizciou vzahu medzi etikou a morlkou. Pre modern myslenie je
takmer nepredstaviten etika, ktor by sa postavila mimo morlku

1
Platnove mylienkov postupy s zko zviazan s konkrtnym literrnym nrom,
ktor vedome pouva (por. napr. Nightingale, 1995).

166
nedvera a pobrenie, ktor vyvolal Nietzscheho koncept imoralizmu,
je dobrm prkladom tejto situcie. Pre kynikov je etika oisten
a oddelen od konvennej morlky nevyhnutnm predpokladom ivo-
ta, ktor vedie k slobode slova a konania.
akosti pri interpretcii kynickej etiky spsobuje predovetkm
modern vymedzenie morlky: Pre modernch mysliteov je oblas
morlky vchodiskovm priestorom definovania etiky. Prve v tomto
bode sa modern myslenie odliuje od starovekho: Starovek etika sa
v podstate nezaujmala o morlku pre kynikov bola dokonca zbyto-
nou a nerozumnou prekkou pre vedenie dobrho ivota.

1. Kynizmus ako kultrne hnutie

Zo tandardnch prehadov dejn antickho myslenia sa
o kynikoch vea nedozvieme. Aj rozsiahlejie vklady sa obmedzuj
na obasn odkazy alebo poznmky pod iarou. Preto bude uiton,
ke zaneme hrubm nrtom vvoja antickho kynizmu, ktor dopl-
nme o niekoko bodov dleitch pre n al vklad.
Poiatky kynizmu siahaj do 4. st. pr. Kr., do obdobia prechodu
grckych obc k novej socilno-politickej truktre presadzovanej
macednskou rou. Grcky svet sa radiklne men a vyaduje si nov
premyslenie miesta loveka v kosme. Takto charakteristika kynizmu
patr medzi tandardn.
1
Prepojenie kynizmu s nstupom helenistickej
epochy zdrazuje historiografia najm preto, lebo to vyhovuje jej
strategickmu vymedzeniu rozdielu medzi klasickou a helenistickou
dobou. Kynizmus zvyajne charakterizuje cez kritiku konvennch
zkonov obce. Ale ak sa pridrme tejto tandardnej charakteristiky,
musme sa pta aj na to, ak je opodstatnenie kynizmu v dobe, ke
tradin poleis zanikaj, a s nimi sa vytrca aj idel spravodlivosti
stelesnenej v zkonoch. Kynick mylienka kosmopolitizmu psob z
hadiska nastupujceho helenizmu ako predzves vekch kultrnych
premien, ale kynizmus sa ned redukova na postoj, v ktorom ide o
zavrhnutie zkonov obce. Kritika je negatvnou strnkou postoja, kto-

1
S podobnou charakteristikou nastupujcich helenistickch filosofickch kl sa
stretneme aj v prpade skepticizmu alebo epikureizmu.

167
r vysuje do innho ivotnho tlu. Z tohto jednoduchho dvodu
je charakteristika kynizmu ako mylienkovho hnutia obdobia pre-
chodu k novej epoche nedostaton. Starovek ponmal kynizmus
omnoho irie, a to v historickom aj filosofickom kontexte.
Poiatky kynizmu sa nedaj jednoznane zasadi do obdobia na-
stupujceho helenizmu. Kynizmus sa vymedzuje ako osobitn my-
lienkov hnutie pomerne neskoro a je vsledkom snahy doxografov
o hadanie zjednocujcich lni vo vvoji starovekch filosofi.
1
Ako
uvidme niie aj oznaenie Antisthena za zakladatea kynizmu je
vsledkom tejto snahy. Rovnako nepresvedivo psob obraz Diogena
ako hlavy kynickej koly, lebo zachovan sprvy o Diogenovom
psoben klad hlavn draz na jeho vyhranen individualizmus.
2

Histria kynizmu sa nemus odohrva iba v galrii obrazov (kde
kad obraz predstavuje historick udalos predznaujcu nasleduj-
cu udalos na jednosmernej asovej osi). Histria me by rovnako,
ak nie viac vzahom k tradcii, ktor si uritm spsobom privlas-
tujeme, a tm do nej vname urit zmysel z prtomnosti vykla-
dme to, o sprtomujeme v minulom. Histriu si privlastujeme,
lebo iadna udalos nie je historick, pokia si ju ako historick nevy-
lome. V tomto zmysle budeme hovori aj o histrii kynizmu ako
o pohybe, ktor sa uskutouje vo viacerch asovch osiach.
Najstarie sprvy referujce o pomenovan kynik, kynici (
Knikw, o Kniko) pochdzaj z pera doxografov rmskeho obdo-
bia, ktor toto meno pripisovali nasledovnkom Antisthena a Diogena
zo Sinpy. Radili k nim Kratta, Hipparchiu, jej brata Metrokla, Me-
nippa; neskr v Rme Dmtria, Oinomaa, Dmnakta a mnohch
alch. Doxografick zoznam kynikov je pomerne irok. Z hadiska
irieho vvoja antickho myslenia a uieho vvoja kynizmu me-

1
Tieto snahy dosveduj, e kynizmus nadobudol poas niekokch storo urit
vnos, a preto si zasli dobr rodokme.
2
Por. DL 6.22: Diogens uval kad miesto (tpow) na vetky veci (DL 6.22).
Jeden z vznamov dvojice slov tpow a topow, bez miesta, by mohol pouka-
zova na Diogenov vyhranen individualizmus.

168
me uvaova o dvoch hlavnch obdobiach.
1
Kad z tchto obdob je
charakteristick niem inm:
1. obdobie: Pre ran grcky kynizmus (4. 3. st. pr. Kr.) je pr-
znan intelektulna nezvislos a vyhranen individualizmus, ktor
sa prejavuje v etickch problematizcich ivota. Kynici sa nezdruo-
vali do kl, naopak kad kynik bol jedinenou osobnosou (aj vo
vzahu k inm kynikom) s otvorene kritickm postojom k mocenskm
intitcim. Nezvislos na inch hnutiach sa prejavovala nielen
v kynickej kritike filosofickch autort, ale aj v radiklnom uchopen
slobody rei a slobody konania, t. j. vo vyhranenej podobe vzahu
k inm aj k sebe sammu.
Doxografick tradcia menuje viacerch bezprostrednch nasle-
dovnkov Diogena a Kratta. Pripomeme aspo niektorch: Onsikri-
tos z Auginy (Onhskritow) a jeho dvaja synovia, Androsthens
(Androsynhw) a Filiskos (Filskow), al Onsikritos z Aiginy
(alebo z Astypalaje kormidelnk Alexandra Vekho na vprave do
Indie), alej Monimos zo Syrakz (Mnimow Sraksiow), Menan-
dros (Mnandrow, prezvan Drymos, Drmw, Dubov drevo),
Hgsias zo Sinpy (Hghsaw Sinpw, prezvan Kloios,
Kloiw, Ps obojok). Najvznamnejmi kynikmi po Diogenovi,
pokia ide o kynick spsob ivota, boli Krats Thbsky (Krthw
Yhbaow) a jeho druka Hipparchia (Ipparxa)
2
, s ktorou uzavrel
kynick manelstvo
3
(knogmia;
1
t. j. spali na verejnch miestach,

1
Por. Branham, Goulet-Caz, 1996, s. 5 n.
2
Krattova druka Hipparchia sa stala prvou znmou enou-filosofkou. Por. jej ivo-
topis u DL 9.96-97: Hipparchia sa zamilovala do Kratta a do jeho spsobu ivota
(podobne ako jej brat Metrokls). Rodiia jej brnili v tom, aby Kratta nasledovala
a prosili aj jeho, aby ju odvrtil od kynizmu; Krats robil vetko mon, ale ni ne-
pomhalo; jednho da pred u predstpil, rozopol si pl a plne nah povedal, e
toto je jej ench a toto jeho majetok, nech sa rozhodne, o chce Hipparchia sa
rozhodla pre kynick ivot, obliekla si star aty a sprevdzala Kratta. Hipparchia
sa tak stala praktizujcou kynikou prijala skromn spsob ivota v slade
s prirodzenosou. Spolu s Krattom sa oznaovali za spoluobanov Diogena (DL
6.93).
3
Por. DL 6.72 o Diogenovi, ktor predznail kynick spoluitie mua a eny: Vra-
vel, e eny by mali by spolon, a neuznvajc nijak manelstvo odporal, aby

169
spolone prichdzali na symposia, na ktor mali v tradinej polis pr-
stup iba mui, verejne obcovali at.; por. DL 6.97).
2

Nasledujce genercie kynikov vniesli do diogenovskho spsobu
ivota nov prvky. Medzi dleitch kynikov 3. st. pr. Kr. patrili napr.
Menippos z Gadr (Mnippow) a Bin z Borysthenu (Bn). Obidva-
ja zmiernili proklamovan prsnos, skromnos a nezvislos na von-
kajch okolnostiach (najm na vniach). Menippos napr. uil, e
ivot je divadeln hra, v ktorej kad hr urit rolu mdry lovek
mus vedie zahra vetky roly, t. j. prispsobi sa ivotnm okolnos-
tiam. Bin dajne povedal na adresu Skrata, e ak mohol vyui
Alkibiada a zachoval sa zdranlivo, bol hlupk, ak ho vak nemohol
vyui, tak nekonal ni neuveriten (DL 4.49). Menippa by sme
mohli oznai v porovnan s Diogenom a Krattom za umiernenho
kynika; Bina by sme mohli dokonca nazva hedonizujcim kyni-
kom.
Grcky duchovn svet v prvch desaroiach po Alexandrovej
smrti neovplyvoval platonizmus alebo aristotelizmus, ale kynick
nasledovnci Antisthena, megarsk nasledovnci Skrata a niektor (pre
ns takmer neznmi) demokritovci. Preto m iba mal historick
opodstatnenie oznaenie tohto obdobia ako post-aristotelovskho.
Spomeme aspo niekoko dleitch postv tejto doby, ktor boli
spriaznen s kynizmom:
Stilpn z Megr (okolo 380 300 pr. Kr.; por. DL 2.113), iak
Eukleida a tret scholarcha megarskej koly, sa dajne stkal s Dioge-
nom. Poas jeho vedenia bola kola (popri Isokratovej renckej kole)
najpopulrnejou v Grcku. Ovplyvnila hnutie eretrinov a ranch

kad sloil s tou enou, ktor sa mu d prehovori. Preto bol aj za to, aby deti boli
spolon. Hipparchia prakticky naplnila maximu, ktor hlsal dajne u Antisthe-
ns (DL 6.12), toti, e zdatnos mua a eny je rovnak por. Hipparchiinu disku-
siu s Theodrom (DL 6.98). Mylienku, e zdatnos mua a eny je rovnak obhaju-
je aj Platnov Skrats v Mennovi a v stave. Por. taktie postavu Aspasie ako
uiteky zdatnosti gorgiovskho typu v sokratovskch dialgoch (napr. Aischinov
dialg Aspasia alebo Platnov Menexnos).
1
Por. Clemens, Stromata 4.19.121-122.
2
6. kniha Diogenovch ivotopisov obsahuje ivoty Monima, Onsikrita, Kratta,
Metrokla, Hipparchie, Menippa a Menedema (DL 6.82-105; pozri Diogenes
Laertius, 1925; Diogenes Laertios, 1954).

170
stoikov (Zenn). Stilpnovi nasledovnci Skrata zsadne odmietali
Platnov chrismos, oddelenos ide od vnmatench vec (al
prklad paralelnho rozvinutia sokratovstva). Etiku rozvjali pod vply-
vom kynikov, aj ke Stilpnove chpanie zdatnosti ako pyia
nedospelo do takch extrmov ako u Diogena.
1

Takisto Pyrrhnov uite Anaxarchos z Abdr (asi 380-320 pr. Kr.)
spjal prvky kynizmu s demokritovskm atomizmom (nielen
v epistemolgii, ale aj v etike; por. DL 9.58); Anaxarchos bol duchov-
nm uiteom Alaxandra Vekho (i dokonca jeho dvornm filoso-
fom) a sprevdzal ho na vprave do zie (334 pr. Kr.).
2
Anaxarchos
bol dajne sarkastick a domav lovek ale tto charakteristika
by mohla poukazova na kynick praktiky skhsiw, lebo Anaxarchos
sa cviil v slobode rei (parrhsa), ktor bola dleitou kynickou
praktikou sebautvrania. Anaxarchos vraj dodval svojou utipanos-
ou odvahu Alexandrovi, ktor bol znmy tm, e vyadoval od svo-
jich poddanch bezhranin oddanos a prejavy cty (spsobom,
akm si uctievali vchodn nrody svojich bohov; por. Plut., Alex. 54;
Arr., An. 4.11.8). Anaxarcha preslvilo najm jeho pokojn prijatie
smrti
3
pre jeho prvetiv spsob ivota ho volali Blaenm (
daimonikw).
4
V staroveku sa dvala jeho smr do svislosti so
Skratovou a Anaxarchos sa stal prkladom filosofickho martra.
5

Aj Pyrrhn mal blzko (mono pod vplyvom megarskch) ku ky-
nickej oslave jednoduchho ivota dosveduj to niektor historky

1
Znma anekdota uvdza, e raz sa ho ktosi optal, i nieo nepostrda v batohu
z Megr odpovedal, e nepostrda ni z toho, o mu patr (lebo rozumnos a zdat-
nos sa nedaj strati); obdobu tohto prbehu spomna Diogens Laertsk 2.115.
2
V tejto svislosti je zaujmav jeho stretnutie s indickmi asktami, ktor sa pokali
oslobodi vlastn myse od vonkajieho sveta (por. Flintoff, 1980, s. 88-108). Ale
ovea priamoiarejia by mohla by nadvznos na niektor lnky Dmokritovho
uenia (skepticizmus vyplvajci z uenia o sekundrnych kvalitch).
3
Por. Diogenove hrzostran lenie smrti Anaxarcha; DL 9.59.
4
Anjarxow daimonikw filsofow; por. Athenaeus, Deipnosophistae 2,1
99.4 (ed. S.P. Peppink).
5
Por. Goulet, Queyrel, 1989, s. 188-191; Brunschwig, 1993, s. 59-88. Zlomky Ana-
xarcha in: H. Diels a W. Kranz: Die Fragmente der Vorsokratiker, Band II.. Berlin,
Weidemann 1952
6
( 59), s. 235-240.

171
u Diogena Laertskho (9.67-69). Sasn interpreti sa sce rozchdzaj
vo vklade Pyrrhnovho ciea (tlow)
1
, ale jeho iaci ns ubezpeuj,
e Pyrrhn sa usiloval o astn ivot bez ohadu na teoretick doktr-
ny. Vlastn uenie mu bolo spsobom ivota (gg
2
), preto od-
mietol vetky pekulatvne pzy, ktor sa nemu sta pevnm zkla-
dom pre vedenie naich ivotov.
3
Pyrrhnovci maj blzko ku kyni-
kom aj preto, lebo odmietaj dogmatick uenia svojich predchodcov
a vlastn ivoty utvraj nezvisle na teoretickch pekulcich (do-
konca aj skeptickch aspo v prpade Pyrrhna; por. zl 53, Caizzi
= Eusebius, Prep. Ev. 14.18.1-6).
Prznan pre tchto mysliteov konca klasickej doby bola kritika
schematickch podb platonizmu (ktor by sme mohli postavi do
blzkosti Platnovho strednho obdobia, v ktorom s idey poat ako
autopredikcie). Skeptici, megarsk sokratovci aj kynici mohli vo
svojej kritike nadviaza na starch sokratovcov dozvedme sa o
nich v narkach z pseudo-Platnovch Listov, ktor dosveduj cel
spoloenstv dobovej kritiky (por. Ep. 360c; por. taktie Athen.,
11.508 n., kde Theopompos han Platna za to, e jeho dialgy s
nepravdiv a nepotrebn, lebo vinu argumentov sformuloval u
Aristippos, Antisthens a Brysn).

1
Zo zachovanch antickch sprv by sme mohli usudzova, e Pyrrhn stotouje
tlow bu s odolnosou voi vniam (pyia) alebo s pokojnosou, umiernenos-
ou a vdnosou (prathw) por. DL 9.107-108. Timn a Ainesidmos si vraj
mysleli, e cieom skeptickho ivota je pox, za ktorou nasleduje ako tie pokoj-
nos, ale boli aj tak referuje Diogens ktor si mysleli, e cieom skeptickho
ivota je odolnos voi vniam (DL 9.108).
2
Skeptik neme ma uenie (dgmata), lebo ak by ho zaloil hoci na nepatrnch
zkladoch, spreneveril by sa skeptickej pozcii a dostal by sa na pdu dogmatizmu
pyrrhonovci preto hovoria v svislosti s Pyrrhnovm psobenm o spsobe ivota
(gg), a nie o uen (por. Sextus Empiricus, PH 1.16). Skeptik sa neme do-
konca ani nazva skeptikom, resp. pyrrhonovec pyrrhonovcom: Theodosios (2. st.)
hovor vo svojich Skeptickch kapitolch, e nikdy nememe vnikn do Pyrrh-
novej mysle a urobi si o nej urit predstavu, take by sme nemali seba nazva
pyrrhonistami (zl. 41 z DL 9.70 por. Suidas, s. v. Prrnioi, p 3241).
3
Timn hovor v tejto svislosti o nepredstavitenom pokoji (por. DL 9.64; 61A-D z
DL 9.65; Sext. Emp., AM 2.1 a 1.305).

172
Najv vplyv prvej genercie kynikov sa prejavuje u zakladatea
stoicizmu Zenna z Kitia, ktor zrejme v kynickom duchu rozvinul
svoju predstavu o spoloenstve mudrcov, ale zrove sa oddelil od
etickch nzorov kynikov v bode, ktor sa dotkal povahy indiferent-
nch vec.
1
Zenn pokladal sm seba za sokratovskho myslitea
2

a viacer body etiky rozvjal ako sokratovsk maximy, aj ke u
nemaj povahu elenktickho skmania, ale systematickej (dogmatic-
kej) nuky. Zrejme pod vplyvom Diogena a Kratta napsal Politeiu
3
,
v ktorej zruil vinu obianskych intitcii v mene dobrho spolui-
tia mdrych (por. DL 6.33-6.34), ako napr. chrmy a sdy, gymnzia
(konvenn formy vzdelania
4
), manelstvo
5
, peniaze at.
6
Poda do-
xografov Zenn nasledoval kynikov v mnohch oblastiach, ale odmie-
tol ich nehanebnos (nadia, Knik naisxnta; DL 7.2), t. j.

1
K otzke vplyvu kynizmu na stoicizmus pozri Kala, 2002, s. 405-430.
2
Poda legendy si Zenn pretal v mladosti 2. knihu Xenofntovch Spomienok na
Skrata a rozhodol sa, e sa bude zaobera u iba filosofiou. Svoj sub dodral, odi-
iel z rodnho ostrova, aby sa usadil v Skratovom rodisku (DL 7.2). Zenn mal
vestrann vzdelanie (por. SVF 1.1 z DL); hovorieval, e je lepie, ak sa nm pokz-
nu nohy, ako ke sa pomykne jazyk (DL 7.26 = SVF 1.329). Medzi inmi udria-
val blzke vzahy aj s megarskmi sokratovcami, s Diodorom Kronom, Filnom a
Stilpnom, ktor sa orientovali na logick skmania, ale najviac asu strvil u kynika
Kratta, lebo si myslel, e on m najbliie k Skratovmu ueniu.
3
Nepochybne ide o ran Zennov spis a je dos mon, e ho napsal ete v asoch,
ke sa schdzal s kynikmi (SVF 1.2). Zennovu Politeiu mali riadi mdri (slobod-
n) mui preniknut Ertom (sokratovsko-kynick motv, lebo Ers je bohom pria-
testva; SVF 1.263), o viedlo neskorch stoikov k znanej nevli, i dokonca k
presvedeniu, e toto dielo pripisovan Zennovi je podvrhnut (SVF I.252). Ale
star stoici (Chrysippos) zastvali vemi podobn nzory ako Zenn, take sa pri-
hlsili k Zennovej predstave kosmickej obce. Vetci zdatn s si navzjom priate-
mi (SVF 1.223); vetci zle konajci s si navzjom nepriatemi a cudzincami (SVF
1.228).
4
Tradin vchovu odsdil Zenn asi preto, lebo ns nevedie k zdatnosti i zdatne
znamen i poda prirodzenosti (por. SVF 1.179 z DL).
5
eny s spolon (podobne ako u Diogena), no pravdepodobne nie bez shlasu
(SVF 1.269). Postoj k tradinej sexulnej morlke por. Sext. Emp., PH 3.200: ky-
nici a ran stoici tvrdia, e obcovanie medzi mumi je indiferentn.
6
Por. SVF 1.259, 1.267, 1.269; SVF 3.744-745. Por. Schofield, 1991, 1. kap.
o Zennovej Politeie (tento titul by sme mohli preloi spojenm Obec mdrych)
a o jej kynickch zkladoch.

173
kynick praktiky skhsiw.
1
Mylienkovm krokom oddeujcim Ze-
nna od kynikov mohlo by jeho uenie o vlastnch povinnostiach
2
,
resp. jeho prepojenie etiky s fyzikou (por. SVF 1.45 z Cicerona a z
DL).
3

Najznmejia polemika medzi ranmi stoikmi sa tka statusu indi-
ferentnch vec a poukazuje priamo na kynicko-sokratovsk pozadie
celej diskusie. Indiferentn veci (napr. zdravie, ivot, smr, slva,
stras, slas, bohatstvo) nie s ani dobr (ako mdros, rozumnos,
spravodlivos, statonos) ani zl (ako nerozumnos, nespravodlivos,
nedisciplinovanos, zbabelos a kad chyba konania) poda Zenna
nie s v plnej zhode s prirodzenosou, ani proti nej, ale aj tak im
patr urit prirodzenos, lebo sa podieaj na celkovom poriadku
kosmu. Preto s medzi indiferentnmi vecami jedny uprednostniten
(prohgmna) a druh zavrhnuten (poprohgmna).
4
Ak chceme
by blaen, musme i tak, aby sme dosiahli pln zhodu s prirodze-
nm poriadkom lovek preto mus voli nielen medzi dobrm
a zlm konanm, ale aj medzi indiferentnmi vecami (SVF 1.192) v
tomto zmysle s indiferentn veci dleit pre morlne rozhodovanie
(SVF 1.194, 232).

1
Por. prbeh z Apuleia (Florida 14) o Zennovi, Krattovi a Hipparchii.
2
Povinnosti veci, ktor nie s ani dobr, ani zl, ale dvame im prednos alebo ich
zavrhujeme patria poda Zenna do prirodzenho poriadku; z toho vyplva nut-
nos skmania fyziky, ktor sa zaober povahou prirodzenosti. Rozchod s kynikmi
mohol spsobi prve tento bod uenia Por. Rist, 1998, s. 77-78 o dvodoch, pre
ktor sa Zenn roziiel s kynikmi: ...dvodem bylo vytvoen nauky, podle n
mnoh iny, kter nejsou samy o sob morln, mohou podporovat mravnost, za-
tmco mnoh jin mohou podporovat nemravnost, to jest nauky o nleitch
vcech, o vcech, jim mme dvat pednost nebo je odmtat.
3
Zenn sa mohol rozhodn pre fyziku pod vplyvom Xenokratovej Akadmie a
najm Polemona (por. DL 7.2 a SVF 1.198 z Cicerona). V ase, ke opustil Kratta,
mohol vypracova prv body uenia o oikeisis ().
4
Por. SVF 1.193, z Cicerona; DL 7.105. Zenn dokazoval svoje uenie aj logickou
cestou formuloval napr. sylogizmy typu: Nijak zlo neprina slvu, ale smr
prina slvu, smr preto nie je zlom (SVF 1.196).

174
Zenn namieril nuku o indiferentnch veciach proti svojmu uite-
ovi platonikovi Polemnovi
1
, ktor uil, e indiferentn veci sa po-
dieaj na dobre a zle, take zdravie je dobr a choroba zl, lebo ni
neme by viac alebo menej dobr. Polemon mohol dospie
k tomuto zveru cez rigorzne chpanie Platnovho Dobra.
2
Zenn
proti nemu namieta (SVF 1.220 z Cicerona), e ak by bola chudoba
zlom, nijak obrk by nemohol by blaen, aj keby bol mdry.
3

Diskusia o povahe indiferentnch vec nadviazala na star sokra-
tovsk paradox: Platnov Skrats asto dokazoval v ranch dial-
goch, e kritriom toho, o vina povauje za dobr, je uitonos
alebo kodlivos vec, akmi s napr. zdravie alebo choroba. Tieto
veci vak nie s ani skutonm dobrom ani zlom. Skuton dobro je
zviazan s praktickou rozumnosou so schopnosou rozumnho
rozhodovania. Zdatnos patr k dui, km choroba i slva k telu alebo
k oceovaniu inmi. Preto je staros o duu dleitejia pre astn
ivot ne okovek in (por. Euthyd. 280d-282d, Meno 87d-89a). Ak
stoja indiferentn veci (t. j. pre Skrata veci, ktor neprinleia k
dui) uprostred medzi dobrom a zlom, zle na tom, ako ich uvame
ak mdro, stan sa dobrom, ak nemdro, stan sa zlom. V tomto
zmysle je jedinm skutonm dobrom rozumnos (frnhsiw,). Zdat-
nos konania je neoddeliten od vedenia (por. Charm. 158e-159a).
Najradiklnejie rozvinuli tento motv kynici: Len zdatnosti s dob-
rom, len chyby s zlom, vetko ostatn je bez morlnej hodnoty
preto sa musme cvii v ahostajnosti k vetkmu, o nie je dobrom.
4

1
Polemn z Atn (Polmn) sa pripojil ku Xenokratovej Akadmii; okolo r. 315 pr.
Kr. zaujal post scholarcha; vo vlastnom uen dval prednos konaniu pred dialek-
tickm vcvikom. Za cie udskho konania dajne oznail ivot v slade so z-
konmi prirodzenosti (o navonok pripomna tak kynick, ako aj stoick idel ivo-
ta).
2
Por. napr. Platnovo podobenstvo slnka v 6. kn. stavy (Rep. 506d8-509c). Por.
taktie narku Alexidovej komdie Milkon (zl. 152, Kock) na Platnove Dobro:
Dobro je vade dobr.
3
Cicero k tomu dodva: Zenn mal odvahu nazva ho nielen blaenm, ale aj boha-
tm. (SVF 1.220).
4
Najznmejou kynickou praktikou asksis bola verejn masturbcia (xirorgn
= doslova pracova rukou; DL 6.46). Masturbcia, slo na verejnch miestach,
incest a mnoho alch zkazov zo strany konvennej morlky patria k indiferent-

175
Zennove uenie o indiferentnch veciach neprijali jeho iaci bez
vhrad. Proti Zennovi vystpil jeho iak Aristn z Chia, ktor od-
mietol tzu o uprednostovan vec bez morlnej hodnoty.
1
Indiferent-
n veci s jednoducho indiferentn hovor Aristn (SVF 1.361;
1.351). Neprijaten je poda neho aj Zennove uenie o rozhodovan,
lebo kad rozhodnutie mus vies dobro, jedin morlny cie (SVF
1.364; 1.365; 1.369). Len zdatn lovek sa rozhoduje dobre. Ak nm
napr. niekto hovor, aby sme chrnili svoje zdravie, vyhlasuje tm za
morlne dobro nieo, o nie je skutonm dobrom takto prkazy s
dobr nanajv pre mal deti, ktor sa ete nevedia rozhodova.
2

Aristn argumentuje ako vern stpenec kynizmu
3
o dosveduje
vek blzkos ranej stoickej pozcie ku kynizmu.
Vplyv kynizmu na myslenie 3 st. pr. Kr. sa prejavil nielen v etike
zdrazovanm skromnosti a prsnosti vo vzahu k sebe sammu, ale
aj v literatre. Pod vplyvom kynickch nrov psal napr. Pyrrhnov
nasledovnk Timn jeho Silloi (Posmeky i Hanopisy) nrovo
pripomnaj pardie, ktor skladali kynici od Kratta Thebskho po

nm veciam, ktor sa nijako nepodieaj na zdatnej innosti por. Philodemus, Sto.
Herc., Col. 10-11.
1
Aristn z ostrova Chios (Arstn Xow; pol. 3. st. pr. Kr.) bol znane nezvis-
lm filosofom najstarej Stoy, ktor sa teil v staroveku vekej obube. Patril k pr-
vm Zennovm iakom. Neskr sa stal jednm z najvznamnejch mysliteov
svojej doby (aj ke si niektor historici myslia, e jeho meno sa preslvilo najm
vaka polemike so Zennom). Odmietal vetky skmania fyziky a logiky a zaoberal
sa vlune etikou (SVF 1.351; 1.357). Sm seba povaoval za pokraovatea sokra-
tovskho praktickho filosofovania. V etickch nzoroch mal najbliie ku kynikom
(SVF 1.351; 1.133). Niektor sprvy tvrdia, e po Zennovej smrti zaloil vlastn
kolu za brnami Atn. Pravdepodobne bol autorom tzv. Xrai, o mohla by
zbierka morlnych anekdot, ak psali kynici. Por. DL 7.160-166. K Aristnovi po-
zri: zlomky v Arnimovej zbierke (SVF 1., s. 75-90).
2
Aj ke odlin vznam njdeme v zlomku 361: Veciam nedvame prednos pre ich
prirodzenos, ale poda okolnost a vo vzahu k inm veciam; napr. niekedy je pre
mdreho lepie by chor, ak m sli tyranovi (SVF 1.361). V takomto chpan sa
prejavuje skr Skratov apel na rozumnos rozhodovania ne kynick prsnos.
3
Pripisuje sa mu vak aj nzor, e skutone mdry me zati po omkovek (tm
sa dajne li od Pyrrhna, ktor zastva ovea prsnej nzor poznamenva Cice-
ro; SVF 1.369).

176
Menippa.
1
Vo veobecnosti vplyv kynickho psania na helenistick
literatru je vemi vrazn.
1. obdobie vo vvine antickho kynizmu sme datovali 4. 3. st. pr.
Kr.
2
Poas 2. a 1. st. pr. Kr. sa kynici vytratili zo zachovanch sprv.
Ak sa vytratili aj z antickch trhovsk, mohlo to svisie s premenou
spoloenstva, ktor ran kynici kritizovali a odmietali. Avak ako som
naznail vyie, kritick strnka kynickho uenia nevyjadrovala
cel kynick postoj, aj ke bola (aspo pre ranch kynikov) vchodi-
skom pre hadanie dobrho ivota. Za pravdepodobnejiu by sme
mohli povaova hypotzu, e kynici sa naalej pohybovali po grc-
kych, najm vchodnch mestch, ale nezachovali sa nm sprvy
o ich inoch.
3

2. obdobie: Nstupncke prdy ranho kynizmu njdeme od 1. st.
n. l. vo vetkch vch mestch rmskeho impria (Alexandria, Kon-
tantnopol, Antiochia, Rm, Jeruzalem). Pre rmskych nasledovnkov
Diogena bola prznan zaplen kritika prepychu, mocibanosti
a mrnomysenosti.
4
V imperilnych podobch kynizmu sa objavuje

1
Kynick psanie ovplyvnilo aj rmsku literatru, najm hnutie druhej sofistiky (L-
kianos, Din, Varro at.). Senecove Listy Luciliovi (Epistulae morales ad Lucilium)
vychdzaj literrnou formou z kynickej diatribe.
2
Posledn znmy kynik 1. obdobia bol Kerkidas z Megalopoly (alebo z Krty; por.
DL 6.76). Kynizmus sa v jeho myslen paradoxne nevyluoval s politickm psobe-
nm: Kerkidas vystriedal vetky politick funkcie; bol vojakom, politikom
aj zkonodarcom, o bolo pre diogenovsk typ kynika nezvyajn, i dokonca ne-
mysliten. Kerkidas m z tohto hadiska bliie k rmskym kynikom ne
k Diogenovi alebo Krattovi. Nov nasledovnci Diogena sa objavili na zaiatku
rmskeho cisrstva prv znmy kynik tohto obdobia bol Dmtrios z Tarsu (1. st.
n. l.). Seneka o om hovor ako o vnimonom renkovi a bystrom mysliteovi ( De
Vit. Beat. 25). Dmtrios psobil v Rme ako morlny uite zaplietol sa do poli-
tickch zpasov, ke kritizoval obhajcov aristokratizmu (Nero ho za to vyhostil z
Rma, neskr sa vrtil, ale za vldy Vespasian musel op ods do vyhnanstva; por.
Dio Cassius 65.13).
3
Por. Moles, 1983, s. 122.
4
V tomto obdob preberalo alebo opieralo sa o kynick mylienky toko rznorodch
mylienkovch a socilnych skupn, e to nem obdobu. Spomeme len niektor
osobnosti a skupiny: Filn Alexandrijsk, rmska aristokracia, ran kresania, cisr
Marcus Aurelius, cirkevn otcovia, mestsk chudoba, otroci, grcki sofisti rmskeho
obdobia, rmski moralisti a uitelia aristokratov, satirick spisovatelia (Lkianos)
at. Tento vpoet vyvolva otzku, kto je legitmnym nstupcom ranch kynikov,

177
aj jeden neoakvan prvok: Niektor kynici (Peregrinos, Dmnax)
psobiaci navonok v duchu ranho kynizmu (kazatelia, ktor ni
nepu) rozvinuli kolektvne praktiky, ktor by boli pre Diogena
alebo Kratta neprijaten.
1
Vaka tmto praktikm zskal rmsky
kynizmus znan popularitu medzi pospolitm udom a v niektorch
bodoch mal blzko aj k asketickm nboenskm prdom neskorej
antiky napr. ku kresanstvu.
2
Zd sa, e niektor kynici mali ambcie

resp. ako nadviazali tto myslitelia a cel skupiny na ran kynizmus? Ukazuje sa, e
rmsky kynizmus je vo vzahu k ranmu dedistvu vemi pecifick vyber si z
kynickho ivota to, o sa mu hod (ako to vidme napr. v prpade Peregrina, kto-
rho vykresuje Lkianos takmer ako priamy protiklad Dmnakta). Ale na druhej
strane by bolo v priamom rozpore s ranm kynickm idelom slobody, ak by sa rm-
ski kynici drali striktne uenia Diogena a Kratta.
1
Lkianos napr. hovor na adresu svojho uitea, e Dmnax prakticky uplatoval
zmiean kynizmus, ktor uctieval Skrata, obdivoval Diogena a miloval Aristip-
pa (Lucian, Demonax 62). Pripomeme, e Aristippos bol pre Diogena zlm nasle-
dovnkom Skrata a svoje chpanie astnho ivota zbavenho vn (pyia)
rozvjal zrejme v priamom protiklade k Aristippovmu ueniu; Diogens v pyia
nasledoval Antisthena, ktor mal vo zvyku hovori: Radej zoaliem, ako by som
mal prejavi rados (zl. 108 Caizzi). Dmonax sa v duchu svojej doby nechal inpi-
rova viacermi filosofiami najbliie mu bol Skrats (odmietal jeho irniu!), aj
ke poda zovajku a skromnho ivota pripomnal skr Diogena. Svojm ivotom
vak nevzbudzoval pohorenie ako prv kynici a nikto sa nad nm nepozastavoval
Lkianos dokonca hovor, e vychdzal s kadm lovekom (o je dos nekynick
najm vo vzahu k parrhsii; por. Lucian, Demonactis vita 5).
2
Peregrinos sa stal poda Lkiana predstavenm akhosi kresanskho spoloenstva.
Por. Lucianus, Pas. Pereg 11: Prve vtedy si osvojil t prapodivn mdros kres-
anov (...tn yamastn sofan tn Xristiann), ke sa v Palestne dostal
do styku s kazmi (tow rsin) a vykladami Psma (ka grammatsin). A o
z toho vzilo? Zakrtko sa z nich stali mal deti a z neho prorok (profthw), hlava
nboenskej obce (yiasrxhw) a nelnk zhromadenia (jnaggw) to vet-
ko sm v jednej osobe. Z knh jedny vykladal a objasoval a mnoho alch psal.
Dvali sa naho ako na boha, stal sa ich zkonodarcom (nomoyt) a na npisoch ho
oznaovali ako predstavenho lebo doteraz uctievaj toho vekho loveka, ktor
bol v Palestne pribit na kr za to, e uviedol do ivota tento nov kult. Z tejto
pase nie je plne jasn, o myslel Lkianos pod termnom kresania
(Xristiano) mohlo s o jednu z mnohch idovsko-kresanskch siekt tej doby.
Ale na druhej strane je zrejm, e medzi dobovm kynizmom a idovsko-
kresanskmi asketickmi sektami jestvovala vek blzkos najm pokia ide
o ivotn tl a vzah k rmskej majorite. Por. Bagnani, 1955, s. 110-112.

178
vytvori z kynickho ivota populrnu filosofiou.
1
V tomto aspekte
sa vzdialili mysleniu ranch kynikov, ktor odmietali akkovek inti-
tucionalizovanie kynickho ivotnho tlu. alia zvltnos rm-
skych kynikov sa prejavila v ich angaovanosti v politike poas
vldy Vespasiana, Nerona a Damitiana sa odohrali viacer politick
zpasy, do ktorch vstpili stoick a kynick mudrci.
Kynici v tomto obdob asto splvali so stoikmi. Niektor stoici
najm rmski sa dokonca oznaovali za kynikov. Epikttos napr.
opa poda Diogenovho vzoru ru teoretickho poznania, aby zalo-
il myslenie na praktickom konan. Jeho ivotnou zsadou bolo ky-
nick heslo: Trp a odriekaj sa! (nxo ka pxo).
2
Aj Marcus
Aurelius uvdza medzi tmi, ktor ho najviac ovplyvnili na jeho ceste
k filosofii, Diogena.
3

Kynizmus sa vrazne prejavoval v literrnom hnut druhej sofisti-
ky, z ktorho vzilo niekoko vznamnch kynickch pojednan.
Pripomeme si aspo niektor, aby sme si vytvorili predstavu
o dobovom chpan kynickho ivota. Pre ns s texty rmskych sofis-
tov okrem inho dleitm zdrojom sprv o kynickom hnut, pretoe
mnoh z nich bu priamo nadviazali na texty starch kynikov alebo
z nich preberaj jednotliv motvy.
Din Chrysostom poda vetkho nadviazal vo svojom psan
na Antisthenovo dielo.
4
Slvny Dinov spis Diogens alebo O tyranii
(Or. 6) dva do protikladu nebojcneho Diogena a zbabelho tyrana
text je vystavan na porovnvan (sgkrsiw) tchto dvoch typov
charakteru, aby zvraznil kynick spsob ivota, ktor jedin je hod-
n nasledovania.
5
Kynizmus je v Dinovom podan idealizovan.

1
Ambcie populariztorov kynizmu kritizovali niektor prvrenci kynizmu, napr.
Epikttos alebo Din. Por. Epict., Diss. 3.22.50; 4.8.5; Dio Chrysostom 32.9; 34.2;
Julian, Or. 7 a 9; Lucianus, Peregr.
2
Por. Dissertationum Epictetearum sive ab Arriano sive ab aliis digestarum fragmen-
ta (ed. H. Schenkl, Leipzig, Teubner, 1916), zl. 10.34.
3
Por. Med. 1.6: Diogens ma odviedol od malichernho pachtenia.
4
Modern historici charakterizuj Dina zvyajne ako filosofickho eklektika, ale
ako ukazuje analza Alda Brancacciho (In: Swain, 2000), Din je antisthenovskm
filosofom, ktor priamo rozvja antisthenovsk motvy.
5
Ku kynickm motvom v Dinovej tvorbe pozri Moles, 1978, s. 79-100.

179
Podobne ako Din aj Lkianos (potuln renk, sofista a satirick
spisovate) nadviazal na starie kynick nre. Oproti Dinovi je
omnoho kynickej, lebo plne vyuva kynick slobodu rei
(parrhsa). Pre Lkiana je kynizmus predovetkm demontrciou
slobody, ktor je v jeho vlastnej praxi satirickou kritikou (ako novou
podobou parrhsie) v tomto zmysle stavia individualistick etiku
starch kynikov proti kolektvnej praxi svojich kynickch sasn-
kov.
1
V satire Vpredaj ivotov (Bn Prsiw) napr. zosmieuje
rzne filosofick koly cez postavu Herma, ktor predvdza pred kup-
cov najvznamnejch predstaviteov filosofickch kl ako otrokov
a vyzva ich, aby si sami stanovili svoju praktick cenu. Najhorie
dopadne Diogens, aspo pokia ide o praktick cenu filosofa, ale
o ni lepie nedopadn ani Pythagoras a Chrysippos. Lkianos pred-
stavuje filosofiu ako nepraktick vec a jednotlivch filosofov zobrazu-
je ako arlatnov proti filosofii (podobne ako proti nboenskm
predsudkom a poverm) stavia zdrav rozum. Jeho kritika filosofie je
krsnym prkladom komickej kynickej masky (Parrhsidhw) v
kynickej parodickej literatre, ktor je neprosn k vetkm autoritm
vrtane autority otca kynikov Diogena.
al vznamn renk a platnsky filosof Maximos z Tyru, autor
populrno-filosofickch re (dialjiw), oslavuje kynick sebesta-
nos a nezvislos vo svojej 36. rei (E prohgomnow to
kniko bow), ktor vychdza z Dinovej rei (Dio Chrys., Or. 6).
Najskr porovnva zlat a elezn vek, potom ivot pln hrivch
radovnok a ivot striedmy, aby sa lepie ukzala blaenos kynick-
ho ivota (Or. 36.5). Maximos vyzdvihuje Diogenovu sebestanos a
nezvislos na spoloenskch konvencich. Z mylienkovho hadi-
ska je zaujmav, e chvlu Diogena vyjadruje negatvne, o vidme

1
Niehues-Prbsting (1979, s. 211 213) nznauje 3 stupne Lkianovho kynizmu: 1.
sklon k idealizcii kynizmu v spisoch ivot Dmonaktov (podobne v pseudo-
Lkianovom Kynikovi); 2. satira a kritika dobovch kynikov spisy
O Peregrinovom skone, Uteenci; 3. vyuvanie kynickch motvov v satirch
spisy Zeus prehdan, Podsvetn rozhovory, Downward journey. Prve tento 3. stu-
pe je najdleitej v Lkianovej tvorbe.

180
na pouitch spojeniach
1
: bez strachu z tyranov (o trannon
ddiw), bez obmedzenia zkonov (ox p nmo
kathnagkasmnow), bez politickch zvzkov (ox p
politaw sxolomnow) at. (Or. 36.5 b7 n. Hobein). Maximov
Diogens sa na jednej strane vysmieva uom, ktor s zaaen po-
vinnosami ako akm bremenom, ale zrove zdrazuje morlny
aspekt kynickho ivota (jedine zdatnos vedie k dobrmu ivotu)
podobne ako Skrats (36.6). Diogens je blaen preto, lebo je oslo-
boden od vn, nikto ho neme nikam vyhna (poliw), je bezdo-
movcom (oikow, nstiow), nem otrokov (dolow) a nevlastn
nijak majetok (ktmn).
2

S doxografickm vymedzenm kynizmu ako koly (arsiw) sa
spja niekoko otznikov. Predovetkm oznaenie Antisthena ako
zakladatea kynickej koly psob nevierohodne.
3
Ak porovnme star-
ie texty, v ktorch vystupuje sokratovec Antisthens
4
(Xenofnto-

1
Na tto skutonos upozoruje M. Billerbeck v stati The Ideal Cynic from Epicte-
tus to Julian, in: Branham, Goulet-Caz, 1996, s. 214.
2
Por. Epict., Diatr. 3.22.45; 3.22.47; 4.8.31. Vymenovan stavy s op vyjadren
negatvne (t. j. s pouitm alfa-privatva a- ).
3
Oznaenie Antisthena, Skratovho iaka (Antisynhw Skratikw), za zakla-
datea kynizmu je problematick. Doxografick sprvy maj zrejme kynick alebo
stoick pvod a ich elom bolo vylepi rodokme kynikov a stoikov. Poda
Diogena Laertskho zaloil Antisthens po Skratovej smrti kolu v gymnasiu Ky-
nosargs (DL 6.13). Doxografick tradcia je v tomto bode nepresn a historicky
nepravdepodobn najm pokia ide o sprvu, e Antisthens bol priamym Dioge-
novm uiteom (DL 6.21). Ale je mon, e okolo seba zoskupil mal skupinu po-
sluchov (por. DL 6.2), s ktorou viedol rozhovory (dilgto, DL 6.13 tzv. anti-
sthenovcov, o Antisynioi, zmieuje aj Aristotels; Met. 1043b).
4
O Antisthenovom priamoiarom nasledovan Skrata hovor Xenofn na viacerch
miestach (Xen., Symp. 4.57-64; 8.4-6; Mem. 3.11.17). Platn referuje, e Antisthe-
ns patril k najvernejm iakom Skrata, ktor boli so svojim uiteom v hodine
jeho smrti (Phaedo 59b). Tieto sprvy dosveduj mylienkov blzkos, ktor bola
medzi Antisthenom a Skratom. Platn vo Faidnovi zrove hovor (stami Faid-
na): Platn bol myslm chor (preto nebol so Skratom v poslednch hodinch).
Tto zvltna veta by mohla znamena v naom kontexte okrem inho aj to, e Pla-
tn nechce by takm pokraovateom Skrata ako ostatn sokratovci, ktorch
zmieuje. Literrne stvrnenie tejto situcie naznauje, e Platnov obraz Skrata sa

181
ve Spomienky na Skrata, Hostina
1
) alebo dochovan zlomky z jeho
spisov (Antisthenis fragmenta
2
), s neskormi textami, kde je zobraze-
n ako proto-kynik (Diogenove ivotopisy), spozorujeme vea npad-
nch rozdielov v tle, argumentcii aj v celkovom zameran jednotli-
vch skman.
3
Vetko nasveduje tomu, e legenda o Antisthenovom

odliuje od Antisthenovho alebo Aischinovho, t. j. od obrazov Skrata, ktor pova-
ovali antick autori za vern. Aischins poda starch doxografov dajne obdral
sokratovsk rozhovory priamo od Xanthippy (por. DL 2.60, ktor ich menuje); Sim-
plikios (In Cat. 208, 29) zmieuje in doxografick tradciu, poda ktorej Aischino-
ve dialgy napsal sm Skrats preto Aischins zaznamenal Skratove rei naj-
vernejie.
1
Modern bdatelia (Chappuis, Grote, Gomperz) upozoruj, e Antisthens
(Antisynhw Ayhnaow) mal k Skratovmu psobeniu ovea bliie ako Platn
bol asi o 15-20 rokov star ako Platn, teda poznal Skrata ovea dlhie a mnoh
problmy mohol chpa v irch svislostiach ako mlad Platn. Viacer sprvy
zdrazuj, e Antisthens prijmal Skratove uenie s nekritickm obdivom (por.
Xen., Symp. 4; DL 6.1 n.). Ako sokratovec maximlne vystupoval idel sfrsyn
zrejme proti Aristippovmu hedonizmu a dospel k maxime, e jedine zdatnos m-
e vies nae ivoty (por. zl. 70 Caizzi z DL 6.11): zdatnos sama sta na to, aby
sme ili blaene potrebujeme k tomu len kus sokratovskej sily (Skratik
sxw). Xenofntove spisy (Spomienky na Skrata, Apologia, Symposion, Oikono-
mikos) stoja historicky najbliie k Antisthenovmu psobeniu meme predpokla-
da, e Xenofn mal pri psan svojich sokratovskch spisov k dispozcii Antisthe-
nove dialgy. U Xenofnta (Symp. 4) je Antisthens vykreslen ako lovek, ktor si
so vetkho najviac cen slobodu, ktor je poat ako schopnos duevnho rozho-
dovania. V podobnom duchu bud obhajova slobodu kynici aj ke parrhsiu
v kynickom poat meme oznai za vyhranen podobu slobody slova, ktor Xe-
nofntov Antisthens nezmieuje.
2
Por. Caizzi, 1966, s. 29-59.
3
Ako prklad si meme uvies Antisthenove logick skmania, ktor maj sofistick
pozadie, ale nadvzuj aj na sokratovsk otzky ako ich poznme z dialgov ranho
Platna: Antisthens dokazoval, e spor (ntilgin) nie je mon (por. zl. 47-49
Caizzi = Ar., Met. 1024b26 n.; Alex. Aphrod., In Met. 1024b26, str. 434.25 n.; Ar.,
Top. 104b20 n.; DL 9.53; DL 3.35; Proclus, In Plat. Crat. c. 37). Antisthenove lo-
gick skmania mohli by zameran proti platnskej metafyzike. Znme s taktie
Antisthenove rtorick pojednania, ktor maj sokratovsk charakter (t. j. nenadv-
zuj len na sofistick tradciu). Por. zl. 51 Caizzi (= Porphyr., Schol. ad Hom. Od.
1.1), kde njdeme vklad Odysseovho prvlastku poltropow: Odysseova schop-
nos stka sa a vychdza s rznymi umi ako ju vyklad Antisthens m
blzko k sokratovskej mdrosti (mohli by sme ju prepoji aj so Skratovou ironickou

182
kynizme vznikala postupne zrejme v stoicko-kynickom prostred
1
,
z ktorho ju nekriticky prevzala aj neskoria rmska doxografia.
2
To
vak neznamen, e medzi Antisthenom a kynikmi nemohla vznikn
mylienkov spriaznenos, ktor nakoniec viedla k tomu, e Antisthe-
na si neskor kynici adoptovali, i presnejie kynizovali.
3
Aj
v tomto procese kynizovania meme vidie zvltny pohyb dejn,
ktor smeruje od prtomnosti k minulosti, a nie naopak. Pre kynikov je
Antisthens predovetkm vzorom filosofa, ktor sa zaobde bez teo-
retickch skman pri utvran ivota.
4

Ak sa pozrieme na korpus starovekch sprv, ktor zmieuj kyni-
kov a ich vplyv na alie filosofick a literrne koly, zistme, e ky-

charakteristikou Antisthena ako vynikajceho zvodcu v Xenofntovom Symposiu
4.64).
1
Uveme si charakteristick prklad. Mnoho totonch vrokov (pofygmata) sa
pripisuje kynikom aj Antisthenovi; napr. na otzku, i sa treba oeni, odpovedal
kynik Bin Ak sa oen so karedou, uval na seba trest, ak s krsavicou, bude ju
ma spolone s inmi (DL 4.48). Rovnak vrok uvdza DL v 6. knihe (6.3)
a pripisuje ho Antisthenovi.
2
Oznaenie Antisthena za zakladatea kynizmu by mohlo pochdza od stoikov, ktor
sa pokali dokza svoj sokratovsk rodokme. Posledn genercia stoikov ne-
pochybovala o tomto rodokmeni; por. napr. Epictetus, Diss. 1.17.12 n., ktor dva
do svislosti lniu Skrats Antisthens Diogens Krats Zenn. Ale u sa-
motn zmienka o tom, e Antisthens bol Diogenovm uiteom, je historicky po-
chybn; por. Marie Goulet-Caz, Kynismus. In: Der Neue Pauly, zv. 6 (1999), s.
970. Historici sa dodnes rozchdzaj vo vklade Antisthenovho vplyvu na kynikov:
Wilamowitz-Moellendorf (Platon, zv. II., s. 162164) napr. energicky odmieta le-
gendu o Antisthenovom kynizme (podobne Burkert, Field a al), ale prijma ju
Zeller (Die Philosophie der Griechen, s. 280-281) alebo Ueberweg (Grundriss der
Geschichte der Philosophie, s. 160).
3
Por. Dring (Diogenes und Antisthenes. In: Giannantoni, G. & et all. (ed.): La
tradizione socratica, s. 125150), ktor poukazuje na urit blzkos medzi Anti-
sthenom a Diogenom. Por. taktie McKirahan (The Socratic Origins of the Cynics
and the Cyrenaics. In: Socratic Movement, str. 367-391), ktor obhajuje helenistic-
k vklad Antisthena ako uitea kynikov. Pre ns je zaujmav okolnos, e naj-
starie sprvy nedvaj do priamej svislosti Diogena s Antisthenom, o by mohlo
poukazova k neskoriemu dtumu kynizovania Antisthena (por. Dudley, 1990, s.
15).
4
Ako je znme Antisthens dval prednos praktickmu nasledovaniu Skrata pred
teoretickmi pekulciami (por. napr. Xenofntovu Hostinu 3-4).

183
nizmus patril k najvplyvnejm prdom sokratiky.
1
Ku kynikom sa
hlsili bu priamo alebo sprostredkovane ran grcki a neskor rmski
stoici, spisovatelia a renci druhej sofistiky, rmski moralisti a kri-
tici neautonmnej morlky, politici aj cisri. Tto okolnos psob
zvltne, lebo kynizmus si nachdzal svojich priaznivcov
v protikladnch socilnych a mylienkovch spoloenstvch. Na jed-
nej strane tu bola mestsk chudoba, ktor navala kynickm kazate-
om zavrhujcim tbu po moci a bohatstve, a na strane druhej morl-
ni uitelia rmskych aristokratov, ktorch vychovvali v prsnom ky-
nickom duchu. Kynizmus alebo aspo niektor jeho prvky boli prija-
ten tak pre otrokov ako aj aristokratov, pre ranch kresanov aj kri-
tikov nboenstva, pre pohanskch filosofov aj cirkevnch Otcov, pre
satirickch spisovateov parodujcich politiku aj aktvnych politikov
a ich politick programy.
Kynizmus by sme mali chpa oproti inm sokratovskm ko-
lm, ktor svoje pozcie zdvodovali v rznych oblastiach vedenia
(logika, dialektika, etika) skr ako kultrne hnutie ne kolu.
Termn kola (arsiw) pochdza zrejme a z doxografickej trad-
cie. To vak vbec neznamen, e kynici nezastvali pevn etick
pozcie, resp. e by sme ich mali povaova len za radiklnych kriti-
kov konvennch intitci obce. K zvltnostiam kynickho hnutia
patrila (zrejme vedom) poiadavka nezdvodova vlastn postoje
vo filosofickch argumentcich, ale literrne kynick mylien-
ky boli sasou viacerch literrnych nrov, ktor kynici vytvorili a
rozvjali.
2
Kynizmus sa prejavoval od svojej ranej podoby predovet-

1
Giannantoni, 1990, zv. 2, oddiel V. (Antisthenis, Diogenis, Cratetis et Cynicorum
veterum reliquiae): Antisthenes Atheniensis. Diogenes Sinopeus. Onesicritus Asty-
palensis. Philiscus Aeginensis. Menander Cynicus. Hegesias Sinopeus. Monimus
Syracusanus. Crates Thebanus. Hipparchia Maronea. Metrocles Maroneus. Thrasyl-
lus Cynicus. Menedemus Cynicus. Zv. IV. obsahuje podrobn poznmky a komentr
k zlomkom starch kynikov.
2
Kynizmus ovplyvnil irok spektrum literrnych nrov, hlavne grcku a rmsku
pardiu (pardsai), satiru (Saturae Menippeae, Saturae Cynicae), diatribu
(diatrib) a ner kratch aforizmov (xrai). V prepojen kynickho spsobu
ivota na okraji spolonosti s hadanm adekvtneho literrneho vyjadrenia meme
vidie urit paralelu s modernm hnutm beatnikov alebo hippies.

184
km vo vyhranenom spsobe ivota, ktor vziiel z kritiky konvenci
a v tomto zmysle sa ned redukova ani na filosofiu ani na literat-
ru.
Najvie akosti pri tdiu kynizmu spsobuj pramene. Vetky
dochovan sprvy o kynikoch s neskorieho dta. Pochdzaj hlavne
z rmskeho obdobia, preto ostva problematick ich historick hod-
nota. Zachovan pramene s sporn z niekokch dvodov: 1. predo-
vetkm nm nie je nm jasn postoj kynikov k vlastnmu psaniu
(kynizmus vytvoril nre, ktor sauj interpretciu kynickch posto-
jov, napr. pardiu, diatribu alebo satiru); 2. nezachovali sa nm iadne
diela ranch kynikov; 3. viacer zachovan texty s neprav alebo
podvrhnut (napr. Diogenove a Krattove Listy, Diogenove Tragdie
1

at.); 4. viacer sprvy, ktor referuj o kynikoch, s voi kynikom
nepriatesk, a preto mu by skresujce (spomeme napr. epiku-
rovca Filodma z 1. st. pr. Kr. a niektorch Cirkevnch Otcov).
Najviac sprv o kynikoch sa zachovalo v Diogenovch intelektul-
nych ivotopisoch zo zaiatku 3. st. n. l. Pravdepodobne splietaj do-
hromady viacero zdrojov (starovek zbierky aforizmov). Referty
Diogena Laertskho si z tohto dvodu miestami protireia. Aj napriek
tomu ostva Diogens najdleitejm prameom nho tdia kyniz-
mu, lebo pri svojich kompilcich vyuval zrejme spisy ranch
kynikov.
2
alm dleitm zdrojom pre tdium kynizmu s texty
z pera spisovateov druhej sofistiky hlavne Lkiana a Dina.
Kynizmus nebol filosofickou kolou na spsob Akadmie alebo
Lykeionu. Nemal sdlo ani doktrnu a nikdy sa nezaoberal systematic-
km skmanm filosofickch problmov.
3
Doxografick literatra

1
Listy, ktor sa nm zachovali pod menami prvch kynikov, s s najvou pravde-
podobnosou neprav a vznikli a v obdob rmskeho cisrstva aj ke niektor
z nich mohli vznikn ovea skr (medzi 3. st. pr. Kr. a 2. st. n. l.), resp. mohli by
prepracovanm pvodnch listov. Listy s napsan v koin (v helenistickom dialek-
te) a ukazuj nm, ktor tmy zaujmali neskorch kynikov natoko, e ich spraco-
vali v anekdotch alebo diatribch. Por. Malherbe, 1977.
2
P or. Niehues-Prbsting, 1979, s. 27 n.
3
S menom Diogena sa spja sprva, e uval kad miesto (tpow) na vetky veci
(DL 6.22). V tomto zmysle by sme mohli poveda, e Diogens bol topow, bez
miesta, bez sdla. Sprvy o Kynosargu ako intitucionlnom sdle kynikov s

185
sa pokala napravi tento nedostatok rznymi prostriedkami. Ako
prklad si uveme etymolgiu slova kynik, ktor niektor doxografi
odvodzovali od gymnzia Kynosargs
1
poda legendy tu mal vyu-
ova Antisthens, prv pes.
2
O nieo presvedivejia je in etymo-
lgia, ktor odvodzuje slovo kynik od spsobu ivota: Diogena
(mono u Antisthena
3
) prirovnvali k psovi, pretoe jeho ivot sa
v niom neodlioval od ivota psa (knikw = ps od slova kn =
pes).
4

Kynizmus rozvinul viacer motvy sokratovskho myslenia. Cha-
rakteristick bol preho radikalizmus, ktor uplatnil na tradin sokra-
tovsk postoje (kritika konvennej morlky, irnia a nevedenie,
skromnos, striedmos a umiernenos):
5
Sokratovsk kritika konven-
nej morlky prerstla do plnho zavrhnutia spoloenskch noriem a

neskorieho dta vznikli pravdepodobne a v doxografickej spisbe (doxografi
usadili kynikov do Kynosargu, aby dodali kynizmu urit vnos). Kynosargs
bol vhodn pre tento el aj preto, lebo mal podobn etymolgiu ako obdobn koly
(Stoa, Akadmia) odvoden z nzvu miesta, ktor vznikol poda starch hrdinskch
mtov.
1
Kynosargs bolo cviisko vybudovan hne za athnskymi hradbami meno dosta-
lo poda psieho msa alebo bieleho psa (rchleho psa; kn rgw), ktor
vystupuje v prbehu o Dinovi a Hrakleovi. Pripomeme, e Hrakls sa stane
v rmci kynizmu legendrnym protokynikom. Z hadiska kynizmu ako hnutia bria-
ceho sa proti konvencim obce je zaujmav, e athnsky Kynosargs bol vyhraden
pre tch, ktor nemali ist krv, pre tzv. nyoi (bastardi), t. j. pre deti pochdza-
jce z nezkonnch zvzkov narodili sa otrokyniam, hetrm alebo cudzinkm,
ktor nemali athnsky pvod (por. Demosth. 23.213) takto neist pvod mal
napr. Antisthens s jeho pvodom sa spja viacero prhod kynickho charakteru
(por. DL 6.1; DL 6.4; DL 6.11; DL 6.12; por. DL 2.31).
2
Por. DL 6.13; Suidas, s. v. Antisynhw, a 2723.
3
Antisthens m v doxografii prvlastok plokn (= jednoducho pes, pln
pes; por. DL 6.13.5; Hesychius, De viris illustribus, zl. 7.140). Jedna zaujmav,
ale nejasn zmienka u Aristotela (Rhet. 1411a24) naznauje, e vraz Ps (
Kn) by mohol patri Antisthenovi (ktorho Aristotels viackrt zmieuje vo svo-
jich spisoch) alebo Diogenovi (ktorho vak nezmieuje ani raz).
4
Por. Metrod. 16; Polystr. 20 W.; Ph.1.352; Jos. Phlavius, AJ 6.13.6; Jul., Or. 6.187a.
Kynikov volali zjednoduene kn (pes); por. Philod., Sto. Herc. 339.8; Ar.,
Rhet. 1411a24; Plut. 2. 717c, Ath. 5.216b, Epigr. ap. DL 6.19.
5
K sokratovskm vchodiskm kynizmu pozri Luck, 1997, s. 1-34.

186
pravidiel. Sokratovsk irnia sa zmenila na sarkazmus a otvoren
vsmech najm voi tbe po blahobyte a tradovanej cte k rodovej
morlke. Z proklamovanej sokratovskej skromnosti sa stal prsny as-
ketizmus, ktor zakladal kynick ivotn tl.
1
Ak porovnme kynick
sokratovstvo s ostatnmi sokratovskmi hnutiami klasickej doby, do
popredia vystpi predovetkm jeho prsnos a nekonvennos. Prve
tieto dva atribty kynizmu mohli privies Platna poda neskorch
doxografov
2
k slvnemu prvlastku pre Diogena: alejci Skrats
(Skrthw mainmnow, DL 6.54).
Sokratovsk pvod kynizmu dokazovali doxografi odvolvanm sa
na Antisthena ako zakladatea kynickej koly
3
, o mali dostatone
preukza kov body jeho uenia: etickm cieom je ivot poda
zdatnosti (tlow nai t kat' rtn zn, DL 6.104); zdatnos je
sebestan pre astn ivot (atrkh d tn rtn prw
daimonan, DL 6.11); zdatnosti s nauiten (DL 6.10: didaktn
pdkn tn rtn); zdatnos je zbra, ktor nemono oda
(nafarton plon rt, Diocles ap. DL 6.12). Najslvnejia
a najviac citovan Antisthenova tza vyjadruje jeho postoj k vniam
v nadvznosti na chpanie zdatnost v konan, ktor s poda neho

1
Por. Symposium 174a (Aristodmos spomna, ako jednho da stretol Skrata obu-
tho a umytho, o bolo uho vemi zriedkav); Phaedrus 229a (Faidros vrav o
Skratovi, e chod stle bos).
2
Historick opodstatnenos tejto anekdoty je nejasn podobne ako v prpade Aristo-
telovho pouitia slova kn (Rhet. 1411a24).
3
V tejto svislosti je zhadn Aristotelovo pouitie slova kn na jednom mieste
Rtoriky (Rhet. 1411a24): Tto pas by mohla naznaova, e vraz Ps (
Kn) patril u Antisthenovi (ktorho Aristotels viackrt zmieuje vo svojich spi-
soch), prpadne Diogenovi (ktorho vak nezmieuje ani raz). Viacer bdatelia sa
domnievaj, ide o Diogena, ale pravdepodobnejie je, e Aristotels m na mysli
Antisthena. Ke toti Aristotels spomna Psa ako autora istej metafory, zrejme si
je ist, e jeho itatelia vedia, o koho ide (nezabdajme, e o Psovi hovor v pol.
4. st., ke je Diogens v Athnach viac-menej neznmy). Aristotels spomna Psa
hne za Kfisodotom, priom o niekoko strn vyie sa zmienil o prhode, v ktorej
Antisthens prirovnal Kfisodota zvanho chuduk ku kadidlu, pretoe spsobu-
je rados a vtedy, ke sa ma (Rhet. 1407a10). Preto je mon, e prvkrt bol
nazvan Psom Antisthens.

187
dostaton pre blaenos: Radej zoaliem, ako by som mal prejavi
rados (zl. 108 Caizzi).
1

Poda doxografov u Antisthens (t. j. dvno pred Diogenom) pos-
tavil proti sebe zdatn ivot a ivot poda zkonov (DL 6.11): mudrc
sa nebude riadi obecnmi zkonmi, ale zkonmi zdatnosti (tn
sofn o kat tow kimnow nmow politssyai, ll
kat tn tw rtw). Tento motv sa viae na znme tmy sokra-
tovskej literatry, ktor problematizuj otzku dobrho ivota
2
, ale
vrcholn podobu nadobudne a v helenistickch konceptoch mudrca.
Neskor doxografick vklady Antisthenovho uenia naznauj, e
viacer tmy sokratiky 4. st. pr. Kr. sa pretavili do helenistickej podo-
by, ktor sa zaala sptne prisudzova Antisthenovi, aby sa zdraznila
priama nadvznos kynikov/stoikov na Skrata. Ale draz na nadvz-
nos je v mnohch prpadoch pekulatvny, lebo helenistick myslenie
nadobda oproti klasickmu in charakter. U Skrata maj etick
otzky skr elenktick povahu, km v helenistickch etikch zaklada-
j vyhranen postoje (napr. otzka nauitenosti zdatnosti alebo status
indiferentnch vec).
Kynici boli znmi svojou priamoiarosou a primnosou preto
ich okolie vnmalo ako psov, ktor tekaj na vetkch bez rozdielu.
Pomenovanie kynikos nadobudlo v kynickej praxi vznam cvienia sa
v indiferentnosti voi morlnym a politickm zsadm obce.
3
Krit-

1
DL 6.3: lg t snxw manhn mllon syhn. Por. Sextus, Adv. math.
9.73; Aul. Gell., Noct. att. 9.5, 3; Antisthenes Socraticus (voluptatem): summum
malum dicit eius namque hoc verbum est: manhn mllon syhn; Clemens,
Strom. 2.20, 121, 1; Euseb. Praep. evang. 15.13, 7; Theodoret., Graec. aff. cur.
12.47.
2
Skrats ranho obdobia Platnovch dialgov stavia proti sebe ivot politick
a ivot filosofick (Gorgias), pre ktor sa rozhodol na prkaz boha (Apologia).
3
Z hadiska konvennej morlky je konanie kynika nehanebn. Z hadiska kynika je
nehanebnos, bezostynos (nadia, resp. Knik naisxnta) iba cvie-
nm sa v indiferentnosti veci a iny, ktor s tradine povaovan za hanebn, s
indiferentn vo vzahu k dobrmu ivotu (t. j. k ivotu poda kynickej prirodzenosti
a sokratovskej zdatnosti). Anaideia je postaven do priameho protikladu voi tradi-
nmu ostychu (adw), ktor bol dleitou sasou morlnej vchovy loveka
k cte a vnosti. Pre kynika je vetko prirodzen slobodn hanba patr do oblasti

188
riom dobrho ivota neme by rodov morlka, ale prirodzenos,
ktor poznvame intuitvne, lebo je vlastn vetkm zvieratm.
1
Ky-
nici ili z hadiska konvennej morlky nehanebnm ivotom, ale
ich zmerom nebola demontrcia nehanebnosti alebo provokcia
spoluobanov. Kynick ivot niesol v sebe siln pedagogick prvok,
ke poukazoval na to, e konvenn morlka nie je spravodliv tak,
ako si to sama o sebe mysl a zo svojho zkeho stanoviska posudzuje
vetko ostatn. Podobne sa staval Skrats k poiadavkm zvykovej
morlky, ke ntil autority vo vetkch dleitch oblastiach ivota,
aby preukzali morlnos svojich postojov: o m kona zbon,
ke nevie, o je zbonos, o m kona spravodliv, ke nevie, o je
spravodlivos, ako m kona odvny, ke nevie, o je v skutonosti
odvaha at.
Idelom kynickho ivota je sloboda zaloen na sebestanosti
(atrkia), ktor dosahujeme pomocou cvienia tela a due
(skhsiw). Poiadavka slobody rei (parrhsa) a slobody konania
(lyra) stavia kynika do priamej opozcie voi vetkm konven-
cim, pretoe duevn slobodu dosahujeme prve vo vzahu
k oslobodeniu sa od toho, o sa od ns oakva a vyaduje zvonka
(vchova, vzdelanie, zkony, tradcia, zvyk). To vak neznamen, e
kynik sa uzatvra do seba, aby konal slobodne. O kynickom postoji sa
dokonca ned uvaova ani z hadiska diferencie verejnho a sk-
romnho kynik nie je in v skrom a in na verejnosti. Radiklna
poiadavka slobody je vyjadren v Diogenovom ivotopise vetou (DL
6.22): pant tp xrto w pnta: kad miesto uval na vet-
ky veci, t. j. na vetko, o patr k ivotu bez ohadu na konvencie
nepotreboval dom na spanie, chrm na modlenie, divadlo na ritul,
gymnzium na cvienie a rozhovory s mladkmi. Diogens bol
topow, bez miesta, bez potreby intitucionalizova svoj ivotn

spoloenskch predsudkov, ktor s synonymom neslobody. Postoj kynika nie je
v konenom dsledku nehanebn, lebo sa stavia mimo diferenciu hanby a ne-
hanebnosti ale indiferentn.
1
Kynici poukazovali na to, o je v loveku ivone, zvieracie, a preto prirodzen
svojou povahou sme ivoni, preto sa musme ui sebestanosti od zvierat, nie od
ud (por. DL 6.22).

189
postoj tl ivota, ktor si zvolil. Spojenm tchto motvov vznik
kynick kosmopolitizmus. Pre kynika je politika za kadch okolnost
presadzovanm moci proti prirodzenosti loveka.

2. Diogens: etika bez morlky

Pomyselnm zakladateom kynizmu
1
bol skr Diogens zo Sinpy
(Diognhw Sinpw) ako Antisthens.
2
Je mlo pravdepodobn, e
by mal nejakho uitea
3
aj ke sa doxografick tradcia v tomto
bode rozchdza. Diogens Laertsk s odkazom na Theofrastov spis
pripomna v tejto svislosti zaujmav anekdotu, ktor naznauje ok-
rem inho kynick postoj k vzdelaniu (6.22): [Diogens] jednho da
uvidel prebehova my, ktor ani nehadala skru, ani sa nebla tmy
a netila po nejakej lahdke, a vtedy naiel liek na svoju biedu.
Diogens sa mohol pokojne ui od my nepotreboval mdrych
uiteov ako Antisthens (ktor sa uil najskr u sofistov a neskr
u Skrata), na to, aby sa nauil sebestanosti. Prav sebestanos sa
neme oprie o iadnu autoritu nepotrebuje preto inho uitea, ne
vlastn rozum.
Diogens sa stal vemi rchlo hlavnou postavou pedagogickej lite-
ratry (Eublos, Kleomens) a satirickch dialgov (Menippos, Bion),
t. j. nrov, ktor rozvinuli kynick spisovatelia, aby literrnou formou
demontrovali adekvtny, ie kynick postoj k ivotu.
4
Mono sa tak

1
Julian had korene kynizmu a v delfskom kulte, konkrtne v apollnskom prkaze
Poznaj sm seba! (Jul., Or. 6.8) chce tm zrejme zdrazni sokratovsk
charakter kynickho ivota.
2
K datovaniu Diogenovho psobenia pozri: Giannantoni, G.: Socratis et Socratico-
rum Reliquiae. zv. IV., str. 423-433; Dudley, D. R.: A History of Cynicism, str. 54-
55; Histad, R.: Cynic Hero and Cynic King: Studies in the Cynic Conception of
Man, str. 10-12.
3
Za Diogenovho uitea oznaovali doxografi hlavne Antisthena; por. napr. DL 6.21.
4
Monimos spolu s Krattom boli zrejme predchodcami kynickho nru, ktor sa
preslvil pod menom spodogloion (ner, ktor spja vne s komickm, pro-
zaick s poetickm, miea vedn s nevednm at.). Por. Demetrius, De Elocutione
170 o Monimovi: drobn arty (pagnia) mieal so skrytou vnosou.
Spodogloion sa rozvinul do menippovskej satiry, ktor patrila k najdleitejm
literrnym nrom helenizmu a ovplyvnila aj neskoriu satirick literatru (Varro,

190
udialo ete poas jeho ivota, t. j. pod jeho vlastnou riou
1
(aj ke je
viac pravdepodobn, e ni nepsal
2
). Vetky sprvy o Diogenovi s
poznaen tmito nrami. asom sa stal Diogens znmou
a pomerne rozrenou figrou antickej literatry podobne ako napr.
Aspsia v klasickej dobe alebo Xanthippa poas helenizmu.

Lkianos, Seneca, Petronius, Martianus Capella, Bothios a al). Strabn (16.2.29,
C 759) charakterizuje Menippovu spisbu ako mieanie vneho so smienym
a Menippa nazva vnym komikom ( spodogloiow rovnak titul zskali
jeho satiry). Varronove Menippovsk satiry (Saturae Menippeae) boli zrejme ver-
nm pretransformovanm menippovskho nru na rmske pomery (Varro parodoval
zvrtenos ivota Rimanov).
1
Najviac (vye 150 prbehov a anekdot) sa zachovalo u Diogena Laertia tieto spr-
vy vychdzaj z kynicko-stoickch textov a z orlnej tradcie, ktor sa viae ku ky-
nikom; s vak asto pochybn a nepresn. Por. Diogenes Laertios, 1954 (slovensk
preklad 6. knihy Diogenovch ivotopisov); Giannantoni, 1990, zv. II. (zbierka sta-
rovekch sprv o Diogenovi a podrobn komentr ku grckym textom, hlavne k
Diogenovi Laertiovi, Lukianovi a Dionovi Chrysostomovi); Paquet, 1988 (francz-
sky preklad grckych textov a komentr).
2
Niektor pramene hovoria, e Diogens nenapsal ni (podobne ako Skrats) to si
myslia dva helenistick pramene, ktor meme oznai za pomerne autoritatvne
(Sosikrats a Satyros); Satyros tvrd, e autorom tragdii pripisovanch Diogenovi
je Diogenov iak Filiskos z Aeginy (DL 6.80). alie dva pramene tvrdia, e Dioge-
ns psal. U Diogena Laertkho sa zachovali dva spisy Diogenovch diel: poda
prvho spisu napsal 13 dialgov a 7 listov (DL 6.80). Stin uvdza 12 spisov
(zrejme dialgov), priom 8 z nich sa odliuje od prvho spisu, ktor uvdza DL;
medzi spismi s aj listy a tzv. xrai (resp. pofygmata, zbierka krtkych vro-
kov, ktor vychdzali v zbierkach maxm, v tzv. gnmologai, a mali charakter
anekdot alebo aforizmov). Poda viacerch nznakov m tento spis stoick pvod
(por. DL 6.80). Je mon, e Diogens bol autorom minimlne jednho spisu, sta-
vy (Polita), aj ke Stin nepotvrdzuje tto domnienku. Mono napsal alebo
aspo inicioval vydanie prvch kynickch Cheriai a Listov. Listy, ktor sa nm za-
chovali pod Diogenovm menom, s vak s najvou pravdepodobnosou pseudo-
diogenovsk a vznikli a v obdob rmskeho cisrstva (aj ke niektor z nich mohli
vznikn ovea skr, medzi 3. st. pr. Kr. a 2. st. n. l., resp. mohli by prepracovanm
pvodnch listov). Autorov kynickch listov nepoznme, vieme vak, e boli
ovplyvnen stoicizmom a inmi dobovmi filosofiami. Kynick tragdie (Helena,
Hrakls, Mdeia, Oidips, Chrysippos) mali jedin cie: ukza, e tragickch hr-
dinov by nestretol neastn osud, ak by nasledovali kynick princpy ivota (por.
Snell, 1971, s. 254-258).

191
ivotopisn sprvy o Diogenovi sa nesnaia ani o svedectv ani
o skmania maj anekdotick charakter, t. j. s akousi satirickou
demontrciou kynickho ivota.
1
Vezmime si napr. prbeh o tom, ako
Diogena predali do otroctva (DL 6.30-32). Z tejto anekdoty sa do-
zvieme cez komick situcie o kynickom spsobe ivota, ktor spo-
va vo vyhranenom postoji k sebe sammu, ale nadobda aj vchovn
funkciu vo vzahu k ostatnm:
Menippos (Mnippow) pe vo svojom spise Predanie Diogena, e
bol zajat a predan, a ke sa ho ptali, o vie robi, povedal: Vld-
nu muom. A aj hlsateovi na drabe povedal: Vyhls, i niekto ne-
chce kpi pna. Ke mu zakzali sadn si, povedal: To na veci ni
nemen, ve aj ryby sa predvaj v akejkovek pozcii. Vravel, e sa
div, e pri kupovan hrnca alebo misky robme vek hrmot, ak vak
kupujeme loveka. uspokojujeme sa s tm, e sa na pozrieme. Xe-
niadovi, ktor si ho kpil, povedal, e ho mus poslcha, hoci je je-
ho otrokom. Lebo keby bol otrokom lekr alebo kormidelnk, tie by
ho bolo treba poslcha. Eublos vo svojom spise, ktor m nadpis
Predanie Diogena, pe, ako vychovval Xeniadovch synov. Ke
prebral s nimi ostatn disciplny, jazdil s nimi, strieal s nimi z luku a
z praku a vrhal otep. V palestre zakazoval trnerovi cvii ich tak,
aby sa stali zpasnkmi; chcel, aby sa cviili len kvli sile a dobrmu
zdraviu. [DL 6.31] Chlapci si pamtali mnoho pas z bsnikov a
spisovateov a aj zo spisov samho Diogena a Diogenes sm im robil
strun vahy, aby si ich mohli o najahie zapamta. Doma ich
uil, aby sa sami obsluhovali a uspokojovali sa s jednoduchou stra-
vou a s pitm vody. Dval ich ostriha dohola a vodil ich po cestch
bez akejkovek ozdoby, ahko obleench a bosch. Pritom museli
mla a pozorova len seba samch. Vodieval ich aj na poovaku.

1
V rovnakom duchu sa odvjaj ivotopisy alch kynikov, napr. Kratta, ktor je
s vekou pravdepodobnosou autorom prvch kynickch pardi. Poznme niekoko
spracovan Krattovho ivotnho prbehu podobne ako v Diogenovom prpade je
to ivot, ktor cez jednotliv epizdy pribliuje, preo sa stal Krats kynikom (por.
DL 6.86-93). Krats sa musel najsamprv vzda svojho majetku, aby sa mohol sta
astnm obrkom (Cicero, Mor. 226e). Bliie pozri Navia, 1996, s. 119-143;
Paquet, 1975 (reprint 1988), s. 103 n.

192
A tto chlapci zasa tie prejavovali starostlivos o Diogena a priho-
vrali sa za neho u rodiov.
Vetky ivotn prbehy Diogena s praktickmi ukkami kynic-
kho ivota, ktor vedie k maximlnej sebestanosti a nezvislosti na
udskch zkonoch. o znamen kynick sloboda konania a rei,
vysvetuje stredn ivotopisn prbeh, ktor referuje o tom, ako sa
stal Diogens psom (Diognhw kn). Najucelenejiu podobu tohto
prbehu njdeme v Diogenovch ivotopisoch (DL 6.20-21):
Diogenes pochdzal z mesta Sinpy a bol synom bankra Hikesia.
Diokles pe, e uiel do vyhnanstva, ke bol jeho otec poveren
sprvou ttnej banky a sfaloval peniaze (paraxarjantow t
nmisma). Eubulids vak vrav v spise O Diogenovi, e to urobil
sm Diogenes a e uiel do cudziny aj s otcom. Nech je to akoko-
vek, Diogenes sm pe vo svojom Pordalovi, e faloval peniaze
(paraxarjai t nmisma). Niektor autori tvrdia, e ke sa stal
dozornm radnkom, remeselnci ho nahovrali falova peniaze
(napisynai p tn txnitn) a on odiiel do Delf alebo na
Dlos, do Apollnovej vlasti, opta sa, i m urobi to, k omu ho
prve nahovrali. Vetiare mu dovolila zmenu ttneho poriadku
(t politikn nmisma)
1
, no on z neporozumenia sfaloval peniaze
a ke ho pri veci prichytili, bol poda jednch odsden do vyhnan-
stva, poda druhch sm uiel zo strachu pred trestom. Niektor vak
vravia, e faloval peniaze, ktor dostal od otca. Otec vraj umrel vo
vzen, Diogenes vak uiel. Ke priiel do Delf, ptal sa, nie i m

1
V tejto asti prbehu meme vidie paralelu medzi Diogenom a Skratom Platno-
vej Obrany: Diogens sa dal na falovanie (prenesene na kynick filosofovanie),
lebo poslchol delfsk prkaz. Podobne Skrats poslchne prkaz boha a vedie filo-
sofick rozhovory bude ich vies, aj ke mu to zake athnska obec (Ap. 32b-c),
lebo mdros boha je via ako udsk mdros (23a). Odline argumentuje Plat-
nov Skrats v dialgu Kritn, ke zdvoduje svoje presvedenie, e zkony (no-
moi) musme poslchnu aj ke si myslme, e s nespravodliv (50a n.), resp. e
princpy (logoi), ktorch sa drme poas ivota, musme dodriava aj v hraninch
situcich, lebo len vaka tomu sa nejak princpy stvaj ivotnmi princpmi. al-
ia paralela by sa dala vies medzi prbehom Diogena a stoika Zenna (delfsk or-
kulum), o by mohlo poukazova na kynicko-stoick pvod tejto prhody.

193
falova peniaze, ale akm spsobom by sa stal slvnym, a dostal
on odpove.
Centrlny motv, okolo ktorho sa to biografick sprva, vyjadru-
je spojenie falova platidlo, falova mince (paraxarttin
t nmisma).
1
Tmto vrazom bud neskor kynici definova svoju
filosofick pozciu
2
: Diogens v skutonosti nie je falovateom pea-
z
3
, ale uzkonench mravov (DL 6.71): Takto nzory hlsal a iny
prejavoval, vskutku faloval platidlo (ntw nmisma
paraxarttn), ke kldol men draz na predpisy zkonov
(tow kat nmon) ne na predpisy prirodzenosti (tow kat
fsin); vravel, e ije rovnakm spsobom ivota ako Hrakls
4
,
nedvajc niomu prednos pred slobodou (lyra).
5

1
Vraz nomisma (t nmisma) m dva vznamy minca aj (zauvan alebo
obecn) zvyk.
2
DL 6.20.; DL 6.56; Suidas, s. v. Diognhw, d 1141; Favorinus, De exilio 4, col. 3,
26-32; Schol. in Lucianum vit. auct. 7.
3
Prbeh o Diogenovom falovan peaz mohol vychdza z udalost, ktor sa odohra-
li v tomto historickom ase v Sinpe. A. A. Long (in: Branham, Goulet-Caz, 1996,
s. 45) pripomna archeologick nlezy falonch minc zo Sinpy z r. 350-340 pr.
Kr.: mince obsahuj aj meno radnka, ktor ich vydal je nm Hikesias (ktor je
pravdepodobne Diogenovm otcom; por. DL 6.20-21). Numizmatik C. T. Seltman,
ktor sa poksil interpretova archeologick nlezy, si mysl, e falon mince ne-
mali sli falovateovi na obohatenie, ale ich lohou bolo dosta z obehu in fa-
lon mince.
4
Hrakls stelesuje kynick idel slobody, lebo dospel k blaenmu ivotu svojim
hrdinskm silm Hrakls (podobne ako Thseus) zaujma v kynizme miesto pro-
to-kynika, resp. patrna kynikov je idelom skutonej skromnosti a nezvislosti
(por. napr. Lkianovho Kynika 13: ...Hrakls, najlep lovek medzi vetkmi
umi, bosk mu, ktor je prvom uznvan ako boh, bldil sem a tam v levej
koi na nahom tele a zaobiiel sa bez vaich potrieb...).
5
DL 6.71: toiata dilgto ka poin fanto, ntw nmisma
paraxarttn, mhdn ot tow kat nmon w tow kat fsin didow
tn atn xaraktra to bo lgn dijgin npr ka Hraklw,
mhdn lyraw prokrnn. Oklov preklad (Diogenes Laertios, 1954): Takto
uil a poda toho zjavne aj konal, premieajc mravy ako peniaze a kladc meniu
vhu na zkonit predpisy ako na zkony prirodzenosti. Vravel, e vedie ten ist
spsob ivota ako Hrakls, nedvajc niomu prednos pred slobodou.

194
Diogenovou hlavnou zbraou proti tlaku konvennej morlky je
prirodzenos, ktor je ak ju pochopme kynicky priamym protikla-
dom udskch konvenci, dohd a zkonov. Aj preto sa spja kynick
pojem prirodzenosti s odvahou a rozumnosou. Potrebujeme odvahu,
aby sme prirodzenos postavili proti zvykovej morlke, potrebujeme
rozum, aby sme svoje iadosti obmedzili na minimum, potrebujeme
rozum a odvahu, aby sme si udrali odstup od telesnch a duevnch
vn (por. DL 6.38.7): Vravieval, e proti osudu bojuje svojou od-
vahou, proti zkonom svojou prirodzenosou a proti vni svojm
rozumom.
Prirodzenos m v kynickch textoch viacero vznamov. Na jednej
strane k nej patr vetko, m ns obdarila prroda a o musme prija
tak ako je.
1
Preto nie je prirodzen ani postavenie v obci ani bohat-
stvo, ale schopnos zaobs sa bez spoloenstva (sebestanos). Na
druhej strane je prirodzenos miesto odporu proti pravidlm, ktor
vytvorila udsk spolonos.
2
Pretoe kad spoloenstvo narba
s inm pojmom prirodzenosti, nemme dvod preferova iadny
z nich.
3
Musme hada svoju prirodzenos mimo udsk spolonos
4
,
o vak neznamen, e sa pri svojom hadan vzdvame rozumnosti.
Rozum, o ktorom sme si trfalo mysleli, e nm pomohol vymani sa

1
Por. DL 6.65: Ke uvidel jednho da istho poentenho mladka, povedal mu:
Nehanb sa chcie by hor, ako je tvoja prirodzenos? Prroda a toti urobila
muom, ty sa vak silou-mocou chce sta enou. (...) Ke ktosi pohdal svojm ot-
com, povedal mu: Nehanb sa pohda tm, komu va za to, e me pohda?
2
Por. DL 6.69: Mal vo zvyku vetko robi na verejnosti, aj o sa tka jedla aj o sa
tka lsky, a pritom uvaoval takto: Ak nie je nemiestne jes, nie je nemiestne ani
jes na nmest. Jes vak nie je nemiestne, nie je teda nemiestne ani jes na nmest.
asto onanoval na verejnom mieste a pritom vravel: Bodaj by sa dal zahna hlad
tm, e by som si hladil brucho.
3
Por. DL 6.73: Nepokladal za nemiestne odnies nejak vec z chrmu alebo oksi
mso z niektorho ivocha. A prve tak nepokladal za bezbon in pova ud-
sk mso, ako je vraj zrejm zo zvykov cudzch nrodov. Vravel tie, e ak uvau-
jeme rozumne, zistme, e vetko je vo vetkom a prenik cez vetko. Lebo aj v
chlebe s ksky msa a aj v zelenine s ksky chleba, pretoe tieto ksky , ako aj
ksky ostatnch vec, vstupuj do vetkch vec cez aksi neviditen pry a vypa-
ruj sa, ako to vyhlasuje v Thyestovi, ak pravda, tragdie pochdzaj od neho...
4
Por. DL 6.34: Bos kral po snehu a konal in podobn veci, ako som to u uvie-
dol. Poksil sa jes aj surov mso, nemohol ho vak strvi.

195
z moci prrody, je pre Diogena jedin prostriedok sebapoznania, ktor
ns oslobodzuje od tlaku konvenci.
1
Ak by sme sa vyjadrili jazykom
5. st. pr. Kr., povedali by sme spolone s prvmi osvietencami, e
lovek vytvoril (alebo mticky vyjadren: dostal darom) rzne technai
na to, aby ovldol svoj ivot Diogens proti tejto oslave schopnost
loveka udomcni sa vo svete namieta, e len mloktor techn ns
nau ako ovldnu svoj vlastn ivot.
2
V tomto zmysle sa hlsi
k Skratovmu odkazu, ako ho poznme z Xenofntovch Spomienok
(Mem. 1.1.12 n.):
[Skrats] nikdy nehovoril o prirodzenej povahe vetkch vec
(od gr pr tw tn pntn fsw) tak, ako o nej hovor
vina ostatnch vzdelancov, toti e by premal, ako sa to m
s tm, omu hovoria kosmos (dilgto skopn pw
kalomnow p tn sofistn ksmow xi), a akmi zkonmi
sa riadia nebesk kazy; naopak vyhlasoval za mrnomysench

1
DL 6.24: Vravieval tie, e vdy, ke vid kormidelnkov, lekrov a filosofov, mysl
si, e lovek je najrozumnej zo vetkch ivochov; ke vak naopak vid vykla-
daov snov a vetcov, ako aj tch, ktor im venuj pozornos alebo tch, ktor sa
nafukuj pre slvu a bohatstvo, myslia si, e nijak ivoch nie je tak hlpy ako
lovek. Ustavine opakoval, e pre ivot sa treba vyzbroji alebo rozumom alebo
povrazom.
2
Pre Diogena s zrejme takmito umeniami dobrho ivota napr. lekrstvo ale-
bo filosofia (asto sa v kynickch textoch spomnaj veda seba), lebo svojim zame-
ranm s to umenia dobrho ivota. Ale nemyslel tm samozrejme kad filosofiu
alebo lekrstvo. Por. DL 6.27: Divil sa filosofom, e sce ptraj po Odysseovch
zlch, nepoznaj vak svoje. Prve tak sa divil, e hudobnci vedia zladi struny na
lre, nevedia vak zladi svoje duevn dispozcie; e matematici sce pozeraj na
slnko a mesiac, nevidia vak veci, ktor maj pod nohami; e renci ved horliv
rei o spravodlivosti, e vak nevedia spravodlivo kona. Divil sa tie, e lakomci
sce hanobia vo svojich reiach peniaze, e ich vak ialene miluj. Odsudzoval aj
tch, ktor sce chvlia spravodlivch pre ich pohdanie peniazmi, vyhadvaj vak
spolonos bohatch. Pozastavoval sa aj nad tm, e udia sce prinaj bohom
obete za zdravie, e sa vak poas samej obete za zdravie prepchvaj jedlom. Na-
opak obdivoval otrokov, e hoci vidia svojich pnov hlta s paravosou. neber si
ni z jedl. Chvlil tch, ktor sa chceli eni a neenili sa, tch, ktor chceli ods na
lodi a neodili, tch, ktor sa chceli venova politike a nevenovali sa jej, tch, ktor
ma]i vychovva deti a nevychovvali ich, a tch, ktor sa chystali stka sa s poten-
ttmi a neli k nim.

196
tch, ktor sa zaoberaj takmito vecami. Snail sa zisti predovet-
km, i sa do tchto otzok paj preto, lebo si myslia, e u dos-
tatone poznaj vetko, o sa tka ud, alebo sa domnievaj, e ko-
naj sprvne, ke nechaj bokom veci udsk a skmaj veci bo-
sk.
Pre Diogena podobne ako pre Skrata je etika jedin oblas, ktorou
sa lovek me, a preto mus zaobera; t. j. vetky ostatn oblasti s
vo vzahu k etike sekundrne a odvoden
1
(DL 6.103): Diokls pripi-
suje Diogenovi to, o in pripisuj Skratovi, toti vrok, e treba
skma vetko dobr a zl, o prihodilo u teba v dome (tti toi n
mgroisi kakn t' gayn t ttktai).
2
Diogens sa
v sokratovskom duchu zaober udskmi vecami (t
nyrpina), presnejie starostlivosou o ivot, ktor je v naej mo-
ci.
3
V zmysle tejto starosti Xenofn podobne ako o nieo neskr
Diogens a jeho nasledovnci
4
stotouje sokratovsk zdatnos
(krhpda rtw) so sebaovldanm (gkrtia; por. Xen., Mem.
1.5-4).
Npadn podobnosti medzi Diogenom a (Xenofntovm) Skra-
tom mohli privies Platna k znmemu vyhlseniu na adresu Dio-
gena, e je alejci Skrats (Skrthw mainmnow; DL 6.54).
Nech je hodnovernos tejto sprvy akkovek
5
, naznauje, e plato-

1
V tomto duchu sa nes viacer sprvy. Por. napr. DL 6.38.7: Ke ktosi vykladal o
nebeskch zjavoch, sptal sa ho [Diogens]: Koko dn ti trvala cesta z neba?
2
Pouit ver z Homra, Od. 4.392.
3
Spojenie v naej moci (f' mn) sa stane jednm z centrlnych pojmov helenis-
tickej etiky, ktor vyjadruje vntorn slobodu mudrca na tom, o prichdza zvonka
(por. SVF 1.177; SVF 2.992).
4
Por. Diogenove sprvy o Antisthenovi: DL 2.8.10 (par' o ka t kartrikn
labn ka t payw zhlsaw katrj prtow to knismo); DL 6.15.4
(...gkratstaton d pr tlla). Diogens oznauje Antisthenovu zdranli-
vos a snahu neda sa ovldnu vami za zklad kynickho spsobu ivota. Zau-
jmav je aj Diogenove (resp. stoicko-kynick) vykreslenie Kratta ako priameho
nasledovnka Xenofntovho Skrata (por. DL 7.2-3).
5
Z historickho hadiska je mlo pravdepodobn, e by sa bol Diogens stretol
s Platnom hoci ho mohol stretn ako mladk pred afrou s falovanm minc

197
nizmus a kynizmus sa v helenistickom myslen chpali ako dve proti-
kladn cesty rozvinutia sokratiky.
1
Dosveduj to viacer anekdoty,
v ktorch vystupuje Diogens ako ostr kritik Platna.
Kritiku Platna by sme mohli priradi ku kynickej slobode rei,
ktor sa nezastav pred iadnou autoritou. Naopak sloboda sa prejavu-
je priamoiarymi tokmi na autority. Diogens nevystupuje len proti
Platnovi v politike je terom jeho tokov Alexandros, vo filosofii
Eukleids, Zenn a mnoh al. Aj ke je pvod tchto sprv nejas-
n, naznauje, e pre Platna (ktorho vykreslili tmto spsobom
zrejme a neskorie kynick satiry) je Diogens sokratovec, ktor sa
prihlsil ku svojmu vzoru prli radiklne, take vyzer ako ialenec
(mainmnow). Pokia by uveden sprvy pochdzali od kynikov,
naznaovali by nezmieritenos dvoch ciest, ktor sa hlsia
ku Skratovi ako svojmu mylienkovmu otcovi: Skutonm blznom
je z hadiska kynikov Platn, ktor sa vzdialil od Diogenovej sokrati-
ky a ponoril sa do ezoterickho sveta vlastnho myslenia.
dajn Platnove pomenovanie Diogena ns stavia op pred
otzku vzahu kynizmu ku sokratike: do akej miery je kynizmus spt
so sokratovskou tradciou morlneho myslenia?; je kynizmus kritikou
alebo rozvinutm sokratovskho intelektualizmu in ethiciis (ktor vy-
tka Skratovi Aristotels)?
2
A mohli by sme pokraova almi

(o to zaujmavejie je, ako asto dva doxografia do protikladu Diogena s Platnom
akoby to boli nezmieriten rivali).
1
Niektor interpreti uvauj, e Antisthens a Diogens mali bliie k Skratovmu
odkazu ako Platn alebo in sokratovci. Por. Grote, 1885, s. 505.
2
Modern interpreti zvykn oznaova Skrata za prklad morlneho kognitivistu,
ktor je presveden, e pravdivos morlnych sdov je dosiahnuten a nevyhnutn
pre sprvne konanie. Nasleduj tak Aristotela, ktor vyta Skratovi intelektua-
lizmus v otzkach etiky, ke mu pripisuje nzor, e vedenie je nutnou a zrove
dostatonou podmienkou konania (EE 1216b3 n.; EN 1145b25-26): Zdatnos je ve-
denie. Zdatnos konania znamen vedie (pstamai), o je kona zdatne. Tto
mylienku rozvin predovetkm helenistick stoici, ktor sa hlsia priamo
k Skratovmu odkazu. Ale ani medzi nimi nejestvuje slad v chpan sokratovskej
maximy zdatnos je vedenie, resp. mylienky, e zdatnos (ako vedenie) je sebesta-
n pre blaenos. K sokratovsko-platnskemu pozadiu stoickho chpania zdatnosti
pozri sta Gisely Striker Plato`s Socrates and the Stoics (In: Vander Waerdt, 1994,
s. 241-251).

198
otzkami napr. otzkou, ktor sa tka sokratovskho, resp. Skra-
tovho chpania lohy vzdelania/vchovy (paida) v dobre vedenom
ivote. Ako je znme, kynici zavrhovali vetky intitucionalizovan
podoby vzdelania (sofistick i platnske), teda aj geometriu, ktor
bola pre Platna nevyhnutnm stupom na ceste k najvyiemu filoso-
fickmu vzdelaniu.
1

Kynikov zvykneme oznaova za praktizujcich sokratovcov.
Ale takto hodnotenie nie je dostaton z niekokch dvodov. Pre-
dovetkm za kritrium svojich vkladov volme platonizmus, ktor
kladie draz na teoretick aspekt filosofickho ivota, t. j. na nazera-
nie istch foriem, ktor s prostriedkom poznvania
a uskutoovania Dobra dobra pre Obec.
2
Diferencia terie a praxe
ako interpretan rmec pre kynizmus spsobuje viacero akost:
V tom, o zahame do oblasti kynickch praktk, by sme ahko
objavili urit teoretick postulty, a naopak v tom, o by malo tvo-
ri oblas platnskej terie, by sme odhalili vea praktickch pos-
tojov, ktor nevyplvaj z teoretickho nahliadnutia skutonosti.
3

Ak by sme chceli Diogena pochopi ako praktizujceho sokratov-
ca, pod pojmom praxe by sme mali ma na mysli predovetkm
vzah k ivotu, a to v kontextoch, do ktorch umiestnili ivot sokra-
tovci 4. st. pr. Kr. K ivotu musme pristupova ako k dielu (rgon),
ktor vytvrame kadm jednotlivm rozhodnutm. Takto ivot

1
Por. DL 6.103.9 n.: Zavrhuj obvykl vyuovacie disciplny. Antisthens dokonca
vravieval, e rozumn udia nemaj tudova literatru, aby sa nedali zvrti cudz-
mi mylienkami. Zavrhuj aj geometriu, hudbu a vetko podobn. Ke ktosi ukazo-
val Diogenovi slnen hodiny, tento mu povedal: Nstroj uiton na to, aby sa u-
dia neoneskorili s jedlom. Podobne, ke mu ktosi podval vklad o nejakej hudob-
nej otzke, povedal mu: Bo dobr sprvu miest a domu zaru um muov, a nie harfy
ani paly.
2
Poznamenajme, e platonizmus sa v tomto bode vzauje postojom, ktor naznauj
Platnove dialgy to meme vidie napr. na tom, ak dleitos pripisuje Platn
konceptu txnh pri hadan astnho ivota (a to v celom svojom diele), zatia o
Pltinos sa tohto konceptu plne vzdva, pretoe umenie ivota (txnh to bo)
sa prli vzauje pravej skutonosti.
3
Por. niektor deduktvne postupy v argumentcii (DL 6.37 a DL 6.72 o Diogenovi):
Uvaoval takto: Bohom prinle vetko, a pretoe mudrci s priatemi bohov a
medzi priatemi je vetko spolon, vetko teda prinle mudrcom.

199
uchopen ako dielo si vyaduje cieavedom innos, txnh, ktor
je vo vzahu k inm innostiam v pecifickom postaven: iadna
txnh nie je hodn cty, ak nie je zrove (a pred vetkmi ostatnmi
txnai) umenm ivota, txnh to bo. Umenie dobre vedenho
ivota je v konenom dsledku jedinm slobodnm a autonmnym
vkonom due. Vetko ostatn je pominuten, a preto mrne. Por. DL
6.65: Ke [Diogens] uvidel istho nerozumnho loveka ladi har-
fu, povedal mu: Nehanb sa, e vie sce zlaova zvuky s drevom,
nevie vak zladi duu so ivotom? Ke ktosi pred nm povedal: Ja
nie som sci na filosofiu, povedal mu: Preo teda ije, ak ti nezle
na tom, aby si il dobre?
1

Diogens sa prihlsil najm k jednej sokratovskej maxime: zdat-
nos je nevyhnutn a zrove dostaton podmienka blaenosti: Mu-
sme kona zdatne, ak chceme i astne; ni okrem zdatnosti kona-
nia nepotrebujeme pre astn ivot. Intelektualizmus, ktor vytka
Skratovi Aristotels, vyplva do istej miery z logickho uchopenia
sokratovskej tzy zdatnos je vedenie. V sokratovskej tradcii vak
mohla by pochopen prakticky, a ako tak mohla by vrazom uri-
tho etickho optimizmu.
2
V kynickom poat poukazuje tto maxima
predovetkm na potrebu zbavi sa neprimeranch vn (ktor s

1
Por. DL 6.66.5: Istmu navoavkovanmu lovekovi [Diogens] povedal; Ha,
aby va tvojej hlavy nepriniesla smrad tvojmu ivotu.
2
Por. Aischinov dialg Alkibiads (Alcibiades, fr. 11a Ditmar): Skrats by sm seba
usvedil z vekej blznivosti (mra), ak by poskytol Alkibiadovi nejak znalos
(txnh) namiesto boskho prdelu (y& mor&). Skrats hovor Alkibiadovi, e
nepozn nijak myhma, ktor by mohol niekoho naui, a tm mu pomc (Alci-
biads, fr. 11c Ditmar). Skrats pomha odpoveda Alkibiadovi na otzku zdatnos-
ti len vaka lske, ktor k nemu cti (por. zlomok A 53 Giannantoni). Aischinov
dialg vykresuje podobne ako Platn v ranch dialgoch proces vyvracania: Skra-
ts spene privdza Alkibiada k vedomiu nevedenia a k nutnosti zdokonaova sa
ale potreba zdokonaovania nevyplva zo systematickej argumentcie (ako u Plat-
na). Skrats obdaruje svojho milenca sokou Themistokla, aby si Alkibiads mohol
kedykovek pripomen vlastn nedokonalos tm, e sa porovn so slvnym poli-
tikom a vojvodcom. Vznam Skratovho vyvracania, ktor mu pripisuje Aischins,
poukazuje na nesmierne zaujmav vec: sokratovsk vyvracanie by sme mohli ch-
pa ako skku udskch charakterov; nie je dkazom nutnosti vedenia pre poznva-
nie zdatnost.

200
pochopen zrejme ako choroby due) a dosiahnu stav paya.
Ak chceme i rozumne, nesm ns ovlda nijak vne najm
tba po bohatstve a slve.
1
Kynici verili, e zdatnos konania m
nutne rozumn charakter a preto sa d naui, aj ke nepotrebuje
systematick paida na spsob sofistov alebo Platnovej stavy.
2

Ovea viac sa priblime ku grckemu chpaniu vzahu loveka k
ivotu, ke namiesto diferencie teoretickho a praktickho pouijeme
diferenciu txnh a txh. Prve v tejto diferencii meme vidie ra-
dikalizovan podobu sokratovskej problematizcie ivota: Kynici
obhajovali ivot nezvisl na osudovej moci Tych.
3
astn nhoda
(gay txh) sa me kedykovek zmeni na neastn a urobi
z loveka, ktor bol slobodn a bohat, otroka alebo chudka. Kynici

1
Antisthens mal vo zvyku hovori: Radej zoaliem, ako by som mal prejavi rados
(manhn mllon syhn; DL 6.3). Rados tu vystupuje ako neprimeran v-
e a odkazuje k sokratovsko-kynickej maxime: zdatnos je nevyhnutn a zrove
dostaton pre blaenos. Por. DL 6.15 o Antisthenovi ako predchodcovi Diogeno-
vej odolnosti voi vniam (paya). Por. DL 6.2: Od Skrata sa Antisthens nau-
il vytrvalosti (t kartrikn) a prevzal od neho aj schopnos ovlda svoje vne
(t payw). Jedin slas pochdza z akej a namhavej prce (Stob., Anthol.
3.29.65); ak prca nepotrebuje tos ani pohdanie (Athen. XII.513A). Zdatnos
akej prce ukazuje Antisthens na prkladoch Hraklea a Kyra, ktorm venoval
rovnomenn knihy.
2
Prve tto tzu spochybuje na niektorch miestach Apolgie Platnov Skrats
(por. taktie dialgy Prtagoras a Menn), ale u Xenofnta a inch sokratovskch
spisovateov 4. st. pr. Kr. tvor dleit sas morlnej pedagogiky.
3
Xenofntov Skrats hovor (Mem. 3.9.14.4-5), e astie a praktick konanie
(txh ka prjiw) tvoria protiklad; ak sa niekto bez hadania dostane k nieomu,
o potrebuje, je to vec astnej nhody (txa); zdatnm konanm (praja)
vak meme oznai nejak innos iba vtedy, ke robme dobre to, o sme sa na-
uili a v om sme sa vycviili. Protiklad dvoch ivotov ivota spoliehajceho sa na
nhodu a ivota poda uritej znalosti (txnh) preber Skrats pravdepodobne
z hippokratovskho lekrstva (por. napr. De arte 4). Podobn motv rozvja Dmok-
ritos, vek konkurent sokratovskho spsobu myslenia; por. napr. zl. B 197 DK
zo Stob. 3.4.71: Nerozumn sa riadia ziskami nhody ziskami mdrosti sa riadia
t, ktor ich poznaj (nomonw =smontai tow tw txhw krdsin, o d
tn toind damonw tow tw sofhw).

201
povaovali vonkajie okolnosti za nepodstatn pre blaen ivot.
1

V tejto svislosti rozvinuli techniky astnho ivota (v grckom vz-
name txnh ako praktickej schopnosti pouva urit vedenie), ktor
s vlune vecou rozumovho rozhodovania.
2
Odtia pochdza aj
onen kontroverzn kynick spsob ivota, ktor je protiplom kon-
vennho ivota, lebo pohda vetkmi intitucionlnymi formami
moci (ponc vchovou a koniac zkonmi a bohmi).
3

Kynick sokratovstvo by sne mohli chpa ako vyhranen podo-
bou vzahu k sebe sammu: Oproti Skratovm skmaniam nepotre-
buje elenktick dokazovanie ohranienosti konvennej morlky, ale
priamo zbavuje zvykov morlku jej anonymnej moci a psobnosti
4
(k
omu mu slia rzne techniky skhsiw
5
). Samotn kritika vak ne-

1
V tomto bode je kynizmus protikladn aristotelovskmu chpaniu blaenosti. V
Aristotelovej vzii blaenho ivota hr dleit rolu dostatok vonkajch dobier,
lebo dobr va nesta na zdatn konanie. Vonkajie dobr (t kt gay) s
podmienkou blaenosti (EN 1101a; 71102a5-6; 1106a20; 109a31; 1153b18;
1098b26). Preto s asami blaenosti aj dobr rod, hojnos priateov, bohatstvo,
poetnos det, astn staroba, zdravie, sila, krsa, vekos, obratnos v telesnch
cvikoch, dobr meno, es at. (por. Rhet. 1360b3 n.).
2
Kerkidas nazval Diogena opravdivm Diovm synom a nebeskm psom (DL
6.77), m chcel zrejme vyjadri, e Diogens je skutone blaen lovek, ktor sa
vaka svojej blaenosti podob bohom (bohovia boli v grckych etikch synony-
mom blaench bytost).
3
Nesmieme zabda na to, e medzi ranmi a neskormi rmskymi kynikmi s urit
rozdiely, ktor svisia zrejme aj so zmenou socilno-politickej truktry spolonosti.
Diogens vystupuje ako kosmopolita, t. j. proti zsadm a idelom klasickej obce,
ktor je vaka Macednanom na stupe, zatia o neskor kynici ij
v kosmopolitnej spolonosti, z ktorej sa plne vytratili truktry tradinej polis. Pre-
to m Diogenova kritika konvennch zkonov a jeho nehanebnos in charakter
ako nekonvennos a toky proti impriu zo strany jeho rmskych pokraovateov.
4
Por. pseudo-kynick listy, v ktorch pseudo-Diogens (Epist. 9 = List Krattovi 9)
a pseudo-Krats (Epist. 7) zdrazuj, e kynik je lep ako t, ktor sa riadia mien-
kou viny, pretoe kynik sa vzdva bohatstva, vaka omu sa oslobodzuje od
chybnho konania (por. Hercher, 1965, s. 235-258, s. 208-217; Costa, 2002).
5
DL 6.71: [Diogens] vravel, e bez cvienia nemono v ivote ni urobi sprvne a
e ono me prekona vetky prekky. Ke je teda predpokladom blaenho ivota
konanie prirodzench prc miesto neuitonch, z toho vyplva, e udia s neast-
n len pre svoju nerozumnos. Lebo samo pohdanie rozkoou, ak si na navykneme,
prina najviu rozko; a ako t, ktor si navykli i prjemne, ako znaj, ak

202
zaklad kynick spsob ivota. Kynici nachdzaj svoj ivotn tl
v slobode slova a konania, ktor ich odkla od konvenci a rob
z nich prvch obanov kosmu.
1
Aj ke kynici nepotrebuj reflexiu
morlky na to, aby zaloili etiku vzahu k sebe sammu, nemali by
sme ich chpa ako cynikov v modernom zmysle slova.
2
Kynizmus je
predovetkm individulne hadanie dobrho ivota, ktor by sme
mohli umiestni ovea bliie k Skratovi ranch Platnovch dial-
gov ako samotnho Platna strednch dialgov. V podobnom duchu
ako prsnych a priamych sokratovcov vykladali ich psobenie antic-

maj zaksi opan ivot, tak aj t, ktor sa vycviili i opanm spsobom, s tm
vou radosou pohdaj aj sammi rozkoami.
1
Por. DL 6.1 o Antisthenovi: On sm sa vysmieval Athnanom, ktor sa pili tm,
e s pvodnmi obyvatemi, a vravel, e nie s o ni urodzenej ako slimci a po-
n kobylky; DL 6.11: Za urodzench pokladal len zdatnch (tow atow
gnw tow ka nartow). Por. DL 6.72 o Diogenovi: mudrcom patr vetko,
lebo vetko patr bohom a bohovia s priatelia mudrcov a medzi priatemi je vetko
spolon; teda vetko patr mudrcom; DL 6.63: Ke sa ho [Diogena] optali, od-
kia pochdza, povedal: Som obanom kosmu (kosmopolthw).Por. Krattove
vere (DL 6.98): Mne vlasou nie je jedna pevnos, jeden dom, le kad mesto
celej zeme, kad dom je ochotn ns prija k sebe do bytu. por. Lkianovho Kyni-
ka (Cynicus 15): Nech mi posta ako lko cel zem; nech je kosmos mojm do-
movom (okon d tn ksmon nomzin); nech si vystam s jedlom, ktor si zao-
patrm tm najjednoduchm spsobom... Kosmopolitizmus dva do protikladu z-
kony polis a prirodzen poriadok vec, t. j. prrodu v najirom zmysle, ale aj kon-
krtne prrodn veci ako voda, cesnak, chlieb, figy por. DL 6.85; DL 6.44; DL
6.98; Dio Chrysot. 6.12-13; Maximus 36; Lucian, Cynicus 15 at. Kynick kosmo-
politizmus (ktor preberaj od kynikov stoici) znamen, e lovek nie je vymedzen
miestom, z ktorho pochdza (nie je uren svojm pvodom); por. Nussbaum, Mar-
tha: Kant and Stoic Cosmopolitanism. The Journal of Political Philosophy,
5/1997, s. 5.
2
Modern vraz cynik sa odvodzuje od slova kynik ( Knikw): cynik spochyb-
uje vetky morlne hodnoty a neuznva nijak idely a k presvedeniam inch ud
pristupuje sarkasticky z morlneho hadiska je cynik odsudzovan ako egoistick
a bezohadn lovek (por. napr. slovensk ekvivalent pre cynika bezcitn lovek).
Viacer interpreti antickho kynizmu preto poukazuj na protikladnos pojmov cy-
nizmus a kynizmus (por. napr. H. Niehues-Prbsting, 1988; Peter Sloterdijk,
1983). K posunu medzi antickm chpanm kynizmu a modernm pojmom cyniz-
mu dolo v priebehu dejn najm zsluhou kresanskch moralistov, ktor odmietali
kynick askzy (o meme pochopi v uritom zmysle ako paradox, lebo starovek
kynizmus sa v mnohch otzkach prekrval s ranmi podobami kresanstva).

203
k moralisti, ktor asto uprednostovali kynick problematizcie ivo-
ta pred platnskymi alebo aristotelovskmi.
1

LITERATRA:

ARNIM, H. von, ed. (1903-1905): Stoicorum Veterum Fragmenta. 3
zv. Leipzig, Teubner (skratka SVF).
BAGNANI, G. (1955): Peregrinus Proteus and the Christians, His-
toria, 4/1955, s. 107-112.
BILLERBECK, Margarethe (1979): Der Kyniker Demetrius: Ein Beit-
rag zur Geschichte der frhkaiserzeitkichen Popularphilosophie.
(Philosophia Atniqua 36.) Leiden.
BILLERBECK, Margarethe, ed. (1991): Die Kyniker in der modernen
Forschung. Aufstze mit Einfhrung und Bibliographie. (Bochu-
mer Studien zur Philosophie, zv. 15) Amsterdam, Grner.
BRANCACCI. A. (2000): Dio, Socrates, and Cynicism. In: Swain,
Simon (ed.): Dio Chrysostom: Politics, Letters, and Philosophy.
Oxford, Oxford University Press.
BRANCACCI, A. (1990): Oikeios Logos: La filosofia del linguaggio
di Antistene. (Elenchos, zv. 20.) Napoli, Bibliopolis.
BRANHAM, R. Bracht, GOULET-CAZ, Marie Odile, eds. (1996):
The Cynics: The Cynic Movement in Antiquity and its Legacy. Ber-
keley, University of California Press.
BRUNSCHWIG, J.: The Anaxarchus Case: An Essay on Survival.
Proceedings of the British Academy, 82/1993, s. 59-88.

1
Ako prklad meme uvies stoickho filosofa Epiktta, ktor spjal sokratovsk
motvy (k blaenmu ivotu ns vedie staros o duu; por. Ench. 5.1; 53.3-4; Diss.
1.2.36) s kynickm spsobom ivota (por. Diss. 3.22): Iba duevn rozhodovanie
me vies nae iny; jedin, o o sa musme usilova, je vntorn sloboda due.
Aby sme sa zbavili nepokoja, musme ovldnu veci, ktor s v naej moci (f'
mn) a zauja indiferentn (apathetick) postoj voi veciam, ktor nie s v naej
moci (napr. voi smrti alebo voi mienkam inch ud). V tomto zmysle m Epikt-
tos blzko ku kynickmu idelu slobody avak s vekmi vhradami voi vyhrane-
nmu ivotnmu tlu kynikov.

204
COSTA, C. D. N. (2002): Greek Fictional Letters: A Selection with
Introduction, Translation, and Commentary. Oxford, Oxford Uni-
versity Press.
CAIZZI, Fernanda Decleva, ed. (1966): Antisthenis fragmenta. Mila-
no & Varese, Istituto Editoriale Cisalpino.
DIO CHRYSOSTOM (1962): Discourses. 5 zv.. Prel. J. C. Cahoon a
H. Crosby. Loeb Classical Library, Cambridge, Harvard University
Press & London, Heinemann.
DIOGENIS LAERTII Vitae philosophorum (1999). Marcovich, Miro-
slav (ed.). (Bibliotheca Scriptorum Graecorum et Romanorum Te-
ubneriana, zv. 1316-1317.) Stutgardiae et Lipsiae, B. G. Teubner
1999.
DIOGENES LAERTIUS (1925): Lives of the Philosophers. 2 zv. Prel.
R. D. Hicks. Loeb Classical Library, Cambridge, Harvard
University Press & London, Heinemann 1925.
DIOGENES LAERTIOS, ivotopisy slvnych filozofov, zv. II. (6.
kniha), prel. M. Okl, Bratislava 1954.
SNELL, B., ed. (1971): Diogenes Sinopensis Fragmenta. In: Tragi-
corum Graecorum fragmenta. Vol. 1. Gttingen, Vandenhoeck &
Ruprecht, s. 254-258.
DOWNING, F. G. (1992): Cynics and Christian Origins. Edinburgh,
T. & T. Clark.
DUDLEY, D. R. (1990
2
): A History of Cynicism: From Diogenes to
the Sixth Century A.D., Chicago, Ares (1937
1
).
FIELD, G. C. (1967). Plato and His Contemporaries, A Study in Fo-
urth-Century Life and Thought. London: Butler and Tanner Ltd.
FLINTOFF, E. (1980): Pyrrho and India, in: Phronesis 25/1980, str.
88-108.
GIANNANTONI, G. & et all. (1995): La tradizione socratica. Napoli,
Bibliopolis.
GIANNANTONI, G., ed. (1990): Socratis et Socraticorum Reliquiae.
4 zv. Elenchos 18. Napoli, Bibliopolis.
GOULET-CAZ, Marie-Odile (1986): LAscse Cynique: Un com-
mentaire de Diogene Larce VI 70-71. (Histoire des doctrines de
l'antiquit classique, zv. 10.). Paris, Vrin.

205
GOULET, R. a QUEYREL, F.: Anaxarque dAbdre. In: R. Goulet
(ed.): Dictionnaire des philosophes antiques, vol. 1. Paris, ditions
du CNRS 1989, s. 188-191.
GROTE, G. (1885): Plato and the Other Companions of Sokrates. Zv.
III. London, John Murray.
GUTHRIE, W. K. C.: Socrates (1971): Cambridge, Cambridge Uni-
versity Press.
HEGEL, G. W. F. (1961): Djiny filosofie. zv. II. Prel. J. Cibulka &
M. Sobotka. Praha.
HEGEL, G. W. F. (1952): vod k djinm filosofie (Vorlesungen ber
die Geschichte det Philosophie). Prel. Karel Slavk. Praha, Nakla-
datelstv Rovnost.
HEGEL, G. W. F. (1959): Vorlesungen ber die Geschichte der Phi-
losophie. In Werke, ed. H. Glockner, vol. 17. Stuttgart.
HERCHER, R., ed. (1965): Epistolographi Graeci. Amsterdam, Hak-
kert (pvodne Paris, Didot 1873), s. 235-258.
ISOCRATES (1980
2
): Orationes. 3 zv. Usporiadal a prel. G. Norlin
(3. zv. L. R. Vasn Hook). Loeb Classical Library, Cambridge, Har-
vard University Press & London, Heinemann (1928 1945
1
).
JOL, K. (1893-1901): Der echte und der xenophontische Sokrates. 3
zv. Berlin, zv. I, 1893; zv. 2 a 3, 1901.
KALA, A. (2002): Vplyv cynizmu na stoicizmus. Filozofia, ro.
57, 2002, . 6, str. 405-430.
LONG, A. A. (1996): The Socratic Tradition: Diogenes, Crates, and
Hellenistic Ethics. In: R. bracht branham & Marie-Odile Goulet-
Caz (eds.): The Cynics. The Cynic Movement in Antiquity and Its
Legacy. Berkeley & London, s. 28-46.
LUCK, Georg (1997): Die Weisheit der Hunde. Texte der antiken
Kyniker in deutscher bersetzung mit Erluterungen. Stuttgart, Al-
fred Krner Verlag 1997.
LUCIAN (1972): Works. Zv. 5. Prel. A. M. Harmon., K. Kilburn a M.
D. Macleod. Loeb Classical Library, Cambridge, Harvard
University Press & London, Heinemann 1913-1917
1
(repr. 1972).
The Passing of Peregrinus, zv. 5, s. 2-51.
LUKIANOS (1962): Rozhovory bohov a in satirick przy. Prel. J.
par. Bratislava, Slovensk vydavatestvo krsnej literatry.

206
LKIANOS (1969): lehy a smvy. Preloil L. Varcl. Antick kni-
hovna, zv. 3. Praha, Svoboda.
MOLES, John L. (1983): Honestius Quam Ambitiosus: An Explora-
tion of the Cynics Attitude to Moral Corruption in His Fellow
Men. Journal of Hellenic Studies, 103/1983, s. 103-123.
ONFRAY, M. (1989): Cynismes. Paris, Vrin.
MALHERBE, A. J. (1977): The Cynic Epistles: A Study Edition. Mis-
soula, Scholars Press.
MOLES, J. (1978): The Career and Convertion of Dio Chrysostom.
Journal of Hellenic Studies 98/1978, str. 79-100.
NAVIA, Luis E. (2000): Antisthenes of Athens: Setting the World
Aright. Westport & London, Greenwood Press.
NAVIA, Luis E. (1996): Classical Cynicism: A Critical Study (Con-
tributions in Philosophy, Number 58). Westport & London, Gre-
enwood Press.
NAVIA, L. E. (1998): Diogenes of Sinope: The Man in the Tub (Con-
tributions in Philosophy, Number 67). Westport & London, Gre-
enwood Press.
NAVIA, Luis E. (1995): The Philosophy of Cynicism: An Annotated
Bibliography. Westport & London, Greenwood Press.
NIEHUES-PRBSTING, H. (1979): Der Kynismus des Diogenes und
der Begriff der Zynismus. Mnich, Wilhelm Fink.
NIGHTINGALE, Andrea Wilson (1995): Genres in dialogue. Plato
and the construct of philosophy. Cambridge, Cambridge University
Press.
NUSSBAUM, Martha (1997): Kant and Stoic Cosmopolitanism.
The Journal of Political Philosophy, 5/1997, str. 1-25.
PAQUET, L. (1975): Les Cyniques grecs: Fragments et tmoinages.
(Collection philosophica, zv. 4.) Montreal, Les Presses de
lUniversit dOttawa.
PATZER, Andreas (1970): Antisthenes der Sokratiker. Das literari-
sche Werk und die Philosophie, dargestellt am Katalog der Schrif-
ten. Heidelberg (dizertan prca vydan vlastnm nkladom).
RANKIN, Herbert D. (1986): Antisthenes Sokratikos. Amsterdam,
Hakkert.

207
RIST, J. M. (1998): Stoick filosofoie. Prel. K. Thein. Praha, OIKO-
YMENH.
SAYRE, F. (1948): The Greek Cynics. Baltimore, Furst.
SCHOFIELD, M. (1991): The Stoic Idea of the City. Cambridge,
SLOTERDIJK, P. (1983): Kritik der zynischen Vernunft (in 2 Bn-
den), Frankfurt am Main, Suhrkamp.
SNELL, B., ed. (1971): Tragicorum Graecorum fragmenta. Vol. 1.
Gttingen, Vandenhoeck & Ruprecht.
SOCRATICORUM EPISTULAE (1965). In: Epistolographi Graeci. R.
Hercher (ed.). Paris, Didot 1873 (repr. Amsterdam, Hakkert 1965).
XENOFN (2006): Hostina. Sokratova obhajoba. Prel. A. Kala.
Bratislava, Kalligram.
XENOPHON: Symposium (1923): Prel. O. J. Todd. Loeb Classical
Library, Cambridge, Harvard University Press & London,
Heinemann.
XENOPHON (1979): Memorabilia. Zost. Josiah Renick Smith na
zklade vydania Breitenbach-Mcke (Greek texts and commenta-
ries). New York, Arno Press.
ZELLER, E. (1922): Die Philosophie der Griechen. Zv. II., 1. as:
Sokrates und die Sokratiker. 5. vyd. Leipzig.
208

KYNIZMUS, VZAHY K SOKRATOVI
A PREPOJENIA NA STOICIZMUS
1

Andrej Kala

V naej tdii sa poksime nartn obraz sokratovskej koly ky-
nikov,
2
jej vzby na Sokrata a sokratiku a naznai mon vzahy ku
stoicizmu. Kynizmus m pre ns vznam v tom, e hoci vznikol ako
jedna z tzv. malch sokratovskch kl hlboko v klasickom obdob
grckej filozofie, jeho mnoh mylienky a nartnut filozofick stra-
tgie predznamenvaj nov spsob filozofickho myslenia, ktor sa
naplno rozvinul a v helenizme. Tento zas ovea viac
a bezprostrednejie cez rmsku kultrnu oblas zasiahol neskoriu
eurpsku civilizciu ako napr. klasick obdobie grckej filozofie
s dominanciou Platna a Aristotela. V prvom rade je dleit, e ky-
nizmus je najpopulrnejou z malch sokratovskch kl prve tm,
e opa klasick platnsko-aristotelovsk presvedenie, e vlastn
dobro nenjdeme bez ohadu na dobro obce (por. napr. Arist., EN
1143a9-10; Pol. 1324a5).
Preto sa poksime poda veobecn charakteristiku kynizmu 4. str.
pr. Kr.. Poukeme na skutonos, e zkladnm vchodiskom bolo
pre kynikov postulovanie nezmieritenho protikladu medzi cnosou a
zkonmi (existujcej) obce. Zo zachovanho doxografickho materi-

1
Tto tdia je prepracovanm mjho lnku Vplyv kynizmu na stoicizmus. Filozo-
fia, .6, 2002, s. 405-430. Nov verzia mjho skromnho prspevku o sokratovskej
kole kynikoch je vsledkom prce na grante Sokratika.
2
Napriek tomu, e slovo cynizmus m v slovenine asto celkom odlin konotcie
(bezcitn lovek), v texte tdie by bolo mon ponecha tento n pvodn jazy-
kov variant: vyhovuje jednak norme Krtkeho slovnka slovenskho jazyka (Krtky
slovnk slovenskho jazyka, 1997, sub voce cynizmus), jednak benmu spsobu
prepisu grckych mien, pri ktorom sa v slovenine (na rozdiel od etiny) grcka
hlska (osobitne pred e, i) neprepisujeme ako k, ale ako c, porovnaj napr. hyacynt,
Macednia, Czarea a pod. Napriek tomu som sa vak vzhadom na viu zauva-
nos podoby kynizmus v slovenskej filozofickej obci rozhodol prispsobi sa tomu-
to jazykovmu zu.

209
lu sa poksime poda zkladn charakteristiky kynickej cnosti, ktor
sa v mnohom lia od zauvanch hodnt klasickej grckej o.
Zrove osvetlme problematiku antickej cnosti aj veobecnejie
a poukeme na niektor terminologick akosti pri prekladan grc-
kej o]. Kynizmus budeme kontraponova najm voi klasickej
grckej filozofii,
1
ktor zdrazuje prirodzen zvzok loveka
s politickm spoloenstvom. Poukeme na vznam sebestanosti
kynickho mudrca, s m zko svis zdrazovanie fyzickej prce,
chudoby, nov postoj k osobnosti eny a urit asketick charakter
kynickho spsobu ivota. Jednm z aiskovch z kovch tm
nho vkladu bude tza, e kynici na rozdiel od stoikov ete pozitv-
ne obsahovo nenaplnili vznam hesla i poda prrody (o :
]), o sa dsledne uskutonilo a v helenistickej filozofii zkym
prepojenm fyziky s etikou.
Upozorujeme, e v naom skman sa nebudeme osobitne zaobe-
ra mylienkovm vvinom na pde samotnho kynizmu 4. str. pr.
Kr., ale zameriame sa len na jeho celkov vyznenie a vplyv na neskor-
iu filozofiu. Filozofick vvoj a rozdiely medzi jednotlivmi pred-
stavitemi kynizmu 4. str. spomenieme len tam, kde to bude v naom
kontexte dleit (napr. vvoj nzorov na manelstvo a sexulnu mo-
rlku, osobitn postavenie myslitea Antisthena).
2

1
Typickmi predstavitemi klasickej filozofie obhajujcej a plne zasadenej do
klasickej formy grckeho ivota o, s ktorou sa kynizmus rozvjal prakticky
sasne, boli Platn a Aristoteles, predstavujci tzv. vek sokratovsk koly. O
konfrontcii oboch typov myslenia azda svedia tradin toky kynikov proti Aka-
dmii (napr. o Diogenovej ironickej reakcii na Platnovu dialektick definciu lo-
veka hovor D.L. VI 40) a vraj povestn nepriatestvo medzi Antisthenom a Plat-
nom, ktor najm nemeck bdatelia na prelome 19. a 20. storoia dokazovali minu-
ciznym rozborom Platnovho textu, podrobnejie (Guthrie, 1969, s. 310).
2
V naej prci bude najastejie citovanm doxografickm zdrojom pre kynizmus VI
kniha ivotopisov Diogena Laertskho: napriek prevane anekdotickej forme poda-
nia filozofickho uenia jednotlivch kynikov je jeho dielo pre ns zdrojom cennch
informci. K Antisthenovi zozbierala dostupn doxografick materil u dvnejie
Caizzi, F.: Antisthenis Fragmenta, Milan, 1966 (Caizzi, 1966) a k problematike sok-
ratovskch kl u dnes existuje vemi komplexn tvorzvzkov dielo op od ta-
lianskeho bdatea Giannantoni, G.: Socratis et Socraticorum reliquiae, 4 vols.,
Elenchos 18, Naples 1990 (Giannantoni, 1990). Pri mojom skman som pouval aj
zbierku kynickch fragmentov vydan v Atnach: i i. Zostavil

210

1. Kynick protiklad cnos obec. Prepojenie kynikov cez
Antisthena na Sokrata.

Azda zkladnm pilierom, od ktorho sa odvjaj vetky ostatn
charakteristick rty kynizmu, je postavenie radiklnej deliacej iary
medzi existujce zkony obce a zkony cnosti: poda Antisthena sa
mudrc vo svojej verejnej innosti (:) nebude riadi usta-
novenmi zkonmi, ale zkonmi cnosti (D.L. VI 11). Zd sa, e tento
rozchod s konvennm rmcom grckej o, na ktor u mnohokrt
narali vo svojich nzoroch sofisti poukazujci na protiklad o-
:,
1
sa aj v rmci kynickho hnutia vyvjal a postupne utvrdzoval.
Uveme len mal ilustrciu tohto vvoja.
Antisthenes naprklad ete tvrd, e mudrc sa bude eni kvli plo-
deniu det (i o) stkajc sa s najkrajmi enami (D.L.
VI 11). Draz na manelsk zvzok a plodenie det v om by tu na-
znaoval, e Antisthenes, ktor stl na zaiatku kynickho hnutia, ete
pripisuje urit dleitos obianskemu manelskmu zvzku, ktorho
prvoradm poslanm v grckej o bolo prina plnoprvnych ob-
anov ttu. Diogenes zo Sinpy naproti tomu hovor, e eny maj
by spolon, priom neuznval iadne manelstvo, ale len styk mua
so enou na zklade prehovrania a shlasu (D.L. VI 72). Napriek
jednoznanmu odmietnutiu polisovej intitcie manelstva, pociu-
jeme aj v Diogenovch nzoroch ist rozkolsanos: napriek tvrdeniu,
e vbec neprikladal tak vhu zvykovm predpisom (o o o)
ako predpisom prrody (o o :) (D.L. VI 71), hovor, e spra-
vova obec nemono bez zkona (o), pretoe bez zkona nie je
iaden itok z mestskho spoloenstva a obec je takmto spoloen-

:, ] r,,8 (:, 1998). Vo vine prpadov, ke
v prci uvdzame preklad danho grckeho alebo latinskho zlomku, ide o preklad
autora prce (oznaenie A.K.): slovensk preklad tu bu neexistuje, alebo pre nau
interpretciu danej problematiky poda ns nie je vhodn.
1
Azda najzretenejie u Antifna v zl. 87 B 44 (Oxyrh. Pap. XI n. 1364 ed. H(unt)).

211
stvom; rovnako zkon neprina iaden prospech bez obce (D.L. VI
72).
1

Radiklnu odlinos nzorov na sexulnu morlku a manelstvo
u Antisthena a Diogena by sme azda mohli vysvetli osobitnm
v istom zmysle netandardnm postavenm Antistena v kynickom
hnut.
2
Hoci sa kladie v naej tdii najv draz na doxografick
literatru, ktor je pre ns skutone hlavnm prameom informci
o kynizme a o helenistickom myslen, nemali by sme zabda na to,
e neskor antick doxografia je v niektorch bodoch zjednoduujca.
Plat to napr. o snahe Diogena Laertskho zoraova takmer vetkch
filozofov do hnut a kl. V prpade kynizmu je vekou otzkou,
ak miesto v om zaujma Antisthenes (por. DL 6.2, 6.15, 6.21, 6.103
n.). Antisthena by sme toti mohli chpa ako typickho sokratovca 1.
pol. 4. st. pr. Kr. (por. Xen., Mem. 3.11.17), ktor ver, e samotn
cnos sta na to, aby sme ili blaene a e cnos spova v inoch
(okrem nich nepotrebujeme prli vea uenia, ani slov; zl. 86,
Caizzi). Antisthenes m v Xenofntovom zobrazen omnoho bliie
k sofistom a k najstarm sokratikom ako ku kynikom typu Diogena
alebo Kratta. Zaober sa gorgiovskou rtorikou, pe vklady
k Homrovi, le mu na srdci charakter vchovy, zapja sa do sporov
ohadom logiky definovania vec, at. Navye, nezachoval sa nm
ani jedin zlomok z prc najstarch kynikov, kde by bola aspo neja-
k zmienka o Antisthenovi. Preto je mon, e nzory Antisthena
bud ete menej radiklne a e skutonm plnokrvnm kynikom bol
a Diogenes zo Sinpy.

1
Napriek tomu, e nie je celkom jasn v akom zmysle tu zdrazuje Diogenes dlei-
tos (existujcich, idelnych?) zkonov, kynick odmietav postoj ku existujcim
spoloenskm intitcim bol najm v zaiatkoch ranho stoicizmu (Zenonovo dielo
i) vemi vplyvn pre stoick odmietanie konvennch polisovch intitcii:
Zenon vraj v spomnanom diele tt ustanovil spoloenstvo ien a nedovouje sta-
va svtyne, sdne budovy ani gymnzia (D. L VII 33). Pozri tie vklad niie.
2
Guthrie (Guthrie, 1969, s. 306) sa prikla k nzoru, e len ako meme povao-
va Antisthena za prvho predstavitea kynickej koly, ktor svoje typick rty a tie
meno (prmenie : = pes, pozri vklad niie) dostala a od Diogena so Sinpy,
ktorho bezostyn sprvanie poda Guthrieho (Guthrie, 1969, s. 307) jeho uitea
Antisthena nezriedka desilo.

212
Jedna z najzaujmavejch hypotz o pvode legendy o Diogeno-
vom uiteovi Antisthenovi uvauje o tom, e tto legendu vytvorili
neskor stoici, aby si vylepili svoj rodokme. Stoici sa toti hlsili
k Skratovi a nikdy sa netajili ani svojm blzkym vzahom ku kyni-
kom. Prve z tejto situcie mohol vzs npad hada priame prepoje-
nie medzi Skratom a Zennom cez osobnos Antisthena, dajnho
Diogenovho uitea. Sokrates bol toti univerzlne akceptovanou
filozofickou osobnosou a pre helenistick filozofiou bol ovea
vplyvnej ako napr. Platn alebo Aristoteles.
Odmietanie socilnych intitci v najirom zmysle slova asi naj-
lepie vyjadruje aj Diogenovo prmeno pes (:).
1
A. A. Long tvrd,
e toto oznaenie treba chpa ako symbol vyjadrujci kynick bezos-
tynos(oi, oi),
2
ktor bola zameran proti tradinej
hodnote bzne (io), ktor bol sankcionovan tradciou ako nevy-
hnutn podmienka civilizovanho ivota zameran jednak proti anti-
socilnemu sprvaniu v silnom etickom zmysle slova, jednak aj ako
zklad slunosti v kadodennom ivote.
3
Z tohto Diogenovho pr-
mena sa tradine odvodzuje aj samotn nzov kynickej koly, hoci
pvod slova o nie je plne jasn a me sa vzahova aj k menu
gymnzia o, kde poda legendy vyuoval Antisthenes.

2. Neintelektualistick, asketick a voluntaristick charakter
kynickej cnosti

V nasledujcom sa poksime zodpoveda na otzku, ak je cnos,
ktorou sa m poda kynikov riadi mudrc. Najskr vak strune pri-
blime obsahov a terminologick problematiku antickho chpania
cnosti (o], lat. virtus) a jej opaku neresti (i, lat. vitium).

1
U Diogena Laertskho s zaznamenan anekdoty dotkajce sa tejto skutonosti na
mnohch miestach iestej knihy venovanej kynizmu: D.L. VI 46,55,60,61 a inde.
Posledn z uvedench miest v Diogenovi Laertskom naprklad hovor, e ke na
neho pri raajkovan okoloidci pokrikovali, e je pes, on im odpovedal, e oni s
psi, pretoe stoja okolo, ke je.
2
O Zenonovom odmietan takhoto sprvania porovnaj D.L. VII, 3.
3
In: Algra, Barnes, Mansfeld, Schofield, 1999, s. 626.

213
Hoci sa do sloveniny zvykn uveden vrazy preklada slovami
cnos a neres, nevystihuj celkom povahu tchto grckych slov a
neodliuj ich ani od neskorieho kresanskho chpania cnosti. V-
raz o] je odvoden od slova o, ktor je zasa superlatvom k
adjektvu oo doslova znamen dobros, vnimonos,
zdatnos (v tomto zmysle dvaj prednos napr. aj sasn anglick
prekladatelia vrazu excellence pred virtue). Mohli by sme ho chpa
ako znamenitos, ktor je vlastn veciam aj ivm bytostiam (n je
znamenit, ak dobre ree). Antick o] jednoducho oznauje ve-
strann dokonalos v rmci druhu, v rmci fysis veci, ktorou je.
Opakom o] podobne ako opakom oo je i (zbabe-
los, karedos, hanba, koda, zlo). Preklad neres nie je
celkom adekvtny, aj ke hovorme o protiple (i v prpade aristote-
likov o dvoch protiploch) k duevnm zdatnostiam charakteru.
Pripomeme, e vynikajci prekladate z grtiny do latininy Cicero
zvolil pre slovo i vraz vitium, ktor m v klasickej latine vz-
nam chyby alebo zvady, nie neresti. Napriek uvedenm v-
hradm sa domnievame, e pouitie slovenskho vrazu cnos je
nosn, pravda, ak ju budeme chpa v jej pecifickom antickom kul-
trnom kontexte.
1

Na tomto mieste sa jasne ukazuje, e kynici prevzali od Sokrata
aksi neintelektualistick, asketick a v istom zmysle voluntaristick
variant cnostnho ivota. Antisthenes toti hovor, e cnos, ktor je
pre dosiahnutie blaenosti sebestan (:]) nepotrebuje ni iba
sokratovsk silu.
2
Cnos poda neho spova v inoch a nepotrebuje
ani vea slov, ani nuk.
3
Na neintelektulny charakter kynickej cnosti
poukazuje aj stoick oznaenie kynickho spsobu ivota (i,

1
Vynikajcou prcou, ktor analyzuje pojem virtus v grcko-rmskom kultrnom
a duchovnom kontexte je kniha E. Urbancovej (Urbancov, 2002).
2
A. Kol (Dogenes Laertios. 1995, s. 226) asi vemi sprvne preklad vraz i:
(= sila, pevnos, vytrvalos; moc vojensk) ako sila vle.
:] i o. ] oi ] o]. i : :: :
: i ss :o s ] o] o :i, o s
o ] ] i:. ] ' o] s i, ] o i
s ] o. :o ' io o o o :: i o
o. (D.L VI 11)

214
o) ako krtkej cesty k cnosti, o treba poda Longa chpa tak,
e kynizmus privdza loveka k cnosti bez toho, aby musel strvi
mnoho rokov tdiom logiky, fyziky a etiky.
1
Kynick antiintelektua-
lizmus prezrdza aj Diogenov ironick postoj k platnskej dialektike
2

a tvrdenie, e o hudbu, geometriu, astronmiu a podobn nuky sa
nestaral ako o neuiton a nie nevyhnutn (D.L. VI 73; porovnaj tie
D.L VI 104). Napriek tmto tvrdeniam vraj Antisthenes dokazoval, e
cnos je uiten (D.L. VI 11) a e potom ju u nemono strati (D.L
VI 105).
Ak by sme sa teda v tejto svislosti zamali nad historicko-
filozofickmi zdrojmi kynizmu 4. str., na jednej strane by to mohol
by kynicky pochopen Sokrates (sn aj vaka niektorm Anti-
sthenovm etickm nzorom), ale na strane druhej by mohlo s prve
tak o ostr odmietnutie vetkch dobovch pokraovateov sokratiky
zo strany kynikov, ktor odmietli akkovek teoretizovanie o dobrom
ivote.
Napokon chcem ete zdrazni, e v prpade odvodzovania kynic-
kej cnosti od Sokrata a sokratiky, vyvstva nemal problm, ak filo-
zofick pozciu prisdime samotnmu Sokratovi. o bude nam tex-
tovm vchodiskom ran Platn, zlomky najstarch sokratikov
(Faidn, Antisthens, Aischins, Euklids), Xenofn alebo Aristote-
les? Na druhej strane vak meme njs aspo niekoko bodov, na
ktorch by sa vina sokratikov dokzala dohodn. Jednm z nich
by bola Sokratova kritika akrasie (oi): Sokrates bol poda vet-
kho presveden, e nikto nekon zle myselne (por. Pl., Prot. 345d
n.). lovek si nevol konanie, ktor povauje za menej dobr namiesto
toho, ktor povauje za sprvne. Zl konanie mus vychdza zo zlho
poznania a zlho rozhodovania. Preto nikto nekon zle z vlastnej vle

1
In: Algra, Barnes, Mansfeld, Schofield, 1999, s. 628. Ukazuje sa, e pre stoicizmus a
helenistick filozofiu bolo vemi dleit prepojenie etiky s ostatnmi asami filo-
zofie, najm s fyzikou: tdium : umonilo stoikom pozitvne naplni obsah
hesla o : ], ktor bolo doposia ako obsahovo nenaplnen vzva i skr
provokcia prtomn u v kynizme.
2
Ke vraj raz Platn definoval loveka ako dvojnohho neoperenho ivocha,
Diogenes vraj oklbal kohta a priniesol ho do Akadmie: Platn vraj preto do svo-
jej defincie pridal s plochmi nechtami (D.L. VI 40).

215
(por. Arist. EN 1113b1; 1114a11). Antisthenov nzor, e cnos sa d
naui (DL 6.11), plne koreponduje s tzou o nemonosti akrasie
a paradoxne by mohla poukazova na ist druh intelektualizmu tak
u Sokrata, ako aj u Antisthena (ie nielen u Platna). Aj tu sa ukazuje
ako pravdepodobn naa u spomnan hypotza o tom, e Antisthe-
nes ete nebol plnokrvnm predstaviteom kynickho hnutia.

3. Cieom fyzickej prce a telesnch cvien je spsobilos due
pre cnos a odmietanie konvenci obce

Skr, ako sa poksime objasni, v akom zmysle by bolo mon
kynick cnos ui a najm i sa napriek kynikmi tak asto deklaro-
vanom antintelektualizme pri kynickej cnosti predsa len neuplatuje
rozum, poukeme na jej in voluntaristick strnku. Draz na sok-
ratovsk silu vle pri konan (] i:), ktor meme da do
kontrastu voi Platnovej intelektualistickej etike,
r
zrejme dokazoval
Antisthenes (alebo skr jeho kynick obraz vytvoren neskr?) tm,
e kad de prekonval cestu tyridsa tdi (asi 7 km) z Prea do
Atn, aby poval Sokrata, od ktorho vraj prevzal jeho vytrvalos (o
o) a odolnos voi citom (o os) (D.L. VI 2).
2
O tom, e
kynick cnos je naozaj z vej asti tvoren vovou ako intelektu-
lnou zlokou (o nej niie) sved Antisthenovo tvrdenie, ktor sme
u uviedli: cnos nepotrebuje na dosiahnutie blaenosti ni okrem
sokratovskej sily vle (] i:; D.L. VI 11).
S kynickm drazom na vov mohutnosti loveka a
s odmietanm Platnovej isto intelektualistickej morlky a preteore-
tizovanho spsobu ivota v Akadmii svis kynick zdrazovanie
vznamu fyzickej prce. Poda Antisthena vraj jedinou rozkoou,

1
zke naviazanie poznania dobra a jeho konania, na ktor preto plne postauje inte-
lektulny akt zdrazuje Platnov Sokrates v Protagorovi 345D: nik z ud nechy-
buje dobrovone (:s oo so so) alebo v Alkibiadovi I 117
D, kde Sokrates hovor, e: chyby v konan vyplvaj z nevedomosti (o
o] s o o : ] oo s).
2
O dsledkoch, ktor vyplvali z prijatia odolnosti voi citom (o os) na kynic-
k antihedonizmus a sexulnu morlku budeme ete hovori podrobnejie.

216
ktor mono odporui, je t, ktor vyplva z akej prce.
1
Na pr-
klade Kra a Herakla
2
vraj dokazoval, e prca (o = fyzick prca,
lopota, nmaha; utrpenie) je dobrom (D.L. VI 2). S drazom na
fyzick prcu svis vek dleitos, ktor kynici kldli na telesn
cvienia. O tom, ako vytvraj telesn cvienia vo fyzickom tele prie-
stor, doslovne vonos i ahkos pohybu (:i) pre cnostn iny,
a o dleitosti dobrho stavu tela (:i) a jeho sily (i:) pre dobr
stav due hovor Diogenes Laertsk v asti venovanej Diogenovi
(preklad A.K):

] ' s i ]
o, ] s ], ]
s ] : ' )
s i o
i :i o o
] o] s s.
i ' o] ] ss i
] ss, :s ] :i
i i: s ]
s, o i ] ]
i i o .

(Diogenes) tvrdil, e s dva
druhy cvienia, duevn a
telesn. Pri ustavinom prev-
dzan fyzickho cvienia
3

vznikaj predstavy, ktor
dvaj telu uvonenie a ahkos
pohybu pre cnostn iny. Jedno
z tchto cvien je vraj bez
druhho nedokonal, pretoe
dobr stav tela a sila nepatr o
ni menej k veciam potrebnm
pre duu, ako aj pre telo.

Diogenes Laertios VI, 70

1
Fr. 113, In: Caizzi ([4]).
2
Herakles ako drsky hros bol tradine v grckej mytolgii povaovan za predsta-
vitea fyzickej sily a akho ivota plnho nmah a fyzickho utrpenia. Lkavou sa
zd Joelova hypotza, o ktorej hovor Guthrie (Guthrie, 1969, s. 310, pozn. 7), e
Prodikos u Platna a Xenofonta je maskou, za ktorou sa skrva Antisthenes: potom
by sme toti museli Antisthenovi prisdi aj autorstvo slvnej a krsnej alegrie o
Heraklovi na rozcest (Xenoph., Mem. II 1, 21-34; 84 B 2).
3
Ak budeme vraz :i niie vzahova na fyzick stav uvonenia tela (in
vznam nepripa ani LSJ), potom je naozaj potrebn odkazovac vraz :
vzahova na telesn typ cvien. K takejto prekladovej variante sa prkla anglic-
k preklad R.D. Hicksa (1925), esk preklad A. Kola (1995) je naproti tomu len
vemi rmcov s monosou viacerch interpretci: pi jeho ustavinm provdn
vznikaj pedstavy, je poskytuj zpsobilost k cnostnm inm.

217

O spojen fyzickho cvienia s duevnm tdiom a najm o sym-
patickej mylienke, e telesn cvienia na cviisku nemaj by samo-
eln a vychovva atltov, ale len poskytova dobr telesn stav
(:i), ktor bude dobrm zkladom a predpokladom pre duevn
tdium, hovor Diogenes Laertsk v asti, kde opisuje, ak spsob
vchovy a vzdelvania zvolil Diogenes ako uite-otrok pre synov
svojho pna Xeniada (preklad A.K.):

...o o o ]
:, :, ,
oi s' s
i : ss ]
i o o,
o' :o o s]
o i :i.

...po ostatnch hodinch vuky
(ich uil) jazdi na koni, striea
z luku a praku a hdza
otepom; neskr nedovooval
cviiteovi v palaistre, aby ich
cviil zpasnckym spsobom,
ale len kvli ervenej farbe a
dobrmu stavu tela.
Diogenes Laertios, VI 30

Ak mala askza, pestovanie vle a fyzick aktivita vznam vo
vzahu k zauvanm tradinm kultrnym kontantm obce? Po-
mocou cvienia v najirom vzname slova dosahujeme sebestanos
(o nej hne v nasledujcej kapitole), ktor nm umouje zmenu po-
hadu na tradin hodnoty sprostredkovan zvykmi a zkonmi. Vaka
tomu sa me kynik vzahova inak k druhm aj k sebe sammu
(sexulna morlka, postavenie eny, postoj k fyzickej prci, ktorou
roden aristokrat pohda, at.). Op sa preto dostvame
k zkladnmu motvu kynickho hnutia, ktorm je postulovanie ne-
zmieritenho protikladu zkonov a ustanovizn obce voi poiadav-
km (kynickej?) cnosti. Kynick poiadavka slobody rei ()
a konania (), ktor s praktickm vsledkom askzy
v najirom monom vzname slova, spochybuje tradin konvencie,
ale nevedie k anarchii. Kynici hovoria o svojom ivote ako o zne-
hodnocovan obeiva, t. j. vldnucich mienok, hlavne politickch,
oho baranidlom mala by prve spomnan iroko chpan askza.

218

4. Sebestanos kynickej cnosti pri dosahovan blaenosti sa
prejavuje v oceovan chudoby, naturalizmus

Dleitou charakteristickou vlastnosou kynickej cnosti je to, e je
sebestan (:]), o sa prejavuje v tom, e na dosiahnutie blae-
nosti nepotrebuje ni iba sokratovsk silu vle (i:) (D.L. VI 11).
Sebestanos mudrca vo svojom mravnom konan a v dosahovan
blaenosti nezvisle od vonkajch podmienok a okolnost bude vemi
charakteristickou strnkou nielen stoickej etiky, ale vbec jednou
z aiskovch tm helenistickej filozofie. Protikladnos tohto prstupu
oproti klasickmu spsobu etickho myslenia azda najlepie mono
vidie na Aristotelovej etike, ktor zdrazuje vznam tzv. sekundr-
nych (vonkajch) dobier pre blaenos loveka, ke hovor: Preto
blaen lovek potrebuje tie dobr telesn, vonkajie a astie, aby
mu v tomto ohade nebolo brnen. T vak, ktor hovoria, e lovek,
ktorho muia alebo upadol do vekch neast, je blaen, ak je
cnostn, chtiac-nechtiac nehovoria pravdu. (preklad A. K).
1

Diogenes v svislosti so svojou chudobou vraj zvykol hovori, e
ho postretli kliatby tragdie, pretoe vraj je bez obce (o) a pr-
bytku, zbaven otiny, obrk a tulk ijci len zo da na de (D. L.
VI 38). Diogenes vraj aj svojich zverencov (pozri vyie) viedol doma
k tomu, aby sa sami obsluhovali, aby sa uspokojovali s jednoduchou
stravou a pili vodu (D.L. VI 31). Krattov draz na chudobu vidie
azda v tom, e poda Diogena Laertskho sa vrhol na kynick filozo-
fiu, ke v nejakej tragdii uvidel kra Tlefa s prtenm kokom a
aj inak v alostnom stave (D.L. VI 87). Poda jednej verzie vraj predal
svoj majetok bol toti zo zmonch a asi dvesto talentov, ktor
takto zozbieral, rozdelil medzi obanov (D.L. VI 87). Poda inej verzie
vraj uloil tieto peniaze u nejakho peazomenca a dohodol sa s nm,
aby ich vyplatil jeho synom, ak sa stan obyajnmi umi (i),

1
...o o :i s o o i so i ] :,
o ] si :. s o o i o i o
i :i o i, so oo, ) so ) o :s
s (EN 1153 b, 18-21).

219
ak sa vak stan filozofmi, aby ich rozdelil medzi ud: pretoe vraj
ako filozofi nebud ni potrebova (D.L. VI 88).
U v pojme sebestanosti sa u kynikov ukazuje urit naturlna,
niekedy dokonca ivona strnka ich ivotnch postojov. Hoci sa
tto ich zaujmav charakteristika naplno prejav a v sexulnej oblas-
ti, u teraz na exemplifikciu tohto aspektu mono uvies, e kee
poda kynikov sme svojou povahou ivoni, musme sa ui sebe-
stanosti od zvierat, a nie od ud: Theofrastos referuje, e Diogens
sa takto uil od my.

5. ivot poda prrody neznamen jej racionlne skmanie

Zkladnou charakteristikou kynickho spsobu ivota a cnosti, kto-
r bola prevzat pravda, s inou obsahovou nplou stoicizmom, je
pravidlo ivota poda prrody (o : ]). Diogenes vraj tvrdil,
e udia s neastn pre svoju nerozumnos (o), pretoe je nevy-
hnutn, e t, ktor si namiesto neuitonch nmah vyber zamestna-
nia poda prrody (o :) ij blaene. (D.L VI 71). O nieo
niie sa spomna, e vbec neprikladal tak vhu zvykovm predpi-
som (o o o) ako predpisom prrody (o o :) (D.L. VI
71).
Kovou otzkou pre pochopenie podstaty kynizmu a jeho vz-
namu napr. pre nasledujci stoicizmus je posdenie, v akom vzname
pouvali kynici krucilny vraz o :. Na mnohch miestach
sa ivot v slade s prrodou kladie do svisu s rozumom, alebo skr s
akousi rozumnosou: Antisthenes vraj ustavine hovoril, e pre
ivot treba ma stle pripraven bu rozum (o) alebo povraz;
Diogenes vraj loveku, ktor mu predstavoval hudobn skladbu, vraj
povedal, e len sprvnym zmanm muov (o o) sa
dobre spravuj obce a domcnos, nie hrou na gitare ani pskanm na
pale (D.L. VI 104); na inom mieste sa spomna, e Diogenes kldol
proti osudovej nhode (:) odvahu (o), proti udskmu zko-
nu (o) prrodu (:) a proti vni (o) rozum (o ) (D.L.
VI 38).

220
Napriek tmto verblnym vyhlseniam, i ako sa skr ukazuje
klieovm heslm, o dleitosti rozumu
1
pre ivot v slade s prrodou
sa zd, e kynici vbec nemali nejak presnejie vymedzen predsta-
vu o tom, o m ivot o : predstavova. Naopak, je pravdepo-
dobn, e kynici nemali cnos ako ivot poda prrody nijako pozitv-
ne vymedzen a definovali ho skr negatvne, teda poukazovanm na
to, ak hranice konvennho morlneho sprvania me mudrc pre-
kraova. Pre skutonos, e tokokrt zdrazovan rozum (o) u
kynikov neznamen racionlne skmanie prrody, v zmysle nejakej
prrodnej filozofie alebo fyziky, ktor by obsahovo naplnila frzu
o : ]
2
sved to, e sa Diogenes o hudbu, geometriu, astro-
nmiu a podobn nuky nestaral ako o neuiton a nie nevyhnutn
(D.L. VI 73). Explicin odmietnutie logiky a fyziky s ponechanm len
etiky u kynikov je vyjadren u Diogena Laertskho (D.L VI 103), kde
sa tento ich prstup prirovnva k nzorom kynizujceho stoika-
odpadlka Aristona z Chia (pozri niie) a kde sa uvdza, e opovrhuj
benmi vzdelvacmi predmetmi, tdiom literatry a e odstrauj
aj geometriu, hudbu a vetky podobn nuky (D.L VI 103-4).

6. Kynick antisocilne praktiky, nov pohad na vzah mua
a eny a vznam (negatvnej) slobody

Skutonos, e kynick idel cnosti chpanej ako ivot poda pr-
rody (o : ]) m skr negatvne obsahov naplnenie v tom
zmysle, e viac sa tka toho, ak (konvenn) hodnoty me mudrc
svojm konanm prekraova, ako toho, k akm pozitvnym hodno-
tm m by svojm konanm zaviazan, budeme ilustrova aspo na

1
O akejsi implicitne prtomnej racionlnej koncepcii udskej prirodzenosti v kynizme
hovor Long: Diogenova etick teria a prax dva jedine zmysel, ak predpokladme,
e udsk prirodzenos je racionlna a e rozum me a m by rozvinut, aby od-
strnil prekky kladen iracionlnou konvenciou (in: Algra, Barnes, Mansfeld,
Schofield, 1999, s. 629).
2
Spojenie fyziky s etikou v tomto zmysle bude a prnosom stoickej koly, ktor
tmto nesmierne revolunm a produktvnym krokom dala charakteristick rz nie-
len stoicizmu ale aj helenistickej filozofii vbec. Dsledkom tohto spojenia je toti v
helenizme celostn chpanie filozofie a organick prepojenie vetkch jej ast.

221
niektorch prkladoch kynickho asocilneho sprvania. Na prkla-
de vzahu mua a eny v oblasti sexuality a voby manelskho part-
nera v tejto svislosti zasa poukeme na skutonos, e hlavnm
obsahovm naplnenm kynickho pojmu cnos ete stle zostva slo-
boda (si, i).
Z mnohopoetnch prkladov kynickej bezostynosti (oi,
oi), ktor mala by zrejmou provokciou a praktickm po-
tvrdzovanm kynickho konceptu negatvnej slobody
1
uveme aspo
to, e Diogenes nepovaoval za nemiestne zobra nieo z chrmu ani
ochutna mso z akhokovek ivocha, ba dokonca nepovaoval za
bezbon ani dotkn sa udskho msa, ako je zjavn zo zvykov
cudzch nrodov (D.L. VI 73). Diogenes sa rovnako nezdrhal na ve-
rejnosti onanova ( = pracova rukou) s odvodnenm,
e by si prial, keby takto bolo mon trenm brucha zahna hlad (D.L.
69). Krates vraj zasa prevdzal s manelkou Hipparchiou v stporad
pohlavn styk, priom Zenon, ktor nezniesol takto kynick bezos-
tynos (D.L. VII 3), vraj na nich hodil pl (Apuleius, Florida, 14;
cf. D.L. VI 97).
Z tchto a z mnohch inch exemplrnych prkladov kynickej na-
turalistickej realizcie negatvnej slobody je zrejm, e cnos ako
ivot realizovan v slade s prrodou chpali kynici bu ako ivot
realizujci hlavne a predovetkm tie najbazlnejie prrodn pudy
(hlad, pohlavn pud a in), alebo o sa nm zd pravdepodobnejie
ako ivot, ktorho strednm leitmotvom je prekraovanie (kon-
vennch) hranc dovolenho. Interpretcia kynickho ivota poda
prrody (o : ]) ako ivota napajceho tie najbazlnejie
ivone pudy loveka, teda aksi poiadavky :, sa zd plauzibil-
nou, avak v nami preskmanch kynickch prameoch nenachdza-
me teoretick reflexiu pozitvneho obsahovho naplnenia cnosti
takmto pudovm konanm: na to by toti museli kynici vybudova
aksi fyziku, i skr fyziolgiu udskch pudov, ktor by bola prepo-
jen s etikou, kam pokroili a stoici.

1
Zmerne som si vypoial Berlinovo (Two Concepts of Liberty, 1969) oznaenie
takhoto typu slobody, pretoe sa v naom kontexte mimoriadne hod.

222
Kynick negatvny koncept slobody potvrdzuje Diogenes, ktor na
jednom mieste na otzku, o je u ud najkrajie, odpoved, e sloboda
slova (i= tie slobodomysenos, otvorenos, nehanebnos)
(D.L. VI 69) a na inom mieste hovor, e vedie tak ist spsob ivota
ako Herakles, priom niomu nedva prednos pred slobodou (s
si i) (D.L. VI 71).
Hoci bol kynick draz na negatvnu slobodu ete len akousi neref-
lektovanou vzvou, i ideologickm heslom, snaiacim sa oslobodi
loveka od konvennch zvzkov mravnho sprvania v grckej
o, a v podstate nepriniesol nov, obsahovo pozitvne naplnenie
idelu ivota poda prrody (o : ]), ukazuje sa, e tento
kynick idel berlinovskej slobody od hlboko psobil a ete
v klasickom obdob grckej filozofie zaloil ideu autonmneho ud-
skho indivdua. Tto sa naplno a vo vemi prepracovanej podobe
stala strednou tmou prakticky kadej helenistickej filozofie, a najm
stoicizmu. V nasledujcom vklade ukeme, ako sa idea autonm-
nosti udskho indivdua prejavuje u na pde samotnho kynizmu
takmer revolunm spsobom v oblasti emancipcie eny pri sexu-
lnej morlke a vbere manelskho partnera. Azda tu sa zana dlh
prbeh emancipcie eurpskej eny, ktormu dalo nespochybnitene
svoju pea aj kresanstvo v kulte Mrie-bohorodiky. Kynizmus
a najm stoicizmus musme naozaj chpa ako pohansk mylienkov
prdy, bez ktorch by eurpska podoba kresanstva a civilizcie asi
nebola mon.
Priam revolunm tvrdenm by sme v dejinch feminizmu mohli
oznai Antisthenov vrok, e cnos mua a eny je t ist (D.L. VI
12). Diogenes na rozdiel od Antisthena (porovnaj D.L. VI 11) zastval
ideu spolonch ien a neuznval manelstvo, ale len styk mua so
enou na zklade prehovrania a shlasu (D.L. VI 72), o sa nm m-
e zda dnes vemi aktulne. Na tomto mieste treba upozorni, e
manelsk zvzok bol v Atnach viac-menej formlnou intitciou
zameranou na plodenie plnoprvnych obanov o. jeho odmietnu-
tie me by chpan jednak ako kynick vzdor voi konvencim
obce (pozri vyie), jednak ako krok k emancipcii autonmnej bytosti

223
eny, ktor mala v demokratickch (!) Atnach ovea horie posta-
venie ako napr. v konzervatvnej Sparte.
1

Exemplrnym prkladom emancipovanej eny bola Krattova man-
elka Hipparchia. Princp slobodnho vberu a rozhodnutia sa pre
Kratta ako manela bol v jej prpade realizovan vemi dslednm
spsobom: Krats sa vraj pred u postavil, vyzliekol si aty a povedal:
Toto je tvoj ench, toto je jeho majetok, rozhoduj sa
2
poda tohto.
(D.L. VI 96). Hipparchia bola naozaj jednm z mla prkladov eman-
cipovanch ien v antike: Krats jej ete pred uzavretm manelstva
vzdal hold ako plne rovnocennej partnerke tm, e ju upozornil, e
nebude jeho drukou, pokia nebude vies aj ten ist spsob ivota
(D.L. VI 96). Hipparchia naozaj manela sprevdzala na cestch, nosi-
la rovnak odev, obcovala s nm na verejnosti a odchdzala
3
na vee-
re, kde sa dokonca venovala filozofickm debatm (D.L VI 97).
4
Hip-
parchia sama o sebe hovor, e as, ktor mala vyui pre krosn,
5

1
V hesle Manelstv u ek v Slovnku antickej kultry (1974) sa naprklad hovor, e
obmedzenie eny len na domcnos v historickej dobe v Atnach nedvalo monos,
aby sa snbenci zoznmili ete pred sobom, priom encha i nevestu vyhadvali
otcovia bez shlasu det.
2
Krates vraj aj pri vydvan svojej dcry uplatnil podobn princp slobodnho vberu
(pravda, tu nie zo strany nevesty, ale budceho zaa), ke vraj dal svoju dcru na
tridsa dn na skku (si i) (D.L. VI 93). Ak zarajca paralela s dnenmi
manelstvami na skku!
3
Anglick preklad (R.D.Hicks, 1925) poda nho nzoru vemi vhodne preklad
vraz o (=odchdzala, vychdzala) anglickm vrazom went out (go out = v-
js si von, vyrazi si), m sa zdrazuje nielen to, e Hipparchia odchdzala do pre
enu neprstupnej spolonosti pnskeho sympzia, ale aj to, e opala prbytok
ako privilegovan a prirodzen miesto pobytu atnskej eny, ktor z domu odch-
dzala len vnimone.
4
Diogenes Laertsk ju dokonca nazva filozofkou (] o) (D.L. VI 98)
5
Tkanie na krosnch bolo typickm zamestnanm a znmkou cnostnho ivota antic-
kej eny u od homrskych ias (porovnaj Odyseovu manelku Penelopu). lohou
eny bolo rovnako tak udriava posvtn ohe v ohnisku (si). Toto slovo poda
M. Porubjaka oznauje nie len krb s obetnm oltrom, ale aj samotn domov. Pri
Hestii sa prisah, zrove je zrukou pohostinnosti a sli ako toisko na toho,
kto sa uchli do posvtnho priestoru ohniska nie je mon vztiahnu ruku. (Porub-
jak, 2004, pozn. 2, 3 a text s nimi svisiaci). Je teda vemi pravdepodobn, e Krat-
tova manelka asi ako prv ena v antike prestala plni svoju tradin funkciu eny

224
naplno vyuila (= naplno, plne vyui; zneui) na vzde-
lanie. Napokon uveme nzor Longa, ktor v tejto svislosti pozna-
menva, e v porovnan s verejnm pohlavnm stykom
1
ovea zauj-
mavejia a pravdepodobne aj k pravde bliia je tradcia hovoriaca o
tom, e Hipparchia bola emancipovan ena, ktor zdieala Krattov
filozofick zujem a e sa nelila od manela ani vo svojom sprvan
na verejnosti.
2

7. Kynick antihedonizmus a bezostynos v sexe si neprotireia

V svislosti s autonmiou voby sexulneho a manelskho part-
nera u kynikov bude na tomto mieste vkladu vhodn pozastavi sa
pri niektorch aspektoch sexulnej etiky a uvies takto na prav mieru
tokokrt kandalizovan exhibicionistick praktiky niektorch kynic-
kch filozofov. Predovetkm si treba uvedomi skutonos, e ky-
nick sexulna morlka bola vo svojej skutonej podstate akokovek
ns to me prekvapova- antihedonistick. Rezervovan postoj voi
telesnej slasti, ktor azda najlepie vyjadruje Antisthenovo heslo
i ) ]i
3
, poda Rista
4
u Antisthena vyplva
z toho, e slas je u neho pravdepodobne hlavnou prekkou dosiah-
nutia stavu odolnosti voi citom (o os),
5
ktor bola jeho ide-
lom.
6
Antisthenov antihedonizmus, cnos frugality, sa vemi pekne

domcnosti priptanej okolo povinnost spojench doslovne i obrazne s rodinnm
krbom. Tu sa zana boj eurpskych ien za rovnoprvnos.
1
Apuleius, Florida, 14 ; D.L. VI 97
2
In: Algra, Barnes, Mansfeld, Schofield, 1999, s. 690.
3
Nech by som radej zoalel, ako poctil rozko (D.L. VI 3).
4
Rist, 1998, s. 63-64.
5
Stoick pojem oo na rozdiel od kynickho ponmania neznamen neprtom-
nos citovch prejavov vbec, ale je len neprtomnosou tch emci, ktor s sp-
soben defektmi fungovania racionlnej mohutnosti due a teda s emciami zlmi
a neiadcimi (o): rozko, iadostivos, strach, zrmutok (napr. SVF III 431,
SVF III 391, SVF III 438). Porovnaj tie Ristov nzor (Rist, 1998, s. 34): o],
mdry lovek, m by chpan ako lovek bez o.
6
Rist (1998, s. 64) odkazuje len za znme miesto D.L. VI 2, kde sa spomna, e Anti-
sthenes prevzal od Sokrata jeho vytrvalos (o o) a horlivo nasledoval jeho
odolnos voi citom (o os). Ristov nzor o dvode kynickho odmietania slas-

225
ukazuje v Xenofontovom Sympziu, kde ho Antisthenes vydva za
jednu zo svojich prednost, na ktor je vemi hrd (preklad A.K.):

so s : s o s o
o :o i so :o
:i o s ii
i si o : ] ]
os i i s :
] ] i os o
s s s i
: : o
so ] s ii
s, o s oi
i :
i, o s si
o, ] ]
: o: s o' s
s' si i o. o s
i oo o o
, : o o
o o i o s
:oi o o
s o : ss
s. i o i
: : ]s i
o s )
s : : o :i,
] s : s
: ]i i :
s.
Ale ja mm vetkho tak vea, e
sm mm len ako prehad
o tom, o vlastnm. V jedle a pit
mm dos, aby som nebol hladn
a smdn. A o sa tka oblieka-
nia, vonku sa netrasiem o ni
viac ako tento tu chrny boh
Kallias. Ale ke sa dostanem
domov, steny mi pripadaj ako
tepl kabt, strecha ako hrub
huat vesta a poste mi tak
vyhovuje, e mm rno vek
problm, aby som z nej vstal. Ak
sa mi azda zaiada aj telesnej
rozkoe, uspokojm sa so vetkm,
o prde: eny, ktor si vyberm,
ma vtaj s vekou radosou,
pretoe ich nik in nechce. Vetky
tieto veci sa mi zdaj tak
prjemn, e by som si pri ich
uvan neprial viu, ale skr
meniu rozko a natoko
povaujem niektor z nich za
slastnejie, ne je potrebn.
Xenophon, Symposion 4,37,5 4, 40, 1

Pozoruhodnou charakteristikou kynickho antihedonizmu odliuj-
cou ho od jeho kresanskej verzie je skutonos, e pohlavn pud sa
povauje za prirodzen udsk potrebu, ktorej uspokojenie je priro-

ti preto nie je podloen textovou evidenciou a chpeme ho preto len ako mienku
bdateskej autority.

226
dzenou sasou ivota mudrca. Zd sa, e pre kynikov akoby bol
dleitej vsledn stav vyrovnanosti po uspokojen tejto potreby,
priom samotn rozko odohrvajca sa pri tom m by stoicky
povedan vecou indiferentnou (oo). To by vysvetovalo aj
skutonos, preo kynici neodmietali pohlavn akt ako tak a sexuali-
tu vbec: Antisthenes odpora mudrcovi, aby sa zamiloval, oenil sa
kvli plodeniu det a stkal sa s najkrajmi enami (D.L. VI 11); Dio-
genes zasa pripa styk mua so enou na zklade prehovrania a
shlasu (D.L. VI 72). Skutonos, e kynick antihedonizmus bol skr
zameran na pohdanie a demystifikciu sexulnej rozkoe ako na jej
mravn odsdenie (kresanstvo),
1
potvrdzuje Diogenes, ke svoju
verejn masturbciu prirovnva k uspokojovaniu hladu trenm brucha:
Ke raz pracoval rukou () na nmest, hovoril: Kie by
bolo mon aj trenm brucha zahna hlad (D.L. VI 46). Z uvedenho
vkladu je teda jasn, e tokokrt kandalizovan a pranierovan
exhibicionistick prejavy kynickej bezostynosti (oi,
oi),
2
neboli prejavom kynickej sexulnej neviazanosti, ale
naopak praktickm potvrdzovanm zvltneho druhu antihedonizmu
spojenho s opovrhovanm zauvanch konvenci slunho sprva-
nia sa (io) v obci.

1
Ukazuje sa, e kynick nvod na stav duevnej vyrovnanosti spova v o najjedno-
duchom a v o najefektvnejom uspokojen telesnch potrieb: v prpade smdu a
hladu pitie vody a povanie jednoduchej stravy (D.L. VI 31), v prpade pudu po-
hlavnho styku so enami, o ktor nik in nem zujem ((Xen. Symp. 4.38) alebo
ktor s za to van (D.L VI 2), prpadne (verejn) masturbcia (D.L. VI 46). Kres-
anstvo naproti tomu za cestu k duevnej vyrovnanosti povauje boj proti hrienym
telesnm iadostiam s cieom ich vykoreovania z due. Kynick postoj nm
v nieom pripomna Epikurov negatvny hedonizmus, ktor za slas povauje nepr-
tomnos duevnej a telesnej bolesti a vmi si cen slas statick a duevn ako
slas dynamick a telesn.
2
O Zenonovom odmietan takhoto sprvania porovnaj D.L. VII, 3.

227
8. Kynick kozmopolitizmus nie je chpan geograficky, ale skr
ako ra spolone zdieanch hodnt. Neskor vvoj
v helenistickom a rmskom obdob.

N vklad ukonme nrtom kynickho konceptu kozmopolitiz-
mu. K idei svetoobianstva sa hlsi Diogenes, ke na otzku, odkia
je, odpoved, e je svetooban (i) (D.L. VI 63). Vyvstva
pred nami otzka, v akom vzname chpali kynici svoje svetoobian-
stvo. Aj tu sa ukazuje, e akmsi prvotnm podnetom pre sformulo-
vanie idey kozmopolitizmu bola snaha ditancova sa od konvenn-
ho spsobu ivota v jednej o, teda aksi protest, vzva, i spo-
chybnenie existujcich konvenci viaucich sa na jedno obianske
spoloenstvo. Diogenes toti zdvoduje svoj vsmech oceovania
urodzenho pvodu a slvy ako okzalch prkras neresti poukzanm
na to, e jedinm sprvnym ttom (i) je ten, ktor je v kozme
(D.L. VI 72). Je vemi pravdepodobn, e kynici tto spolon koz-
mick obec ete nechpali ani ako geograficky vemi iroko vyme-
dzen obvaten priestor (is), ktor sa objavil a v helenizme
po vbojoch Alexandra Vekho, ale ani ako obec mdrych, ktor
participuj na svetovom Logu, ktor sa stva zkladnm fundamen-
tom stoickho svetoobianstva.
1
Pre takto stoick chpanie koz-
mopolitizmu toti v kynizme chba jednak fyzika vysvetujca koz-
mos ako dianie fundovan Logom, jednak napojenie tejto fyziky na
etiku, ktor umouje stoikom pozitvne naplni obsah (u kynick-
ho) hesla o : ].
2
Skr sa ukazuje, e kynici chpali svoje
svetoobianstvo ako prslunos vetkch mdrych k akejsi ri spo-
lone zdieanch typicky kynickch hodnt: Krates vraj takto od-
povedal Alexandrovi, ktor sa ho ptal, i si praje, aby bolo jeho mes-
to Tby znovu vystavan: A nao je to potrebn ? Zas ho toti mono
in Alexander rozbor. Jeho otinou pokrauje doxograf je vraj
ivot bez slvy (oi) a chudoba (i), ktor s iadnou nepria-
zou osudu nedobytn (oo :) a e je spoluobanom Dio-

1
Porovnaj napr. SVF III 368, kde sa hovor, e najlepie stavy (o i),
vldy ani panovania nemono njs medzi nerozumnmi (s oo).
2
Pozri vklad vyie.

228
gena, ktor je bezpen pred kladmi zvisti (o: o)
(D.L. VI 93).
Napriek tomu, e kynici 4. str. pred Kr. svetoobianstvo ako geo-
grafick priestor ete nedefinovali, v neskorom helenistickom a rm-
skom obdob, ke sa vplyvom geografickch vbojov Filipa II. a Ale-
xandra Macednskeho takto helenistick globalizovan priestor
skutone objavil,
1
dokzali jeho vhody vdatne vyuva pre renie
svojho uenia. Spomeme len tzv. druh sofistiku v 2. str. po Kr.,
ktor meme povaova za mohutn kynick prd cisrskeho obdo-
bia, s jej potulnmi prednatemi populrnych epideiktickch (od-
bornch, tematickch) prednok. Takchto potulnch uiteov bolo
v obrovskom helenistickom a rmskom geografickom priestore vemi
vea, niekedy sa k nm dokonca vone pridruuje aj Jei Nazaretsk.
Mono aj jeho monumentlna postava je spojovacm lnkom antic-
kho kynizmu a sasnosti.

LITERATRA:

ARISTOTELES (1996): Etika Nkomachova. Preloil A. Ki, Rezek.
ARISTOTELES (1988): Politika. Preloil J. par. Bratislava,
Pravda.
ALGRA, K., BARNES, J., MANSFELD, J., SCHOFIELD, M., eds.
(1999): The Cambridge History of Hellenistic Philosophy.
CAIZZI, F. (1966): Antisthenis Fragmenta, Milan.
DIOGENES LAERTIUS (1983): Lives of Eminent Philosophers I-II.
Translated. R. D. Hicks, The Loeb Classical Library, Harward
University Press.
DOGENES LAERTIOS (1995): ivoty, nzory a vroky proslulch
filosof. Prel. A. Kol, Pelhimov.

1
M. Porubjak o helenizme vstine hovor: ...situcia sa zana meni spolu
s vbojmi Alexandra Macednskeho a nasledujcou expanziou Rma. Zjednodue-
n grtina koin sa stva univerzlnym jazykom na vekom zem. Nastva dlh
obdobie ulej vmeny nielen tovarov, ale aj mylienok a nboenstiev doba hele-
nistick .... (Porubjak, 2000, s. 12).

229
GIANNANTONI, G. (1990): Socratis et Socraticorum reliquiae. 4
vols., Elenchos 18, Naples.
GUTHRIE, W.K.C. (1969): A History of Greek Philosophy III.
GLARE, P. G. W. (1982): Oxford Latin Dictionary. Oxford,
Clarendon Press.
LIDDELL, H. G., SCOTT, R., JONES, H., S. (1969): Greek-English
Lexicon. Oxford, Clarendon Press (skratka LSJ).
KRTKY SLOVNK SLOVENSKHO JAZYKA (1997). Kolektv
autorov. Bratislava, Veda 1997.
LONG, A.A. (1974): Hellenistic Philosophy. London, Gerald
Duckworth.
LONG, A. A., SEDLEY, D. N. (1987): The Hellenistic Philosophers
I-II. Cambridge University Press.
, ed. (r,,8): i i. ].
PORUBJAK, M. (2000): Duch gnzy chpanie duchovnosti
v helenistickej gnze. In: Osobnos loveka v jej duchovnej
dimenzii. Acta philosophica Tyrnaviensia 5. Trnava, Katedra
filozofie FH TU, ss. 11-31.
PORUBJAK, M. (2004): Hestia. In: Diea v ohrozen XII.
Bratislava, Vskumn stav detskej psycholgie a patopsycholgie
(ISBN 80-967423-7-X, CD verzia zbornka z konferencie).
RIST, M. J. (1998): Stoick filosofie. Praha, Oikmen.
SEXTUS EMPIRICUS II (1983): Against the Logicians. Translated R.
G. Bury, The Loeb Classical Library, Harvard University Press.
SEXTUS EMPIRICUS III (1987): Against the Physicists. Against the
Ethicists, Translated R. G. Bury, The Loeb Classical Library,
Harvard University Press.
SLOVNK ANTICK KULTURY (1974): Kolektv autorov. Praha,
Svoboda.
STOICORUM VETERUM FRAGMENTA I-IV (1921-1923): Collegit
IOANNES AB ARNIM, Lipsiae in aedibus B. G. Teubneri
(skratka SVF).
URBANCOV, E. (2002): Cnos v tge. Pojem virtus vo filozofii M.
Tullia Cicerona. Preov. Filozofick fakulta Preovskej univerzity.

230
ZEYL, J., ed. (1997): Encyclopedia of Classical Philosophy.
Greenwood Press.
ZLOMKY STARCH STOIKOV (1983). Prel. M. OKL. Bratislava,
Pravda.
231

CIE DOBRA A CICERONOVO HADANIE PRAVDY

Elena Urbancov

Vo filozofickch zujmoch M. Tullia Cicerona zaujma etick
problematika stredn miesto. U Rimana, vnmavho na podnety er-
pan z vlastnej kultrnej tradcie, ktor mu poskytla prv pouenie
o tom, e morlne problmy s zkladn, a navye myslitea, ktor sa
neraz odvolva na sokratovsk tradciu myslenia,
1
nie je uprednosto-
vanie morlnej problematiky nijakm prekvapenm. V Ciceronovom
vysvetovan, preo m etika privilegovan postavenie pred ostatnmi
oblasami poznania, dominuj dva motvy, a obidva meme oznai
prvlastkom sokratovsk. Prv svis s monosami nho poznania
prrodnho sveta: Sokrates, ktor poda znmeho Ciceronovho obrazu
ako prv nechal filozofiu zostpi z neba na zem a printil ju vstpi
do miest a do udskch prbytkov,
2
sa zrieka skmania prrodnch
otzok, aby svoj zujem sstredil vlune na loveka, pretoe si mys-
l, e prrodn skmania prekrauj monosti udskho chpania
a nem nijak vznam sa nimi zaobera, lebo loveka a jeho ivota sa
vbec netkaj. Na zaiatku Ciceronovho spisu O tte, ke sa Scipio
v diskusii so svojm spolonkom zmieni o pozorovan nebeskch
javov, vklad autor Scipionovi do st skeptick sdy o mrnosti sk-
mania prrody a o nevyhnutnosti zdra sa v tejto oblasti akchkovek
dogmatickch tvrden.
3
Zatia o pre modernho loveka s poznat-
ky prrodnch vied synonymom exaktnho poznania, Cicero si mysl
a v tom je asi najv rozdiel oproti naej dvere v monosti prrodo-

1
Pozri Cicero, Off., I, 1, 2: i ja ako oni (peripatetici) sa chcem pota medzi nasle-
dovnkov Sokrata a Platna.
2
Pozri Cicero, Tusc., V, 4, 10: Socrates autem primus philosophiam devocavit de
caelo et in urbibus conlocavit et in domus etiam introduxit et coegit de vita et mori-
bus rebusque bonis et malis quaerere. Na sokratovsk zlom, t. j. opustenie prrodnej
filozofie v prospech dialektiky a etiky, upozoruje Cicero na poetnch miestach.
Cf. Tusc., III, 4, 8; Fin., V, 29, 87; Rep., I, 10, 16; Acad., II, 39, 123.
3
Cicero, Rep., I, 10, 15.

232
vednho poznania , e skmanie prrodnho sveta me prinies len
aproximatvne poznanie, a tto svoju skepsu neskr sm v spise Aca-
demica vyjadr slovami: Vetky tieto veci s skryt, Lucullus,
a zahalen do hustej tmy.
1

Druhm motvom je chpanie filozofie ako umenia i. Tu je kar-
dinlnou otzkou otzka dobra a zla a ich fines, ktorej venoval Cicero
osobitn pozornos. V spise O najvyom dobre a zle, ktor cel za-
svtil tejto tme, nevha dokonca tvrdi, e otzka najvyieho dobra
(summum bonum) je najdleitejia zo vetkch filozofickch otzok,
2

a to s tmto zdvodnenm: nevedomos a omyl m v ostatnch oblas-
tiach dsledky, ktor sa obmedzuj len na dan oblas, ale ak nevie-
me, o je najvyie dobro a jeho opak, nevieme ani, ako mme i.
Bez jasnho poznania, o je cieom dobra, je dobr ivot nemyslite-
n, a hadanie sprvnej, pravdivej odpovede na tto otzku je tm
pravm poslanm filozofa.
Hadanie pravdy v otzke ciea (telos; finis) dobra vak nie je o ni
jednoduchia ani ahia loha ako hadanie pravdy v ktorejkovek
inej filozofickej otzke, ak si kedy filozofi poloili, oho jasnm
dkazom je znan nezhoda medzi rozlinmi filozofmi
a filozofickmi kolami, ktor sa o to usilovali. Rencka otzka,
ktor si autor v svislosti s touto nezhodou kladie, toti i vbec jest-
vuje nejak problm, na ktor by sa nzory tch najvznamnejch
filozofov rozchdzali ete vmi,
3
nie je samoelnou renckou fig-
rou: evokcia tejto nezhody v Ciceronovej morlnej doxografii je pre
autora dleitm nstrojom pri hadan sprvnej odpovede na nastole-
n otzky. Cieom tejto tdie je ukza, ako tento nstroj Cicero po-
uva, a to prve pri hadan odpovede na otzku, ktor oznail za
zkladn otzku celej filozofie. Ako ukku na demontrciu tohto
Ciceronovho postupu sme si zvolili nevek pas z dial-
gu Academica; jej rozborom chceme ukza, e zaznamenanie rozli-
nch mienok filozofov tu nie je len jednoduchou enumerciou

1
Cicero, Acad., II, 39, 122: Latent ista omnia, Luculle, crassis occultata et circumfu-
sa tenebris...
2
Cicero, Fin., V, 6, 15: Hoc enim constituto in philosophia constituta sunt omnia.
3
Cicero, Acad., II, 42, 129: Qua de re est igitur inter summos viros maior dissentio?

233
a nesli iba na kontatovanie nezhody; je nstrojom sliacim na
kritiku dogmatizmu a na jeho prekonanie v zujme takho rieenia
nastolenho problmu, ktor je o najbliie pravde (simillimum veri).
V danej pasi ( Acad., II, 42, 129-141) Cicero dokazuje Lucullo-
vi,
1
ak ak je vybra si spomedzi poetnch rieen, ktor navrhuj
v otzke najvyieho dobra a zla jednotliv filozofi. Vklad je mon
rozleni na tri asti: najskr ide o prezentciu rozlinch mienok na
cie dobra (ibid., II, 42, 129-131); potom nasleduje pas venovan
Antiochovi z Askalnu, o ktorom Cicero uvdza, e sa nazval aka-
demikom, ale mal vemi blzko k stoikom,
2
a vehementne tu dokazuje,
e stanovisko Antiocha z Askalnu je v skutonosti v rozpore so sta-
noviskom stoikov a preo je to tak (ibid., II, 43, 132-134); napokon
ide o druh prezentciu teleologickho problmu (ibid., II, 44, 135-
141), ktor vedie k tvrdeniu, e stoick honestas
3
je s najvou prav-

1
Lucullus, spolonk Antiocha z Askalnu, vystupuje v prvej verzii Ciceronovej
tdie o akademickom skepticizme, znmej pod nzvom Academica priora, ako ob-
hajca Antiochovej filozofie. V druhej verzii, uvdzanej pod nzvom Academica pos-
teriora, sa aktri filozofickej debaty zmenili: v lohe tlmonka Antiochovej filozo-
fie Luculla nahradil Varro. Cicero v liste svojmu priateovi Atticovi ( Cicero, Att.,
XIII, 12, 5) uvdza, e Lucullus nebol philologus, na zklade oho sa d usudzova,
e Lucullus, hoci bol vemi vzdelan a mal hlbok zujem o grcku kultru, osobit-
ne o filozofiu, nedisponoval odbornosou profesionlneho filozofa. Pozri Barnes,
1989, s. 60.
2
Cicero, Acad., II, 43, 132: qui appellabatur Academicus, erat quidem, si perpauca
mutavisset, germanissimus Stoicus. Zd sa, e touto vetou neurobil Cicero svoj-
mu uiteovi dobr slubu, lebo tto veta sa objavuje hdam vo vetkch prcach
venovanch Antiochovi a vemi prispela k upevneniu obrazu Antiocha z Askalnu
ako filozofa, ktor zradil Akadmiu a pridal sa k stoikom. A. A. Long vo svojej mo-
nografii o helenistickej filozofii uvdza, e hoci kontext Ciceronovho obvinenia, e
Antiochos neiel v stopch svojich predchodcov, je polemick ... , histria dva do
znanej miery za pravdu Ciceronovi (Long, 2003, s. 272). Je vak zaujmav, e
Cicero na adresu Antiocha ako filozofa vyslov neraz slov uznania a neskrva ani
svoje priatesk city k nemu ako k loveku, a to aj v spise Academica. Cf.: Acad., II,
35, 113: Antiochus in primis, qui me valde movet, vel quod amavi hominem, sicut
ille me, vel quod ita iudico politissimum et acutissimum omnium nostrae memoriae
philosophorum.
3
Termn honestas, estnos, ako aj adjektvum honestus, estn, od ktorho je
slovo honestas odvoden, je spolu s honestum, estn, cnostn konanie strednm
termnom Ciceronovej morlnej filozofie. Predstavuje kvalitu toho, kto vo svojom

234
depodobnosou to sprvne urenie najvyieho dobra. Venujme sa
teraz osobitne kadej z tchto ast.
Prv as (ibid., II, 42, 129-131) m za cie vrhn svetlo na roz-
manitos uen, ktor vetky, a s rovnakou istotou, prinaj svoju
koncepciu najvyieho dobra. Cicero sa tu obmedzuje na hol vpo-
et, bez toho, aby posudzoval jednotliv defincie alebo k nim zauj-
mal nejak hodnotiaci postoj. Uplatuje sa tu historick prstup: filo-
zofi s rozdelen na dve vek skupiny; prv tvoria t, ktor u upadli
do zabudnutia a ich uenia nemaj iadnych stpencov spomnaj sa
tu men ako Herillos, Parmenides, Zenn z Eley, Eukleides z Megr
a jeho kola, Menedemos z Eretrie a jeho kola; druh skupinu tvoria
t, ktorch uenie je stle iv a ktor si zachovali svoj vplyv prostred-
nctvom svojich poetnch nasledovnkov. V skupine filozofov, kto-
rch uenie je stle iv, Cicero rozliuje na jednej strane tch, pre
ktorch je vchodiskom Platn bu jeho uenie alej rozvjaj,
alebo sa k nemu naopak stavaj odmietavo , a na druhej strane tch,
ktor hlsaj etick skepticizmus. Cicero tu m na mys-
li pyrrhnovcov, ktor zastvaj nzor, e veci s pre ns nepoznate-
n, a preto nie je mon ani vybra si medzi pravdivmi alebo neprav-
divmi etickmi ueniami. Z toho vyvodzuj, e cieom etiky je ata-
raxia, duevn pokoj.
Ke zhrnieme vetky uvdzan defincie najvyieho dobra
a priradme k nim jednotliv men, dostaneme takto rozdelenie:
1. Najvyie dobro spova jedine v slasti (voluptas); tento cie
uznvali dvnejie kyrnski filozofi na ele s Aristippom a v novch
asoch Epikuros a jeho iaci.

ivote praktizuje virtus, cnos. Je to teda virtus actuosa ie inn cnos,
v stoickom chpan telos dobrho ivota. Termnom honestum preloil Cicero grc-
ke kalon, m Grci oznaovali to, o sa pi, o vzbudzuje uznanie. Preto sa hones-
tum niekedy preklad spojenm mravn krsa. S ohadom na slovensk i esk
prekladatesk tradciu dvam prednos prekladu estn konanie: ide o cnostn
konanie, ktor loveka ct, rob mu es (honor). Cf. Ernout, A. Maillet, A., 1959,
heslo virtus a honestas. K obsahu pojmu pozri Urbancov, 2002, s. 52 n.

235
2. Cieom je slas v spojen s estnosou (voluptas a honestas); ta-
kto nhad zastva Kallifn.
1

3. Cie spova v neprtomnosti kadej strasti (vacare omni moles-
tia); to je stanovisko peripatetika Hieronyma.
4. Cie spova v neprtomnosti kadej strasti spolu s honestas; ta-
kto kombinovan cie stanovil Diodoros, a tak ako Hieronymos, aj
on bol peripatetik.
5. i estne a zrove uva vetko, o uspokojuje prirodzen
potreby loveka (honeste vivere fruentem rebus is quas primas homini
natura conciliet); to je zsada, ktor pokladali za cie dobrho ivota
filozofi starej Akadmie, ako aj Aristoteles a jeho stpenci.
6. Za cie uva vetko, k omu lovek inklinuje od prrody sa
postavil aj Karneades; poda Cicerona to vak nie je pozitvny Karne-
adov nzor, lebo na jeho adresu dodva, e to neurobil preto, e by
s tm sm shlasil, ale preto, aby oponoval stoikom (non quo proba-
ret, sed ut opponeret Stoicis).
7. Cieom je jedine i estne (honeste vivere); takto nhad za-
stval Zenn, zakladate Stoy a hlavn predstavite tejto koly.
Tto evokcia obrazu rozhdanho hfu filozofov, z ktorch kad
hovor o cieli dobrho ivota nieo in, vyvolva dojem, ako keby
nemali jeden s druhm ni spolon. Napriek znanmu nesladu vak
toto rozdelenie spja vetkch spomnanch filozofov a ich morlne
uenia so Sokratom, Platnom a starou Akadmiou. Vnimkou nie je
dokonca ani Epikuros: Cicero ho tu uvdza ako zstupcu hedonistickej
morlky, o ktorej sa tu hovor, e jej inicitor bol Aristippos, menovite
oznaen za Sokratovho iaka. Napohad prekvapujce je len to, e
Sokrates ani Platn sa tu ako pvodcovia nejakej konkrtnej defincie
najvyieho dobra nespomnaj. V Ciceronovom diele vak takto
zmienky rozhodne nechbaj; njdeme v om viacero inch miest,

1
O prslunosti tohto filozofa k nejakej filozofickej kole ani o jeho uen toho vea
nevieme. Cicero ho tu i na inch miestach (Fin., II, 6, 19; II, 11, 34; Fin., V, 8, 21;
Tusc., V, 30, 85) v svislosti s urenm najvyieho dobra vdy uvdza osobitne,
nezarauje ho do jednej skupiny s ostatnmi stpencami terie zmieanho ciea.
Z jeho urenia najvyieho dobra mono usudzova, e vychdzal z epikurovskho
uenia, ale odklonil sa od neho, lebo ako uvdza Cicero, rozpor medzi cnosou
a rozkoou chcel riei ich spojenm (Cicero, Off., III, 33, 119).

236
kde je sptos morlnej filozofie so Sokratom vyjadren celkom ex-
plicitne. Na porovnanie s analyzovanou pasou zo spisu Academica
spomeme aspo jeden prklad, a to dejinnofilozofick exkurz
v vode tretej knihy Ciceronovho diela O renkovi, kde sa cel mo-
rlna filozofia odvodzuje od Sokrata a ktor je takmer toton
s predchdzajcim: o Sokratovej filozofii sa tu hovor ako o semene,
z ktorho vzklili rozlin rozhdan, inak zameran, ba aj celkom
protikladn koly, priom vetci tto filozofi, ako uvdza Cicero, sa
chceli nazva sokratovcami, a boli dokonca presveden, e nimi
skutone s.
1

Klasifikcia nzorov na urenie najvyieho dobra, s ktorou tu Ci-
cero operuje, sa spja s menom Karneada, scholarchu novej Akad-
mie, ktor viac ako sto rokov pred Ciceronom, ke boli rozpory me-
dzi filozofmi v otzke ciea dobra nanajv iv, urobil inventarizciu
tchto mienok.
2
Explicitn zmienku o tomto Karneadovom delen
(Carneadia divisio) njdeme v spise O najvyom dobre a zle,
3
kde sa
tie dotame, e Karneades bol na takto lohu nanajv povolan:
poznal vraj vetky doterajie nzory filozofov na tento problm
a vedel tie, koko ich vbec me by. Karneades poda Ciceronov-
ho vyjadrenia tvrdil, e vetci autori tchto napohad odlinch uen
sa snaia stanovi mdrosti ako vede o sprvnom ivote nejak v-
chodisko, ktor je mimo nej nejestvuje predsa vedenie, ktor by
vychdzalo sama zo seba , a takmer jednohlasne prijmaj ideu, e
konen cie tejto mdrosti mus by prispsoben udskej prirodze-
nosti a ako tak mus by sm motorom snahy o dosiahnutie toho,
k omu dua inklinuje od narodenia. Poda neho rozdiely vyplvaj
len z toho, ako sa definuj tieto prvotn prirodzen sklony.
4

Ke takto Karneades zredukoval cel problm konenho ciea
dobra na nezhodu tkajcu sa prvotnch sklonov danch od prrody,
rozdelil vetkch filozofov s ohadom na ich chpanie tohto prvotn-

1
Cicero, De orat., III, 17, 62 nn.
2
Pozri Lvy, 1992, s. 353-360; Michel, 1968, s. 113-120.
3
Cicero, Fin., V, 6, 16: Carneadia nobis adhibenda divisio est, qua noster Antiochus
libenter uti solet.
4
Cicero, Fin., V, 7, 19: Ita fit, ut quanta differentia est in principiis naturalibus, tanta
sit in finibus bonorum malorumque dissimilitudo.

237
ho prirodzenho intinktu na tri skupiny: poda jednch je prvotnou
snahou dosiahnu slas (voluptas); poda druhch nepociova iadnu
boles (vacuitas doloris) a tret pokladaj za vchodisko to, o naz-
vaj prv veci poda prirodzenosti (ta prta kata fysin; prima se-
cundum naturam).
1

Otzka, i ilo naozaj o zhodu, i filozofi, ktorch stanovisk Kar-
neades tudoval, skutone prijmali takmer jednomysene ideu, e
najvyie dobro nie je ni in ako snaha uspokoji sklony, ktor lo-
vek dostal pri svojom naroden od prrody, je u in problm. K nemu
len toko, e dnes sa poklad za dostatone preukzan, e teria oike-
isis, intinktvnej snahy loveka dosiahnu to, o je dobr pre jeho
prirodzenos, nejestvovala ani v starej Akadmii, ani u peripatetikov
a e je to s najvou pravdepodobnosou pvodn stoick teria.
U rozlinch filozofov pred stoikmi sa sce daj njs prvky, ktor
mono poklada za stavebn kamene budcej terie oikeisis, ale
chba im systmovos a koherencia, ak nadobudli a u stoikov.
2

Teda zhoda, ktor kontatoval Karneades, bola odvoden a posteriori.
Ale jeho klasifikcia vetkch doterajch nzorov na otzku ciea
dobra sa v helenistickej filozofii spene presadila, oho dkazom s
poetn doxografick sprvy a dejinnofilozofick exkurzy
u rozlinch autorov vrtane Cicerona.
3
Ten ju vo svojich prcach
pouva na rozlin ciele; v analyzovanej pasi mu na prvom mieste

1
Cicero, Fin., V, 6, 17; V, 7, 18.
2
Vea vedcov sa pokalo njs v uen starej Akadmie, ako aj v Aristotelovom
diele a v diele jeho pokraovateov prtomnos alebo aspo stopy terie oikeisis.
Na terie vetkch tch, ktor sa pokali dokza, e nielen pojem oikeisis, ale
cel filozofia vec, ktor s poda prirodzenosti, boli vypracovan v peripatetickej
kole, odpovedal M. Pohlenz v tyridsiatych rokoch minulho storoia vo svojom
diele Grundfragen der stoischen Philosophie, kde dokazuje, e tento objav treba
pripsa stoikom (Pohlenz, 1940, s. 1-47.) Tto tzu, ktor bola odvtedy potvrden
tdiami mnohch alch vedcov, dnes akceptuje vina odbornkov na helenis-
tick filozofiu.
3
Bohat materil k tomu poskytuje hlavne doxografick prca M. Giustu, ktor svo-
jou rozsiahlou zbierkou s nzvom I dossografi di etica (Turn, 1. diel 1964, 2. diel
1967) ponkol odbornkom na antick etiku prcu porovnaten s tm, o urobil pre
predsokratovsk prrodn filozofiu H. Diels.

238
sli na to, aby ukzal, e je priam nemon za danho status quaes-
tionis vybra si to sprvne etick uenie.
Zoi-voi tokej rozmanitosti uren najvyieho dobra zdrav ro-
zum tpe, zatia o skeptick duch nabda k zdranlivosti v sudku,
tak ako to robili pyrrhnovci, ktor si zakladali na presveden, e
iadny systm nemono uprednostni pred inmi. Cicero vak medzi
stpencov takhoto krajne skeptickho postoja nepatr, neshlas s
tm, e vetky systmy mono stava na jednu rove, a z toho pre
neho vyplva, e si treba spomedzi nich vybra. Rovnako nevyhnutn
je zvaova aj dsledky tej-ktorej konkrtnej voby: nasledova koho-
kovek len tak naslepo sa d ospravedlni azda len u loveka
s nevzdelanou mysou, no vonkoncom to nie je postup hodn filozofa.
Cicero teda na otzku, i nie je lepie neprida sa k iadnej z tchto
filozofi, dva zporn odpove a vyslovuje sa za vobu. Prirodzene,
voba nepadne ani na hedonistick chpanie finis, ani na pyrrhnov-
sk ataraxiu, ale na stoikov. Prklon k stoickmu rieeniu otzky, o je
najvyie dobro, vak nie je bezvhradn, formuluje ho vemi zdran-
livo: cupio sequi Stoicos, chcem nasledova v tejto veci stoikov.
1

Namiesto definitvnej voby vyslov len to, s m sympatizuje, ni
viac. Odopiera da shlas, ktor by bol poslednm slovom pravdy,
a to nie preto, e by sa chcel ditancova od stoikov, ale len od ich
nroku prve na takto definitvnu pravdu. Nechce by dogmatikom:
dogmatikov nezaujmaj rozmanit nzory, neru ich rozpornos
vlastnch teri, tvrdia si kad svoju pravdu, ako keby raz a navdy
skoncovali so vetkou neistotou. Naproti tomu ten, kto m za vzor
Sokrata, Platna i Karneada, sa neuspokojuje s tm, o vie, ale stle
pokrauje v hadan v zujme pravdy. Tto cupiditas veri videndi,
tba odhali pravdu,
2
ktor sa nikdy nezastavuje pri dosiahnutom
poznan, nie je vrazom neschopnosti dospie k istm poznatkom, ale
vyaduje si ju sama podstata pravdy: pravda je pravdou len vtedy, ke
neobsahuje protireenia a omyly.

1
Cicero, Acad., II, 43, 132.
2
Tento vraz njdeme vo Fin., II, 14, 46. U Cicerona sa vyskytuje vo viacerch
vznamovo totonch podobch, napr. Acad., II, 20, 65; Nat. deorum, I, 5, 11 a i.

239
A akoby chcel podoprie svoje presvedenie, e v lnii myslenia
vyznaenej spomnanmi menami nem dogmatizmus miesto, nasle-
duje pas, v ktorej sa Cicero stavia do lohy skeptika a z tejto pozcie
vedie tok proti Antiochovi z Askalnu, svojmu vlastnmu uiteovi
z mladch liet. Prpad Antiochos je znmy: z dejn filozofie vieme, e
sa odvolval tak na platnsku, ako aj na peripatetick tradciu, ale s
dialektickou metdou svojich predchodcov, ku ktorm sa hlsil ako
k svojim uiteom, narbal tak, aby dokzal, e v platnskej kole
nikdy nedolo k iadnemu zlomu i k odklonu, v snahe minimalizova
rozdiely medzi myslenm platnskej koly na jednej strane
a myslenm Aristotela a stoikov na druhej strane. Na zklade Cicero-
novho spisu Academica vieme, e Filn z Larissy a jeho iak Antio-
chos sa prudko napdali: uite obvioval iaka, e pod pltikom
nvratu k pvodnmu ueniu preiel k stoicizmu, a iak na adresu
svojho uitea opakovane zdrazoval, e uite prekrca histriu
platnskej koly.
1
V spise Academica posteriora Varro, tlmonk An-
tiochovho stanoviska, hovor, e Zenn chcel Platnovo uenie len
poopravi (corrigere conatus est disciplinam),
2
m posva rozdiely
medzi nimi do roviny drobnch, nevznamnch prav (correctiones),
v dsledku oho potom me Antiochos tvrdi, e star Akadmia,
peripatetici i stoici zastvaj v otzke najvyieho dobra to ist stano-
visko.
Antiochova snaha zredukova rozdiely v uen spomnanch kl
na nevznamn posuny je vskutku dvojznan. Vzhadom na to sa
potom Ciceronova kritika Antiochovho postoja jav ako prirodzen

1
Pozri Cicero, Acad., II, 4, 11-12; II, 6, 18; II, 22, 69-71. Ke Antiochos z Askalnu
upustil od skeptickej metdy svojich predchodcov v prospech filozofie, v ktorej bu-
de mc zjednoti Platna, Aristotela i stoikov, stali sa pre neho skeptick akade-
mick filozofi, ponc Arkesilaom a koniac Filnom z Larissy, prekkou na ceste
k vypracovaniu uenia zaloenho na takomto irokom konsenze medzi stpencami
a dedimi starej Akadmie. Ke sa potom Filn z Larissy pokal zmierni skepti-
cizmus svojich predchodcov a vyhlsil, e on ostva vern Sokratovi a Platnovi,
Antiocha tm vbec neuspokojil, naopak. Antiochos, ktor bol v tom ase
v spolonosti Luculla v Alexandrii, bol tm natoko pobren, e Filnovi na to
odpovedal rozpravou Sosus, kde dokazuje, e akkovek pokus so strany skeptikov
nadvzova na zakladatea koly je podvod. Pozri Barnes, 1989, s. 70-78.
2
Cicero, Acad., I, 9, 33-35; I, 11, 40.

240
a opodstatnen reakcia na tto dvojznanos: Cicero sa podujma upo-
zorni na u a tak ukza v plnom svetle, e medzi stoikmi a starou
Akadmiou nejde o iadne drobn odchlky, ale o skuton rozdiely.
A ak je to tak, potom filozof neme by akademikom a zrove sa
hlsi aj k stoikom; me by len jednm, alebo druhm (aut Stoicus
constituatur sapiens, aut veteris Academiae).
1
Preto zameriava pozor-
nos na niektor kanonick stoick idey, naprklad e vetky morlne
chyby s si rovn, e cnos je absoltne sebestan, e v dui mudrca
vldne dokonal pokoj. Keby tieto idey nejak stoik opustil, prestal
by by stoikom, ale stpencom Platnovej filozofie i aristotelovcom
s predsa plne cudzie, zdrazuje Cicero, tak ako je im tie plne
cudzia rigidita, s akou stoici hlsia svoje povestn paradoxn idey
(mirabilia paradoxa). Svedectvo o protireivosti vlastnho myslenia
vydva napokon sm Antiochos, dodva Cicero, lebo na jednej strane
vyhlasuje, e je so Zennom zajedno, a pritom zavdza rozdiel medzi
blaenm ivotom (vita beata), pre ktor je jedinou dostaujcou
podmienkou cnos, a dokonale blaenm ivotom (vita beatissima),
pre ktor s nevyhnutn aj telesn dobr (bona corporis), a aby sme
ho dosiahli, nezaobdeme sa bez pomoci asteny.
2
Pohad na lo-
veka a jeho mravnos, v ktorom m prli vek vznam nhoda, For-
tuna, teda nieo, o lovek neme ma nikdy plne v svojej moci, je
poda Cicerona zmkil a slabosk a tak je aj jeho nosite: ke si
vypomeme parafrzou Nietzscheho slov, je to tvor prli, prli ud-
sk (homuncio) a m vemi aleko od stoickho mudrca, ktor chce
by podobn bohu.
3

lovek hadajci pravdu sa s takmito rozpormi v uen, ako je to
v prpade Antiocha, sotva me zmieri, nehovoriac o tom, ke ide o

1
Cicero, Acad., II, 43, 132.
2
Tto dleit tma etickej terie Antiocha z Askalnu sa spomna v Ciceronovom
diele na viacerch miestach: Fin., V, 24, 71; V, 27, 81; Tusc., V, 8, 22. Cicero m od
tejto idey zreten odstup: terie, ktor poskytuj privek priestor Nhode, a to nie
je poda Cicerona len Antiochova teria, ale aj terie peripatetikov, oslabuj morl-
ny habitus; lovek v nich neme ma sm seba plne v svojej moci, a sprvne kona-
nie je poda Cicerona mravn len vtedy, ke zvis od ns, ke si ho dobrovone
zvolme.
3
Cicero, Acad., II, 43, 134: Deus ille qui nihil censuit deesse virtuti, homuncio hic,
qui multa putat praeter virtutem homini partim cara esse, partim etiam necessaria.

241
stpenca Akadmie, ktor by mal cti dialektick metdu. A tak Cice-
ro nielene kritizuje Antiochove tzy, ale upiera mu aj prvo odvol-
va sa na uenie starej Akadmie. Aby nebolo ani najmench pochb,
e u stoikov a akademikov nemono o nejakej doktrinlnej zhode
vne vbec hovori, Cicero vklad do diskurzu zbavn historku,
v ktorej vystupuje Karneades v ase, ke ako len grckej delegcie
spolu so stoikom Diogenom navtvil Rm,
1
a Riman Albinus, ktor
bol vtedy prtorom. Zatia o Karneades akal na vypoutie v sente,
obrtil sa na neho Albinus zo artu s tmito slovami: Kee nie som
mudrc, nie som potom poda teba ani prtor. A Rm nie je mesto a nie
s tu ani iadni obania. Na to Karneades odpoved, e on si ni tak
nemysl, e to je mienka jeho kolegu stoika. Je nad vetku pochyb-
nos, e akademikovi ani peripatetikovi, ku ktorm sa hlsi Antiochos
ako k svojim predchodcom, by ani nezilo na um spochybova sku-
tonos, e Albinus je prtor, e Rm je mesto a e jeho obyvatelia s
rmski obania. Zmysel historky je jasn: stoikov sotva mono pokla-
da za filozofov, o ktorch by sa dalo tvrdi, e rozvjaj tradciu za-
loen Sokratom a Platnom. Podobnos s metdou, ktor
s obubou praktizovali filozofi v akadmii, sa tu ned nevidie. Cicero
sa tu sna porazi protivnka jeho vlastnmi zbraami: poukza na
rozpory v uen, a tak dokza, e ke budeme dsledne vychdza
z prems uenia, dospejeme len k nezmyselnm zverom.

1
Ide o povestn grcku delegciu, ktor vyslali Atnania roku 155 pred n. l. do
Rma, aby dosiahli zmiernenie vekej pokuty, ktor im bola vyruben za vyplienenie
mesta Oropa. Atnania poslali do Rma ako svojich vyslancov znmych filozofov:
peripatetika Kritolaa, stoika Diogena Babylonskho a akademika Karneada. Aby si
tto filozofi zskali pre svoje poiadavky sympatie udu, organizovali verejn pred-
nky, na ktorch zaiaril svojm dialektickm umenm a intelektulnou brilantnos-
ou hlavne Karneades; o jeho neuveritenej sile prejavu hovoria renci v spise O
renkovi ete aj po tridsiatich rokoch od spomnanej udalosti (Cicero, De orat., II,
38). Cicero rozprva o tejto udalosti podrobnejie v spise O tte (De rep., III, 6, 9;
12, 21; 19, 29 sq.), priom venuje pozornos hlavne Karneadovej disputatio in
utramque partem: Karneades tento svoj spsob diskusie predviedol v prednke
o spravodlivosti, ke o jednej a tej istej veci diskutoval najskr pro a potom zase
contra. To malo za nsledok, e Cato z obv, e takto filozofick vchova mu
ma na mladch zl vplyv, v sente navrhol vybavi vec Atnanov okamite, aby
delegcia mohla o najskr opusti Rm.

242
Po odmietnut zhody medzi akademikmi a stoikmi, ktor deklaruje
Antiochos, pokrauje Cicero v hadan pravdy v otzke konenho
ciea dobrho ivota tak, e sa obracia priamo na stoikov. A tak
k slovu prichdza Chrysippos so svojou vlastnou klasifikciou teri
najvyieho dobra, odlinou od Karneadovej. Chrysippos tvrd, e s
iba tri spsoby, ako pozera na najvyie dobro: alebo je tm kone-
nm cieom honestas, estnos, alebo voluptas, slas, alebo utrumque,
ie kombincia jednho i druhho; rozhodne odmieta, e by mohli
by aj nejak in monosti. Na adresu tch, o tvrdia, e najvyie
dobro spova v neprtomnosti akejkovek strasti, Chrysippos hovor,
e sa vraj len chceli vyhn vykrianmu slovu voluptas, ktor ne-
m dobr poves. A t, ktor sa pokaj spoji honestas
s uspokojovanm primrnych potrieb, nemaj od predchdzajcich
filozofov prli aleko.
1

Chrysippova klasifikcia sa zaklad na protiklade voluptas
a honestas; predmetom filozofickej diskusie potom mu by poda
Chrysippa iba tri urenia najvyieho dobra. Tm sa pvodn nastole-
nie teleologickej otzky, ako bola predstaven v vode analyzovanej
pase, podstatne zjednoduuje. To Ciceronovi uahuje vobu: od
hedonistickej etiky m vemi aleko, a tak je prirodzen, e sa od
zvieracch rozko Aristippa a jeho stpencov odvracia. Nepi sa
mu ani, ke chce niekto udsk bytos spri so zvieraom, a tak aj
ke sa priznva, e nie je pre neho ahk zavrhn konen cie, tak
ako ho vymedzil Polemn a peripatetici, napokon sa priklon
k stoickmu stanovisku, e hadanm cieom je honestas, estnos,
estn, cnostn konanie.
2

Cicero teda dospeje k zveru, e stoick odpove na teleologick
problm v otzke dobra a zla je pravdepodobne najbliie k pravde.
Ale to, o o jeho prklone k tomuto rieeniu rozhodlo, vychdza skr

1
Cicero, Acad., II, 45, 138: Testatur saepe Chrysippus tres solas esse sententias quae
defendi possint de finibus bonorum; circumcidit et amputat multitudinem. Aut enim
honestatem esse finem aut voluptatem aut utrumque. Nam qui summum bonum di-
cant id esse, si vacemus omni molestia, eos invidiosum nomen voluptatis fugere sed
in vicinitate versari; quod facere eos etiam, qui illud idem cum honestate coniunge-
rent, nec multo secus eos qui ad honestatem prima naturae commoda adiungerent.
2
Ibid., II, 45, 139.

243
z pocitu ako z rozumu: cnos ho doslova chyt za ruku a oslovuje
vskutku sugestvnymi slovami: Ja spjam loveka s bohom.
1
To ho
priahuje; stoick chpanie honestum mu svojou vnosou, dstoj-
nosou a silou imponuje, cti, e takto cie je skutone hodn love-
ka tvora, ktor sa podob na boha, ibae je smrten.
2
Ale nie je to,
ako by chceli stoici, nevyvrtiten racionlna istota, lebo ist po-
chybnosti a aj nmietky proti logike stoikov tu stle s: zatia o
Aristippos uvauje len o tele, ako keby sme nemali duu, Zenn sa
ujma len due, ako keby sme nemali telo...
3

Cicero, prirodzene, vie, e stoici boli jemn dialektici, e tto
strnku filozofovania na rozdiel od stpencov hedonistickej filozofie
nijako nepodceovali. Napokon sm im v spise O najvyom dobre
a zle stami Pisona vyslovuje t najvyiu poklonu: zviazanos jed-
nej veci s druhou je u nich obdivuhodn. Koniec zodpoved zaiatku,
stred jednmu i druhmu, vetko vetkmu; vidia, o z oho vyplva,
i to, o si odporuje. Je to ako v geometrii: ke zad poiatok, nevy-
hnutne je dan vetko.
4
A tak je pochopiten, e Cicero oakva
od stoikov koherentn odpove na svoje pochybnosti, doadujc sa,
aby uplatovali v svojich terich dsledne vlastn princpy: kee
disponuj jemnmi logickmi nstrojmi a zakladaj si na koheren-
tnosti svojho systmu, mali by poveda ve kto by to dokzal lep-
ie? ako vyriei v podstate jedin, ale kov rozpor ich nuky,
ktor spova v tom, e odtrhli cie od jeho vchodiska. Klasifikcia
teri o cieli dobra a zla je pre Cicerona dobrou prleitosou na to,
aby sa kriticky vyjadril k tomu, i sa zstancom jednotlivch teri
skutone podarilo realizova projekt obsiahnut v ich vchodisku.
U stoikov mu vychdza, e konceptu, ktor im poslil ako vchodi-
sko, ostali nieo dln. Ve o je lovek? Jednota tela a due (constat

1
Cicero, Acad., II, 45, 139: revocat virtus vel potius reprehendit manu ... hominem
iungit deo.
2
Pozri Cicero, Tusc., V, 25, 70.
3
Ibid.: ...Aristippus quasi animum nullum habeamus corpus solum tuetur, Zeno
quasi corporis simus expertes animum solum conplectitur...
4
Cicero, Fin., V, 28, 83.: mirabilis est apud illos contextus rerum. Respondent ex-
trema primis, media utrisque, omnia omnibus: quid sequatur, quid repugnet, vident.
In geometria prima si dederis, danda sunt omnia.

244
et animo et corpore).
1
Najvyie dobro mus by teda uren
s ohadom na tto jednotu. No stoici na telo zabudli, ich cie sa ne-
vzahuje na celho loveka, ale len na jednu jeho as. A tak na jednej
strane tvrdia, e dobr je len to, o je estn, a zrove, e tba
po veciach prospench pre ivot vychdza z prirodzenosti; v otzke
vzahu medzi cnosou a prirodzene prospenmi vecami sa stoici
pokaj spoji dve navzjom si odporujce stanovisk a rozpor, kto-
r je v tom zahrnut, nechc vidie.
2

Ale vrme sa k analyzovanej pasi. Cicero sa tu nepa do
hlbch rozborov stoickho uenia, tie musme u neho hada inde. Tu
mu ide o to, aby ukzal, ako to, o je u jednho diskutujceho v rovine
pocitu, premiea sa u druhho na definitvny shlas rozumu, ako sa
pravdepodobnos u jednho stva u druhho pravdou. Za jeho nmiet-
kami teda nie je snaha stoick rieenie odmietnu, len ho relativizo-
va: stoick odpove na dan otzku je mon prija, ale len tak, ak
je, teda nie plne a bez vhrad, lebo sa ned nijako vyli, e neob-
sahuje nejak rozpor alebo omyl. Rozdiel medzi astnkmi diskusie
tu teda nie je v tom, e by kad volil nieo in, opak je pravda,
v obsahu voby s zajedno; rozdiel medzi nimi je v tom, e jeden
vnma neistotu, zatia o druh sa nechva una shlasom, ktor sa
loveku s otvorenou mysou jav ako nedostatone zdvodnen, unh-
len, podliehajci ilzii konenej pravdy, hoci ide len
o pravdepodobnos (veri simile).
Veri simile, pravdepodobn i probabile, presvediv, hodno-
vern nie je to, omu by stoick mudrc mohol da svoj shlas, kee
shlas (synkatathesis) je v stoickej koncepcii racionlny vkon ved-
cej asti due (hegemonika), ktorm schvaujeme vznam nejakho
vroku ako pravdiv,
3
a nie pravdepodobn. No Cicero sa stoickm
mudrcom vonkoncom necti by: Nie som mudrc, zopakuje viac rz,
obhajujc svoj spsob filozofovania, ktor vedie iba

1
Pozri Cicero, De fin., IV, 7, 17; IV, 8, 19; IV, 10, 25; V, 12, 34.
2
Pozri Cicero, Fin., IV, 28, 78: Itaque ... hoc uno vitio maxime mihi premi videntur
tui Stoici, quod se posse putant duas contrarias sententias obtinere. Quid enim tam
repugnans, quam eundem dicere, quod honestum sit, solum id bonum esse, qui dicat,
appetitionem rerum ad vivendum accomodatarum a natura profectam?
3
Kala, 2002, s. 163.

245
k pravdepodobnmu vsledku. Zabda, e lovek neme v kadom
okamihu svojej existencie tvrdi len pravdu a ni ne pravdu, neuve-
domova si vlastn nevedomos, je prejav zaslepenosti (temeritas),
a nie mdrosti. Proti arrogantia a temeritas dogmatikov, ktor prich-
dzaj s nrokom na konen pravdu, Cicero stavia vlastn neistotu,
vyplvajcu z jasnho vedomia ohranienosti, nedostatonosti
a nezaruenosti nho poznania, lebo prve to umouje slobodn
hadanie pravdy.
Ukka zo spisu Academica, aj ke v nej Cicero narba len
s klasifikciou teri najvyieho dobra, nm umouje sledova jed-
notliv stupne vyrovnvania sa s touto neistotou a jej prechody: od
kontatovania hlbokho neshlasu k prklonu k tomu, o je najpravde-
podobnejie. Prina, pre ktor Chrysippovmu rieeniu Cicero odopie-
ra definitvny shlas, spova v rigidite, s akou Chrysippos hlsa svoju
pravdu. Chrysippos opakovane tvrd, e je mon hji len tri nzory
na finis dobra; akkovek in rieenia s poda neho vylen. Cie-
om me by bu honestas, alebo voluptas, alebo jedno i druh.
Vetky ostatn terie neprichdzaj do vahy preto, lebo len zastieraj
podstatu teleologickho problmu: poveda, e najvyie dobro je
neprtomnos akejkovek strasti, nie je napohad ni in ako sa vy-
hn slovu slas, no pritom sa od nej vbec nevzdiali. A to ist robia
t, o hlsaj zmiean dobro a spjaj slas s estnosou alebo es-
tnos s prvotnmi vecami danmi od prrody (prima naturae). Chry-
sippos takto zjednoduil teleologick problm tm, e neprtomnos
bolesti postavil celkom na rove slasti, nevid iadny dvod na to, aby
sa medzi nimi ako konenm cieom dobra robil nejak rozdiel. Tm
akoby dval za pravdu Epikurovi, ktor na stotonen tchto dvoch
pojmov zaloil cel svoju etiku. Chrysippovi vak sotva ilo o to, aby
podporil Epikura, skr treba da za pravdu tm, ktor v tom vidia
snahu Chrysippa rozhodne sa postavi proti akejkovek spiritualiz-
cii (C. Lvy) slasti.
1
A aliu redukciu monch uren dobra dosia-
hol odmietnutm zmieanho ciea dobra (estnos a prima natu-
rae), m sa chcel zase jasne ditancova od Aristotela a jeho terie,
poda ktorej s na uskutonenie cnosti potrebn aj vonkajie i telesn

1
Pozri Lvy, 1992, s. 349.

246
dobr. Jeho chpanie otzky najvyieho dobra teda nepripa in
monos ako prikloni sa alebo k duevnmu dobru ie k cnosti,
alebo k telesnmu dobru ie k slasti. Zlenie oboch, ktor tu pred-
stavuje rieenie Kallifna, sa Chrysippovi jav ako nemon. To je
ortodoxn stoick postoj: Seneca, ktor vo svojom diele O blaenom
ivote pouva klasifikciu najvyieho dobra, ktor sa v niom neod-
liuje od Chrysippovej,
1
vystihuje ducha tejto nezmieritenosti takto:
na jednej strane je tu cnos, ktor meme stretn v chrme, na fre
i v krii, cnos, ktor stoj pred obrannmi valmi, cel zapren,
s oplenou tvrou, s mozonatmi rukami, a na druhej strane rozko,
ktor nachdzame zalezen v krytoch, zahalen do tmy, veda
oistnch a parnch kpeov, na miestach, kde strcovia poriadku
nie s vtan, zastihne ju cintav, zmkil, navoan a potrunden
vnom, bled alebo nalen, nabalzamovan ako mtvolu.
2
Tento
umelecky psobiv a presvediv obraz cnosti a jej protikladu vy-
znieva jednoznane, take o zvere, ktor z toho plynie, pokia ide
o monos ich zlenia, netreba pochybova: asou estnho me
by iba estn (pars honesti non potest nisi honestum).
3

Chrysippova klasifikcia, ktor je vyjadrenm ortodoxnho stoic-
kho postoja, potvrdzuje, e stoici mali vemi retriktvnu koncepciu
konenho ciea udskho ivota: absoltnu hodnotu m iba cnos
a cnostn konanie. Z tohto hadiska je vemi dleitm svedectvom
tretia kniha Ciceronovho spisu O najvyom dobre a zle, ktor tlmo
stami Catona zkladn lnky stoickej etiky.
4
Cato tu uvdza doxo-
grafiu, ktor zachytva klasifikciu najvyieho dobra, ktor
v porovnan s predchdzajcou vyznieva takmer identicky. Filozofi sa
tu rozdeuj na tri skupiny: prv tvoria t, ktor najvyie dobro
umiestnili do due (in animo), druh t, ktor z najvyieho dobra
cnos plne vylili, a tretiu t, o k nej navye nieo pridvaj, lebo

1
Tejto tme sa venuje P. Grimal v tdii La critique de laristotlisme dans le De
vita beata. Pozri Grimal, 1967, s. 396-418.
2
Seneca, De vita beata, 7, 3.
3
Ibid., 15, 1.
4
A. A. Long uvdza, e Ciceronovo svedectvo v III. knihe spisu De finibus bonorum
et malorum je zo vetkch zhrnut stoickej etiky, ktor mme k dispozcii, z filozo-
fickho hadiska nepochybne najpouenejie (Long, 2003, s. 227).

247
si myslia, e bez tohto prdavku by najvyie dobro nebolo pln. Do
kategrie filozofov, poda ktorch je najvyie dobro len dobro due,
patria poda Catona na prvom mieste stoici, ale zarauje sem aj pr-
slunkov novej Akadmie a pyrrhnovcov, o ktorch hovor, e sa
zvrhli a tento finis pokazili, no napriek tomu stoja ete vdy vyie
ako t, ktor cnos celkom vylili z due, alebo sa snaia prida k nej
dajak doplnok.
1
Tto sumarizcia uren najvyieho dobra zachy-
tva Chrysippovo rigidn delenie ak aj nie celkom doslova, tak
v podobe, ktor sa k nej vemi bli: povedan tm najjednoduchm
a najstrunejm spsobom, jedinm pravm dobrom je duevn dob-
ro ie cnos, celkom nepravm cieom je slas a zmiean najvyie
dobro je konfzny hybrid.
V zujme plnosti treba doda, e v Ciceronovch filozofickch
dielach njdeme aj texty, kde sa stretvame s menej rigidnm prstu-
pom k stoickej klasifikcii uren najvyieho dobra. Ako prklad ta-
khoto prstupu meme uvies zaiatok prvej knihy spisu
O povinnostiach, kde sa filozofick koly delia na tie, ktor za kone-
n cie stanovili honestas, a tie, ktor cnos z due celkom vylili,
priom ako filozofov patriacich do kategrie tch, o najvyie dobro
umiestnili do due, Cicero uvdza nielen stoikov, ale aj prslunkov
starej Akadmie a peripatetikov. To je v rozpore s Chrysippovm
rozdelenm, tak ako je uveden v spise Academica; v om patr aka-
demickm aj peripatetickm filozofom miesto v skupine filozofov,
ktor stanovili fines mixtae, ie zmiean ciele. A tandardn stoick
postoj je, e terie zmieanho ciea nie s koherentn, lebo
k racionlnemu pridvaj neracionlne, k cnostnmu to, o cnosou
nie je. Z takejto kombincie neme vyplyn nijak konzistentnos
a sstavnos, ktor s pre skutone mravn konanie nevyhnutnou

1
Cicero, Fin., III, 9, 30: Nec vero ignoro varias philosophorum fuisse sententias,
eorum dico qui summum bonum, quod ultimum appello, in animo ponerent. Quae
quamquam vitiose quidam secuti sunt, tamen non modo iis tribus qui virtutem
a summo bono segregaverunt... sed etiam alteris tribus, qui mancam fore putaverunt
sine aliqua accesione virtutem...his tamen omnibus eos antepono, cuius modi sunt,
qui summum bonum in animo atque in virtute posuerunt.

248
podmienkou, poda niektorch stoikov je takto kombincia doslova
obludn.
1

Na tieto odlinosti v podan mienok u Cicerona a ich pvod nie
je u odbornkov jednotn nzor. Poda jednch to treba pripsa na
vrub Ciceronovej nedslednosti i nekritickmu, nhodnmu prebera-
niu z rozlinch prameov. Ak ponechme bokom rozlin starie
prce, poplatn jednostrannostiam Quellenforschung, novie takto
nzor prezentoval napr. M. Guista vo svojom doxografickom diele
I dossografi di etica. M. Giusta tu predpoklad existenciu stratenej
zbierky Vetusta placita a text, ktor sa nm pod nzvom Epitom Are-
ia Didyma zachoval u Stobaia, je dajne asou tejto dnes stratenej
zbierky.
2
Poda M. Giustu Cicero pouval tto zbierku, tak ako in
autori, m sa daj vysvetli evidentn zhody v ich doxografich, ale
aj odchlky: M. Giusta si mysl, e v predpokladanej zbierke Cicero
naiel dlh zoznam filozofov, ktor stanovili za cie telos psychikon, a
z neho nhodne vyberal men ilustrujce nuku o honestas ako najvy-
om dobre. Vzhadom na to, e existencia tejto kompilcie nie je
preukzan, uvaova o jej vplyve na podobu Ciceronovej doxografie
mono vskutku len v hypotetickej rovine. Na zklade zhd
v doxografich rozlinch autorov vrtane Cicerona je mon naozaj
usudzova, e Cicero z podobnch zachovanch zbierok skutone
erpal, ale je tie dostatone preukzan, e jeho zdrojmi boli aj prce
samotnch stoikov.
3

Naproti tomu in upozoruj na to, e varicie, ktor sa daj kon-
tatova v spomnanch Ciceronovch textoch, sa daj celkom uspo-
kojivo vysvetli z dejinnofilozofickho hadiska: treba jednoducho
zobra do vahy vvin filozofie od ias Chrysippa po Ciceronovu

1
Napr. Seneca obludnos zmieanho konenho ciea vysvetuje pomocou vemi
expresvnej metafory, ke ho prirovnva k morskej oblude Skylle, ktor mala a po
lono telo mladej eny, ale z lona jej vyrastalo es divokch psov s otvorenmi tla-
mami. Pozri Seneca, Epistulae ad Lucilium, 92, 9.
2
Pozri Giusta, 1964 s. 194 nn; 1967, s. 534 nn. Tto hypotza M. Giustu sa stretla so
zvanmi kritickmi vhradami z radov klasickch filolgov i historikov filozofie,
ktor pokladaj tto hypotzu za nepravdepodobn a argumenty jej autora za nedos-
taton. Pozri Boyanc, 1967, s. 246-249; Michel, 1969, s. 630-633; Lvy, 1992, s.
66-68; 346-347.
3
Pozri napr. Long, 2003, s. 151.

249
dobu.
1
Chrysippovo rozdelenie nhadov na rieenie teleologickho
problmu je rigidnejie, kladie ostrejie do popredia momenty, ktor
sa vyluuj s nukou inch, pretoe jeho snahou bolo jasne odli
etiku stoikov od etiky starej Akadmie a etiky peripatetikov. Je zn-
me, e stoici trvali na originalite svojho uenia vo vzahu
k Aristotelovej nuke. Jasne to odzrkaduje aj Catonov vklad stoic-
kho uenia v tretej knihe Ciceronovho spisu O najvyom dobre a
zle, ale potvrdzuj to aj tdie autorov zaoberajcich sa stoickou filo-
sofiou.
2

Texty, kde pozorujeme skr snahu o syntzu ako o vzjomn vylu-
ovanie, mono da zase do svisu s vplyvom Antiocha z Askalnu.
Ciceronov uite opakovane vyhlasoval, e star Akadmia, peripate-
tici i stoici sa vo veciach etiky v zsade zhodovali, a teda mohol pre-
bra Chrysippovu klasifikciu len v poopravenej podobe, zahaj-
cej aj predtm spomnan correctiones, a to tak, e zaradil po boku
stoikov aj tch filozofov, od ktorch sa oni sami chceli odli. Kon-
cepcia honestas ako konenho ciea je potom interpretovan
u Cicerona rozdielne poda toho, v akom texte figuruje, preto, lebo
Ciceronovo dielo zaha v sebe niekoko vrstiev dejn filozofie. Pro-
strednctvom svojho prklonu k novej Akadmii je svedkom sporov
medzi filozofickmi kolami i vntri nich, ale vplyv, ktor mal na
neho Antiochos z Askalnu, spsobuje, e v jeho myslen je prtomn
prd, v ktorom prevauje skr snaha po zjednoten ako vzjomnom
vyluovan. Nie nevznamn je tu aj moment svisiaci s osobnosou
samho Cicerona: z jeho politickej angaovanosti vieme, e ako poli-
tik sa usiloval o konsenzus zakadm, ke sa domnieval, e jestvuje
anca, aj ke minimlna, dosiahnu ho.
Cicero vak nebol len svedkom spomnanch sporov, ale aj ich kri-
tickm posudzovateom. Analyzovan pas zo spisu Academica,
o ktorej rozbor sme sa tu poksili, je toho dobrou ukkou. Cel pas
sa nesie v polemickom duchu: autor tu z pozcie skeptika to proti
dogmatickm filozofom, priom a z ich nezhd. Nejde mu teda len
o vpoet rozlinch mienok filozofov a o kontatovanie nezhody

1
Pozri Michel, 1968, s. 113-120.
2
Pozri Rist, 1998, s. 11-30.

250
medzi nimi, ale prejavuje sa tu aj oividn snaha zaleni svoje vlast-
n pochybnosti a neistoty do doktrinlnych sradnc grckych filozo-
fickch kl a zdvodni svoj vlastn postoj.
Dleitm momentom tohto postoja je Ciceronov prklon
k slobodnmu, nedogmatickmu hadaniu pravdy. Medzi dogmatiz-
mom a probabilizmom, hovor Cicero, nie je rozdiel v obsahu, ale vo
vzdialenosti, ktor del slobodnho loveka od toho, kto nm nie je.
1

Dogmatick filozof sa priptava k uiteovi alebo k ueniu ako ku
skale,
2
v dsledku oho nie je schopn hadania, ako si to vyaduje
pravda. Naproti tomu probabilista je otvoren kadmu aliemu
skmaniu a nenavne pokrauje v hadan. Ke sa Cicero pta, kto
rozhoduje o tom, i je niekto skuton mudrc, alebo dogmatik, jeho
odpove znie: ten, kto sm seba pretvor na jedin autoritu, rozhodne
nie je mudrc.
3

V slade s tm je aj loha filozofie, ako je vyjadren na zaiatku
piatej knihy Tuskulskch rozhovorov,
4
ktor vyluuje akkovek
uchyovanie sa k autorite, vyluuje akkovek dogmatizmus. Pred-
nos pred autoritou m ma jednoznane argument: pri neslade mie-
nok je rozhodujca vha argumentu (momenta rationis), a nie autorita
tch, ktor ho vyslovuj. A nleite posdi silu jednotlivch argu-
mentov doke len lovek slobodnho ducha. V tomto jednozna-
nom uprednostovan argumentov pred autoritou, ktor je znakom
slobodnho hadania pravdy, meme vidie jeden zo ivch nervov
sokratovskej tradcie; tradcie, ktor nestavia na autorite uitea
ktorej symbolickm vyjadrenm je znme ipse dixit , ale zaha re-
pekt k posluchovi a spolonkovi v diskusii, ktormu sa ni nem

1
Cicero, Acad., II, 3, 8: Hoc autem liberiores et solutiores sumus, quod integra nobis
est iudicandi potestas nec ut omnia quae praescripta a quibusdam et quasi imperata
sint defendamus necessitate ulla cogimur. Akceptujem tu Reidovo tanie rukopi-
su a quibusdam, namiesto et quibus, ktor sa uvdza v Plasbergovom vydan.
2
Ibid.: ad eam (disciplinam) tamquam ad saxum adhaerescunt.
3
Ibid., II, 3, 9: ...iudicaverunt, aut re semel audita ad unius se auctoritatem contule-
runt.
4
Cicero, Tusc., V, 4, 11; cf. Nat. deorum, I, 5, 11.

251
vnucova a ktor m by vo svojom usudzovan integer et liber,
1
teda
myslie a rozhodova o svojom nzore samostatne a slobodne.

LITERATRA

ANDR, J. M. (1977): La philosophie Rome. Paris, Presses univer-
sitaires de France.
BARNES, J. (1989): Antiochus of Ascalon. In: GRIFFIN, M.-
BARNES, J. (eds.): Philosophia togata. Essays on Philosophy and
Roman Society. Oxford, Clarendon Press, s. 51-96.
BOYANC, P. (1967): C. r. de M. Giusta. Latomus, ro. 26, s. 246-
249.
CICERO, M. TULLIUS (1908): Academicorum reliquiae cum Lucul-
lo. Paradoxa stoicorum. Ed. O. Plasberg. Leipzig, G. B. Teubner.
CICERO, M. TULLIUS (1885): Academica. Ed. J. S. Reid. London.
CICERO, M. TULLIUS (1904): Scripta quae manserunt omnia.
Vol.1. De finibus bonorum et malorum. Tusculanae disputationes.
Rec. G. F. W. Mueller. Leipzig, B. G. Teubner.
CICERO, M. TULLIUS (1910): Scripta quae manserunt omnia. Vol.
2. De natura deorum. De divinatione. De fato. De re publica. De
legibus. Rec. C. F. W. Mueller. Leipzig, B. G. Teubner.
CICERO, M. TULLIUS (1904): Scripta quae manserunt omnia. Vol.
3. De officiis, Cato maior de senectute. Laelius de amicitia. Para-
doxa stoicorum. Timaeus. Rec. C. F. W. Mueller. Leipzig, B. G.
Teubner.
CICERO, M. TULLIUS (1969): Rhetorica. Vol. I.-II. Rec. A. S. Wil-
kins. Oxford, Oxford University Press.
CICERO, M. TULLIUS (1953): De re publica. Rec. K. Ziegler. Leip-
zig, B. G. Teubner.
CICERO, M. TULLIUS (1982): Tuskulsk rozhovory. Laelius
o priatestve a in. 1. zv. Prel. Etela imoviov, Jana Bartosie-
wiczov, Daniel koviera. Bratislava, Tatran.

1
Pozri Cicero, Div., II, 72, 150.

252
CICERO, M. TULLIUS (1982): Renk. Rei proti Catilinovi. Filipiky
a in. 2. zv. Prel. Daniel koviera, Adriena Slamov, Martin Vo-
zk, Adriana Oravcov, Jana Rovensk. Bratislava, Tatran.
CICERO, M. TULLIUS (1977): O nejvym dobru a zlu. In: Antick
prza. 8. sv. Dialog a satira. Prel. Vclav Bahnk. Praha, Odeon.
CICERO, M. TULLIUS (1970): O povinnostech. Prel. Jaroslav Ludv-
kovsk. Praha, Nakladatelstv Svoboda.
CICERO, M. TULLIUS (1976): Tuskulsk hovory. Prel. Vclav Bah-
nk. Praha, Nakladatelstv Svoboda.
ERNOUT, A. MEILLET, A. (1959): Dictionnaire tymologique de
la langue latine. 4. vyd. Paris, Klincksieck.
GIUSTA, M. (1964, 1967): I dossografi di etica. I.-II. diel. Turn.
GRIMAL, P. (1967): La critique de laristotelisme dans le De vita
beata. Rvue des tudes latines, ro. 45, s. 396-418.
KALA, A. (2002): loha pudu a shlasu v stoickej epistemolgii.
Filozofia, ro. 57, . 3, s. 163-180.
LVY, C. (1992): Cicero Academicus. Recherches sur les Acadmi-
ques et sur la philosophie cicronienne. Rome, Ecole franaise de
Rome.
LVY, C. (1984): La dialectique de Cicron dans les livres II et IV
du De finibus. Revue des tudes latines, ro. 62, s. 111 127.
LONG, A. A. (2003 [1974]): Hellnistick filosofie. Prel. Petr Kolev.
Praha, Oikmen.
MICHEL, A. (1968): Doxographie et histoire de la philosophie chez
Cicron (Lucullus, 128 sq.). In: Studien zur Geschichte und Philo-
sophie des Altertums. Budapest, s. 113-120.
MICHEL, A. (1969): C-r. de M. Giusta. Revue des tudes latines,
ro. 47, s. 630-633.
POHLENZ, M. (1940): Grundfragen der stoischen Philosophie. Gt-
tingen.
REID, J. S. (1885, repr. 1984): Introduction to M. Tulli Ciceronis
Academica. London.
RIST, J. M. (1998 [1969]): Stoick filosofie. Prel. Karel Thein. Praha,
Oikmen.

253
RUCH, M. (1969): La disputatio in utramque partem dans le Lucul-
lus et ses fondements philosophiques. Revue des tudes latines,
ro. 47, s. 310-335.
SENECA, L. ANNAEUS (1987 [1965]): Ad Lucilium epistulae mora-
les. I-II. diel. Ed. L. D. Reynolds. Oxford, Oxford University Press.
SENECA, L. ANNAEUS (1977): Dialogorum libri duodecim. Ed. L.
D. Reynolds. Oxford, Oxford University Press.
URBANCOV, E. (2002): Cnos v tge. Pojem virtus vo filozofii M.
Tullia Cicerona. Preov, Filozofick fakulta PU v Preove.
254

OHLAS A PSOBENIE SKRATOVSKEJ IRNIE
OD ARISTOTELA PO KONIEC NOVOVEKU

Marin Fedorko

Skratove mylienkov dedistvo nachdza vek ohlas vo vtedaj-
ej, starogrckej filozofii a to u poas Skratovho ivota. Postava
Skrata, i u historickho alebo toho z Platnovch i Xenofnto-
vch textov, sa stva inpiranm zdrojom filozofickho myslenia nie
len svojimi mylienkami, ale aj spsobom ivota ivotnou filozo-
fiou tradovanou a do podoby akhosi idelu filozofa ako vzoru filo-
zofickho ivotnho postoja. V menej miere ale predsa sa recipuje
a traduje aj Skrats ako ironik akcentujc pri tom jeho typick sp-
sob vedenia rozhovoru ako aj spsob filozofovania a v priebehu nie-
kokch stro sa tento modus filozofovania kanonizuje v rmci in-
trumentra dejn filozofie do podoby skratovskej irnie tak, ako
tento termn nachdzame aj v sasnch encyklopdich. Ak chceme
v krtkosti nartn ohlas Skratovej i skratovskej irnie a teda aj
vvoj tohto pojmu od Aristotela po koniec 18. storoia, musme si by
neustle vedom pvodnho i skr benho vznamu tohto slova.
Vrazy cipcvcio, cipcv (najstarie vskyty tohto slova maj formu
adjektva alebo slovesa) tak, ako ich njdeme u Atistofana i Dmos-
thena teda ako jasn vitka a takmer vo vzname nadvky. Eirn je
zkern, stiv lovek, ktor pod maskou bezmocnosti skrva svoju
prefkanos, eirn je zkern a stiv pokrytec.
Skratovo psobenie vak naozaj zanechva vrazn stopu aj na
pouvan, vzname slov eirn, eirneia. Ako to kontatuje Wilhelm
Bchner, ke sumarizuje Ribbeckov pokus o popsanie vvoja tchto
slov: tto pvodne polyfnnu nadvku pouili na Skrata jeho ne-
priatelia. Poda jeho naturelu sa tento pojem pretvoril, a tm aj zu-
achtil. Neskr vak jeho zkladn farba zaala op presvita
1

1
Leif Bergson si vak nemysl, e tento vvoj mal takto jednoduch a kontinulny
priebeh. Poda neho sa zrove s vznamom slova eirn ovplyvnenm Skratom

255
(Bchner, 1941, s. 340, pozn. 1). Vyhlsenie, e slov cipcv,
cipcvcio prisdili Skratovi len jeho nepriatelia, a to len ako nadv-
ku, je dos sporn. Predpokladom takhoto tvrdenia je postulovanie
nemennosti pvodnho vznamu tohto slova a ignorovanie vplyvu,
ktor na neho malo skratovsk psobenie. Avak je naozaj nesporn,
e po Skratovi sa pvodne negatvna konotcia tchto slovnch spo-
jen vrazne men, a to najm vo filozoficko-etickch spisoch.
1

Tak je to u u Aristotela, a to najm v jeho Etike Nikomachovej.
Irniou sa tu zaober v rmci svojej nuky o cnosti ako o strede medzi
dvoma krajnosami (Etika Nikomachova 1127 a n.). V svislosti s
pravdou ako stredom medzi chvlenkrstvom (ooovcio - alaizone-
ia) a robenm sa menm (cipcvcio) charakterizuje irniu ako morl-
nu vlastnos, pri ktorej, na rozdiel od chvlenkrstva, pokrytecky
skromn lovek (cipcv) popiera alebo zmenuje svoje skuton hod-
notn vlastnosti (1127 a 25; Aristoteles, 1979, s. 108). Tak chvlen-
krstvo, ako aj irnia, s odchlkami od pravdy,
2
no ironik je tu pred-
sa len vykreslen ovea sympatickejie ako chvlenkr. Aristotels si
je vemi dobre vedom, e irnia je to sprvne slovo, ktor vystihuje
Skratov spsob vedenia rozhovoru, i dokonca cel jeho ivot. Ale
prve preto, e si nemysl, e by podstatu skratovstva vystihovalo
slovo iba s negatvnou konotciou, i dokonca a nadvka. Prve preto
vyznieva irnia ako aksi jemn druh odchlky od pravdy: Zd sa, e
pokrytecky skromn udia (oi cipcvc), ktor sa v rei robia men-
mi, maj jemnejie mravy lebo sa nezd, e by tak hovorili pre zisk,
ale akoby sa vyhbali nafkanosti ; najradej vak popieraj aj to, o

udral aj pvodn, star vznam a slovo sa pouvalo v oboch vznamoch. Star
eirn il popri tom alej, len pre nasledovnkov sa skratovsk eirneia stala vzo-
rom. (Bergson, 1971, s. 414).
1
U menej, i dokonca vbec sa tento vplyv poas Skratovho ivota neprejavil v
rtorike, ako to meme vidie pri pouit tohto slova Skratovm sasnkom, re-
nkom Dmosthenom, ktor eirn pouva v jeho pvodnom, negatvnom vz-
name, teda ako pretvarovanie sa, pokrytectvo kvli vlastnmu prospechu (napr. kv-
li plateniu mench dan); por. Demosthenes, 1940, s. 87-88.
2
Podobne o nich hovor u aj v druhej kapitole: Pokia ide o pravdu, nech sa nazva
ten, kto zachovva sprvny stred, pravdivm a strednos pravdivosou,....., ke je
vak cieom zmenovanie, nech sa to nazva pokryteckou skromnosou (cipcvcio)
a lovek pokrytecky skromnm (cipcv); (Aristoteles, 1979, s. 54).

256
im rob vek es, ako to robieval aj Skrats. T vak, o predstiera-
j aj veci mal a zrejm, nazvaj sa pochabmi a opovrhnutia hod-
nmi hlupkmi niekedy sa to zd vystatovanosou, napr. ke sa
niekto sparansky oblieka; lebo aj nadbytok, aj prlin nedostatok je
vystatovanos . T vak, o s nemiestne skromn s mierou a tak sa
vyjadruj vo veciach nie celkom jasnch a zrejmch
1
, javia sa slobod-
nmi a jemnmi umi. (1127b 25 a n.; Aristoteles, 1979, s. 109).
Ako vidme irnia sa tu jednoznane spja so Skratovm menom a
skr sa oceuje ako aksi takmer a pozitvna vlastnos (ak sa pouva
s mierou). Pri jej nadmernom pouit, t. j. ak sa stva iba akousi ne-
elnou ozdobou, prechdza vo svoj opak a stva sa chvlenkrstvom.
2

Aristotels tu kvli Skratovi upa od prsnosti svojej vedeckej
metdy, poda ktorej je dobr a chvlyhodn to, o je stredom medzi
dvoma krajnosami a oceuje aj to, o by mal odsdi zohaduje aj
konkrtnu dejinn prax. Irnia je skr pozitvnou vlastnosou vzne-
enho loveka, pre ktorho stoj pravda ovea vyie ako mienka
viny a nevie kona a hovori in ako otvorene
3
(1124 b 28). Ten
je nchyln nehovori o svojich zsluhch pred masami, ale skr ich
skrva, aby sa zbytone nechvlil. Preto vdy hovor pravdu, iba
vtedy nie, ke hovor ironicky (cipcvciov eirneian), o s obubou
rob pred masami
4
(1124b 30). Aristotels vo svojich etickch spi-
soch posudzuje irniu vzhadom k jej pravdivosti. U vo Vekej Etike

1
alia narka na Skrata: Skrats si bol vemi dobre vedom toho, e filozofia,
dialektick hadanie pravdy o veciach najvych a najveobecnejch je vemi n-
ron a dleit innos, ale napriek vynaloenej nmahe je jej vsledok neist, t.j.
ako jednoznane sformulovaten a zachytiten v konenej, nevyvrtitenej defi-
ncii. Preto je oprvnenou monosou, i dokonca a povinnosou poctivho mysli-
tea by v neustlom ironickom odstupe k vsledkom vlastnho premania ak
chceme primerane prema o veciach najvych, nezaobdeme sa bez irnie!
2
Tu vak Aristotels nenara na Skrata, ale skr na Skratovch obdivovateov,
napr. kynikov, ktor v snahe by vern, i dokonca a v snahe prekona Skrata, si
vzali z neho za prklad len vonkajiu, ahko napodobiten formu (Skratovo spar-
ansky prost obleenie).
3
V preklade Jliusa para: A vmi sa star o pravdu ako o mienku ud a hovor
a kon otvorene; (Aristoteles 1979, s. 101).

4
V trochu zavdzajcom parovom preklade: Hovor tie slobodne, lebo si me
dovoli nedba na druhch. Je tie pravdovravn, ak len nehovor ironicky,
a ironick bva k mnohm; (Aristoteles 1979, s. 101).

257
(Magna Moralia 1193 a) njdeme rozlenie medzi chvlenkrom,
ktor sa chvli znalosou vec, o ktorch ni nevie, a ironikom, ktor
sa naopak tvri, e vie menej ako skutone vie, priom otvoren,
primn charakter nerob ani jedno ani druh: primnos je medzi
falonou skromnosou a vystatovanosou.....falone skromn...rob
tak, akoby mal menej, ako v skutonosti m a neprizn o vie, ale sa
sna svoje vedenie ukry (Aristoteles, 1966, s. 34). Podobn urenie
irnie, aj ke bez koncepcie sprvneho stredu njdeme aj v Eudemo-
vej etike (por. Eud. et. 1233 b, 38 1234 a, 3).
1

V Rtorike vak o irnii uvauje ako o jednom z druhov vsmechu
a o ironikoch ako o uoch, pred ktormi si treba dva pozor. Bu
s to udia, ktor v ns vzbudzuj hnev, pretoe s nmi ertuj, kdy
jsme vn a hne dodva takov ironie m v sob nco opovrhnut
hodn (1379 b, 31-32; Aristotels, 1999, s. 110). Alebo s to udia,
ktor neukazuj otvorene svoj nepriatesk postoj, ale navonok ho
skrvaj. Prve tch sa mme obva, pretoe s vetkho schopn
v ei oteven, nbr na oko laskav, lid zludn a potmil; nebo
nen zjevno, zda jsou tomu blzko (1382 b, 19-22; Aristotels, 1999,
s. 120). Takmer na konci tretej knihy Rtoriky hovor op o irnii.
Teraz si ju vak vma ako nebezpen zbra v slovnch sbojoch, tak
ako to povedal u Gorgias: vnost protivnk mus se uinit nepso-
bivou smchem a jejich smch vnost (1419 b 5; Aristotels, 1999,
s. 242). Pri tom oceuje irniu vyie ako obyajn vsmech, pretoe
je vzneenou formou artovania, hodnou vekho ducha. Ironie jest
nm ulechtilejm ne prmastv; nebo jedno psob smn pro
vlastn poten, druh vak pro obveselen jinch
2
(1419 b 5-9;
Aristotels, 1999, s. 242). Skratov vplyv sa zrejme prejavuje aj tu, a
to najm na tch miestach, kde Aristotels hovor o vzneenom love-
ku (megalopsychs), ktor vie patrine, t.j. v sprvnom ase a na
sprvnom mieste by ironick robi sa menm ako naozaj je. Vie to
preto, lebo si je vedom miery, a teda aj pravdivosti. Pozn hranice, za

1
Kto toti vedome hovor o sebe zle smerom ku horiemu, je pokrytecky skromn
(hintergrndig bescheiden); Aristoteles 1962, s. 60.
2
Je to teda opan urenie irnie a jej vsmenosti ako u Srena Kierkegaarda v Bu-
alebo, kde ironik je lovek, ktor sa vysmieva iba z inch a humorista je ten, ktor
do tohto zosmieovania zaha aj sm seba.

258
ktormi sa u irnia stva samoelom a prechdza vo svoj opak
vystatovanos (alazn, por. Bergson, 1971, s. 413). Ironick je vak
hlavne pred vinou, pred masami, ktor nechc a ani nevedia hada
pravdu v namhavch a zdhavch rozhovoroch, tak ako Skratovi
spolubesednci. Irnia, odchlka od sprvneho, pravdivho, tu m
svoje oprvnenie chrni pred tm, aby to najlepie bolo vydan
napospas masm v snahe zaliea sa im. Kto pozn mieru, pochop, e
ide o irniu, podobne ako ten, kto prekukne zmysel Skratovej iro-
nickej hry a stva sa patrinou, vhodnou duou pre hadanie pravdy
a zrove chpe, e prve o veciach najvych sa ned pribli in
ako ironicky t.j.: s vedomm vlastnej, udskej konenosti a z nej ply-
ncej nemonosti definitvne uchopi a vypoveda to najvyie.
Skratov vplyv na zuachtenie tohto pojmu sa teda d vystopova
nielen v Aristotelovch etickch spisoch, ale aj v prcach o rtorike
1
,
v rmci ktorej sa uvauje o irnii iba ako o jednom z mnohch tylis-
tickch prostriedkov, ktor m renk k dispozcii teda bez ohadu
na jej etick rozmer a vzah k pravdivosti. Zmena vznamu slova
irnia by vynikla ete viac, ak by sme Aristotelove nzory porovnali s
Aristofanovm pouvanm tohto slova, ktor u neho, i u priamo
alebo nepriamo, tie odkazuje k Skratovi a to vdy v negatvnom,
dehonestujcom vzname a v svislosti s jeho udckym sprvanm.
2

o sa tka Theofrastovho zobrazenia ironika v prvej knihe jeho
povahopisov, je dos diskutabiln, i modelom Theofrastovho Skrata
bol platnsky Skrats, ako sa to poksil dokza Otto Ribbeck. Pod-

1
Okrem etickch a rtorickch spisov spomna Aristotels ironika ete aj vo svojej
Fyziognomike (808 a). Poda nej je ironik lovek s ospalm vrazom v tvri
a drobnmi vrskami okolo o. Aj ke poda tohto popisu meme uvaova
o akomsi protiklade medzi nekodnou ospalosou ironika a nedverivo-kritickm
vrazom v jeho oiach, ned sa s istotou kontatova, e by mal pri tom Aristotels
na mysli Skratov vzor, v ktorom sa vyjadrovala jeho ironickos. Bliie
k problmu Skratovej fyziognomiky a jeho podobnosti so silnmi a satyrmi (kon-
trast vonkajku a vntra ako analgia ku dvojvrstvovosti irnie), por. Martens, 1992,
s. 24 46.
2
Naprklad v komdii Vtky oznauje slovom Skratovanie(lxpo:ov-Skratan;
Aristofanes: Vtci, ver 1282) aksi nezvyajn ba a chorobn sprvanie, ktor sa
neprejavuje len sparanskm zanedbvanm obleenia, ale znamen: chova sa tak
absurdne a blznivo ako Skrats (Stark, 1953, s. 78).

259
a vodnej defincie je cipcvcio petvka k hormu v inech
a slovech (Theofrastos, 1979, s. 45). Zjavne tu cti, e peripatetik
Theofrastos takmer doslovne preber Aristotelovu definciu eirneia,
iba tu chba zdrazovanie sprvneho stredu, vzhadom ku ktormu
sa eirneia stva odchlkou od pravdy, a teda aj morlneho vzoru
sprvania. alej nasleduje cel rad prkladov, v ktorch eirn (v es-
kom preklade licomrnk) nadobda skr aristofanovsk ako aristo-
telovsk rty. Eirn je lovek, ktor ...do o chvl ty, jim potaj
nastrail lku, vyslovuje politovn svm soupem, kdy s nm pro-
hrli spor; odpout tm, kte ho pomlouvaj, a smje se tomu, co se
proti nmu k (Theofrastos, 1979, s. 45). Na prv pohad nm udrie
do o diskrepancia medzi vodnou definciou eirneia
a nasledujcimi popismi jeho sprvania, ktor s skr populrnymi
skicami prkladov pre kadodenn pouitie slova cipcv (Bergson,
1971, s. 415). S skr ukkami negatvneho vznamu tohto slova
teda lisnho, neprimnho, falonho loveka. Na rozdiel od Aristo-
telovho charakternho eirn, ktor zamluje svoje chvlyhodn vlast-
nosti umenuje sm seba, sa Theofrastova eirneia vzahuje za
uritch okolnost aj na vonkaj svet
1
: Kdy na nm nkdo chce
pjku nebo ptelskou vpomoc, vymlouv se, e nen bohat. Kdy
mu jdou obchody, tvrd, e neme nic prodat, kdy neprodv, chlub
se, e prodv (Theofrastos, 1979, s. 45). Eirn potla svoje vlastn
afekty, nenvis, kodorados, rozhorenie, zamliava svoje iny,
zmery a nzory, ale nenapa ani oakvania inch a asto sklame
svoje okolie, ktor od neho ak viac. Jeho sprvanie sa vemi po-
dob pokryteckej pretvrke ironikov, o ktorch hovor aj Dmos-
thens. Eirn sa teda sprva presne opane ako Aristotelov vekodu-
n lovek (megalopsychos), ktor sa otvorene priznva k tomu, o
nenvid i k tomu, o m rd (Etika Nikomachova 1124 b 27).
Aj o om meme poveda, e sa odvolva na vlastn nevedo-
mos, a teda nevie rozhodn v nejakej veci, pretoe pedstr, e
prv piel nebo e se opozdil nebo e byl nemocn, take me
vyhlsi to nechpu....asnu (Theofrastos, 1979, s. 45), ale na roz-

1
Neobstoj tu teda Ribbeckova tza, e zkladnm vznamom slova eirneia je se-
ba-umenovanie.

260
diel od platnskeho Skrata, ktor sa zdrha prija lohu rozhodcu
medzi mienkami inch odvolvajc sa pri tom na vlastn nevedomos
ako aj na dleitos a vnos veci
1
, vyznieva nevedomos Theofras-
tovho eirna ako pokryteck a alibistick vhovorka sliaca
k zbaveniu sa zodpovednosti za vlastn iny ako aj za konanie tch,
ktor ho poiadali o radu: Kdy nco dl, nikdy to nepizn, ale k,
e si to jet rozml (Theofrastos, 1979, s. 45). Nejde tu vak
o Skratovu neuchopitenos vec boskch a najvych, ktor ned
ustrn jeho mysleniu, ale o zkostliv snahu vymani sa vetkm
nrokom, ktor sa na neho klad alebo by sa mohli kls (Bchner,
1941, s. 348). Podstatou Theofrastovho ironika je pretvrka kvli
vlastnmu prospechu, pohodliu a nevli k rozhodnmu inu; jeho
konanie uruje prianie vyhn sa neprjemnostiam a akostiam.
Irnia sa v rmci antickej rtoriky vykrytalizovala do podoby re-
nckej figry, ktorej hlavnou funkciou bolo ozvltnenie, skrlenie
rei alebo sa, vo forme sarkastickho posmechu, stva stabilnou vba-
vou v arzenli rtorickch trikov pri slovnch sbojoch. Najastejie
sa udvaj dve formy irnie, a to chvlenie pokarhanm a pokarhanie
chvlenm. Renk dva najavo, e hovor ironicky, aj patrinou into-
nciou, zafarbenm hlasu, i mimikou a posunkami.
Ako prv uvdza tento pojem do rmskej rtoriky Cicero
a preklad ho ako dissimulatio
2
, ie pretvrka: ea dissimulatio,
quam Graeci cipcvcio vocant (Cicero, 1958, s. 108). Irniu tak odvo-
dzuje a dva do sluieb rtorickej terie, pri om za jej najdleitejiu
funkciu poklad vsmech a nedoke ju od neho ani oddeli. No nie je
to hrub vysmievanie sa, ale jemn art (urbana dissimulatio), pri
ktorom sa nieo in mysl a nieo in hovor. Za prototyp takhoto
duchaplnho diskurzu povauje Skrata, ktor vraj v tomto umen
vetkch prevyoval. Skratova irnia tak u Cicerona strca nielen
svoje gnozeologick prvky, ale aj didakticko-pedagogick funkciu. Aj
vo svojom Brutovi oznauje Skrata za hlavnho predstavitea ta-

1
Napr. v dialgu Lachs 184 d e.
2
Okrem vrazu dissimulatio preklad Cicero toto slovo aj ako simulatio, i illu-
sio alebo ho len latinizuje do podoby ironia. Ako aiskov vak zostva jeho
urenie irnie ako pretvrky.

261
kejto irnie: Urite povaujem irniu, ktor bola vlastn Skratovi,
a ktor predvdza v Platnovch, Xenofntovch a Aischinovch
dialgoch, za nieo smiene a elegantn (facetam et elegantem). ou
sa urite prejavuje humorn lovek s vkusom, ke v diskusii
o mdrosti tvrd, e iadnu nem a zosmieujco ju pripisuje tm,
ktor si ju sami osobuj... a vyzdvihuje do nebies inch, seba vak
predstavuje ako plne nevediaceho a nevzdelanho (Brutus, 292;
Cicero, 1968, s. 230 231). Z historicko-filozofickho pohadu m-
eme poveda, e Ciceronovm urujcim vplyvom sa zana proces
vytlania irnie z jej filozofickho kontextu prtomnho
v platnskych dialgoch a jej trivializcia na intrument rtorickej
techniky.
Potvrdenm tejto tendencie je aj Quintilianus, ktor vo svojom sys-
tematickom diele Institutionis Oratoriae nadvzuje na Ciceronovo
vymedzenie irnie a zarauje ju medzi rencke figry a trpy, ktor
stupuj inok vrazu. Aj u neho vak ete njdeme aksi slabnce
dozvuky Skratovho psobenia. Irnia poda neho nie je len mylien-
kov figra, ale aj trpus (ironia tam inter figuras sententie quam inter
tropos reperiatur, IX 1.3). Irnia je mylienkovou figrou v tom zmys-
le, e nie je obyajnm priamym vyjadrenm, aj ke sa dan skuto-
nos d vyjadri aj priamo. Je si vedom, e formy irnie s vemi
rznorod a ako njs jednotn definciu. Irnia ako trpus sa tka
len uritho vrazu a v prpade figry ide o pretvorenie celej vpove-
de (voluntatis fictio). Zaman vznam nie je priamo dan, ale si ho
treba domyslie. Pri trpe sa len slov nahrdzaj inmi slovami, no
pri figre sa zd, e ironick je zmysel celho jazykovho vrazu
a tnu, cel stvrnenie prpadu (napr. pri sdnej rei), dokonca cel
ivot, ako sa to zd by u Skrata, pretoe preto sa nazva ironik, lebo
sa hr na nevedomho a obdivuje inch dajne mdrych (Quintilia-
nus, 1975, s. 298). Prve na tomto mieste ete meme vycti doznie-
vanie Skratovho zuachujceho vplyvu na tento pojem a silnejci
nstup tendencie, ktor degraduje irniu zo skratovsko-platnskeho
filozofickho gesta na intrument agonlnej rtoriky.
Aj ke sa v krtkosti prizrieme, akm smerom sa uberal al, po-
antick vvoj irnie, musme kontatova, e sa neodvratne vytrca
Aristotelovo pozitvne hodnotenie ironika-filozofa (Skrats) a oraz

262
viac sa presadzuje Ciceronovo a Quintilianovo rtoricko-
intrumentlne chpanie tohto slova. A nielen to: zrove dochdza
k takmer plnmu zniku irnie ako filozoficky relevantnho pojmu
a jeho premiestnenie nielen do rtoriky, ale aj a najm do oblasti ume-
nia, kde pri svojich mnohorakch transformcich nachdza oraz
vie pole psobnosti.
Pojem irnia zostva aj naalej prtomn v uebniciach rtoriky
stredovekch kltornch kl, a to ako zvltny druh alegorickej rei.
Oividn je vak totlne ignorovanie ete Aristotelom recipovanej
(skratovskej) irnie aj ako pozitvnej vlastnosti vzneenho loveka,
ktor nie je iba nepatrine skromn, ale sa opatrne vyjadruje vo ve-
ciach nie celkom jasnch ba priam a boskch. V rmci rtoriky u
nachdzame iba intrumentlno-agonlnu irniu afektovan
skromnos.
Rtoricko-agonlnu alebo literrnu irniu njdeme vemi asto
v mnohch filozofickch prcach, dokonca aj v dielach smrtene v-
nych cirkevnch otcov, no ani nznakom nm nepripomnaj uachti-
l skratovsk irniu, i koncepn irniu platnskych dialgov.
Urit ohlasy skratovsko-platnskej irnie njdeme sn a
u Erazma Rotterdamskho, a to najm v jeho slvnom ironicko-
satirickom spise Chvla blznivosti, ktor vyiel prvkrt
v trasburgu roku 1511. Najzretenejia je aj tu rtorick irnia
v slubch satiry namierenej proti pomerom vo vtedajej cirkvi. No v
jeho oslave blznivosti, ktorej vraj cel udstvo va za svoju exis-
tenciu, njdeme aj pritakvanie Skratovej nevedomosti a z nej vypl-
vajceho ironickho ivotnho postoja. Erazmus od svojich itateov
neiada, aby prehliadli a odvrhli komdiu sveta, ale aby sa pokojne
oddali omylu a hrali svoju lohu. Cel spis je aj zo tylistickho ha-
diska laden ironicky, kee fiktvnym prednateom prezentova-
nch nzorov je samotn Blznivos, chpan vemi ambivalentne
ako dobromysenos je predpokladom tolerancie a konsenzu, ale z-
rove je aj oiaom zabench a zatemnenm mysle. Tto literrna
truktra vyvolva mnostvo apri a spsobuje, e aj najhlbie my-
lienky spisu sa ocitaj v ironickom svetle.
Ironick ivotn postoj sa d zrekontruova aj v Esejach Michela
de Montaigna publikovanch roku 1580. Montaignov kritick duch sa

263
nikde plne neidentifikuje s osvedenmi pravdami filozofov (tak
antickch ako aj jeho sasnkov), ale ich navzjom rozohrva proti
sebe a takmto spsobom odhauje ich relatvnos ba a niotnos.
Analgiou skratovskho nevedenia je jeho permanentn pochybo-
vanos, ktor mu vak prve vo veden o neveden umouje ironic-
k ditanc tak od chimry absoltneho vedenia ako aj absoltnej skep-
sy znemoujcej vieru.
Svojrznym oivenm zujmu o filozofick dimenziu skratovskej
irnie s Skratovsk pozoruhodnosti (Sokratische Denkwrdigkei-
ten) knigsbergskho rodka Johanna Georga Hamanna, vydan roku
1759. Hamann tu skratovsk nevedomos transformuje na intelektu-
lnu skepsu namieren proti racionalistickm nrokom osvietenstva
(prezentovanho najm jeho sasnkom Kantom) ako aj na obranu
ivej nboenskej viery. Gnozeologick optimizmus osvietenstva
nabrava autor skeptickm pohadom na skutonos, v ktorej je ima-
nentne prtomn urit tajomstvo, vrhajce tie irnie na nau vieru
v autonmiu rozumu. Hamann tu obhajuje svoju pozciu vyrastajcu
z lektry Biblie voi osvieteneckej mylienkovej paradigme aj tm, e
Skratovu nevedomos, ktorej zklad odhauje v hlbokom sebapozna-
n, analyzuje ako neurit pocit, ako vieru, ktor nie je dielom ro-
zumu.
Aj slvna zbierka aforizmov Georga Christopha Lichtenberga
z rokov 1765 a 1799 vydvan pod rznymi nzvami Rzne po-
znmky (Bemerkungen vermischten Inhalts), Aforizmy (Aphoris-
men), no asi najznmejia pod nzvom Sudelbcher, o sa d vone
preloi ako Zltaniny je laden ironicky a humorne. No
v aforizmoch tohto predstavitea nemeckho neskorho osvietenstva,
matematika, fyzika a astronma meme okrem rtorickej a literrnej
irnie (zameranej naprklad aj proti osvieteneckmu naivnmu ateiz-
mu) vycti aj imanentn ironick postoj voi akmkovek rchlym
a zaruenm rieeniam teoretickch aj vsostne praktickch probl-
mov, ktor ho udruje v kritickej skepse voi vetkm formm trado-
vanho vedenia. Prve tento motv ako aj vybrsen aforistick tl
naiel patrin ohlas u Schopenhauera a Nietzscheho, ale aj
v novokantovskej filozofii, Vaihingerovej filozofii fikcionalizmu, i
u Wittgensteina.

264
U iadneho zo spomnanch autorov vak fenomn irnie nedosa-
huje komplexnos a mylienkov hbku, ak m v platnskych tex-
toch, kde je neoddelitenou sasou filozofickej intencie, ktor
zvltnym spsobom dopa. Ak by sme hadali filozoficky relevant-
nch obnoviteov skratovsko-platnskej irnie, boli by to zrejme a
predstavitelia nemeckej ranej romantiky, z ktorch v tomto smere
vynik najm filozof, litert a teoretik umenia Friedrich Schlegel. Ten
skratovsk irniu svojsky interpretuje, v proklamovanej nadvznosti
na u ju takmer nanovo definuje a dva jej jednoznan filozofick
rozmer, priom sa stva neoddelitenou sasou, i dokonca a stre-
dobodom jeho symfilozofie organicky spjajcej filozofiu, estetiku
a literatru. Dkladnejia analza jeho vkladu skratovskej irnie by
vak u aleko presiahla intenciu tohto textu a vyadovala by si sa-
mostatn tdiu.

LITERATRA:

ARISTOTELS (1999): Rtorika. Preloil Antonn K. Praha, Re-
zek.
ARISTOTELES (1962): Eudemische Ethik. bersetzt von Franz Di-
rlmeier. Berlin, Akademie Verlag.
ARISTOTELES (1966): Magna Moralia. bersetzt von Franz Dirl-
meier. Darmstadt, Wissenschaftliche Buchgesellschaft.
ARISTOTELES (1967): Nikomachische Ethik. bersetzt von Franz
Dirlmeier. Darmstadt, Wissenschaftliche Buchgesellschaft.
ARISTOTELES (1979): Etika Nikomachova. Preloil Jlius par.
Bratislava, Pravda.
BERGSON, L. (1971): Eirn und Eirneia. In: Hermes Nr. 99, s.
409-422.
BCHNER, W. (1941): ber den Begriff der Eirneia. In: Hermes
Nr. 4, s. 341 358.
CICERO, M. T. (1968): Brutus. Lateinisch-deutsch. Ed. Bernhard
Kytzler. Mnchen, Heimeran Verlag.
DEMOSTHENES (1940): Posledn zpas ek o svobodu. Preloil
Ferdinand Stiebitz. Praha, Jan Laichter.

265
ERAZMUS ROTTERDAMSK, D. (1997): Chvla blznivosti. Pre-
loili Rudolf Mertlk a Josef Hejnic. Praha, Aurora.
HAMANN, J. G. (1959): Sokratische Denkwrdigkeiten. In:
J. G. Hamanns Hauptschriften, Bd. 2, Hrsg. von F. Blanke u.
L. Schreiner, Gtersloh.
LICHTENBERG, G. Ch. (1985): Sudelbcher. Hrsg von F. H. Maut-
ner. Frankfurt am Main, Insel Verlag.
MARTENS, E. (1992): Die Sache des Sokrates. Stuttgart, Reclam.
MONTAIGNE, M. de (1975): Eseje. Preloil Anton Vantuch. Brati-
slava, Slovensk spisovate.
QUINTILIANUS, F. M. (1975): Instituionis Oratoriae. Ausbildung
des Redners. Zweiter Teil IX. Darmstadt.
RIBBECK, O. (1876): ber den Begriff des eirn. In: Rheinisches
Museum fr Philologie NF Nr. 31. Hrsg. von Friedrich Ritschl, Ot-
to Ribbeck. Frankfurt am Main, Anton Klette Verlag, s. 381 a n.
STARK, R (1953): Sokratisches in den Vgeln des Aristophanes.
In: Rheinisches Museum Nr. 96, , s. 77 n.
THEOFRASTOS (1980): Povahopisy. Preloil Vclav Bahnk. In:
ten o antice 1978-1979. Praha, Svoboda.
266

MYSLENIE A SVET JAVOV
1

ARENDTOVEJ PRBEH O SKRATOVI

Milena Fridmanov

U sa s nm nemienim spolova. Rob
z loveka zbabelca. lovek ete ni neuk-
radol, a u ho obviuje z krdee. lovek
ete nevyriekol prsahu, a u mu zvzuje
jazyk. lovek sa ete nevyspal so susedo-
vou enou, a u ho dva do re. Ten spo-
lonk, ktor sa nm bri v hrudi, ns za-
hanbuje, ustavine nm vha erve na
lca. Stavia pred nami kopu prekok.
Ri-
chard III., Shakespeare

Tradcia nho politickho myslenia siaha ku konkrtnym historic-
km okolnostiam: ku Skratovmu sdnemu procesu, ktor je chpan
ako konflikt medzi filosofom a polis. Z takto ponmanej udalosti sa
formuje predstava o nadradenom postaven vita contemplativa nad
vita activa, ktor sa Arendtov rozhodne problematizova vo svojom
diele The Human Condition
2
. I ke nijako nechce spochybova plau-
zibilitu sksenosti tvoriacej tto ditinkciu, chce narui jej hierar-
chick poriadok tak, e sa sstred najm na udsk schopnos kona-
nia, ktor koreponduje s pluralitnm charakterom conditio humana,
t.j. s tm, e nie lovek, ale udia obvaj tto zem. I ke pripustme,
e aktivity, ktor lovek prevdza v spolone zdieanom svete ud, sa

1
Tto prca vznikla poas tudijnho pobytu na Karlovej univerzite v Prahe v letnom
semestri k. roku 2005/06 vaka podpore Visegrad Scholarship Programme, kor
mi poskytol International Visegrad Fund.
2
Prvkrt vychdza v anglitine r. 1958 (University of Chicago Press, Chicago).
Nemeck vydanie: Vita activa oder von ttigen Leben, Kohlhammer, Stuttgart 1960;
Piper, Mnchen 1967.

267
v istom ohade lia od aktivt udskho ducha ako s myslenie, chce-
nie a sdenie (ktor je vlastne z hadiska vita activa ak oznai za
aktivity), nevyplva z tohto faktu nadradenos jednch nad druh-
mi. Ich hierarchick usporiadanie m poda Arendtovej svoje zakot-
venie v metafyzickch terich dvoch svetov, ktor uprednostuj
(prav) bytie pred javom, hbku pred povrchom, mysliace ja pred ja-
viacim sa ja, at. Tieto terie sa poka vo svojom poslednom diele
ivot ducha
1
nahradi vypracovanm terie sveta ako javu (a teda lo-
veka ako javiacej sa bytosti medzi inmi javiacimi sa bytosami),
ktor kladie celkom logick otzku: Protoe ijeme v jevcm se sv-
t, nen mnohem vrohodnj, e to podstatn a smyslupln v naem
svt by bylo umstno prv na povrchu? (Arendtov, 2001, s. 39).
Problmom duchovnch aktivt loveka je, e na rozdiel od tch,
prostrednctvom ktorch sa lovek ukazuje inm uom, s sam
neviditen. Pokia sa hrdinovia, udia konajci v najvyom zmysle,
nazvali andres epifaneis, udia plne sa ukazujci, mysliteov by sme
mohli nazva neviditenmi. Duchovn aktivity sa odvracaj od sveta,
ako sa jav, vzauj sa od neho, aby sa k nemu op navrtili. Toto
odvrtenie sa je obrtenm sa ku ja v jeho samote, redukovanm plura-
lity sveta na dualitu, je aktualizciou roztiepenia medzi mnou
a sebou, je obrtenm sa ku ja, ktor je samo, ale nie osamoten. Ak
miesto teda maj vo svete javov duchovn aktivity? Me sa myslenie
vbec javi? Ak vzah je medzi udskou schopnosou kona
a schopnosou myslie?
Skrats vystupuje v prci ivot ducha poda autorkinch slov ako
model alebo hlavn hrdina jej vah o vzahu medzi konanm a
myslenm. Povaujme ho vak hne od zaiatku skr za hrdinu, ne
za model, kee jeho prpad predstavuje skr vnimku, ne tan-
dardn vykreslenie tohto vzahu. Alebo bez toho, aby sme hne na
vod Skrata povaovali za aksi prkladn i ne-prkladn opis vza-

1
Z pvodne zamanho trojzvzkovho diela stihla Arendtov napsa as
o myslen a chcen. ivot ducha vyiel v anglickom jazyku a po jej smrti. (The Life
of the Mind. Harcourt Brace Jovanovic, New York 1978). Do etiny je preloen
prv as: ivot ducha, 1. diel, Mylen, Aurora, Praha 2001. K poslednej asti
o sden s k dispozcii len jej prednky ku Kantovmu pojmu sdnosti, taktie pre-
loen: Pednky o Kantov politick filosofii. OIKOYMENH, Praha 2002.

268
hu medzi vita activa a vita contemplativa, bude lepie rozprva
o Skratovi, v ktorom sa vbec prebdza predstava toho, e by mohlo
s o princpy, i o spsoby ivota, ktor s navzjom v konflikte
1
. i
je tento konflikt tm strednm pre Skrata samho alebo a pre jeho
nasledovnkov (mme na mysli najm Platna), ponechme bokom.
I ke Arendtov chce vidie medzi autentickm Skratom a Platnom
deliacu lniu, ktor vo svojom vklade aj nartva, je urite problema-
tick hovori o Skratovi samom. Skr ne otzka, o v Platnovch
dialgoch je viac i menej skratovsk, je pre ns dleit fakt, e
Skrats na rozdiel od Platna ni nenapsal
2
. Zo sfry vita activa
nikdy nevystpil a svoj prbeh odvjal v nej. Je viditenm myslite-
om alebo ukazujcim sa myslenm a v tomto zmysle nm hovor
nieo o spsoboch jak vyvst myslc j z krytu, jak je do urit mry
podrdit, aby se ukzalo (Arendtov, 2001, s. 185).
To, o je pre Arendtov autenticky skratovsk sa nedokazuje
kritickou prcou s pramemi ani priklonenm sa ku akejkovek inter-
pretanej lnii. Jedinm kritriom, ktor Arendtov pouva, je kohe-
rencia motvov s prbehom, ktor chce o Skratovi vyrozprva. D-
raz na slovo prbeh oproti interpretcii nie je nhodn. Rozprva
prbehu nie je v duchu Hrodota ten, kto rozprva to, ako nieo bo-
lo, ale s odkazom ku Homrovi chpe Arendtov rozprvaa prbehu
(histra) ako toho, kto uvdza veci do vzjomnch vzahov a vyna

1
Tento konflikt iste vyplva z rzneho charakteru udskch schopnost, avak jeho
hlavnm zdrojom je predstava toho, o m by filosofiou v duchu platnskeho roz-
vjania nartnutej ditinkcie. Konflikt medzi pravdou a politikou (tak ako ho temati-
zuje aj Arendtov) nie je mon a takmto spsobom ani potrebn zrui. Jednodu-
cho povedan, politika a pravda spolu nevychdzaj dobre a nikto od politiky ani
neoakva, e by medzi jej cnosti mala patri pravdovravnos. Problmom vak nie
je politika, ale predstava, ak mme o filosofii a o tom, o je filosofick pravda.
Je mon vyvodi z prbehu o Skratovi a okolnostiach jeho odsdenia aj in d-
sledky. Inmi slovami, chpanie tohto procesu ako ukazujceho konflikt medzi filo-
sofom a polis je len jednm z monch spsobov vykladania tejto udalosti. Poda
Arendtovej je vak tento vklad dominantn pre nau tradciu politickho myslenia
a v tomto duchu sa poksime ho premyslie. Spsobom, ako tento konflikt strati
je vak jednoducho zmeni spsob vkladu, a vyvodi in chpanie filosofie. Toto
vak nebude predmetom nho textu.
2
Nepsa znamen nemyslie osamote. Pre Arendtov sa Skrats sna zska ne-
smrtenos v sfre bios politikos, Platn sa sna zanecha za sebou stopy psanm.

269
nad nimi sd (por. Arendtov, 2002b, s. 13). Z prbehu sa takto do-
zvieme nieo o Skratovi, no do vekej miery nieo o tom, kto tento
prbeh rozprva. Tento postup je voi historickmu Skratovi trochu
problematick. Redukova historick postavu na model alebo re-
prezentatvnu funkciu vyaduje podpori jej vlastnosti, ktor s pre
funkciu, ktor jej prisudzujeme, dleit a zanedba tie, ktor nie s.
Nam cieom vak nie je rekontruova Arendtovej prbeh
o Skratovi, ale jeho prostrednctvom skma Arendtovej vahy
o vzahu medzi myslenm a konanm. Naim cieom je premyslie
udsk schopnos myslenia, priom tma tohto textu hdam odpovie
i na otzku, preo sa o to pokame.

Otzka vzahu medzi myslenm a konanm rob Arendtovej staros
od doby, kedy sa zastnila na sdnom procese s Eichmannom.
1

Domnievame sa, e nrt okolnost tohto procesu nm pome pouk-
za na zkladn intuciu, ktor vedie Arendtovej vahy.

1. exkurz

Hannah Arendtov bola z procesu s Adolfom Eichmannom hlboko
otrasen. Nie vak Eichmannovou montruznosou, ale prve naopak
jeho banlnosou. Tento proces bol len jednm z mnohch povojno-
vch procesov, v ktorch vyvstala otzka tkajca sa povahy
a fungovania udskho sudku. Na Eichmannovi, ale rovnako aj na
mnohch alch povojnovch zloincoch bolo zarajce najm to,
e im nebolo mon prisdi akkovek zl mysly. V zmysle izrael-
skho zkona, ktor skma aj pohntky a mysly obvinenho, tento
fakt znane podkopval rozhodnutie sdu uvali na Eichmanna trest
smrti. Ani Arendtov sa nedokzala na zklade toho, o videla, sto-
toni s odvodnenm tohto rozhodnutia. Sama pre seba doke

1
Sdny proces prebiehal v Jeruzaleme r. 1961. Arendtov sa na om osobne zastni-
la ako vyslan reportrka tdennka New Yorker. Rozsiahla report zo sdneho
procesu A Reporter at Large: Eichmann in Jerusalem vychdzala v piatich as-
tiach zaiatkom r. 1963 a bola nsledne prepracovan do kninej podoby ako Eich-
mann in Jerusalem: A Report on the Banality of Evil. Vylo v eskom preklade ako
Eichmann v Jeruzalm. Zprva o banalit zla. Mlad fronta, Praha 1995.

270
Eichmanna odsdi ku trestu smrti len na zklade zdvodnenia kate-
gorickm imperatvom.
1
Napriek tomu v nej zostva otzka, nakoko
Eichmann ako osoba predstavoval prpad pre sdny proces ako tak
a nakoko mohol by sden ktokovek in, kto sa nhodou mohol
ocitn na jeho mieste. Predpokladom k tomu, aby sa lovek stal
v oiach povojnovej epochy zloincom, nebola iadna nenormlnos,
vnimonos, sadizmus i akkovek psychick chylka. Po stretnut
s Eichmannom Arendtov zana prema najm o vzjomnej zvis-
losti medzi zlom a neprtomnosou myslenia v loveku, pretoe
Eichmanna nepredisponovalo k tomu aby sa stal jednm z najvch
zloincov nacistickej epochy iadne radiklne zlo, bola to napros-
t neptomnost mylen, nco, co v dnm ppad nen toton
s hloupost (Arendtov, 1995, s. 381). Pre Arendtov sa stalo pona-
uenm z Jeruzalema to, e neptomnost mylen je s to zpsobit
vt zkzu ne vechny instinkty ke zlu dohromady, kter mon lo-
vk v sob m
2
(ibid.). Ako sa tto neprtomnos myslenia preja-
vovala?
Pokia myslenie sa nikdy samo nejav, je otzne, ako sa me ja-
vi jeho neprtomnos. Zdvodni neprtomnos myslenia tm, e

1
Svoje vlastn zdvodnenie rozsudku nad Eichmannom uzatvra: A protoe jste
podporoval a aktivn provdl politiku, kter nechtla sdlet Zemi s idovskm n-
rodem a dalmi nrodnmi spoleenstvmi, jako by ste vy a vai nadzen mli pr-
vo rozhodovat o tom, kdo Zemi obvat sm a kdo ne, nelze oekvat od nikoho, to
jest od dnho pslunka lidskho rodu, e si bude pt obvat Zemi spolene
s vmi. To je ten dvod, ten jedin dvod, pro muste bt odsouzen k smrti. (Aren-
dtov, 1995, s. 370).
2
Zatia o Arendtov tento kaz popisuje, Zygmung Bauman ho vo svojej prci
Modernos a holokaust vysvetuje. K tomuto divu zrove dodva: Najdesivejia
novinka, ktor nm priniesol holokaust, a to, o sme sa dozvedeli o jeho pchate-
och, nie je fakt, e toto mu spravi aj nm, ale to, e by sme to mohli spravi
my. (Bauman, 2002, s. 212) Tento desiv vrok nie je urite aleko od Arendtovej
intucie. Zatia o Arendtovej vahy sa vak pohybuj v hadan svislosti medzi
nedostatkom myslenia a zla, Bauman sa poka o vysvetlenie toho, ako ku nemys-
leniu dochdza. Dvody had v sociologickej analze modernej spolonosti a nie
v nedostatkoch indivdua ako takho. Hovor teda o podmienkach monosti kritickej
situcie akou bol napr. holokaust, zatia o Arendtov hovor o monostiach zacho-
vania sa jednotlivca v kritickej situcii, pokia u nastane. V tomto bode povauje-
me tdie Arendtovej a Baumana za komplementrne.

271
bol Eichmann jednoducho zl samozrejme nemono. Neschopnos
myslenia neme implikova zlo, i ke zlo me vyplva aj z ne-
schopnosti myslenia.
1
Chpanie zla ako nieoho banlneho, o nem
hbku, znamen prklon ku chpaniu zla ako nedostatku dobra. Opro-
ti predstave radiklnosti zla, ktor Arendtov hjila ete v Pvode
totalitarizmu, predstavuje tento obrat skutone aksi cura posterior.
Pokia si budeme vma motvy, ktormi bol Eichmann tak zne-
pokojiv a budeme sa pta ako sa jeho neschopnos myslenia javi-
la, meme si odpoveda rznymi spsobmi. Bola to jeho neschop-
nos formulova vety bez toho, aby nepouil przdne kli, alebo skr
schopnos pouva povznajce frzy, ktor ho ete aj vo chvli
jeho smrti chrnili pred skutonosou tohto momentu? Alebo to bola
jeho boh pam, ktor mu nedovoovala spomen si na najdlei-
tejie fakty, alebo skr to, e jedin na o si spomen vedel, boli
okolnosti jeho karirneho postupu? Keby sme si otzky kldli takto,
dostvali by sme len vpoet schopnost a neschopnost, avak nedo-
zvedeli by sme sa ni o ich prine. Vetky toti vyplvaj z alieho:
Najviac bijca do o bola jeho nruivos k poslunosti, jeho potreba
fungova v stave poriadku a jeho zmtenos a nerozhodnos vo
chvach, ke mu autorita, i zkon nezverili bezpen pokyny na
konanie. Prznan je jeho reakcia na pd nacistickho reimu
a ukonenie vojny: Poctil jsem, e m ek tk ivot individua bez
veden a bez direktiv, e ji nebudou konzultace o pimench opat-
ench; prost e mm ped sebou budoucnost, kterou vbec neznm.
(Arendtov, 1995, s. 47) Tento strach z konania ako indivduum bez
vedenia, strach z prijatia zodpovednosti za vlastn iny, je zrejm aj

1
Vea sa polemizovalo o tom, i je Arendtovej zver o banalite zla veobecne platn.
Nedostatok myslenia me spsobi zlo, ktor je v tomto prpade skutone banlne,
t.j. ako reakcia na situciu, kde si vystame bez posdenia. Avak to samozrejme
neznamen, e nedostatok myslenia zlo nutne implikuje. S odkazom na pozn. . 8 sa
priklame k tomu, e banlne zlo je pecifickm prejavom moderny, ktor sa
vyznauje istmi prostriedkami (ako ist typ racionality, technizcia
a byrokratizcia, at.), ktor a vo svojej vzjomnej shre umouj objavenie sa
fenomnu banlneho zla v takej miere, ako je holokaust. Avak zrove si uve-
domujeme, e nielen pre otzku povahy zla, ale aj pre uvaovanie o myslen je prija-
tie chpania zla ako toho, o je nedostatkom a nem vlastn zdroj, celkom zsadn.
Preto sa ho budeme dra, i keby tto tma sama vyadovala hlbie skmanie.

272
z reakcie na otzku, ktor bola na sdnom procese tou najplivejou:
Prieilo sa vyvraovanie idov jeho svedomiu? Pre Eichmanna bola
tto otzka celkom nepochopiten, pretoe ako tvrdil, nikdy sa ne-
stretol s nikm, kto by ho podnietil k tomu, aby zvaoval svoje skut-
ky. Nasledovanie rozkazov najvyej autority bolo pre neho jedinm
prkazom a kee sa voi nej nespreneveril, nikdy vitky svedomia
nectil. Znamen to teda, e myslie nedokzal alebo ho jednoducho
nikdy ni nepodnietilo k tomu, aby tak urobil?
S kontatovanm, e zlo je neprtomnosou myslenia, vyvstvaj
mnoh otzky. Svis naa schopnos myslenia so schopnosou sde-
nia, rozliovania dobra a zla, sprvneho a nesprvneho? Musme mys-
lenie poadova od kadho loveka? Ak no, m toto myslenie je?
A pokia nie, o zabezpeuje nau schopnos sdenia? Okrem toho je
tu aj otzka, ktorou si Arendtov bola vdy ist, ktor vak nebola
samozrejm jej kritikom: Kto som ja, aby som sdil? (Bude u nej
znamena takmer to ist ako Kto som ja, aby som myslel?) A na
druhej strane, kto som ja, ak by som nesdil? A pokia je lovek
schopn myslie a sdi, znamen to, e neme ini zlo? Samo-
zrejme s vetky tieto otzky zavdzajce, pokia nevieme, o si pred-
stavujeme pod pojmom sdenia a vlastne myslenia vbec, kee toto
je pre ns tm najmenej samozrejmm. To, na o sa sname hne na
zaiatku poukza je fakt, e Arendtovej vahy o myslen nezanaj
na filosofickej pde. Skr hadaj neskr i filosofick zdvodnenie.
Arendtovej sksenos zo sdneho procesu vak nae skmanie
vzahu medzi myslenm a konanm skr komplikuje, ne vyjasuje.
Arendtov ukazuje Eichmanna ako toho, kto nemyslel (i nesdil? Aj
toto je v reflexii na Eichmannov prpad nejasn), prve preto konal
zlo. Mohli by sme teda Eichmanna vnma ako toho, kto konal bez
myslenia. Je vak zaujmav, e v duchu Arendtovej neskorch prc
by sme mohli tvrdi, e dokonca ani nekonal. Prpad s Eichmannom
nastolil otzky tkajce sa schopnosti myslenia a sdenia, priom tieto
dve schopnosti takmer stotouje, no ich vzah naber celkom in
tvar, ke sa Arendtov zane zaobera udskou schopnosou kona.

Prbeh Skrata

273
Skrats sa voi jednmu z bodov obaloby (toti e kaz mlde
a rob tak myselne) hji tm, e bu neinil zlo alebo tak robil ne-
myselne (Apol. 26a). Ako by mohol kazi mlde myselne
a vystavova sa tak riziku, e by sm mohol utrpie zlo od inch? Ak
teda skutone kaz mlde, rob tak nevedome a kee nemono lo-
veka sdi pokia nem zl mysly, vyaduje si Skrats skr pou-
enie (vieme si predstavi, ako by toto pouenie dopadlo) a nie
sdne konanie, v ktorom mu navye celkom neprimerane jeho pre-
hrekom navrhuj trest smrti. Hne na zaiatku jeho obhajoby
zaznieva teda to, preo sa obhji nechce. Ve kto by mohol Skrata
poui, ke niet nikoho od neho mdrejieho? Je zrejm, e Skra-
ts je ten, kto chce op pouova obanov a to prizerajcich sa, a-
lobcov ako i sudcov samch. Ako toti hne na zaiatku hovor, urite
nie je jeho lohou sudcov prosi, i akmikovek prostriedkami do-
siahnu vlastn oslobodenie. Jeho lohou je spravodlivo ich pouova
a takto presvieda. Pokia ich takmto spsobom nepresved, je to
vlastne ich problm, nie jeho, pretoe je na ich kodu, pokia sa sami
dobrovone pripravia o tak dobro, akm je pre obec Skrats.
Tvrdenie, e zlo nemono kona myselne, je asi ak dovies do
dsledkov. Pokia by to tak bolo, nepotrebovali by sme sdy, ale iba
vchovn zariadenia. Pokia niekto predsa zlo kon, zasli si trest.
Avak zasli si ho kvli svojej nevedomosti, nie preto, e je zl.
Preo je potom odsden Skrats? Sm hovor, e je to len kvli
nenvisti a zlej mienke viny. Tejto vine sa u dlhiu dobu nep-
i, e Skrats vystavuje skmaniu ich mdros. A navye sa obha-
juje, e to vetko rob len preto, aby porozumel delfskej vetbe. Had
od seba mdrejieho, no nikoho takho nenaiel. loveka, od ktorho
v obci niet mdrejieho, treba odstrni, aby znovu zavldol pokoj.
Ten pokoj, ktor Skrats nazva spnkom (Apol. 31a). A pritom
jedinm jeho cieom (o prve vina nepochopila) je prime kad-
ho k tomu, aby sa staral o svoje zdokonalenie (Apol. 31b). Niektor sa
za Skratom chodili zdokonaova celkom dobrovone, avak niektor
nm boli zdokonaovan celkom neoakvane a nechcene. A kee
loveka zrejme nemono vylepova, ke po tom sm neti, zs-
kaval si Skrats mnoho nepriateov. Nebezpeenstvom zdokonao-
vania je toti to, e sa lovek me sta celkom neistm vo veciach,

274
ktor sa mu zdali by mimo akkovek pochybnos. Tto situcia
me by dos nepohodln. Jej rieenie potom vyaduje vea asu,
zvaovanie rznych alternatv, o ktorch nakoniec aj tak nemme
stopercentn istotu, lebo za nich sami zodpovedme. Inmi slovami,
je otravn nti ud, aby mysleli tam, kde je predsa vetko jasn.
A kee m myslenie nutne detruktvny, podkopvajci inok na
vetky ustanoven kritria, hodnoty, meradl dobra a zla, bol vlastne
Skrats odsden prvom. S tm rozdielom, e nekazil myselne
mlde, ale celkom myselne podkopval jednoznan platnos krit-
ri a pravidiel, poda ktorch udia ved svoj vlastn ivot i ivot
verejn. Pritom jedin, o by mohlo zarui, e tieto pravidl nemu
by za iadnych okolnost natrben, i celkom spochybnen, je, e
by sa lovek nesmel nachdza v tom, o rob, bezmylienkovite (por.
Arendtov, 2001, s. 193). Ako to meme zisti?
Skrats mal teda vemi dobr dvod, aby vyzval k rozhovoru
kohokovek stretol.
1
Myslenie toti nie je len tak vidie. A tu niekde
zana Arendtovej prbeh o Skratovi. Obtia myslenia je v tom, e na
rozdiel od javiaceho sa ja nem mysliace ja iadne nutkanie obja-
vi sa vo svete javov. V kadm ppad pi pohledu ze svta jev,
z hlediska trit, myslc j ije stle ve skrvan, lath bisas.

(Arendtov, 2001, s. 184-185) Vrok premajcich ako
i nepremajcich sa v spolonom svete ud jav vdy len ako mien-
ka. A Skrata poda vetkho vemi zaujmalo, i tto mienka nach-
dza v tom, o je neviditen, aksi oporu. Najskr zana Skrats
diskutova o jednotlivch otzkach s tmi najpovolanejmi, t. j.
s tmi, ktor maj v danej oblasti vek autoritu v obci. Neskr vak
vystavuje skmaniu ud, ktor sa mdrymi ani len nejavia a nakoniec
kontatuje, e udia najviac slvni maj najvie nedostatky, zatia
o in, zdanlivo hor, s v mdrosti zdatnej (Apol. 22a). Popri tom
ho zaali dobrovone nasledova mlad udia, ktor radi povaj, ako
s in udia skan, a sami sa v tomto pokaj Skrata napodobova.

1
Skr ne o aksi vyzvanie k rozhovoru ilo zrejme o to, e Skrats mal talent
plynulho prechodu od bench re ku kladeniu vlastnch otzok (tak ako to vi-
dme napr. v Euthyfrnovi). To, e sa tvri, e tieto ben rei nevie rozli od tch,
ktor mu Kritias a Charikls zakazuj vies (poda Mem. I, II. 33-38) je iste od Sk-
rata posmen gesto, no zrove tm hovor, e s to pre neho neoddeliten veci.

275
Nie je to vak len tto skupinka iakov, z ktorej kazenia je Skrats
obvinen, lebo sa zd, e Skrats diskutoval radej s mladmi umi
skr ne s tmi starmi, i u preto, e v tom mal viu zubu alebo
preto, e tto mlad s predsa len nchylnej k tomu, o ich chce
Skrats naui, i ke iadne uenie nem. V om Skrats vet-
kch ska? V om mdrejieho od neho niet? Z toho ako Skrats
sm interpretuje delfsk vetbu zisujeme, e jedin, o o mu me
s, je uvedenie vetkch ud, s ktormi rozprva, do rovnakch neis-
tt a akost, ako v ktorch sa nachdza on sm. Spochybuje vetky
mienky a neponka iadne rieenia. Preo sa poda Arendtovej o toto
poka?
Produktvnos innosti, ku ktorej Skrats vybda mnohch, je
otzna i zo samho charakteru dialgov. Je to prv fakt, na ktor
Arendtov upozoruje. Argument bu nevedie nikam alebo vedie
dookola v kruhoch. Vetky argumenty sa pohybuj dookola. Kee
Skrats sm nem odpovede na otzky, ktor kladie, uvdza argu-
menty do pohybu a je to obvykle tie on, kto vyzva k novmu pre-
skmaniu problmu, ke sa argument vracia do svojho zaiatku. Ako
Arendtov zha rmcov situciu ranch Platnovch dialgov, pre-
bieha to asi takto: samozrejme existuj astn udia, spravodliv
skutky, staton udia, krsne veci, ktor je mon vidie a obdivova.
Problm zana tam, kde utvorme podstatn meno ako spravodlivos,
astie at. od prdavnch mien, ktor pouvame pre jednotliv pr-
pady tak, ako sa nm javia. (por. Arendtov, 2001, s. 188) Na konci
dialgu lovek iba potvrdzuje svoj div z toho, ako je mon, e roz-
poznvame spravodliv skutky, astnch ud a pod., priom nevie-
me ani o je spravodlivos ani astie. Pokia sa teda na konci kad-
ho dialgu ocitneme op na jeho zaiatku, o sa deje? o sa men?
Naozaj je jedinm Skratovm cieom iba dokza uom, e ni
nevedia? I ke dialg neponka iaden vsledok, jeho psobenie je
mono citen. Sama aktivita myslenia vedie loveka k zmene. Takto
je mon chpa dialgy nie ako skmanie toho, o s tieto podstatn
men (odkia u nie je aleko ku tomu, e to s aksi idey, ktor
mu niektor nejakm spsobom nazera), ale ako vystavenie skke
istoty, ktor v konkrtnej situcii, mme. Skmanie, i n nzor je
podloen myslenm alebo nie. Je potrebn zdrazni, e ide

276
o nzor na jednotlivinu, otzka sa kladie vtedy, ke chce niekto nieo
vykona alebo ke niekto o nieom osi mieni, at. Dialg nikdy
nezana tm, e by bolo dobr zisti o je spravodlivos a nakoniec
sa na ni neprde. Pokia by nikto nedokzal odpoveda na tto otzku
(ani Skrats sm), znamenalo by to, e vetci myslia nedostatone?
Dleit je, i od myslenia oakvame nejak vsledok alebo i je
vsledkom proces myslenia sm. Neviedol napokon rozhovor
s Euthyfrnom k tomu, e tento nakoniec nepodal alobu na svojho
otca? I ke sme sa z dialgu vbec nedozvedeli o je zbonos
(poda Diogena Laertskho II. 29)? Myslie v skratovskom duchu
neznamen zska nejak vsledok v zmysle poznatku. Myslenie nie
je ani nazeranm ani intencionlnym aktom, ani logickou operciou, je
rym pohybom, aktivitou, je premanm. Myslie jednoducho
znamen prema kad nov situciu vdy nanovo.
Na jednej strane teda mme dialg ako aksi pomeriavanie jednot-
livho prpadu akousi abstraktnou platnosou, neviditenou mierkou,
ktor keby sme nazerali, nepotrebovali by sme u by vystavovan
Skratovm otzkam, a boli by sme naozaj mdri. Na druhej strane
v dialgoch nastva nznak miesta, kedy niekoho naozaj zana trpi,
o s tieto mierky, akm spsobom ich lovek me nazera a ak
na to potrebuje schopnosti. Niekde medzi je pre Arendtov ostr
deliaca iara medzi tm, o povauje za autenticky skratovsk a o je
Platnovou filosofiou.
1
Poksime sa ete bliie objasni, o tto iara
pre Arendtov oddeuje. Len o sa toti zrod mylienka monosti
nazerania akchsi ide, vynra sa s tm otzka, kto me tieto idey
nazera. A tu sa v skutonosti zrod delenie ud na meninu
a vinu, na sofoi a dmos, lebo Skrats takto ete neuvauje.
2
Ani

1
Vidie takto ostro rozlenie medzi Skratom a Platnom je dos problematick.
(Najpochybnejm prvkom v tomto rozlen je Platnova dajn nuka o idech).
Skr by sme shlasili s tm, e zatia o Skrats podstupuje dialg prve kvli tej
zmene (psobeniu), ktor sa poas neho v loveku udeje, Platn pouva podobn
stratgiu predsa len k tomu, aby sme nejako prispeli k poznaniu loveka. Ciele, ktor
dialgom sleduj Skrats a Platn s dos rozdielne.
2
Pardiu na rozlenie mdreho od obyajnch ud nememe vidie nikde inde
tak krsne ako v dialgu Euthyfrn. Tam Euthyfrn hovor, e by za ni nestl
a nim by sa nelil od obyajnch ud, keby dkladne nepoznal tak veci, ako s
bohovia a to, o je zbon. Teda sa od obyajnch ud skutone v niom nelil.

277
Platn nerozliuje ud na tch, ktor s schopn nazerania ide
a tch, ktor toho schopn nie s. Ist vak je, e tento akt si vyadu-
je ist nmahu. Filosofova sksenos venho, ktor poda Platna
nie je mon inm sprostredkova, sa me udia iba vonku z oblasti
udskch zleitost a mimo plurality loveka. I ke Platn neupiera
kadmu loveku schopnos tohto nazerania, je zrejm, e vina
ud sa na cestu z jaskyne nepodujme. A t, ktor tak uinia, urobia
lepie, ke si svoje zistenia nechaj pre seba a nebud sa poka
presvieda inch, aby sa taktie oslobodili. Keby sa snail tento na-
vrtiv ostatnch zbavi pt, tto by ho dozaista zabili, kon Platn
podobenstvo o jaskyni (stava 517a). Platn m dobr dvod sa
domnieva, e by sa tak stalo. Ale v tomto zmysle sa to Skrata net-
ka. Ten toti cestu z jaskyne nikdy nepodstpil. Pohyboval sa iba
z domu na verejn priestranstvo a sp. Do vahy musme bra aj to,
e stava je dialgom, ktor sa tka veci politickho zriadenia obce
a vchovy obanov. Z faktu, e vina ud nemysl (i ke k tomu
maj monos) vyplva pre obec to, e by bolo dobr, keby jej vldli
t mysliaci. ako poveda, o by na to povedal Skrats. Ten sa
veciam politickm nikdy nevenoval. Uchrnil ho od toho jeho dai-
mn. I ke Platn uvauje o menine, ktor m ku zkonom ist indi-
vidulny vzah, povauje za vhodnejie a najm bezpenejie zabez-
pei poslunos viny mtami a peklami.
1

I ke psob toto rieenie navonok tak logicky, pragmaticky, i
dokonca jednoducho realisticky oproti Skratovej (paradoxne) idea-
listickej snahe diskutova s kmkovek, ani pre Arendtov nie je Pla-
tnove stanovisko prijaten z jednoduchch, no vemi zvanch
dvodov. Vlastnenie pravidiel, ktor sa zd by tak vhodnm
v politickch a mravnch zleitostiach, voi ktorm meme vynu-
cova poslunos tmi najrznejmi spsobmi, me vies k vekm
nebezpeenstvm. udia, ktor nemaj nvyk oddva sa mysleniu,

1
V tomto zmysle najhrozivej je zver Gorgia, kde Platn vklad do st Skratovi:
Kte se vak provin nejhormi zpsoby a pro tyto viny se stanou nezhojitelnmi,
z tch se stvaj pklady; ti sami ji nenabvaj dnho prospchu, protoe jsou
nezhojiteln, ale jin nabvaj prospchu, kdo je vid, jak navdy trp nejvt
a nejbolestnj a nejhroznj muka, jsouce tam v Hdu v tom ali... (Gorgias,
525c)

278
maj sklon podrobi sa akmukovek kdexu. Ako hovor Arendtov,
zmeni mores, zvyky nroda potom me by rovnako ahk ako
zmeni pravidl stolovania. Snadnost, s jakou za uritch podmnek
me k takov zmn dojt, skuten bud dojem, e vichni tvrd spali,
kdy k n dolo. (Arendtov, 2001, s. 196) A takto sa dostvame ete
k otzke Skratovej poslunosti voi zkonu. Tento sa oividne nesto-
touje s kohokovek prkazom.
1
Nech by sa neuposlchnutie rozkazu
trestalo i smrou, Skrats odmieta urobi okovek, o by bolo ne-
spravodliv alebo bezbon. Zd sa teda, e nasledova zkon bude
jednoducho len vtedy, ke ho bude povaova za sprvny, teda spra-
vodliv a v slade so zbonosou. Arendtov takto me Skrata
vnma ako toho, kto rob viac, ne je len poslun zkonu, toti,
v duchu Kantovej praktickej filosofie, svojm konanm poslunos
presahuje a rozpoznva princp, ktor stoj za zkonom, zdroj,
z ktorho zkon pramen. Pokia tento princp nerozpoznvame, m-
eme prija akkovek zkon. A tak sa vraciame na zaiatok. Skra-
tovsk odpove na otzku o ns nti myslie?, ktorou Arendtov
uvdza jej modelov opis Skrata, je takmer banlna: monos
banlneho zla.
Iba Skrats, ktor premal o vetkch tmach a hovoril
s kmkovek, ten, ktor nemohol veri, e len mloktor doku mys-
lie, a to t, ktorch zrak je vycvien a doke viac ako zrak mno-
hch, mohol by dokonalm modelom pre Arendtovej chpanie mys-
lenia. I ke najdleitejm prvkom, ktorho sme sa tu dotkli, je prve
charakter jeho dialgov premanie, ktor vykonva ist pohyb,
avak nevykazuje iadne poznatky. Jestlie existuje nco v mylen,
co mi doke zabrnit v konn zla, mus to bt vlastnost samotn
aktivity bez ohledu na jej pedmty. (Arendtov, 2001, s. 198) Je to
teda samotn ditancia, ktor uskutoujeme, ke sa odvraciame zo
sveta a nadvzujeme rozhovor sami so sebou? Ak by sme si kldli
otzku o je myslenie, rozklad sa takto do dvoch: Ako myslenie
mysl? a o myslenie mysl?. Ktor z tchto dvoch otzok je pre

1
Skrats vo svojej obhajobnej rei odkazuje napr. k tomu, ako sa zachoval, ke
mu vlda tridsiatich rozkzala privies Leonta zo Salamny, ktor mal by popra-
ven. (Apol. 32c)

279
Arendtov zsadn, sme u naznaili. Poksime sa to vak rozvin
v alom exkurze.

2. exkurz

Sledujc Arendtovej vahy o myslen, chceme ich postavi do kon-
frontcie s prcou Was heit Denken? Martina Heideggera. Tento
vber nie je nhodn. Hannah Arendtov sledovala povojnov Hei-
deggerovo dielo, vrazne pomhala americkm prekladateom
a redaktorom, ktor pracovali na anglickej verzii jeho textov
a nadviazala s nm op i osobn vzahy. Vea sa u hovorilo o tom,
ako sa postavila k jeho nacistickej minulosti. Obrat v jeho myslen
s tmto meme spja alebo rovnako i nie. Arendtov vak vnmala
jeho prce ponajc Listom o humanizme za prejav toho, e sa Hei-
degger stiahol do re myslenia (o mu napokon jedin umoovalo
reinterpretova svoju politick drhu rektora). Smeroval poda nej
k mystickej vzii, v ktorej svetsk veci odvracaj loveka od Bytia,
stval sa oraz menej politickm (Por. Young-Bruehlov, 2005, s.
349-356). I ke Arendtov zrejme do vekej miery dopomohla Hei-
deggerovi ku jeho rehabilitcii na verejnosti
1
, svoj nzor na Heidegge-
rovo politick pochybenie urite nikdy nezmenila. Svoju kritiku voi
Heideggerovm neskorm textom rozvinula vo svojej prci ivot
ducha, v asti o chcen. Do tejto kritiky sa vak nateraz nebudeme
pa, poksime sa dra skratovskho motvu s ohadom na otzky
o a ako je myslen.
Domnievame sa, e Arendtov by sa s Heideggerom zhodla v tom,
ako myslenie mysl. Tto otzka sa tka, pribline povedan, proce-
sulnej strnky myslenia. V tomto zmysle je pre Heideggera Skrats
tm najistejm mysliteom Zpadu. Skrats po cel svoj ivot
nerobil ni in, ne e sa postavil do prievanu (Zugwind) tohto vetru

1
K tomuto prispel najm jej lnok pri prleitosti Heideggerovch 80-tich narodenn
Martin Heidegger at 80 (New York Review of Books, 17/6, ss. 50-54). Pvodne
nemecky in Merkur, 10/1969, ss. 893-902.

280
a v om sa dral.
1
Vietor je tu metaforou pohyblivho, ale nevidite-
nho, toho, o samo nevidme, ale vidme jeho psobenie. Na rozdiel
od Heideggera by vak Arendtov skr povedala, e Skrats je ten
kto zdvha vietor, i ke pre Heideggera to nie je Skrats sm, kto
svojimi otzkami uvdza myslenie do pohybu. Heidegger hovor, e
myslie meme len to, o sa samo z jeho strany ku mysleniu dva, o
k nm prehovra. Naa loha samozrejme nie je len takto pasvna,
lebo to, o sa nm takto dva, ns dr tm, m sme, len potia, km
to, o ns takto dr, sami zachovvame.
2
Jednoducho povedan, po-
kia stoj pre Heideggera i pre Arendtov Skrats v pohybe myslenia,
pre Heideggera sa Skrats mus do tohto miesta pohybu postavi,
zatia o pre Arendtov mus tento pohyb sm vyvola. Tto otzka sa
nejako tka aktivity loveka vo vzahu k mysleniu a svis aj
s nasledovnm.
Vimnime si bliie vetu, ktor Heidegger sleduje celm svojim
textom: Das Bedenklichste in unserer bedenklichen Zeit ist, da wir
noch nicht denken. Tto veta hovor, e je nejak zleitos, i otz-
ka, ktor ju najviac potrebn prema. (Povliv je, e prve toto
nemyslme.) Zrove to, o je najviac potrebn myslie, nie je potreb-
n vymyslie, ale odhali, alebo ete inak povedan, zjemni pre
tto vec svoj sluch. Myslenie poda Heideggera znamen schopnos
odpoveda tomu, o si najviac vyaduje nae myslenie. A a toto od-
povedanie vlastne myslenm je. Pokia sa ptame, was heisst Den-
ken?, kladie sa tu taktie dvojit otzka. Prvou je o nazvame
myslenm? a druhou je o vol myslenie? Prznan pre tento text
je, e sa napokon viac venuje otzke druhej. Akoby len vtedy, ke
vieme, o vol myslenie, meme odpoveda na otzku, o teda mys-
lenm nazvame. Draz v otzke po myslen je teda poloen na to, o

1
Sokrates hat zeit seines Lebens, bis in seinem Tod hinein, nichts anderes getan, als
sich in den Zugwind diese Zuges zu stellen und darin sich zu halten. Darum ist er
der reinste Denker des Abendlandes. (Heidegger, 2002, s. 20)
2
Aber wir mgen wiederum wahrhaft nur Jenes, was seinerseits uns selber und zwar
uns in unserem Wesen mag, indem es sich unserem Wesen als das zu-spricht, was
uns im Wesen hlt. Halten heit eigentlich hten, auf dem Weideland weiden lassen.
Was uns in unserem Wesen hlt, hlt uns jedoch nur so lange, als wir selber von uns
her das Haltende be-halten. (Heidegger, 2002, s. 5)

281
myslenie mysl, o po myslen vol. (Teda nememe hovori o
predmete myslenia, pretoe vzah medzi tm kto mysl a o je
myslen je akoby obrten). Arendtov sa pta, o ns nti myslie,
Heidegger sa pta, o vol po naom myslen. Pre Heideggera je mys-
lenie predovetkm odpovedanm, pre Arendtov je dleit nutnos
zana myslenie vdy znovu, nie vak ako odpove, ale skr ako
otzka. Inak povedan, pokia aj Heidegger povie, e Skrats je naj-
istejm mysliteom Zpadu, nijako z toho nevyplva, e je aj mysli-
teom najvm. A to z jednoduchch dvodov: Nech mysl Skra-
ts akokovek dobre, nemysl to, o myslie treba, resp. je voi vola-
niu toho, o m by najviac myslen, celkom hluch. Pre Arendtov
ako i pre Heideggera je snaha skma m myslenie je, celkom
stredn. Zatia o Heideggerovo myslenie vak mus smerova o
najdslednejie k Bytiu, ktor k nm prehovra, Arendtovej myslenie
sa po vystpen z kadodennho sveta do tohto vdy mus navrti.
Arendtov by svoju otzku o ns nti myslie? nikdy tou Heideg-
gerovou nemohla nahradi.
V tomto vidme Arendtovej odpove na Heideggerovu politick
minulos. I ke bol vekm mysliteom, celkom postrdal to mysle-
nie, o ktorom hovor Arendtov. Myslenie, ktor nm umouje vyn-
a sdy o svete a o veciach, ktor sa v om odohrvaj.

... prbeh Skrata

Prv as nho prbehu sme postavili na tom, e Skrats mal
zujem stara sa o vetkch ud bez rozdielu a e svoju prtomnos
v obci (dan obci od boha ako to najlepie pre obec) pocioval ako
napanie tohto poslania. Posume sa teraz alej od tohto altruistick-
ho zmeru. Myslenie, ktor sa snail Skrats svojimi otzkami vzbu-
di, nemus by pre dobro obce nijako prospen, jeho morlny efekt
je takmer zanedbaten. Dokonca nemus ma ani iaden politick
vznam, pokia (ako je to dleit prve pre Arendtov) nedjde
k iadnym mimoriadnym udalostiam.
Arendtov ns privedie k svojej predstave o myslen prostrednc-
tvom vroku, ktor povauje za autenticky skratovsk, i ke je ob-
siahnut v neskorom dialgu Gorgias. Skrats tu hovor: Bylo by

282
lpe, aby m lyra byla rozladna a falen hrla a aby falen zpval
sbor, kter bych dil, a aby cel svt se mnou nesouhlasil a mluvil
opan vci, neli abych j sm jedin byl se sebou v nesouladu
a sob odporoval. (Gorgias 482c). Analzou tohto vroku Arendto-
v vyvodzuje: asti ja sm jedin a bol so sebou v neslade si
oividne protireia. Pokia som ja jedin skutone identickm ja, po-
tom ja som jednoducho ja. Nemem by so sebou ani v neslade, ale
ani v slade. Ja jedin je len to, m sa javm by vo vzahu
k druhm. Takto sa javm i sm sebe vtedy, ke som medzi inmi.
Avak vo vzahu k sebe sammu prichdza ku slovu vdy moja roz-
dvojenos. V spolone zdieanom svete je lovek len javiacou sa ve-
cou medzi inmi javiacimi sa vecami. Vo svete zjavnosti sa mys-
liace ja nikdy neme ukza. Neznamen to vak, e truktra ja, ke
kon, je in, ne truktra ja, ke mysl. Znamen to len, e lovek,
ktor kon vo vzahu k druhm, kon vdy jednohlasne, vstupuje do
verejnej sfry vdy jednm hlasom, zatia o mysliace ja je ako nevi-
diten osloboden od pohadu druhch a je mu takto umonen
znan ubova. Schopnos myslenia ako vystpenia zo sveta nalie-
havej potreby sa ukazova, dva loveku monos vzahova sa
k minulmu ako aj budcemu, vzahova sa ku spolonkovi, ktorho
m v sebe. Myslenie dva monos vzahova sa k tomu, o nie je
prtomn v naich zmysloch, zoveobecova, variova a vyvodzova
pre konkrtne situcie rznorod zvery. Vystpenie zo sveta javov je
monosou loveka stiahnu sa z verejnej sfry do sfry skromnej,
tto meme chpa prve ako monos sa nejavi a teda jednoducho
neby k dispozcii pohadu druhch.
Pokia je myslenie akmsi zvltnym druhom aktivity, ktor pre-
vdzame ke sme sami so sebou,

znamen to, e tto aktivitu nepre-
vdzame ke sme aktvni (inak) vo svete zdieanom s inmi umi?
Ak by sme trvali na rozdvojenosti ja na jeho javiacu sa a mysliacu
as, museli by sme z toho vyvodi, e sa ku minulmu a budcemu
vzahujeme len vtedy, ke myslme a nekonme, o je dos ak si
predstavi. Tieto dve ja nie s iadnym rozdvojenm, ktor by zav-
dzalo zloky ja ako vyluujce sa. Ich konfliktnos nespova nija-
ko v tom, e by sa navzjom vyluovali tak, ako sa nm mohlo zda
pri Eichmannovom prpade. Konanie a myslenie sa vyluuj len v tom

283
zmysle, e konanie nle verejnej sfre javiaceho sa loveka
a myslenie je vzahom loveka ku sebe sammu. Dokonca by sa moh-
lo zda (k tomu by ale bolo potrebn preskma, o je v zmysle Aren-
dtovej vah povaovan za konanie), e sa myslenie a konanie navz-
jom podmieuj. Pokia je konanie a myslenie vlastne vzahom medzi
viditenm a neviditenm, mohli by sme tvrdi, e neviditen pso-
b tak, e sa prve nieo in (inak) zviditeuje.
Kvli preskmaniu vzahu medzi viditenm a neviditenm sa
vrtime na zaiatok Arendtovej prce o myslen. Tto je uveden
ostrou manifestciou sveta ako javu: V tomto svt, do kterho vstu-
pujeme, objevujce se odnikud, a ze kterho mizme do nikde, je byt
a jeven tot (Arendtov, 2001, s. 31). Toto tvrdenie m vyvrti
star metafyzick omyly, medzi ktor okrem inho patr prastar nad-
radenos zkladu, ktor sa nejav, nad javiacim sa povrchom. Je nutn
tento vrok vhodne interpretova. Nejde tu iba o prevrtenie drazu,
i hierarchie zjavnho a nezjavnho. Tento vrok hovor, e vetko, o
je, sa nejakm spsobom prejavuje. o nem prejav, nie je. Arendto-
vej to o je sa nejakm spsobom jav nezvisle od chcenia i ne-
chcenia loveka. Skr sa neme nejavi.
1
Rozlenie medzi bytm
a javenm vak samozrejme nie je rozlenm medzi viditenm
a neviditenm. I neviditen sa nejakm spsobom jav. Nemus to
by priamo seba-ukazovanie sa, me sa ukazova v psoben na nie-
o in. Nememe teda vidie ono samo, ale meme sa stretn
s jeho realizciou vo svete javov. Pokia sa nieo ani takmto sp-
sobom neprejavuje, nie je neviditenm, ale jednoducho nie je. o
je teda v tomto zmysle javenm sa myslenia?
Vrme sa vak ku Skratovi, ke je doma sm so sebou. Tam,
kde pociuje vlastn identitu ako rozdiel. Tento rozdiel je mon akti-
vova poda Arendtovej len myslenm. A to vtedy, ke cel naa akti-
vita nie je determinovan aktnosou vystavenosti na obdiv. By
sm so sebou v slade znamen to, e pokia myslme, musme si
uvedomova, e obaja astnci dialgu maj k sebe szvun

1
Take bytie je pre Arendtov vdy len bytm scna. Preto uznva skr Heideggerove
ran diela. S neskormi textami, kde sa Bytie akosi osamostatuje a potrebuje ku
svojmu uchopeniu pecilne vycvien ucho Dasein, sa neme stotoni.

284
vzah. o je dleit preto, e partnerovi, ktor sa dostva ku slovu,
ke sme sami, nikdy neunikneme (pokia neprestaneme myslie).
Tto rozdvojenos vak mus by potencilne v kadom loveku. D-
raz teda mus by poloen na otzku aktivcie tohto rozdvojenia. Na
rovnak motv rozdielu v identite poukazuje i npis delfskej vetiarne
poznaj sm seba. Ja sa loveku nedva priamo v akomsi akte
identickho sebakladenia, ale len vtedy, pokia sa lovek sm seba
pta a sm si i odpoved, iba v procese myslenia sa me nieo
o sebe dozvedie. Druh, ktor k nm prichdza ke sme sami, sa ne-
skr zaal oznaova ako svedomie (s tmto vak zskava u isto
morlny vznam), ako to, o nm vinou zabrauje kona to, o je
pre ns zl, avak ozva sa rovnako, pokia by sme chceli ini zlo
niekomu inmu. Je vyjadrenm potrebnho sladu v rozdvojenosti
mysliaceho ja, i skr jednoducho sladom medzi ja mysliacim a ja
konajcim? V kadom prpade, je kategorickm imperatvom v tom
najuom vyjadren: Neodporuj sebe.
Tento imperatv vak v Skratovom podan znie inak: Neodporuj
svojmu daimnovi. I ke mal motv daimonia o do inenia so zbo-
nosou loveka, Arendtov (a ani in interpreti) sa vbec nerozpakuj
odhliada od jeho boskho, i nadprirodzenho pvodu. Skrats
sa taktie nijako nettil hovori o svojom daimonione asto a na
mnohch miestach, take sa jeho daimonion stal akmsi jeho zvlt-
nym prvlastkom. Zudovelo natoko, e sa stalo alm z bodov
obaloby Skrata. Arendtov sa v istom zmysle prikla k tomu, e
Skrats nepovaoval daimonion za nieo tajomn, za hlas bo, za
boie zjavenie, ale e sm svojmu daimoniu celkom dobre rozumel.
Vyerpvajci spis argumentov pre toto tvrdenie podva napr. Fran-
tiek Novotn vo svojom lnku Sokratovo daimonion. Analzou
vskytu a kontextu tohto pojmu uzatvra, e daimonion je aksi s-
hrnn pojem pre rozumov vahu, ktor zasahuje v prospech vzdiale-
nejieho dobra.
1
Jeho pvod sa zbooval najm vtedy, ke to bolo

1
Ze veho, co jsme uvedli, jest patrno, e kol rozumu pi jednn jest zcela obdobn
hlasu daimonia, e nm pi rozboru tohoto hlasu nezbv nic tajemnho, nadpiro-
zenho, co by nebylo t obsaeno ve funkci rozumu; jinmi slovy, e daimonion ne-
povdlo Sokratovi nikdy nic, co by nebyl mohl vdti rozumem., (por. Novotn, F.,
1922, s. 362.)

285
pre Skrata vhodn. Naprklad na vysvetlenie toho, preo sa neveno-
val politike.
Pre nau vahu sa nm zd by najvhodnejie poukza na prklad,
ktor uvdza Xenofn vo svojich spomienkach na Skrata, na as,
kde Skrats rozprva mladukmu Euthydmovi, ako sa o ns staraj
bohovia (Mem IV, 3, 12-18). Okrem inho nm prejavuj starostlivos
tak, e nm pomhaj predvda, o nm v budcnosti prospeje.
Normlne nm radia prostrednctvom vetieb a predpoved. Euthy-
dmos tu reaguje tak, e nara na Skratov daimonion takmto sp-
sobom: Zd se, Skrate, e k tob se chovaj jet pteltji ne
k ostatnm, jestlie ani neekaj, a se jich na nco zept, a oznamuj
ti, co m dlat a co ne. Zo Skratovej odpovede je zrejm, e m
s bohmi trochu in vzah. Neak, a sa mu bohovia zjavia vo svojej
pravej podobe, doke vidie, rozpozna ich iny a toto rad naui sa
i ostatnm. Bohovia sami, rovnako ako ich pomocnci, s neviditen.
Ani vietor nie je vidie, i ke nsledky jeho innosti vidme a tie
vnmame jeho prchod. Ani udsk duu, ktor sa viac ne okovek
in podiea na boskej podstate, nie je vidie. Skrats uzatvra:
Kdy si tohle vechno rozvme, musme pestat s opovrhovnm
neviditelnho, ale musme uznat jeho moc podle jeho in a vzdt
bostvu ctu. (Mem. IV, 3, 16) Je zrejm, e Arendtov nevha toto
bosk, o meme zbada poda jeho inov, nazva myslenm.
Akoby najvm inom bohov bolo, e od nich mme daimna,
aksi hlas, ktor je nm spolonkom vo chvach samoty. Tento hlas
vak nie je iadnym vnuknutm, i niem, o nm je od bohov zosla-
n ako dar.
K tomu, o daimn je, poskytuje k najm dialg Symposion,
v ktorom Skrats ponka pravdiv re o povahe Erta, ktor navye
vklad do st Diotime, ktor Skrata zasvtila do tajov lsky. Dozve-
dme sa, e Ers nie je krsny, lebo keby krsny bol, po krsnom by
netil. Nie je ale ani kared. Je akmsi strednm modom, niem
medzi nesmrtenm bohom a smrtenm lovekom, je vekm dai-

286
mnom, ktor medzi nimi sprostredkva.
1
K jeho zvltnemu charak-
teru prispieva aj to, e ti nielen po tom, o nem, ale aj po tom, o
by mohol strati, teda to ti ma aj v budcnosti. Tieto paradoxy
ved Ivana Chvatka ku hypotze, e daimni s nieo ako obrazn,
mytick tematizovn... strukturlnch moment bytostn skladby jso-
ucna, kterm je lovk. (Chvatk, 2005) Daimn v loveku je bosk
dimenzia udskho spsobu bytia samho. Tto interpretciu uvdza-
me preto, lebo by mohla by pouit na prehbenie Arendtovej chpa-
nia rozdvojenosti ja, i ke otzka aktivcie tohto rozdvojenia zost-
va problematick.
Pre Arendtov je rozdvojenos ja plynca z myslenia, avak po-
tencilne tu mus by vdy ako bytostn truktra loveka. Draz je
teda na momente aktivcie tohto rozdvojenia. Kee in vo svete ja-
vov tto rozdvojenos nemu rozpozna, zjavuje sa im daimn ako
ten, ktor sed na pleciach. Pre ostatnch som integritou, ktor vy-
vstva z mjho vystupovania vo svete javov. Pre seba samho integ-
ritou nikdy nie som, som v slade sm sebou iba vtedy, pokia som
schopn aktivova rozdvojenie. Prbeh Skrata nm ukzal, e toto
aktivovanie me prebieha tak, e sa jednoducho polo otzka.
Pokia vak trvme na draze na aktivciu tohto rozdvojenia (o vy-
plva zo sksenostnho faktu, e nie vetci udia myslia), bolo by
potrebn preskma podrobnejie, ako k nej dochdza, pokia prve
nestretneme Skrata na ulici.

Chceme sa poksi privies Arendtovej myslenie a do konca.
I ke hovor o myslen ako o tom, ktor m schopnos vzahova sa
ku minulmu a budcemu a m sklony zoveobecova, v prbehu
o Skratovi sa dozvedme, e pokia i iadne veobecn nemme,
i napriek tomu m myslenie nejak prnos. Myslenie, ktor sa u nej
vdy sahuje zo sfry aktne zmyslovo prtomnho, sa jednoducho
povedan k tejto sfre sp navracia. Skratove skmania nemaj za
lohu poda nejak hotov defincie. Ani nazeranie veobecnho nie

1
I ke mono existuje neutrlny modus od krsneho, dobrho, mdreho, at., neexis-
tuje ni tak medzi smrtenm a nesmrtenm. To je dvod, preo Ivan Chvatk ho-
vor vo svojom lnku o sofizme (pozri Chvatk, I. (2005) ).

287
je pre kadodenn pobvanie loveka vo svete nijako uiton. Skra-
tove skmania zanaj tak, e niekto chce nieo vykona, alebo nie-
kto o nejakom konkrtnom ine u osi mieni, at. Prve preto sa
dialgy neved v nejakom izolovanom prostred, ale tam, kde sa nieo
deje. I ke sa cel as tento konkrtny prpad pomeriava akousi
zbonosou, spravodlivosou ako takou, vsledkom dialgu nie je
zistenie o to je, ale navrtenie sa k tomu istmu jednotlivmu. Tto
cesta v kruhu sa sce navracia sp, ale v konenom dsledku je pre
dan konkrtny prpad, v ktorom zaala, rieenm. Hovor nm to
nieo o vzahu medzi viditenm a neviditenm? Pokia sa aj mysle-
nie vo svete javov neme priamo javi, nepsob na neho v istom
ohade?

LITERATRA:

ARENDTOV, H. (1995), Eichmann v Jeruzalm. Zprva o banalit
zla. Praha: Mlad fronta.
ARENDTOV, H. (1958), The Human Condition. Chicago: Universi-
ty of Chicago Press.
ARENDTOV, H. (2002a), Mezi minulost a budoucnost: osm cvie-
n v politickm mylen. Brno: Centrum pro studium demokracie
a kultury.
ARENDTOV, H. (1978), The Life of the Mind: one volume edi-
tion. [Vol.] 1., Thinking; [Vol.] 2., Willing. Sand Diego, New
York, London: Harcourt Bruce & Company.
ARENDTOV, H. (2001), ivot ducha, I. Mylen. Praha: Aurora.
ARENDTOV, H. (2002B), Pednky o Kantov politick filosofii.
Praha: OIKOYMENH.
BAUMAN, Z. (2002), Modernos a holokaust. Bratislava: Kalligram.
CHVATK, I. (2005), Ach, ta lska nebesk jak bych na ni mohl
zapomenout! Skratovo sofisma o nesmrtelnosti v dialogu Sympo-
sion. Prednka na V. medzinrodnom platnskom sympoziu
v Prahe v doch 12.15. 10. 2005. (rukopis)
DOGENS LAERTIOS (1995), ivoty, nzory a vroky proslulch
filosof. Prel. A. Kol. Pelhimov: Nov tiskrna.

288
DIOGENES LAERTIUS (1925), Lives of eminent philosophers. Vol.
I. London: Harvard University Press.
ETTINGEROV, E. (2004), Hannah Arendtov a Martin Heidegger.
Praha: Academia.
HEIDEGGER, M. (2002), Was heisst Denken? Band 8. Gesamtausga-
be. Frankfurt am Main: Vittorio Klostermann.
KANT, I. (1975), Kritika soudnosti. Praha: Odeon.
NOVOTN, F. (1922), Sokratovo daimonion. In: Sbornk filologic-
k VII, AV 1922.
PLATN (2003), Euthyfrn, Obrana Skrata, Kritn, Faidn. In:
Platnovy spisy. Svazek I. Prel. F. Novotn. Praha: OIKOY-
MENH.
PLATN (2003), stava. In: Platnovy spisy. Svazek IV. Prel. F.
Novotn. Praha: OIKOYMENH.
PLATN (2003), Gorgias. In: Platnovy spisy. Svazek III. Prel. F.
PLATN (2003), Symposion. In: Platnovy spisy. Svazek II. Prel. F.
YOUNG-BRUEHLOV, E. (2004, 2005), Hannah Arendtov. Z lsky
k svtu 1, 2. Bratislava: Vydavatestvo Agora.
STARK, H. E., A Thematic Unity for Heideggers Was Heisst Den-
ken? South Suburban College, Paideia, Contemporary philosophy.
(www.bu.edu/wcp/Papers/Cont/ContStar.htm)
XENOFN (1972), Vzpomnky na Skrata. Prel. V Bahnk. Praha:
Svoboda.
XENOPHON (1959), Memorabilia and Oeconomicus. Prel. E. C.
Marchant. Cambridge, Massachusett: Harvard University Press.
289

SKRATS JANA PATOKU

Marcel Nemec

Patokove interpretcie Skrata poukazuj na vnimonos tejto
dejinno-filozofickej postavy ako na zdroj neustlych inpirci filozo-
fie, ktor si me nrokova stle by praktickou a orientova loveka
v situcich osobnej a spoloenskej ndze. Skratov filozofick zpas
v interpretcich Jana Patoku (1907 1977) rezonuje v konfrontcii s
dobovmi sksenosami, ktorm bol esk filozof vystaven (I. sve-
tov vojna, dsledky Mnchovskho dikttu, II. svetov vojna
a sksenos s nacistickou totalitou, ktor po r. 1948 vystriedala totali-
ta komunistickej moci), kde dejinno-filozofick Skrats Patokovi
pomha modelovo realizova ptanie sa po zmysle dejinnch udalost.
Pre Patoku predstavuje Skrats (469 399 pr. n. l.) v dejinch
vznamn prelomov persnu, ktor v jeho koncepcii filozofie dejn
realizuje radiklny dejinn zpas predovetkm o pochopenie zmyslu
(filozofie, politiky, morlky, spoloenskho a predovetkm osobnho
ivota loveka) bez participcie bostiev antickho mtu, ktor prene-
chvaj osud udstva zastret problematickou dejinnosou.
Patokovi je Skrats zvl blzky, je toti schopn realizova
del dejinnho loveka v jeho neuritosti, nezaistenosti, v situcich
realizcie otvorenej ivotnej cesty. Skrats viac ako v snahe odpove-
da na otzky, resp. realizova pozitvnu teriu techn, zostval pri
otzke. Tmto spsobom nielen prekonal sofistiku
1
, ale predovetkm
vyzdvihol neist pozciu hadajceho slobodnho dejinnho love-
ka, oproti istote vlastnka pravdy ltheia, resp. mdrosti sofia.

1
V Platnovom dialgu Protagoras Skrats upozoruje Hippokrata (v svislostiach,
i sa d cnos naui): Pri bohoch, zvolal som, ty by si sa teda nehanbil vystupova
pred Grkmi ako sofista? Pri Diovi, Sokrates, ak mm skutone poveda svoju
mienku, veru by som sa hanbil. (Prot. 312a, taktie porovnaj 312b-e); A len aby
ns sofista neoklamal [...] predsa aj niektor medzi nimi, mj mil, nevedia, o z ich
tovaru je dobr alebo kodliv pre duu [...] daj si pozor, mj drah, aby si nehazar-
doval a nevydval do nebezpeenstva to, o ti je najcennejie. (Prot. 313 c-e)

290
Patokovi je blzky Skratov prstup k logu, ktor nie je mon vlast-
ni a technologicky ovlda, ale treba sa mu odda so snahou
o porozumenie. Tak sa Skrats v Patokovej interpretcii stva fe-
nomenolgom, ktor neredukuje poznvacie aktivity filozofie na par-
tikulrne formlne objekty, ale naopak skmanie logu odkrva, e
vetko teda javiaci i skryt svet javov je monm objektom po-
znania. Skrats nezn slov, kter jsou jen slovy, a nezn situaci, kde
by smysl, vznam konil a nsledovala nutnost sklonit se ped lidsky
nepochopitelnm, ped naprosto neprzranm.
1

To, o predstavuje dynamis tmto spsobom chpanej filozofie, sa
stva Skratom nasmerovan aktivita k spoznaniu seba samho
2
, do
imanentnej sfry starosti o duu tes psychs epimelesthei. Due, to
pro Skrata to, na em v ivot jedin zle; due me zskat pocho-
pen Dobrho (ovem pochopen negativn, vden nevdn), a tm
z nicotnosti, z vnitn nehotovosti pejt v pevn tvar, kter ovem pi
sv upevnnosti je nicmn msi ivm a odlinm od mrtv stlosti
vc. Filosofie jako starost o dui je Skratova odpov na Skratovu
otzku.
3
Skratova staros o duu elenchos predstavuje pre filozo-
fiu jej praktick najvyie poslanie, s potencionalitou aktivizova
monosti udskej due psych, meni jej nasmerovanie v ivotnch
vkonoch, zasahujce a meniace spsob udskho myslenia metano-
ia, o radiklne vplva na charakter ivota obce polis.
Skratova staros o duu toti vedie loveka k takmu druhu na-
hliadnutia, ktor znemouje a vyvracia star spsob ivota
a spoliehanie sa na tradcie.

1
Patoka, 1991, str. 133.
2
gnthi sautn, Transkripcia npisu na Apolnovom chrme
v Delfch spoznaj sm seba. Kritias v rozprave so Skratom v tejto svislosti ho-
vor: Zd sa mi, e npis je venovan v zmysle akoby pozdrav boha vstupujcim
do chrmu namiesto 'bu zdrav'; usdil toti, e tento pozdrav 'bu zdrav' nie je
sprvny a e si udia nemaj navzjom ela toto, ale to, aby boli rozumn. Tm
chcem poveda, e boh nehovor kadmu vstupujcemu ni in ako, 'bu
rozumn'. Len sa vyjadruje trochu zhadne ako vetec, lebo 'poznaj sm seba' a 'bu
rozumn' je to ist, ako vyplva z textu a ako aj ja tvrdm. (Charm. 164 d,e) In:
Platon, 1990a, s. 78.
3
Patoka, 1990b, s. 71-72.

291
Rod sa nov dua metanoesis, ktor starostlivo chrnen skra-
tovskou boetheia
1
ije u v novej obci, o predstavuje smr tej starej
a taktie koniec starho spsobu ivota zaloenho na akceptcii tra-
dci. Skrats je teda dejinnm medznkom pre polis, ktor jedine
v nahliadnut a kladen otzok, teda negatvne v hadan, nachdza
svoje dejinn pokraovanie. Obec bloudcch jej odsuzuje a zabj;
avak prav dn je jin. [...] Svt polis, a to znamen cel dosavadn
svt, kter polis opanovala, je tm vystaven bomu hnvu a zanikne;
petrvat me jen ryz ddictv Skratovo tedy jen obec obnoven
v jeho duchu.
2

V tomto dejinnom momente je mon identifikova Skratovo
previnenie, ktor ohrozovalo vtedajie atnske vldnuce kruhy
v situcii, ke chceli posilnenm starch mocenskch a ideologickch
nstrojov obnovi a upevni svoje postavenie. Ale nvrat polis k starej
stave sa u realizova nepodarilo.
Dejinn nahliadnutie k pravde, do podstt vec a javov, k slobode,
ktor radiklnym spsobom realizoval Skrats, znamenalo vkroenie
do novho dejinnho sveta, o predznamenalo postupn znik ducha
antickej obce.
Predstava vldnucich politickch kruhov, e je mon vrti sa
k ivotu bez reflexie, bez kladenia otzok do stavu bezproblematic-
kosti a tradcie, bolo len snahou udra masu v stave agnie. Preto sa
Skrats ani nesna, aby zo seba sal podozrenie, e zavdza nov
daimonia, lebo istm spsobom toto obvinenie bolo oprvnen.
Sokratovsk daimonion predstavuje najvlastnejiu duchovn fi-
lozofick dynamis, ktor sa realizuje filozofovanm a filozofujcemu
poskytuje ochranu, ktor ho chrni pred zaslepenm. lovk, kter se
domohl , jinak se vystavuje nebezpe, jinak se boj, a zase na-
opak nestrachuje, jin je jeho pomr k bostvu, jin je pomr k sob
sammu, jin je i pomr k druhm v obci.
3
T, ktor Skrata sdili,
nechpali, e Skratova staros o duu predstavuje zrove staros
o duu obce. alobcovia (prvrenec starej demokracie, politik Any-

1
T.j. lekrska prax, pomoc, obrana.
2
Patoka, 1992, s. 75.
3
Patoka, 1991, s. 127.

292
tos, mlad bsnik Meltos a renk Lykn) zrejme mali ist tuenie
o charaktere Skratovho nahliadnutia k pravde, preto uinili kroky
znemoujce jeho alie psobenie, rozhodli o jeho odsden
1
.
Charakter atnskej demokracie netreba idealizovane chpa, boj
o politick moc a vetko, o k nemu prinlealo, sprevdzalo politick
a spoloensk ivot v polis. Poukazovalo sa, e krut tyrani Charmi-
ds, Kritias i vojvodca Akkibiads, ktor za ias peloponzskej vojny
(431 404 pr.n.l.) preiel na stranu Sparanov a neskr dokonca
k Peranom, boli Skratovmi iakmi. Skrates sa stal nepohodlnm
pre atnsku oligarchiu predovetkm tm, e radiklne menil mysle-
nie Atnanov (predovetkm mldee) v zsadnch mravnch otz-
kach nazerania na ivot loveka v obci, ktor pramenili z premeny ich
bytia starosou o duu, m tto interiorizcia v skutku predstavovala
zdroj slobody. Takmto vraznm zsahom do spoloenskho, poli-
tickho a dejinnho diania v Atnach Skrats otriasol pozciou moc-
nch ttnikov (sebecky a prospechrsky motivovanch v konan,
neodbornch a skorumpovanch), pre ktorch bolo znanm sproble-
matizovanm uchdza sa o priaze suvernneho slobodnho udu.
Ete v problm predstavuje nov nasmerovanie a vkon slobod-
nch du, ktorm sa v Patokovom chpan men dejinn realizcia
spoloenskho ivota v obci, teda jej obsah a forma. A takchto oba-
nov, realizujcich staros o duu, vies vldnu, vychovva bez
filozofickej sofia, predstavuje znane sproblematizovan situciu. Ak
by sme mali pocit, e Skrats by sa mohol sta tm vytenm vld-
com vychovvateom, ktor by zvldal umenie vldnu na zklade
nahliadnutia do podstaty udskej due, asi by sme boli sklaman...
Skrats toti nie je pozitvne mdry. Nen kladn moudr. Jeho

1
Poda Diogena Laertia (3. stor. n. l.) Skrats sa v roku 399 p.n.l. obhajoval pred
sdnym tribunlom zloench z 501 vyrebovanch lenov heliastov, z toho 281
hlasovalo proti Skratovi a 220 v jeho prospech. Po hlasovan nasledovala druh
Skratova re, v ktorej mal prvo navrhn si in trest (vyhnanstvo, alebo pean
pokutu). Nasledovalo druh hlasovanie, v ktorom sa hlasovalo za nvrh alobcu,
v ktorom potom hlasov 361 proti 140 sa vyslovili lenovia sdu za trest smrti. Na-
sledovala ete tretia posledn re Skrata k sudcom zakonen slovami: Ale je u
as, aby sme li, ja na smr, vy do ivota. Kto z ns ide v strety lepiemu osudu, to
vie iba boh. (Apol. 42a).

293
moudrost je, e v, e nev.
1
Tto negativita predstavuje sprievodn
funkciu skratovskho procesu poznvania a porozumenia, kde otzka
je tou primrnou a imanentnou causa formalis.
Skrats starosou o duu upozornil, e dua loveka psych
2
je
nieo stle a pevn, na om sa d budova charakter obce, o dok-
e odolva silm dejinnch zvratov a otrasov. V praktickej realizcii
starosti o duu Patoka identifikoval dejinn pohyb
3
, ktor v jeho
koncepcii filozofie dejn vystupuje ako pohyb pravdy, ktorm sa reali-
zuje zsadn obrat v naej udskosti vkon, nsledne ktorm lovek
vstupuje do dejn ako slobodn bytos. [...] djiny znamenaj na prv-
nm mst to vnitn dn, vznik lovka, kter zvld prvotn verzi
lidskch opozitnch monost [...], jsou djiny djinami due na jed-
nom z nejpednjch mst.
4

Opodstatnenos starosti o duu predchnutou aret, v Skratovej
ako aj Patokovej filozofii, predstavuje koncept existencie ttov,
ktor s schopn riei problmy na bze zodpovednosti, formy
a presnosti v starosti o cel ivot ako tak, umoujci zmyslupln
vystupovanie potencionalt udskho bytia.
Prav pe o dui rozhoduje tedy o tom, m stt m bt a m
jest.
5

pecifick pozcia Skrata je v tom, e vedie zpas o polis mimo
verejnos, mimo demagogick zskavanie jej priazne, mimo snahy
zska moc a bohatstvo. Napriek tomu jeho staros o duu, o aret
ktor loveku dva prav astie, najvy stav a vkon ergon, ktor
v pravom slova zmysle je podmienkou pre zmyslupln realizciu i-
vota, o predstavovalo premenu z poslunho na zodpovednho
obana polis, m tto situcia zvratu dejinnho zmyslu predstavovala
vrazn zsah do vtedajieho politickho zpasu v Atnach.

1
Patoka, 1991, s. 107.
2
gr. psych; Dua v Platnovej filozofii je zvltny typ scna, ktor je
neustlym pohybom, to o sa samo uvdza do pohybu, o sa pohybuje sam od
seba. Porovnaj Platon: (Leg. 896A, Fhaidr.254 c-e, Tim. 37b).
3
Mimo dui a tlo, hloubji ne existence a tlesnost, se nachz pohyb. Barbaras,
2003, s. 370.
4
Patoka, 1990a, s. 112.
5
Patoka, 1992, s. 78.

294
Skratov akcent v starostlivosti o duu predstavuje v Patokovej
koncepcii filozofie dejn vznamn dejinn zlom, kde sa rod nov
polis, kde m nov duchovn charakter, tvoren tmi, ktor s schopn
nahliadnutia k pravde.
Takto vkon je umonen jedine neustlou starosou o duu, po-
znaen stupujcou sa nronosou a jemnosou metodickch po-
stupov umoujcich orientova sa v duchovnom priestore, privdza-
jcich loveka stle bliie k aret v odkryt a realizcii skutonho
a autentickho priestoru slobody. Aj v tchto intencich je mon
konkrtnejie chpa Patokove vyjadrenie [...] svobodnmu spadly
upiny z o, ale ne aby vidl nov vci, nbr aby je vidl nov: jsou
zde jako krajina bleskem ozen, v n stoj sm, bez opory
a odkzn pouze na to, co se mu ukazuje, a toto ukazujc se je ve-
cko bez vjimky [...].
1

Snahu o aret nie je mon realizova mimo pochopenia zmyslu,
preto je prstupn len v otzke a hadan. Tto tba u Skrata prame-
n z negativity nevedenia, e lovek si uvedomuje nemohcnos na-
dobudn plnos poznania, o podnecuje tbu spozna teda, by si
vedom svojej nevedomosti a radiklne kls otzky. Tto negativita
poznania pohan tbou k aret sa realizuje v procese nachdzania
zmyslu zodpovedania, kde polarita negativity sa paradoxne men v
harmonizujce dsledky pre ivot a duu loveka. V tomto stave pre-
meny je mon njs zmysel skratovskho vroku viem, e ni ne-
viem, ktor nie je kontatovanm, ale lohou. Skratovsk logos,
skratovsk m tento prvn a hlavn kol: vzbudit vdn
nevdn, a tm otzku, a v ostnu otzky, kter neuhasitelne pl svou
przdnotou, ze po , ze celkovho ivotnho naplnn.
2

Upozornenie na metodick postupy Skratovej elenktiky poznaen
negativitou umouj staros o duu vnma ako spsob filozofovania
blzky Patokovej fenomenolgii, kde hadanie a nachdzanie zmyslu
vec a javov je neuzavret a dynamick proces pohyb.
Sksme si poloi otzku: m je dua loveka a ako ju chpe svet
antickho Grcka?, resp. v akom vzahu je vtedajie tradin chpanie

1
Patoka, 1990a, s. 54.
2
Patoka, 1991, s. 84-85.

295
due a m Skrats toto chpanie prekrauje, akm spsobom nadv-
zuje na star a pretvra ho?
Dua v grckom nboenstve predstavovala element ivota, ktor
po smrti opa telo a nsledne vstupuje do sveta bohov. V orfizme
(8. st. p.n.l.) a neskr v uen pytagorejcov (6.-4. st.p.n.l.) sa stva
subjektom realizujcim a ovplyvujcim metafyzick dianie osudu,
ktor predstavuje prekonvanie strastiplnho pozemskho empiric-
kho a smerujca k blaenmu zhrobnmu ivotu. U Skrata je dua
taktie nositekou osudu, ale ktor je vak tematizovan ako vntorn
osud, vntorn duchovn urenie a smerovanie loveka, ktor zko
svis s poznanm pravdy a realizciou slobody vntornej, ako aj von-
kajej. Takto dynamick previazanie loveka s duchovnom pln
pnut, vytvra staros o charakter a povahu due, vytvra staros
o spsob, ako sa o u adekvtne stara. Skratovi sa prve tto pozcia
stva vchodiskom a lohou filozofie, stara sa o due ud by le-
krom du
1
, prostrednctvom pecifickej techn narbania s reou,
jazykom s logom. Skrats upozoruje, ako sa v rei odkrva samo
scno pecifick udsk bytie, existencia, teda in ako to snaila
tematizova filozofick tradcia predsokratovcov
2
. V pochopen tohto
Skratovho vchodiska je obsiahnut monos realizova filozofiu
ako terapiu udskch du a Patoka v tejto rovine rei, jazyka a logu
identifikuje zklad Skratovej metdy starosti o duu: [...]
, nek nic, vyjaduje nic. Tato mylenka tvo zklad skratov-
sk metody: sice se pohybuje v logu, ve slovech, ale dotka se jsouc-
na, toti jsoucna ivch, mluvcch, ve slovu se vyjadujcch bytost.

1
Skrats v rozprave s Charmidom hovor: [...] telo nemono liei bez lieenia
due. [...] Vetko vraj vychdza z due, i zl i dobr tak pre telo, ako pre celho lo-
veka a odtia sa to roziruje alej ako z hlavy do o. Preto treba predovetkm
a najstarostlivejie oetrova duu, ak aj stav hlavy a ostatnho tela m by dobr.
Ale dua, mj drah, 'tak povedal', mus sa liei uritmi zariekadlami. Tieto zarie-
kadl vak nie s ni in ako krsne rei; z takch re vraj vznik v duiach rozum-
nos. (Charm. 156e, 157a)
2
Skrats nepmo roziuje otzku techn co je el, cl na celek lidskho ivo-
ta. Tak se osobnost, nikoli jako iv bytost, nbr spe jako j, mravn subjekt, nebo
Skratovmi slovy due, stv nm, co mus bt iveno, o co je teba peovat. Ta-
dy, k Patoka, vskutku zan antropologick fze filozofie. Pro Skrata bt
lovkem zan bt kol. In: Kohk, 1993, str. 73.

296
I mnoh jin zjevy ukazuj, jak hluboce je zaputno slovo do jsoucna
lovka.
1
Skrats krtkymi otzkami resp. jednoznanm krtkym
odpovedanm v Platnovch Dialgoch (Laches, Charmides, Lysis,
Ion, Alkibiades a pod.), realizuje diagnostiku stavu nekohorentnho
bytia vntornej rozruenosti, ktor sa manifestuje formou jazyka,
resp. logickmi rozporom v rei. Tmto dialogickm spsobom Sk-
rats odkrva v loveku rove stavu aret, ktor ak je logickm roz-
porom usveden z omylu, a teda vykazuje potencionlnu monos
nara homogenitu bytia telos, je vyzvan k duevnej terapii.
Skratv idel je 'homologie', prav se tu; znamen, e dui rozdvo-
jen mezi dvoj logos neme existovat skuten vdn.
2
Skratovi
ide o vystupovanie potencionalt bytia, teda v tomto prpade
k realizcii najvyej ivotnej aret, ktorou je telos. Tto koncentrcia
jednotnho, upevnenho ivota ivota v pravde, je cieom starosti
o duu, ktor je produktom filozofickho ivota, teda neustlym pta-
nm hadanm zmyslu, v spolupsoben ivotnch pohybov a sl,
ktorch odkrvanie usveduje udsk ivot z problematickosti.
Identifikovanie akhokovek problmu v logu, jazyku, rei,
v dialogickej argumentcii, predstavuje pre Skratovu elenktiku symp-
tm negativitu (przdnotu), upozorujcu na potencionlne narue-
nie zmyslu a harmonickej jednoty telos. Skrats v takchto prpa-
doch, ako je naprklad pojednanie s Alkibiadom
3
domnievajci sa e
nadobudol prav poznanie, reaguje poloenm otzky, ktor smeruje
k problematickmu miestu, k odkrytiu neplnho, teda mylnho po-
znania (v poznan due). Odkrytie negativity otzkou, vytvra predpo-
klad pre realizciu jednotnho koncentrovanho ivota, ktor spo-
znanm dobra a pravdy vytvra koherentn truktru udskej due,
m jej kvalitatvna premena liebou starosou o duu, nepredstavu-
je premenu len na bze logickho formalizmu. Patoka upozoruje na
pecifick charakter Skratovej filozofie, tak ako je zachyten
v Platnovch dialgoch, kde v jednotlivch otzkach a odpovediach

1
Patoka, 1991, s. 112.
2
Patoka, 1991, s. 113.
3
Alkibiades v dialgu so Skratom odpoved: Ale pri bohoch, Skrats, ani sm
neviem, o hovorm, a stav, v ktorom sa nachdzam, je poutovania hodn a mal
som si to u dvno uvedomi. (Alc. 127d)

297
(vznamom niekedy sn a zbytonch) je zachyten premena
pohyb, obrat v spsobe myslenia, ktor vbec nepredstavuje len nado-
budnutie intelektulneho poznania. Patoka konkrtne upozoruje:
[...] je .
1
Tento vzah pribliuje stav existencie, kde
sa v porozumen koncentruj ivotn sily v kadej situcii a za
akchkovek vntornch stavov smerujce k realizcii zkladnej
lohy, k aret. V tchto svislostiach Patoka upozoruje na pocho-
penie tejto cnosti v Skratovej starosti o duu, ktor nie je etickm
pojmom (primrne), ale predovetkm ontologickou kategriou. By
pevne ukotven v centre svojej existencie v dui, a z tejto bzy reali-
zova rozvrh svojich monost. To umouje chpa aret ako cnos,
ktorej nadobudnutie nepredstavuje zriekanie sa darov ivota, asketiz-
mus tenziou k nieomu vzdialenmu, resp. vyiemu, ale realizciu
ovldnutia celej vlastnej existencie tlos, kde introspekcia, sebaref-
lexia a sebaovldanie s len metodick kroky realizcie filozofickho
ivota. Proto Skrats nen len Platnem nikdy jako lovk odka-
v, i kdy mluv o filosofovn jako o pprav k smrti; zato vak vel-
mi asto jako lovk, kter dovede sa radovat s radujcmi a kter
neodmt dn z dar ivota ale kter uprosted toho veho je pe-
devm ve svm centru, v centru, kolem nho to vechno le jako
periferie.
2
Tu sa ozva hlas daimonia ako sptn vzba, ke je
lovek u seba realizujci spektrum ivotnch aktov v homognnu
jednotu ivota telos. Skratovo daimonion
3
tak predstavuje vkon
sprvne realizovanej aret jej adekvtne ergon, ktor cel spektrum
bytia (zjavnho i skrytho) presvetuje ako sveteln l, intenzitou
siahajci a k poslednmu cieu, ktor Skrats chpe ako boie dielo.

1
Patoka, 1991, s.116.
2
Patoka, 1991, s. 128. Taktie porovnaj Platon: (Symp. 174a, 176a-c, 212 c, 214
a,b).
3
se ozv ve chvli volby, a to podle Xenofnta pozitivn i negativn,
podle Platna jen zporn. Xenofntovi se nedvuje, nebo v jeho pojet je
prost soukrom orkulum. Platnovo podn se shoduje s celm zpor-
nm rzem Skratovy mravn zkuenosti: tato zkuenost je vyluovn nesprvnho,
nikoli urovn poslednho dobrho, a to je jednou dialektick, podruh bez logu,
adialektick, a to je . In: Patoka, 1991 s. 146 147.

298
Existuje toliko jedin prav , jedin prav dlo na due,
a tm je pebvn u poslednho cle ivota; a sla, kter nm toto dlo
umouje, je .
1
Negativita Skratovej filozofie neuhasna ani
v momente, ke pojednva o poslednom cieli ivota, o poslednom
dobre, o tom o je bohumil, o je zbon... Skrats zostva vern
svojej metodike filozofickho skmania aj v situcich, ke sa sna
pochopi a vysvetli podstatu zbonosti.
2

Nemohcnos odpoveda na tto otzku, ale nepredstavuje jej od-
mietnutie predstavuje vzvu, ktor vyaduje koncentrovan jednotu
ivota a jedine za tejto podmienky sa ozva. Vkon aret predstavuje
cnos, ktor Skratovho loveka napa blaenosou a astm euda-
imona, napriek tomu, e ovldnutie a zmocnenie sa dobra
v pozitvnom zmysle nie je mon realizova. Patoka v tejto svislos-
ti poznamenva: [...] tst podle Skrata nen mono vbec potkat.
Ale hledajcmu neme tst uniknout; [...] Clem jedin me bt
dobr, , a tst je pebvn u tohoto cle.
3

Cieom filozofickho hadania sa tak stva to, o je dobr pre du-
u. V dimenzii Patokovej starosti o duu je zdrojom takhoto prstu-
pu uvedomenie si faktu, e plnos pravdy je vdy ovea bohatia, ako
my meme pozna, alebo vyslovi.
Jako v mystrich jsou rzn obady oistn, tak je filosofie oist-
nou prpravou k poznn sebe [...].
4
Tento skratovsk motv, kto-
rm sa Patoka inpiroval, nie je len upriamenm pozornosti
k introspekcii, ale poukazuje hlavne k skmaniu seba ako lohy
zodpovednosti, kde zmysel udskho bytia nie je samozrejm, ale
nieo, o treba hada.

1
Patoka, 1991, s. 131 132.
2
Skrats v dialgu s Eutyfronom hovor: Musme teda op od zaiatku skma, o
je zbon, lebo pokia sa to nedozviem, dobrovone sa toho nevzdm. No neodmie-
taj ma pohdavo, ale sa celou silou svojej mysle na to zameraj a povedz mi konene
aspo teraz pravdu. (Eut.15D) Pred neschopnosou prenikn a vysvetli podstatu
zbonosti Skrats nerezignuje, zostva pri otzke v snahe optovne sa pta,
uvedomujc si situanos podmieujcu uspokojiv zodpovedanie otzky, oho pre-
javom je Eutyfronova odpove Sokratovi: Zasa a niekedy inokedy, Skrats [...].
(Euthyph. 15e).
3
Patoka, 1991, s. 142.
4
Patoka, 1991, s. 18.

299

LITERATRA:

BARBARAS, R. (2003): Pohyb existence u Patoky: k fenomenologii
dn. In: Filosofick asopis, . 3, ro. 51, Praha: F AV R, str.
370.
KOHAK, E. (1993): Jan Patoka. Jinoany, H&H.
LINDELL, H.-G., SCOTT, R., JONES, H.-S. (LSJ 1969): Greek
English Lexicon. Oxford: Clarendon Press.
PATOKA, J. (1990a): Kacsk eseje o filosofii djin. Praha: Aca-
demia.
PATOKA, J. (1990b): Negativn platonismus. Praha: eskosloven-
sk spisovatel.
PATOKA, J.(1991): Skrats. Praha: SPN.
PATOKA, J. (1992): Evropa a doba poevropsk. Praha: Lidov
noviny.
PLATON: (1990a): Dialgy I. Prekl. L. par, Bratislava: Tatran.
PLATON: (1990b): Dialgy II. Prekl. L. par, Bratislava: Tatran.
300

SKRATOVA KRSNA SMR
1

Milo Krik

(Uvedenie)

Skratova smr je jednou z mla istt, ktor o jeho ivote vbec
mme. Zomrel roku 399 p.n.l. a mal pravdepodobne sedemdesiat
rokov. Vieme, e bol obvinen z toho, e sa previnil proti zkonom
polis tm, e neuznva ttny kult, zavdza nov bostv a tm, e
kaz mlde (Apol. 24B-C; Mem. I,1,1; DL II,40). Skr ne zaneme
uvaova nad tm, ak stopy zanechal fakt jeho smrti v naej tradcii,
poksme sa zhrn niekoko zkladnch faktov, ktor o okolnostiach
Skratovej smrti mme:
Proces so Skratom sa odohrva v obdob krzy atnskej demokra-
cie. Od roku 431 p.n.l. trv peloponzska vojna, v ktorej roku 404
p.n.l. zostvaj Atny porazen. Pro-sparansk dikttorsk skupina
Tridsiatich sa dostva k moci na ele s Kritiom. Ich vlda trvala len
osem mesiacov a po zvrhnut oligarchov sa Atny pokaj obnovi
demokratick poriadok. Demokratick vlda udelila veobecn am-
nestiu na iny do roku 403 p.n.l., no napriek tomu by sme mali proces
so Skratom vnma v tomto kontexte pokusov o npravu poriadku
a eliminciu jeho prin. Tu Skratovi zaiste priaoval jeho znmy
vzah s Kritiom i Alkibiadom.
2
alobu na Skrata podva bsnik M-

1
Tto tdia vznikla poas tudijnho pobytu na Karlovej unvierzite v Prahe na sta-
ve filosofie a religionistiky v letnom semestri ak. r. 2005/6 a to vaka podpore Cen-
tral European Exchange Programme for University Studies (CEEPUS II).
2
Kritis, ktorho Xenofn charakterizuje ako najvieho prospechra
(klptstatow), nsilnka (biaitatow) a vraha (foniktatow) (Mem. I,2,12),
bol povaovan v oiach atnskych obanov za Skratovho iaka. Podobne je to
s ambiciznym Alkibiadom. Ten sa zasa v oiach Atnanov kompromitoval, ke
neuspokojen svojimi ambciami odiiel do Sparty a brojil tam proti Atnam, neme-
nej tie vak kee aj zo Sparty musel neskr utiec ocitol sa v Persii a radil ako
postupova proti Grkom. Obaja ete pred tm, ne sa stali politicky aktvni pat-

301
letos, ku ktormu sa pridruil demokrat Anytos a renk Lykn.
1
Je
zrejm, e hoci bol Skrats obvinen z nedodriavania kultu, vyvo-
lval v spoluobanoch najm podozrenie, e jeho innos kod de-
mokracii. Skrats je odsden, kvli slvnostiam mus ete tridsa
dn aka na vykonanie rozsudku. Odmieta ponuku k teku, vypije
bolehlav a umiera.
Po Skratovej smrti sa rod to, omu hovorme skratovsk lite-
ratra. Autentick zznamy z procesu nejestvuj. Naimi hlavnmi
zdrojmi v tejto otzke s samozrejme Platn a Xenofn,
2
ako jedin

rili do Skratovho okruhu, no spreneverili sa skratovskm zsadm. Skrats zro-
ve kritizoval Kritiovo ponanie v Atnach (Mem. I,2,32). Kritias sa poksil Skra-
ta politicky kompromitova, ke mu bolo nariaden (poas vldy Tridsiatich), aby
iel zatkn Leonta zo Salamny, atnskeho vojvodu a prvrenca demokratickej
strany, lebo mal by popraven; ten to vak povaoval za nesprvne a dikttorsk
nariadenie neposlchol, za o ho mohli (ak by nebola vlda oligarchov padla) rov-
nako odsdi na smr. Sved o tom Diogenes Laertsk (DL II,24) a aj Platnov
Skrats sa tmto hji (Apol. 32C).
1
Tak to aspo vykresuje Platn. (Por. Apol. 36A: ...kadmu je zejm, e kdyby byl
nevstoupil Anytos a Lykn s alobou proti mn, byl by musel Mletos docela zaplatit
tisc drachem. Tisc drachiem bola pokuta pre alobcu pre prpad, e ani ptina
sudcov nehlasuje pre vinu obvinenho. Tm sa malo preds zneuvaniu alovacie-
ho prva.) To, e pristpili k alobe a dodatone m potvrdzova aj situcia
z Euthyfrna, kde sa dozvedme, e Skrats ide do krovskej stoy, kde sdlil ar-
chont a kde sa podvali aloby za ruenie nboenstva, e prve na neho Mletos
podal alobu (Euthphr. 2B). O ostatnch alobcoch tu ete nie je re. Poda inch
bol vak strojcom obvinenia Anytos a Mletos mal kona na jeho popud (por. Gut-
hrie, 1971:61), o sa zd by pravdepodobn vzhadom na Anytovu politick anga-
ovanos. (Tento nzor je mono oprie o Diogena Laertskho (por. DL II,38) i o
Obranu Skrata od Libania (4. st. n.l.), ktor je mieren proti Anytovi, zrejme vak
v priamej odpovedi na Polykratovu alobu na Skrata.) Mogens H. Hansen dvod,
e hoci Platn politick kontext zamliava a rozvja svoju apolgiu na vyvrten
vznesench tvrden o bezbonosti a kazeniu mldee, vyvstala na sde i otzka poli-
tick a Skrata voi Anytovi brnili jeho priatelia (por. Hansen, 1995). Guthrie z-
rove upozoruje na to, e Anytovi zrejme nelo o Skratovu krv a pravdepodob-
ne by boli vetci spokojnej, keby sa bol bval pokojne a potichu vytratil z atnskej
scny idc napr. do exilu (Guthrie, 1971:63).
2
V skratovskch logoi sa objavuj ako odsudzujce pamflety, tak aj rei na Skra-
tovu obhajobu. Ako prv zaal psa v skratovskom nri pravdepodobne Skrato-
vi oddan Antisthens, ktor bol prvch ptns rokov po procese povaovan za
asi najdleitejieho Skratovho nasledovnka; Platnova dominancia sa zana a
potom (por. Kahn, 1996:4-5). Antisthenove dialgy sa vak nezachovali, on sm je

302
obsiahlejie pramene, ktor sa dochovali. Tradine erpme obraz
Skrata z jeho vykreslenia Platnom a v 20. storo prebehlo mnoho
diskusi o dveryhodnosti i nedveryhodnosti Platna ako obrazu
historickho Skrata. Do znanej miery dedme, pochopitene, disku-
sie, ktor u prebiehali v 19. storo. U F. Schleiermacher si kldol
otzku, ktor opakuje aj Patoka: m mohol by Skrats okrem to-
ho, o hovor Xenofn a m musel by, aby dal Platnovi podnet
a prvo vykresli ho, ako to urobil? (Patoka, 1990b:9). Sstreme
sa ale na Skratovu smr: Ete J. Burnet bol presveden, e Platn by
si nedovolil falova prbeh poslednch hodn svojho majstra (Burnet,
1911: xi-xii). o sa tka poslednch chv Skrata, aj skeptickej,
slvny Wilamowitz-Moellendorff (1920) shlas, e Platn musel
vynecha vetko, o by historick Skrats nebol mohol (na sde)
poveda (por. Guthrie, 1971:157-8). Jednm z poslednch vystpen
na obranu platnskeho obrazu ako obrazu historickho Skrata vyst-
pil Julius Tomin (2001), ktor sa rozsiahlo brni voi tradinej n-
mietke, poda ktorej Skrats opierajci sa vo svojom vklade vo
Faidnovi o teriu ide mus by Platnov vtvor (na zklade toho, e
aj Aristotels prisudzuje teriu ide Platnovi (por. Met. 978a29-b10)),
dvod, e Platn zastval tto teriu u za Skratovho ivota
a Skrats si ju, v bzkosti smrti, adoptuje. Poda Tomina by skreslen
obraz Skrata musel podkopa filosofick dopad dialgu na vtedajie-
ho itatea, kee toho da bolo mnoho ud prtomnch vo vzen
so Skratom a spomienka na Skratovo skuton sprvanie, nepo-
chybne rozren rozprvanm, by bolo zabrnilo akejkovek monosti
pozitvnej recepcie ohokovek, o by bol bval Platn vloil do Sk-
ratovch st (Tomin, 2001:141). Mohli by sme tu oponova u sta-
rm Wilamowitzom, ktor poukzal na fiktvnos tretej Skratovej
rei v Platnovej Obrane: je nemysliten, e t, ktor Skrata odsdi-
li, pokojne zostali na svojich miestach, aby povali, ako im prehov-

ale znmy ako zakladate kynickej koly. (Aristotels v Poetike (1447b11) uvdza,
e prvm skladateom sokratikoi logoi bol ist Alexamenos z Teosu, ni in vak
o om nie je znme.) Najznmejm pamfletom bola Polykratova aloba na Skra-
ta, napsan v 90. rokoch 4. stor. p.n.l., ktor bola mieren zrejme politicky. Jeho
prca sa vak stratila. Preto aj Obrany Skratove musme vidie ako ist literrny
ner, ktor si zachoval svoju aktulnos po cel starovek.

303
ra do svedomia, priom radnci, ktor ho mali odvies, by mu boli
museli len tak udeli slovo (Patoka, 1991: 64). Meme sa potom
pta, i ak sa Platn nebrni ponknu fikciu o procese, ktor mal
stovky svedkov, preo by nemohol vykontruova Skratove posledn
hodiny, ktor mali svedkov iba niekoko? Tomin vak reaguje iba na
tradin pochybnosti a nereflektuje novie objavy, napr. znmu
Kahnovu knihu (1996), kde s sformulovan zsadn tvrdenia majce
dokza fiktvnos Platnovych dialgov.
1
Musme si taktie uvedo-
mi, e grcky svet trpila historick podoba Skrata ovea menej
ako ns a e vetky tieto spisy boli vlastne istm typom diskurzu, sok-
ratikoi logoi, nehadiac u na to, e a do novoveku bolo benou pra-
xou vklada vlastn mylienky do st majstra/autority (nech u to bol
Pythagoras alebo Izaj). V rmci diskurzvnyh prax to tvorilo ben
stratgiu legitimizcie. Nm ale neprslu polemizova o historickej
vernosti i opaku a nie je to ani cieom tejto tdie. Aby sme vak
mohli sami previes interpretciu, pokame sa delegitimizova n-
rok, ktor je v tomto spore o historick vernos v hre. A tm je nrok
na Platnovo vlune dedistvo. Spomnan Tomin je v tomto vskut-
ku symptomatick: Svoju tdiu uzatvra pojednanm o Skratovej
zdanlivo nevinnej poznmke, e sa zana vyjadrova ako keby psal
2

a cel prspevok uzatvra tvrdenm: V okamihu smrti si Skrats
uvedomuje, e by malo cenu jeho slov zapsa a e iba Platn tomu
me dost spsobom hodnm Skrata a filosofie (Tomin,
2001:172). Julius Tomin zaiste pochopil, o chcel Platn poveda.
Problm by tu bol jedin: Platn to chcel poveda...

1
Kahn vo vekom rozsahu tuduje cel zachovan skratovsk literatru a ukazuje,
e skratovsk dialgy fungovali ako druh literrnej fikcie, nie ako historick bio-
grafie. Rozober a vyvracia argumenty, ktor maj potvrdzova prvotn, skratov-
sk fzu vvoja Platnovho myslenia, m odmieta hada historickho Skrata
v tzv. skratovskej fze Platna dajne prezentovanej v ranch dialgoch. Ukazu-
je tie, e ran i stredn dialgy s sdrnm literrnym projektom a oceuje Plat-
na ako najvnimonejieho a najautentickejieho (v zmysle najlepej literrnej il-
zie) autora (por. Kahn, 1996; najm 1.-3. kapitolu).
2
Por. Phd. 102D3: I shall speak as in writing..., cituje Tomin; esk preklad:
...zanm se vyjadovat a pli dkladn (sggrafikw).

304
Pred nami nestoj loha odhali skuton povahu vec. Potrebu-
jeme historickho Skrata, ak chceme hovori o istom, teda skratov-
skom, teda Skratovi prisudzovanom tle existencie? Faktom je, e
medzi Platnom a Xenofntom je ist naptie a prve toto naptie je
zdrojom nho lnku. Pokia sa uenci pokaj dosiahnu konsen-
zus ohadom Skratovho ivota a jeho filosofie, jeho smr je prpa-
dom nemonosti takto konsenzus dosiahnu. No v tomto rozhoduj-
com geste urujcom podobu Skratovej smrti sa zrkadl nie skuton
povaha jeho smrti, ako skr podoba ns samch.
Naim vodiacim motvom bude otzka ak je skratovsk vzah
medzi ivotom a smrou, i inak: medzi vedenm krsneho ivota
a monosou krsnej smrti. Kee je tento motv sasou hadania
pomyselnej genealgie chpania (skratovskho) ivota a smrti ako
jednho modelu estetiky existencie, poksime sa v prvej asti ukza,
ako funguje tradin a konceptulne odlin vklad, ktor nazva-
me heteronomickm. Tento vklad je, o sa tka prameov, nutne
selektvny, avak ako verme dostatone vymedzuje rmec,
v ktorom sa nae morlne uvaovanie pohybuje.

I. Heteronomick vklad Skratovej smrti

Zanime teda od konca: Obraz Skrata ako obete davu, ale morl-
neho vaza kulminuje v Patokovom pohade: Skrats nen sebev-
rah, jakho z nj in Xenofn, nbr prost ten, kdo monost ivota
filosofickho be s konenou platnost a komu jsou tm vecky ostatn
cesty ivotn uzaveny (Patoka, 1991:63). Patoka odmieta uveri,
e by Skratovi bola smr mil a vykresuje ho ako niekoho, kto sa
pimn sna, aby mu porozumli (ibidem). Predstava, e Skrats
v skutonosti na sde provokuje sa mu vid absurdn. V takom prpa-
de by byla ... cel tato partie a po konenou koncesi Skratovu,
zaplatit pokutu ... nepochopiteln, byla by v pmm rozporu s tmto
plnem (ibidem). Za pln, o ktorom je tu re, by sme skr ne
onch tridsa mn, ktor nakoniec ako koncesiu Skrats navrhne,
mali povaova historick rolu, ktor Patoka na pozad istej filoso-
fie dejn Skratovi prisudzuje: Apologie l spor mezi dmoni
svta, kter lovka ukolbv a zotrouje, a mezi osvobozujc, bo-

305
sky podmnnou daimonskou inspirac filosofie (ibidem: 65). Skra-
tovi je zveren loha zvies historick boj logu, s ktorm sa rod svet
dejinnosti a eurpska civilizcia vykrouje z pred-dejinnho stavu
mtickej samozrejmosti. Neprekvap ns preto, ke Patoka povie:
Skrats je objevitel lidsk djinnosti (Patoka, 1990a:73; por. tie
s. 61: Skrats ... [je] vynlezcem mravn otzky bez obsahov odpo-
vdi, za kterou stoj historick byt lovka). Patoka nie je interpret
naivn a neodmieta mylienku, e historickho Skrata sa s konenou
platnosou doptra nememe. Napriek tomu je pre neho Skrats
symbol posledn, metafyzick svobody, njak ptomen v potomn
duchovn historii pestoe nm reln unik (Patoka , 1990b:16).
Pre Patoku hovor Skratovmi stami pravda filosofie v strete
s ignoranciou sveta (por. Patoka, 1991:70-1). Nie e by bol Platn
musel zachyti skuton, historicky presn podobu Skrata. Na margo
Xenofnta znova pripomna: I tam, kde se erpalo hlavn
z Xenofnta, byl obraz platnskeho Skrata vdy vyvyujcm pozadm,
tm svtodjinnm horizontem, na nm se vynmala prost, nekompli-
kovan, xenofntovsk postava (Patoka, 1990b:16). Platn nemus
zachytva Skrata historicky verne, pretoe ho zachytva v jeho by-
tostnch rysoch. Preto hoci si je Patoka vedom toho, e Platn je
iba jednou verziou sokratiky a e zmysel jeho vystpenia je odlin od
Skratovho (por. Patoka, 1990a:68), hoci v iadnom prpade nepred-
vdza Skrata ako unikajceho smrti (por. ibidem:161), je v jeho ver-
zii Skratovho odsdenia osi (platnsky) heteronomickho; osi,
o stavia proti sebe dva rdy, priom je jasn, ktor z nich je ten pra-
v.
Patokov pohad doplme nemeckm filosofom Paulom Ludwi-
gom Landsbergom podobne vychdzajcim zo svojsky poatej fe-
nomenolgie, ktor vak orientoval skr na problmy filosofickej
antropolgie. Ten explikuje to, o je aj u Patoku implicitne prtomn.
Vaka svojmu celoivotnmu boju so samovradou je jednm z mla
modernch (kresanskch) filosofov, ktor tmu smrti a samovrady
premysleli na pde vlastnej sksenosti. Landsbergove vchodisk s
v Heideggerovi, no skr ne o hadanie aprirnej truktry pobytu mu
ide o fenomenologick popis rznych modalt sksenosti, zdvodne-
nch ontickmi rozdielmi a zjednotench horizontom ontologicky

306
jednotnho sveta (por. Landsberg, 1990:16-7). Sksenos smrti je pre
neho sksenosou svojho druhu, patriacou vlune k spsobu udsk-
ho bytia. aoba, z ktorej akoby Heideggerovo Bytie pozostvalo, je
neodatenou rtou vetkch vah jeho nasledovnkov: zkost ped
smrt, pe Landsberg, ...by byla nepochopiteln, kdyby fundamen-
tln struktura naeho byt (Dasein) nebyla sama ze sebe orientovna
na peit. Tak nm sama zkost vyjevuje, e smrt a nicota se protiv
nejhlub a neopomenuteln tendenci na bytosti (Lansberg,
1990:137). O smrti sa dozvedme, e vo formch sksenosti nadobda
podoby zkosti ako strachu z metafyzickej opustenosti, e je to skse-
nos padku bytia, miznutia smerom k niote, protiveniu sa ontolo-
gickmu zkonu. Op nie je prekvapenm, e v tomto svetle me
Landsberg vidie Platnovho Faidna ako ndej a hrdinsk smr filo-
sofa; ako vek fresku filosofie, ktor opa svet obrazov, aby vo
filosofickom akte prenikla k skutonej skutonosti. Vidie Skrata
tak, ako ho vykresuje Xenofn, a tak ako to odmietol so vetkou ve-
hemenciou Patoka, odmietne aj Landsberg. V zplave slov o aobe
i ontologickom zkone sa zd nemysliten, aby sa Skrats prieil
tmto fundamentlnym ukotveniam. A hoci nenavrhne vlastn obraz
Skrata, meme na usudzova z jeho odmietnutia: Ve stoick in-
terpretaci je i smrt Sokratova dobrovolnou smrt ..., nebo odmt t
jako uprchlk, daleko od obce. A o nieo alej pokrauje: Stoicis-
mus nen nikdy zcela mrtev a ... zpas jeho mravnho postoje
s kesanstvm v evropskm vdom neustle pokrauje (ibidem:172).
Opozciou pohadu, pre ktor je Skrats neastnou obeou ne-
spravodlivho procesu, ale morlnym vazom a historickm poslom
tu m by stoicizmus. Nie vak ako rdza nzorov doktrna hstky
helnskych a rmskych intelektulov, le ako ist a pretrvvajca
tendencia zobrazova Skrata dobrovone voliaceho smr. V tomto
dojemnom boji dvojhlasnej skratovskej fgy tvor Marcus Tullius
Cicero temer doslova priean tn:
Cicero li Skratovu smr op na pozad Platnovho Faidna
vo finlnej fze vkladu nesmrtenosti due, ktor vedie uite pred
svojim posluchom. Skrats poda Cicerna presveden o tom,
e dua je nesmrten a e smr nie je zlo, nehad si z tohto dvodu
obhajcu ani nepros sudcov, ...ale mluvil svobodn a s hrdost plyno-

307
uc z velikosti ducha, ne z pchy... A kdy u takka drel v ruce onen
smrtonosn pohr, mluvil tak, e se zdlo, e vstupuje do nebe, ne e
je vleen na smrt (Tusc. I,71). V tomto nemenej majesttnom obraze
Skratovej smrti sa stretvame s troma kovmi momentmi: 1.-2.
Cicero pokrauje lenm Catonovej smrti. (Vieme, e Cato pre-
sveden republikn spchal samovradu po Caesarovom triumfe,
ke sa mu u znik republiky zdal neodvratn.) Poda Cicerna odi-
iel Cato zo sveta spokojn, lebo naiel k odchodu dvod. Onen bh
... zakazuje nm toti odejt odtud, dokud od nho nedostaneme pkaz.
Kdykoli vak sm bh d spravedliv dvod (cum vero causam iustam
deus ipse demigrare), jako ho kdysi dal Skratovi nebo nyn Catonovi,
tu namoudui moudr lovk s radost vyjde z tchto temnot do onoho
svtla ... proputn bohem jako njakm zodpovdnm ednkem...
Vdy, jak prav Skrats, cel ivot filosof je ppravou na smrt
(Tusc. I,74); 3. V druhej rei uitea, kedy uvauje nad smrou
i v prpade, e dua ven nie je, pripomna op Skrata tak ako ho
poznme z Platnovej Obrany , hne po Thrmenovi, ktor bol za
vldy Tridsiatich odsden k smrti; vypijc jed, smial sa a pripil na
Kritiovo zdravie, symbolicky mu takto posvajc otrven au. Cice-
ro oboch oslvil ako mdrych muov, ktor pohdaj smrou (por.
Tusc. I,96-100).

1. Tm, e je Cato postaven na rove Skratovi, dozvedme sa, e
i na Skrata sa mme pozera ako na niekoho, kto podstupuje smr
vlastnou rukou.
2. Obaja podstupuj smr na pokyn boha spravodliv dvod (cau-
sam iustam). (Toto spojenie nie je ubovon: Poda Pltarcha po-
vaoval Cato Skratovu smr za aksi model svojej vlastnej smrti
(Rist, 1998:254; cf. Pltarchos, Cato 67-68).)
3. Mdry smrou pohda a nem dvod sa jej vyhba.

Pre Patoku i Landsberga by bol tento obraz neprijaten, hoci sa
rovnako dobre opiera o platnske zdroje. Predstava Skrata ako sa-
movraha je znepokojujca, no pokyn boha je ete nemyslitenej.
Bolo by prli jednoduch uzavrie veci tm tvrdenm, e Cicero, hoci
sm seba vyhlasuje za akademika a nikoho neobdivuje vmi ne

308
Platna, podlieha v otzkach etiky stoikom, ako u bolo mnohokrt
skontatovan. Zd sa vak, akoby tto stoick monos poskytoval
sm Platn.
V Platnovom Faidnovi, ktor opisuje posledn chvle Skrata,
vysvetuje Skrats Kebtovi ako sa to m so zkazom samovrady.
Povie, e sme majetkom bohov, ktor sa o ns staraj a pokrauje:

Nue, ekl Skrats, tak ty, kdyby se usmrtil nkdo z tv eledi,
ani bys projevil, e chce jeho smrt, tak ty by ses jist na nj hor-
il, a kdybys ml njak trest, trestal bys ho.
Ovem.
Tedy takto nen bezdvodn, e lovk nesm sebe dve usmrtiti,
dukud mu bh nepole njakou nutnost (prn ngkhn tin yw
pipmc), jako je ta, kter nyn dolh na mne.
Phd. 62C

Podobne sa aj zo Zkonov (873C-D) dozvieme, e samovrada je
prpustn na rozkaz obce, v prpade nadmieru bolestnho
a neuniknutenho osudu (tx nagkasyw), alebo ke je niekto
v neodinitenej hanbe. Kovm slovom je tu ngkh (anank)
nutnos, ktorej sa dovolva Skrats. Vklad me by, poda nho
nzoru, dvojak. Jeden vedie k lnii, ktor reprezentuje Patoka
a Landsberg, druh k Cicernovi.

1. Platn Skratovmi stami jasne dva na vedomie, e samovrada
je neprpustn. Anank tu znamen, e sme vystaven okolnostiam,
ktor nemono obs.
1
Skrats neme porui nariadenie obce,
lebo tm by spsoboval jej rozvrat (Crito 50C-51C). Uposlchnuc
zkon, Skrats stvrdzuje, e vdy bol a je obci lojlny a vetko, o
inil bolo pre dobro obce. Anank poukazuje na puto.
2
V tom spo-

1
Drme sa tu komentra a poznmok Christophera Rowa k tomuto dialgu (Rowe,
1993:129n.)
2
Podobne ako v Anaximenovom zlomku B3 z Olympiodora: Vzduch je blzko net-
lesnmu a podle jeho vlevu vznikme; jeho pouto (anank) i bezmeznost (apeiron)
jsou bohat tm, e nikdy nezmiz (prel. Z. Kratochvl; in KratochvlBouzek,
1994:170).

309
va jej vklad ako nutnosti. Ako udalos, ktor ne-mus, ale nem
by inak.
2. Anank je causam iustam, spravodlivm dvodom, ktor je bom
pokynom, kedy smr je bohom povolen. Kee mdry mu sa ne-
vyhba smrti za kad cenu, Skrats vol radej smr ne nefiloso-
fick ivot (por. Apol. 37A-38B). Skrats je prepusten zo ivota
a deje sa mu dobro. Aby sme mohli postavi Catona na rove Sk-
ratovi, musme si uvedomi, e Skrats tu nezomiera na rozkaz
obce, ako to formuluje prv podmienka Platnovch Zkonov
a ako je mon vidie to z perspektvy prvho vkladu (vi Rowe,
1993:130). Skrats mohol unikn (Crito 44B-46E), mohol do-
konca zvoli re, ktor by ho zrejme zachrnila (Apol. 38D-E),
vzniknut situciu vak chpe tak, e dostal k smrti dovolenie.
Anank poukazuje k tomu, e Skrats neumiera, lebo o tom rozho-
dol sd. Zkon pred neho postavil to chren (t xrn), t.j. to,
o je potrebn, aby prilo. Istee, smr prichdza nutne. (Smr u
vdy predstihla kad umieranie Heidegger.) Skrats tu nepod-
stupuje ani to, o sa m, ani to, o sa mus. Anank poukazuje
k boiemu pokynu, e je as...

Odpor modernho loveka sa tka predovetkm chpania sa-
movrady ako zvrchovanho slobodnho inu, mylienka, ktor tak
predchla Senekovo dielo. Nejestvuj vak doklady o tom, e by
v ranej a strednej Stoe existovalo takto zsadn prepojenie samo-
vrady a volania slobody (por. Rist, 1998:248) a zd sa, e Seneca
v tomto zostva osamoten. Na Senekovi me by ale pre dnenho
morlneho loveka poburujca jedna vec: V jednom z jeho listov Lu-
ciliovi sa dozvieme podobne ako z Cicerna , e Skrats ns m
naui zbavi sa strachu zo smrti. Po tomto skratovskom intermezzu
zasa prichdza na pretras Catonova smr, ktor vraj v on osudn,
posledn noc tal Platna, o mu malo k smrti dopomc (por. Ep.
24,4-6). Nikde u vak nefiguruje causam iustam, onen bo po-
kyn/spravodliv dvod, ktor je inak pre stoick vklad prpustnosti
samovrady kov. Skrats, pe v inom liste Seneca, t nau
umrat, bude-li to nezbytn (Ep. 104,22). Dve pase vak svedia
o tom, e bo pokyn nie je nhodn vpadok z povinnho slovnka

310
stoika, ale naopak, Seneca s tmto vslovne tuje. V 12. liste pe:
Dkujme bohu za to, e nikdo neme bt zdrovn pi ivot proti
sv vli; je mono polapat i samotnou nutnost (necessitas) (Ep.
12,10-1); a ke sa vrtime k 24. listu, vklad Catonovi do st tieto
posledn slov: Marn ses namhal, Osude (fortuna), abys mi peka-
zil vechny m snahy. A dosud jsem nebojoval za svou svobodu...
Nyn, ... budi Cato odveden do bezpe (Ep. 24,7-8). V tomto prbe-
hu je Osud tm, o stoj proti, brniac tak zvrchovanmu aktu slobo-
dy, kee Osud je nutnos.
1
Cato sa nepodvouje nutnostiam, naopak,
uvouje sa z nej, prekonva ju a tm kon zvrchovan akt slobody.
A takto m by i Skratova smr. Aj pre Seneku nachdzame dobr
oporu v skratovsko-platnskych motvoch: V 70. liste, ktor akoby
bol oslavou samovrady, pe Seneca znme slov: Vdy dobrem
nen t, nbr dobe t (Ep. 70,5), a neskr: Dobe zemt znamen
uniknout nebezpe patnho ivota (Ep. 70,6). Skrats v Platnovej
Obrane vysvetuje podobne, e sa netreba b smrti, ale hanebnho
ivota (Apol. 28B-29B; 32C-D) a naozaj vol radej smr ako zl (ne-
filosofick) ivot (Apol. 37C-D; 39B-C).

Ukzali sme weberovsky povedan idelne typy, me-
dzi ktormi sa pohybuj obrazy Skratovej smrti. Tch konkrtnych
je samozrejme omnoho viac, tradine sa vak nevymykaj vymedze-
nmu rmcu, ktor sme sa poksili vykresli, priom tmto rmcom je
Platn a ist morlka. V tomto smere neuprednostujeme iaden
z nich, pretoe tu neme s o viac (ako hovor Bauman), ne o ro-
dinn nezhody. V nasledujcej asti sa poksime premyslie Skra-
tovu smr neplatnsky. To neznamen v nezhode s Platnovmi
textami, ale iba v nezhode s platnskou tradciou, ktor si na tento
korpus in tak trochu prvo. Poksime vymedzi konceptulny r-
mec, v ktorom by bolo mon na Skrata pozera inak (aj za cenu, e
to vyvol nov rodinn nezhody) a ktor je motivovan tm, aby

1
V starej Stoe u Chrysippa existovalo ete rozlenie medzi osudom a nutnosou.
Toto rozlenie sa pouva v rmci zdedenho aristotelovskho problmu povahy
monosti. V rmskom obdob u Cicerna i Seneku sa vak toto rozlenie strca. Ci-
cero kritizuje predstavu nevyhnutnosti osudu, zatiao Seneka bude hovori
o osude ako nutnosti vec (por. Rist, 1998:133-8).

311
ns neviedol k problmu Skratovej smrti ako k otzke morlnej vo-
by, ale ako k etickmu problmu praxe slobody.

II. Skratovsk asksis: parrhsia a elenchos

Heteronomick vklad Skratovej smrti ns uvdza do predstavy,
e Skrats umiera v spore s vonkajm svetom, e nepreil zrku
s mocou, ktor vak neskr prekonala sila jeho ivotnho odkazu.
Vytvra v ns predstavu, e ho moc zaviedla do slepej uliky, kedy
musel voli hodnotn proti nehodnotnmu, prav proti nepravmu,
ivot alebo smr. Tak je tomu v patokovskej verzii prbehu.
V stoickej verzii, i u u Cicerna alebo Seneku, napriek vetkej od-
linosti, i priam protikladnosti nech u je Skrats obe alebo sa-
movrah , nie je tento motv heteronmie oslaben. Smr stoj proti
ivotu: Aj pre Cicerna vychdza mdry s radosou k svetlu
z temnoty ivota. Tam mieri jeho otzka: Nie je cel ivot filosofa
prpravou na smr? Dobr smr znamen suspendovanie ivota.
Dvno vieme ako ostro tento motv odsdil Nietzsche.
1
Ani pre Sene-

1
Medzi ostatnmi vpadmi Nietzscheho proti Skratovi (ako napr. vrahovi grckej
tragdie v Zroden tragdie) je kov jeho interpretcia Skratovch poslednch
slov Kritne, Asklpiovi jsme dluni kohouta; dejte mu ho a nezapomete! (Phd.
118A7-8). VRadostnej vede (IV,340) hovor Nietzsche o umierajcom Skratovi.
Kee Asklpiovi sa obetovalo za uzdravenie, Nietzsche ponkol paradigmatick
interpretciu, ke hovor, e jeho slov vlastne znamenaj, ako keby bol Skrats
povedal: Oh, Kritn, ivot je choroba! A burcuje alej: Je to mon! lovek ako
on, ktor il veselo a pred oami vetkch ako vojak bol pesimista! ... Skrats,
Skrats t r p e l i v o t o m ! (Nietzsche, 1999:569-570). Nietzscheho interpret-
cia je alegorick a mnoho vplyvnch interpretov (napr. J. Burnet, C. Gill, G. Reale,
C.J. Rowe, C.J. de Vogel a in) ju prijalo, no nie v zmysle jeho pvodnho odsde-
nia, le ako samozrejm sas skratovsko-platnskej tradcie, e filosofick ivot
je prpravou na smr a Skrats sa vo chvli smrti cti by zo ivota vylieen. (K
tejto problematike pozri McPherran (2003); o tejto vete sa popsali u stohy papiera
a McPherranov lnok vemi intruktvne mapuje a kategorizuje rzne druhy inter-
pretci.) Domnievame sa, e to, o Nietzschemu preka je onen motv heteronmie
ako to nazvame ktor je hlavnou prekkou pozitvnej afirmcie, radostnmu
pritakaniu ivota ako celku. V nasledujcom texte sa pokame predsa len cez tento
motv Skrata ta. My sa v tejto veci drme nzoru Alexandra Nehamasa, ktor
popri Nietzscheho (pre ns heteronmnej) interpretcii hovor o novej alegorickej

312
ku nie je medzi ivotom a smrou rovnocenn vzah. A smr zjedn-
va prstup k slobode. Tu vstupuje do hry pokuenie Xenofntovo.
U Xenofnta nie je Skratova smr nespravodlivosou sveta, nie je
indiferentn, akou bola smr pre ranch stoikov, ani prleitostnm
dobrom ako pre Cicerna i Seneku. Jeho smr je krsna. Jak by
mohl nkdo zemt krsnji (kllion) ne on? Kter smrt by mohla
bt krsnj ne ta nejkrsnj (kalln n kllist)? (Mem.
IV,8,3). Istee, Xenofn povauje rovnako ako in Skrata za nespra-
vodlivo odsdenho,
1
avak to, o zdrazuje, je estetick dimenzia
jeho existencie: jeho ivota i smrti.

(klasifikcia McPherrana) interpretcii Foucaultovej, ktor spja chorobu
s falonmi mienkami v dui, odkazujc na Kritnovo apelovanie na verejn mienku
(Crito 45A-46A). Skrats si uvedomuje, e s van Asklpiovi, pretoe Kritn sa
presvedil, e Skrats konal sprvne, ke neporuil zkony a neutiekol. Pre ns je
zaujmav vidie, e Foucault, aby rozvjal vahy o estetike existencie, v ktorej hr
Skrats tak dleit rolu, a ktorej myslenie si vyaduje afirmatvny diskurz, cti
potrebu rozrui nietzscheovsk heteronomick interpretciu. Avak Nehamas kriti-
zuje niektor miesta Foucaultovej interpretcie a ponka in, ete viac foucaultov-
skejiu ako Foucaultovu, ke uke, e (Focuaultova) falon mienka je iba
symptmom onej choroby, t.j. uvznenie due v tele (o je vo Faidnovi prli
okat, ne aby sme to mohli obs) a toto uvznenie m by Platnovm vysvetle-
nm priny toho, preo je lovek tak nchyln k chybm a falonm mienkam.
Praktizova filosofiu preto znamen zbavova sa falonch ide viac ne in
a Skratove posledn slov maj doklada, e jemu a jeho priateom filosofia po-
mohla liei sa v miere, akej to je telesnej bytosti vbec umonen. Preto hovor:
[V]ylieenie je dosiahnut prostrednctvom procesu starostlivosti o seba samho (
pimlia ato), ktor tvor hlavn lohu filosofie. Ona je centrlnou tmou vo
vetkch ranch Platnovch dielach a vo Faidnovi sa jej dostva radiklnemu
rozvedeniu (Nehamas, 1998:163; por. alej 157-163). Nehamas ukzal, ako m-
eme ta aj ranho Platna v afirmatvnom mode a vysvetli Skratove posledn
slov bez toho, aby sme museli upadn do heteronomickej predstavy o om.
1
Aj tto nespravodlivos je u Platna a Xenofnta vykreslen inak. Km u Platna je
to on nespravodlivos sveta, t mnoh, ktor nie s v stave pochopi dielo filoso-
fovo a tto nespravodlivos pretrvva naalej, u Xenofnta je to vchylka z rdu
vec, ktor Atnania outuj; skr v zmysle toho, ako nm o tom zanechal sprvu
Diogens Laertsk: Mleta odsdia na smr, Anyta pol do vyhnanstva a Skratovi
vztia kovov sochu (DL II,42).

313
V 80.-tych rokoch sa zaal Foucault zaobera otzkou, ktor tvor
pendant jeho predchdzajcich historickch skman. Km predtm
bol subjekt skman na spsob derivovanej funkcie a analza bola
prevdzan v otzkach praktk vedeckej objektivcie subjektu
a mocenskej normalizcie, zaal sa teraz Foucault pta na to, ako sa
tto derivovan funkcia ustanovuje, ako rozpoznva sam seba ako
subjekt, ak vzah nadobda sm k sebe. Zaal preto skma tie pro-
cedry, ktor jedinci podstupuj alebo praktikuj, aby stanovili svoju
identitu, aby ju udriavali alebo transformovali v slade s rozlinmi
ciemi a to prostrednctvom sebaovldania i sebapoznvania. Tieto
procedry nazval technikami seba samho (techniques de soi) (por.
Foucault, 1997:87-8).
V Dejinch sexuality Foucault ukzal, ako tieto techniky seba sa-
mho s nstupom kresanstva strcali svoju autonmiu postupnm
vleovanm do vkonu pastierskej moci. Tm sa pomaly vytrcalo
to, k omu tieto techniky prinleali a stvali sa sasou novch
mravnch problematizci, novej hermeneutiky seba samho, a neskr
boli vlenen do vzdelvacch i lekrskych praktk. V grcko-
rmskom svete vak existovali v relatvnej autonmii a nleali oblas-
ti, ktor Grci nazvali techn t bi (txnh to bo), teda aksi
umenie ivota, alebo ako to Foucault rd nazval estetika existen-
cie. V oiach Grkov nestli otzky konania tak ako pred nami: zkla-
dom nebolo uvaovanie v termnoch zkazu, zkona, kdu. Tento
problm bol odvoden od zkladnej mravnej problematizcie, ktorch
dejiny Foucault tuduje: Ako vies svoj ivot, aby nadobudol o naj-
krajiu podobu? Ako vies svoj ivot, aby mohol by v oiach inch
i vlastnch prkladom? Presnejie: ako takto ivot utvori? To je
otzka istho tlu existencie, nie morlneho kdu.
Naim cieom na tomto mieste neme by oboznamovanie sa
s Foucaultovm projektom dejn sexuality, o me njs itate inde.
N zujem nevzahujeme na mravn problematizciu slast, ktorej sa
venuje Foucault. K tomuto obratu k foucaultovskmu poatiu ns
privdza Xenofn. V jeho obraze Skratovej smrti je jasne naznaen
koherencia medzi jeho ivotom a spsobom jeho smrti; nenjdeme u
neho artikulciu heteronmie, ako je tomu u Patoku a na prv pohad
u u Platna. Ak sa preto ptame skutone archeologicky, t.j. ak sa

314
ptame na podmienky, za akch funguje ten reim vypovedania, ktor
v tomto diskurze popisujeme, musme odmietnu heteronmiu ako
konceptulny rmec ekonmie skratovsko-xenofontovskho diskurzu
a nahradi ho hypotzou umenia ivota, ktor umouje diskurz afir-
mativity.
Xenofn reaguje na proces so Skratom predovetkm v prvch
astiach prvej knihy Memorabili, v zvere tvrtej knihy a hlavne tra-
dinm spisom Obrana Skrata. Vyvracia tvrdenia alobcov
a dokazuje ich neoprvnenos. Predvdza Skrata ako zbonho,
spravodlivho, umiernenho, rozumnho ako ho poznme poda
tradinch skratovskch cnost. Popisuje aj politick pozadie. Na
margo jeho smrti sa od Xenofnta dozvedme: Obecn se uznv, e
pokud lidsk pam sah, ni smrt nebyla dstojnj (kllion)
(Mem. IV,8,2). Ke mu pripomenuli, i by nemal myslie na to, ako
sa bude hji, odpovedal: Nezd se ti, e jsem na svou alobu myslil
po cel ivot? (Mem. IV,8,4) Skrats tu tvrd, e ke chcel chysta
svoju re na obhajobu, jeho daimonion sa voi tomu postavilo.
1

A vysvetuje to takto:

Tob se zd divn, ... e bh povaoval za prospnj pro mne, aby
mj ivot u skonil? Nev, e a do tto chvle bych byl nepipustil
e nkdo il lpe (bltion) a pjemnji (dion) ne j? Protoe ne-
jlp ze vech ... ij ti, kte se nejvc sna stt se co nejlepmi, ne-
jpjemnji ti, kte si jsou nejvc vdomi toho, jak pokroky dlaj ve
zdokonalovn se. (Mem. IV,8,6)

Vidm tak, e pedkov nemaj u potomk stejnou povst... Vm ta-
k, e kdy zemu, lid na mne budou vzpomnat, avak jinak ne na
m vrahy. (Mem. IV,8,10)

1
Aj Platnov Skrats sa hji nie len reami, ale poukazovanm k svojmu ivotu
(Apol. 32A). Podobne sa Platnov Skrats dovolva daimonia, ktor ani raz nespo-
chybnilo jeho konanie pred sdom (Apol. 40A). Diogens Laertsk uvdza, e L-
sias pre neho napsal obrann re (pravdepodobne dobre rencky uspsoben), kto-
r Skrats odmietol ako nevhodn, pretoe mala rz sdnej rei, nie filosofickej
(DL II,40).

315
Prve tto Xenofntova priamoiaros mu uber v oiach moder-
nch interpretov na vhe (resp. hbke). Oproti rokokovm zhybom
Platnovch sofistikovanch dialgov sa v tejto jednoduchosti uka-
zuj rty, ktor s nam modernm pohadom mme tendenciu pre-
hliada: 1. Skrats nebanuje ani ivot, ani smr. Tto as
z Memorabili sa opakuje v vode Obrany, tu ale Xenofn dva tie
jasne na vedomie, e Skrats pokladal za vhodnejie zvoli pre seba
smr ako ivot (X. Apol. 5).
1
To in ako Cicerna, tak i Seneku mo-
nm (boh/daimonion v Memorabilich, i Skratova voba
v Obrane), avak obe veci, ivot i smr maj rovnak vhu, s rovna-
km dobrom a to, o nm zvykne najviac unika: v Skratovom pr-
pade boli rovnako krsnom (kllion); 2. Skrats hovor o svojom
ivote, e nechcel i iba o najlepie (korelatvna hodnota dobro),
ale il aj najprjemnejie (korelatvna hodnota krsa v zmysle este-
tickos ivota), oho prostriedkom bolo sebazdokonaovanie, t.j. se-
bapretvranie, sebakrecia; 3. Skratovi le na srdci fama (re, po-
ves, sudok), ktor napokon dovi jeho ivot. Skrats pripomna
istho Palamda, ktor bol tie nespravodlivo odsden a nadlho in-
piroval k piesam krsnejm ne Odysseus (X. Apol. 26). Tu rezonu-
j otzky, ktor sa ptame, ak hovorme o ivote ako o umeleckom
diele.
Tto hypotza sa vracia v kruhu sp k Platnovi, Cicernovi i Se-
nekovi (pretoe ako m by tento rmec platn, mus by regulrny
s reimom vypovedania nezvisle na autorstve i selektvne vyprepa-
rovanom korpuse textov). Ako ukzali Foucaultove analzy (por. Fo-
ucault 2005:2-13, 49-60, 65-78, 88-98, etc.), otzka umenia ivota,
starostlivosti o svoj ivot, o seba samho (epimeleia heaut;
pimlia ato) je zsadnou tmou rovnako Platnovho Skrata
ako pre Cicerna a Seneku (v latinskej podobe cura sui) a mnohch

1
Platnov i Xenofntov Skrats sa v tomto lia, pretoe Xenofn tvrd, e si Skra-
ts iaden trest nenavrhol, lebo by to znamenalo doznanie viny (X. Apol. 23), zatia
o ako je znme Platnov Skrats po provokcii s prytaneom si navrhne trest
jednu mnu a jeho priatelia to navia na tridsa mn (Apol. 36D-38B). Diogens
Laertsk li prbeh ete inak: Poda neho Skrata odsdili po tom, ako odmietli
vypou Platna a nvrh na 25 drachiem (resp. 100 poda Eublida) a tak si Skra-
ts ako trest navrhol, aby ho ivili v prytaneu (DL II,42).

316
alch. V tomto smere, ak by sme chceli tmu naozaj vyerpa, mu-
seli by sme previes nov interpretciu Cicerna i Seneku
v koherencii s tmto druhm interpretanm rmcom. U Patoku
a Landsberga by to u ale mon nebolo, ich pohad je vskutku hete-
ronomick a ak by sme raz mali vies skmania koreov kontitcie
modernej morlky, mohla by by heteronmia hypotzou, ktor stoj
za to preskma.
Foucault ukazuje previazanos starostlivosti o seba samho ako
etickho imperatvu s grckym poznaj sm seba (gnyi satn)
(Mem. IV,2,24), ktor mme vo zvyku toko zdrazova.
1
Na celom
korpuse grckych textov analyzuje tento vzah, z ktorho si my pam-
tme u len as o poznvan, a ktor tak zsadne utvra n tos.
V tomto neskorom obdob tvorby had Foucault nov tos, to zna-
men monosti istho postoja, istho vzahu k naej vlastnej prtom-
nosti.
2
Preto je do tejto sasnosti, naej prtomnosti, znovu povolva-
n Skrats spolu s otzkou o forme praxe, ktor nleala jeho starost-
livosti o seba samho. iadna technika, pe Foucault, iadna
odborn zrunos neme by zskan bez cvienia; ani umeniu ivota,
techn t bi, sa nememe naui bez asksis, omu musme rozumie
ako vcviku seba sebou samm (Foucault, 1997:208).
3
Nedlho pred

1
K podrobnmu vkladu pozri najm 1. prednku Hermeneutiky subjektu (in Fou-
cault, 2005); v strunosti tie (Foucault, 2000: 189-192).
2
K otzke tosu pozri lnok o je osvietenstvo? (in Foucault, 2000: 86-96).
3
Foucault rozliuje niekoko zloiek, ktor kontituuj vzah k sebe sammu. Ide
o urenie etickej podstaty (substancie), teda tej asti vlastnho ja, ktor sa bude
vzahova k morlnemu konaniu. Druhou je spsob podrobenia, kde je vyjadren
vzah k morlnej poiadavke. Treou oblasou je asksis ako aksi forma etickho
silia a tvrtou morlna teleolgia ktor odpoved na otzku, na ak podobu sa
chceme pretvori, akm druhom bytia sa chceme sta. Foucault ukazuje, e tieto
tyri aspekty s prtomn v kadom vzahu, ak ho tudujeme ako vzah k sebe sa-
mmu, zrove vak funguj v relatvnej autonmii medzi sebou navzjom. (Bliie
pozri Foucault, 2003a: 36-41; Foucault, 2003b:278-82.) My sa v lnku zameriava-
me na tret aspekt asksis, pretoe prve ona individualizuje ostatn prvky
v neopakovaten konkrtny modus bytia loveka, ona je vpotom praktk, ktor je
potrebn aplikova aby bol z etickej substancie v stanovenom mode podmanenia
dosiahnut telos procesu sebakrecie. V vode k 2. dielu Dejn sexuality Foucault
pe: Esej ili zkouka kterou je teba chpat jako zkouku, v n se ve he
pravdy mn samotn j ... je ivoucm tlem filosofie, je-li ovem filosofie jet

317
svojou smrou predniesol Foucault es prednok na univerzite
v Berkeley venovanch parrhsii a prve tto praktika, ktor dovtedy
fungovala skr v grckom politickom kontexte, sa stala Skratovou
technolgiou seba samho.
1

Slovo parrhsia (parrhsa) sa udomcnilo v grckej literatre
v 5. stor. p.n.l. a stretvame sa s nm a k patristickm textom do 5.
stor. n.l. Preklad sa ako free speech (angl.), franc-parler (franc.),
i Freimtigkeit (nem.), teda v slovenine znamen nieo ako
otvoren re, slobodn re, primn re, a pod. Parrhsiasts
(Parrhsiastw) je niekto, kto pouva parrhsiu, ten, kto hovor
pravdu. Foucault rozliuje niekoko zloiek, ktor parrhsia obsahuje
(por. Foucault, 2001:12-20): 1. Priamoiaros: je uzkladnen
v etymolgii slova. Sloveso parrhsizsyai (parrhsiazesthai)
znamen poveda vetko, pochdzajce z grckych pn (pn),
vetko a rhma (=ma), t.j. to, o je povedan. Parrhsiasts
(Parrhsista) hovor vetko, o m na srdci, ni neskrva. Parrhsia sa
vzahuje na t osobu a situciu, ktor hovor svoj vlastn nzor, neho-
vor teda v mene inej autority (napr. boskho ako v prpade proroka)
a nehovor taktie ni, o om by nebol presveden (ako napr. rtor).
2. Pravdivos: Parrhsia je taktie koincidenciou medzi presvede-
nm, ktor je vyslovovan a pravdou. Parrhsiazesthai znamen ho-
vori pravdu. Tm sa nemysl kartezinsky akt mentlneho nazera-
nia. Parrhsista hovor pravdu jednoducho preto, lebo vie, e to je
pravda. Hovor primne svoj nzor, ale tento nzor je zrove pravdi-
v. Dkaz potrebuje prve primnos a nie faktick stav
s mentlnym (ako by sme li otzku pravdy skma my, modern);
tmto dkazom je odvaha, o svis s nasledujcou charakteristikou.
3. Nebezpeenstvo: O loveku hovorme, e pouva parrhsiu iba

tm, m kdysi bvala, to jest askez, mylenkovou prpravou sebe sama (Fou-
cault, 2003a:16).
1
Prednky o parrhsii vyli poda prepisu zvukovho zznamu v edcii Semiotext(e)
pod nzvom Fearless Speech (vi Foucault, 2001). S tie dostupn on-line pod
nzvom Discourse and Truth: The Problematization of Parrhesia cez server
www.michel-foucault.com. Niie odkazujeme vdy na strany poda kninho vy-
dania.

318
vtedy, ak hovorenm pravdy nieo riskuje, alebo mu pre to hroz ne-
bezpeenstvo. Uite v kole sce hovor, o je pravda, ver, e to je
pravda, ale nie je preto ete parrhsiasts. Parrhsistom je napr. filo-
sof, ktor hovor tyranovi, e tyrania je nezluiten so spravodlivos-
ou. Hovor pravdu do o, priom riskuje svoj ivot. Ilustratvnym
prkladom me by kynik Diogens zo Sinpe, ktor si parrhsiu
cenil dajne zo vetkho na svete najviac (DL VI,69). Vetci poznaj
historku, ako mu Alexander Macednsky zatienil prjemn le
a Diogens ho poiadal, aby odstpil. Ich vmena mala pokraovanie,
v ktorom bol Diogens vemi prkry. Povedal naprklad Alexandrovi,
e niekto, kto o sebe tvrd, e je kr, sa neli od dieaa, ktor si na
konci hry nasad korunu a vyhlasuje to ist. Alexander si okrem nie-
kokch nepeknch slov vypouje, e je neslobodn, lebo ke chce
niekam s, mus zmobilizova armdu, at., zatia o Diogens sa
vyberie kam chce a kedy chce; e je vlastne baba, lebo iba ten, kto
m strach nos so sebou zbrane, a o je viac nikomu, kto m strach
by nemalo by umonen by krom tak isto ako to nikto neumon
otrokovi. Diogens Alexandra nemerne provokuje, aby mu nakoniec
povedal: ...ak ti to urob rados, prebodni ma svojou kopiou; pretoe
som ale jedin, z ktorho dostane pravdu, od nikoho inho sa ju u
nedozvie. Pretoe vetci s menej primn a viac serviln ne ja.
1
4.
alm aspektom je kriticizmus: Parrhsia je hra medzi tm, kto
pravdu vyslovuje a tm, komu je adresovan. Jej funkciou nie je in-
formova o tom, ako sa veci maj, nie je to pravda v tomto zmysle,
ale je vdy kritikou danho stavu. Takto akt tie implikuje inferirne
postavenie parrhsistu voi partnerovi: naa kritika nm me vynies
trest (preto si vyaduje odvahu). Podobne parrhsista riskuje, ke
hovor otvorene a odkrva pravdu, ktorej sa hroz zhromadenie, v-
ina (ekklesia). 5. Povinnos: Ten, kto hovor pravdu nie je k tomu
printen ani ni podobn. Me zosta potichu, ale cti, e poveda
pravdu je jeho povinnosou, i lohou, ktorej musme dost. Fou-
cault preto charakterizuje parrhsiu tak, e je to verblna aktivita,

1
Dio Chrysostom, The Fourth Discourse on Kingship, in Dio Chrysostom, Vol. 1.
Cambridge and London: Harvard & Heinmann, 1971 (Loeb Classical Library), pp.
58-9; cit. poda Foucault (2001):128.

319
v ktorej hovoriaci vyjadruje svoj osobn vzah k pravde a riskuje i-
vot, pretoe uznva hovorenie pravdy za povinnos zdokonaova dru-
hch a pomha im (rovnako ako sebe) (Foucault, 2001:19).
V prvch troch prednkach sleduje Foucault vvin parrhsie pre-
dovetkm u Euripida v 5. stor. p.n.l., kde sa s ou stretvame prv-
krt. V obdob krzy atnskej demokracie, ktor nasledovala, zane
by problematizovan aj parrhsia, ktor mala by zaruen kadmu
slobodnmu obanovi a tto politick parrhsia zane by pociovan
ako znan diskomfort, ke si ktokovek (t.j. oban bez akejkovek
kompetencie vo veciach rtoriky, otzok prva, stavy a pod.) me
rozprva vone a vznikla preto otzka, i nie je napokon niem, o
obci kod. V tomto vynikne samozrejme Platn, pre ktorho parrh-
sia nie je iba slobodou okovek hovori, ale (vaka tomu) aj oko-
vek robi. Skr vak, ne zane Platn hada podmienky, ktor by
umonili jeden spolon logos pre vetkch, psobil ako vieme
Skrats, ktor rozvinul plne nov a svojbytn formu parrhsie.
1

Znakom skratovskej parrhsie je blzkos. Jeho hra sa hr z o
do o, vyaduje si osobn vzah na rozdiel od politickej parrhsie
v ktorej parrhsista adresuje svoju re napr. dmu v zhromaden.
V skratovskej hre pravdy nie je hovorca a posluch, ktor m by
predveden o nieom, ale posluch je veden Skratom, aby vy-
dal poet, t.j. vylil (didnai lgon; didonai logon; Lach. 187E)
spsob, akm a doposia il. Toto lenie m demontrova, i je
dotyn schopn ukza i a ak je u neho vzah medzi logom, ro-
zumnou reou, ktor pouva a spsobom, akm ije. Skrats pre-
skmava spsob, akm logos dva formu tlu ivota dotynho; ...
zaujma sa o zistenie, i je medzi nimi harmonick vzah (Foucault,
2001:97). Hoci Platn nikde nenazve Skrata parrhsistom, rzne
situcie v Lachtovi, Obrane, Alkibiadovi I a v Gorgiovi ukazuj e
a ako tto rolu Skrats hral. V Lachtovi vystupuje Skrats v roli
basana (basnow; Lach. 188A), t.j. skobnho kamea, ktor
testuje slad medzi ivotom loveka (bow, bios) a jeho inteligibilnm
princpom ako to Foucault nazva , teda logom. Basanos bol (ier-

1
K problematike politickej parrhsie v atnskom demokratickom zriaden vo vzahu
k politickmu kontextu procesu so Skratom pozri tie Hansen (1995):19-21.

320
ny) kame, na ktorom sa skala rdzos zlata a Skrats je tm, kto
preskava rdzos vzahu logos bios. Lachs si prde iada radu
od Skrata nie preto, e by sa bol zaujmal o filosofick diskusiu, ale
preto, e Skrats viackrt dokzal, e jeho logoi s v slade s jeho
skutkami (rga, erga).
1
Skrats ... na rozdiel od sofistu, me po-
va parrhsiu a hovori slobodne, pretoe to, o hovor je presne
v slade s tm, o si mysl a to, o si mysl, je v slade s tm ako kon.
A tak Skrats ktor je vskutku otvoren a odvny me preto
vystupova ako parrhsiastick figra (Foucault, 2001:101).
2
Preto
sa Skrats na sde nechce brni slovami, ale skutkami (por. Apol.
32A).
Skrats teda objavuje filosofick parrhsiu. Politick, ktor bu-
de znova dleit pre Platna (a to vidme u v Obrane i Kritnovi), je
situovan na lnii logos-altheia (pravda)-nomos (zkon), filosofick
parrhsia obsadzuje vzah logos-altheia-bios. V zvere asti
o skratovskej parrhsii vyleuje Foucault tri typy parrhsiastickej
aktivity, ktor s obsiahnut vo filosofovej role: 1. Filosof nie je iba
ten, kto objavuje ist pravdy o svete, ktor zaujma nejak pozciu vo
vzahu k zkonom a obci v politickom zmysle, ale aj tm, kto rozpra-
cva vzah medzi pravdou a tlom ivota, medzi pravdou, etikou
a estetikou seba samho, a sce nie vo forme tmy i nmetu, ale ako
prax. 2. Cieom filosofovej aktivity nie je presvieda osadenstvo
prejavom, alebo ponka poznatky, ako skr presvedi niekoho, e
sa mus stara o seba samho, e mus zmeni svoj ivot v tom zmys-
le, aby zmenil svoj vzah k sebe sammu. 3. Tento typ parrhsiastic-
kej hry zjednva ist spsob prstupu k pravde, prepojenie vzahov
medzi pravdou a sebou samm.
3
Hra poskytuje hrovi sebapoznanie,

1
Skrats dokzal niekokokrt takto harmonick vzah a v dramatickom ase
dialgu Lachs je Skrats znmy tm, ak statonos prejavil najm v bitke pri
Dliu a pri Poteidai (por. DL II,23).
2
Skratovsk parrhsia mala potom dlh tradciu najm u kynikov i v alch skra-
tovskch kolch. Foucault sa venuje najm kynikom a to v piatej prednke (vi
Foucault, 2001:115-133).
3
V druhom a treom diele Dejn sexuality zana Foucault pouva spojenie hry
pravdy i hry pravdy a nepravdy a v tomto zmysle reinterpretuje aj svoje pred-
chdzajce dielo. Svoje archeologick prce (Dejiny ialenstva, Zrod kliniky, Slov

321
a zrove toto sebapoznanie m garantova prstup k aliemu pozna-
niu.
Zd sa, e vetky pramene shlasne svedia o tom, e Skrats si
na sde ponal ako mgalcxow (megalopsychos)
1
, t.j. vemi se-
bavedome,
2
o sa poda Xenofnta javilo by v plnom slade
s jeho zmanm (X. Apol. 2), a o mnoh (teda sudcovia) museli
povaova za nemiestne provokatvne (por. Apol. 36B-37A). O tom,
ako boli jeho skutky (erga) v shlase s jeho reou (logos) sved Xe-
nofn: Kdy domluvil, odeel, a jas vyzaujc z jeho pohledu, z jeho
chovn, ba i z jeho chze byl v naprostm souladu s tm, co kal (X.
Apol. 27). A Xenofn ete raz zdrazn Skratovi drah estetiku vlast-

a veci) vid ako analzu hier pravdy na prklade istho potu empirickch vied, po-
dobne genealogick prce (Dozera a tresta, Dejiny sexuality I) ako analzu tchto
hier v poli mocenskch vzahov a konene, ke tieto prstupy prepoj a premen
v metodologickej podobe problematizci, zana skma hry pravdy v mode sub-
jektivcie, t.j. praktiky, ktormi si subjekty zjednvaj prstup k pravde (por. Fou-
cault, 2003a:12-4). Zatia o v Dejinch sexuality II-III skma otzku, prostrednc-
tvom akch hier pravdy sa lovek rozpoznva ako subjekt iadostivosti, prednky
o parrhsii smeruj k veobecnejiemu korpusu problmov, ktor boli v dejinch
sexuality tudovan tie iba exemplrne, a sce dejiny produkcie pravdy, ktor mali
zrejme sti v nov vskumn projekt (por. Flynn, 1988:313n2). Z tohto konceptu-
lneho hadiska tuduje Foucault v prednkach o parrhsii praktiky, v ktorch sa
lovek prostrednctvom vzahu k sebe sammu rozpoznva ako subjekt morl-
neho zvzku vo vzahu k pravde. Thomas Flynn referuje o Foucaultovch posled-
nch prednkach na Collge de France (tie sa konali v alom semestri vo Fran-
czsku v roku 1984 a jestvuj zatia iba v rukopisnej alebo zvukovej podobe; my
erpme z obdobnho kurzu pre americk publikum z roku 1983) venovan parrh-
sii u Skrata a kynikov, priom naznauje, e Foucault prekonvajc vedeck
poatie pravdy exemplifikuje prostrednctvom Skratovej parrhsie estetick
predstavu pravdy: Je to pravda, ktor niekto kon i ije skr ako hovor. itie
realizuje ist tl, nie veobecn pravidlo alebo normu (Flynn, 1988:311).
1
Mgalocxa je vekomysenos, o ktorej Aristotels hovor, e je stredom medzi
nadutosou (xanthw) a malomyselnosou (mikrocxa) (por. EN 1107b22-3).
Vekomysen sm seba poklad za hodnho vekch vec. A skutone je ich na-
rozdiel od nadutca hodn. Jeho mylienky s v slade s jeho reou a t je v slade
s jeho inmi (por. EN 1123b1-2). Takto je aj Skrats na sde.
2
Platnov Skrats to vyjadruje, ke hovor k sudcom, aby nerobili hluk (teda necha-
li ho hovori vone a nepreruovali ho, ani ke bud nespokojn s jeho reou), ani
bude-li se vm zdt, e mluvm nco plinho (mga lgin) (Apol. 20E).

322
nej existencie, ke mu do st vlo slov: Zd se, e si [Anytos] v-
bec neuvdomuje, e z ns dvou skutenm vtzem je ten, jeho iny
zstanou uitenjmi a krsnjmi po vechny asy (X. Apol. 29).
Skrats sa op dovolva istej fama, ktor dotvor jeho ivot aj po
jeho smrti v krsne dielo. Nem preo utova a smr tu nepristupuje
ako nieo vonkajie. Skrats, idci na sd, je si vedom toho, e
bude odsden (odmietne Lsiovu sdnu re, odmietne hovori ako
renk, hovor prli a pod.). Preo to rob? Lebo sd k nemu
v skutonosti neprichdza ako zlo a dokonca ani ako nutn zlo. Smr
nie je ani dobr tm, e ho oslobod od ivota. Tto ponuka, ktorej
koncesiou m by jeho ivot, predstavuje pre Skrata neodolaten
vzvu, akej by sa inak nedokal. On bol vdy ten basanos, ktor sk-
al rdzos ivota inch. Sd je pre neho jedinou prleitosou, jeho
ivotnou ancou ako me verejne vyda poet, didonai logon,
svojho ivota. Smr je len momentom, nutnou sasou diela, tm, o
del ivot a fama. Skrats preto nepodstupuje smr z nutnosti (anan-
k) ako fatum, nech u to vykladme akokovek, ale sd, o ktorom
vie, e ho bude st ivot, k nemu prichdza skr ako txh (tych),
teda gay (agath) txh, fortuna, astena, nhodn udalos, ktor
pre tento krt obrti pomer, a on bude ma prleitos preveri rdzos
svojho vlastnho ivota. e smr patr do tejto partie nie je prekvape-
nm, ale ktor vek umelec by nezomrel pre svoje najvie dielo,
zvl ak nm je ivot sm...?
Cel tto hru, toto predstavenie, v ktorom prenechva Skrats
svoj ivot povestiam, in op na svoj obraz. Domnievame sa, e hoci
tmto smerom Foucault vahy nevedie a sna sa otzku Skrata arti-
kulova vlastnmi pojmami, mali by sme sa opta na skratovsk
asksis, poloi otzku o technike, ktor sti jeho rolu parrhsistu,
alebo inak, poloi otzku preo je Skrats basanos? Tieto otzky
ns privdzaj k starej, dobre znmej, ale v takomto kontexte ete
neartikulovanej odpovedi: k elenktickej metde.
Historka hovor, e Chairofn raz iiel do Delf a optal sa Pythie,
i je niekto mdrej ne Skrats. Pythia odpovedala, e nikto. Ale
aby sme boli presnej: Platn hovor: Tu Pythia odpovdla, e ni-
kdo nen moudej (Apol. 21A). Xenofn hovor to ist, ale k md-

323
rejiemu pridal aj nezvislejieho a spravodlivejieho (X. Apol.
14). Zaujmav je, e z danej formulcie mhdna softron nai,
teda nikoho mdrejieho niet nemono uini plauzibiln inferenciu,
e Skrats je najmdrej zo vetkch, ako tomu Platnov Skrats
rozumie od prvej chvle, hoci tomu nechce hne uveri (Apol. 21B).
1

Skrats prema, o chce tmto orkulum poveda, ve predsa on
si nemysl, e je mdry, ale orkulum neme klama. Nakoniec sa
rozhodol, e zjde za nejakm (poda veobecnej mienky) mdrym
muom, aby ukzal, e je mdrej ne on (Skrats) a takto usvedil
vetiare z nepravdy, w lgjn t manton (Apol. 21B). Poda
nho nzoru, jedin dvod, preo Platn nechva Skrata uini ne-
platn inferenciu je ten, e v hre je tu nieo viac, ne logick konzis-
tentnos, a sce samotn bosk inicicia elenchos.
Elenchos (Elgxow) bva vnman ako spsob vedenia skratov-
skho dialgu. Je to metda vyvracania na spsob falzifikcie
presvedenia. Exemplifikujme elenktick postup cez Euthyfrna. Po
dramatickom vstupe zana vlastn jadro dialgu, ke Skrats iada
Euthyfrna, aby definoval, o je to zbon a o hriene (Euthphr. 5D).
Takto je vdy vod elenchos. Skrats iada nejak definciu, nejak
poznanie. V alom kroku vylka Skrats shlas s niekokmi be-
nmi mienkami, s ktormi besednk shlas bez argumentcie. Euthyf-
rn takto pripust, e zbon je to, o je bohumil, e medzi umi
i bohmi s nezhody a mnoho alch nevinnch vec (Euthphr. 6A-
8E). Skrats potom znova iada definciu, a po chvli zdrhania ju aj
dostane (Euthphr. 9E). A tu zane samotn rozbor, kde sa Skrats
pta, odvdza z tvrden logick inferencie a pomeriava ich. Niektor
inferencie sa dostvaj do sporov a tak sa argumentcia mus as od
asu vrti k samotnej defincii, aby sa mohla upresni, a Euthyfrn sa

1
Na tento fakt upozoruje poda vetkho ako prv Hansen (1995):34. Vrok
me rovnako znamena, e vetci s rovnako mdri ako Skrats. U Diogena La-
ertskho sa u stretvame s inou verziou (asov odstup jej vak na dveryhodnosti
nepridva), ke pe, e Pythia o Skratovi vydala svedectvo: Je ze vech mu
nejmoudej Skrats, ndrn pntonSkrthw softatow (DL II,37).
Tu by bola takto inferencia neoddiskutovaten. Ak by vak bol takto vrok Pyt-
hie prav, preo by Platn vkladal Skratovi do st vymyslen vrok, z ktorho zle
vyvodzuje?

324
na to aj posauje (Euthphr. 11B). Cel proces sa me zopakova aj
niekokokrt, a sa napokon uke nejak fatlna inkonzistencia v
premisch, ako naprklad, e sa pri novom pokuse o rozbor defincie
objavilo ako platn inferencia tvrdenie, ktor bolo vchodiskom prv-
ho argumentu (pokusu), ale muselo by odmietnut kvli nekonzisten-
tnosti z neho vyplvajcich inferenci tak je tomu v prpade Euthyf-
rna (Euthphr. 15B). V epistemickom zmysle je vsledok elenchos
nulov, pretoe sme sa o veci v konenom dsledku ni nedozvede-
li. Ukzalo sa, e niektor z presveden, ktor mme (ktor sme prija-
li do skmania bez argumentcie na zaiatku) s spolu nekonzistentn,
nevieme vak ktor. Nao by nm boli tieto skmania, ak by v nich
ilo o otzku poznania? e v nich ide naozaj o ivot ukazuje nasle-
dovn:
Ke sa Skrats rozhodne vyvrti (lgjn) tvrdenia orkula,
postupuje vlastne vemi tradine. Grci vetbm nepochybne verili,
a Skrats bol lovek zbon, no orkulum malo vo zvyku hovori
viacznane. Pravda sa z vroku orkula nie vdy zjavuje sama od
seba, ale je potrebn ju vyskma, ako to vidme aj v Euripidovch
hrch, zvl v Skratovch asoch. Foucault ukazoval na analze
Euripidovej hry Ion, ako nastva v Atnach 5. storoia obrat
v spsobe prstupu k pravde. Pravda u nie je loveku odkryt bohom,
ako tomu v Delfch bvalo, ale je odkryt lovekom. Preto hoci
v Ionovi Apoln podvdza a dokonca vbec nezjav pravdu, ale kla-
me, Ion, ke vyjde z chrmu Apolnom oklaman Xuthus a mysl si,
e Ion je jeho syn, ten ho vyzva, aby sa obrtili k inmu druhu logu,
ktor im bude schopn odkry pravdu. Obrtia sa preto k vmene
otzok a odpoved (por. Foucault, 2001:37-47). Je preto prirodzen, e
Skrats, ktor si nie je ist zmyslom toho, o orkulum hovor, hr
hru otzky a odpovede, v ktorej sa nepravdivos nesprvnej premisy
uke sama. To, e touto hrou je mienen elenchos, sa ukazuje, ke sa
Skrats rozhodne orkulum lgjn. Nemus to teda ani znamena
tradin preklad, e chce vetiare usvedi z nepravdy (to sa nepat-
r na zbonho loveka), vyvrti, ale e si zahraj elenktick hru
(na vzvu bostva).

325
Nehamas ukazuje, e tradin vnmanie elenchos, pokia ho obme-
dzujeme iba na spsob vedenia dialgu vzhadom na jeho kognitvny
vsledok, je skutone negatvny. Elenchos vak poda neho m aj
pozitvny vsledok:
1

Kee sa Skrats neme obraca na orkulum priamo, prevdza
svoj elenchos preskavanm Atnanov... iaden z nich nie je
spen: Skratov spolubesednk nevie o zdatnosti ni viac, ne on
a ete k tomu si svojho nevedenia nie je vedom. Skrats z toho
vyvodzuje, e je mdrej ne vetci ostatn, prinajmenom preto,
lebo vie, e je nevediaci. Vyvodzuje preto, e orkulum m predsa
len pravdu. Jeho spen elenchos Atnanov ho presvedil, e jeho
elenchos orkula padol. Akceptuje bosk vrok.
(...) Ak mal by boh potvrden, potom bolo pre Platna imperat-
vom neukza jedin prpad, v ktorom by Skrats dosiahol defin-
ciu aret cez elenchos... Hadak dialgy nezlyhvaj v zisten
podstaty aret preto, e by bol elenchos trukturlne neschopn na-
stoli pravdu. Zlyhvaj, pretoe v opanom prpade by Skrats
nebol najmdrejm v Atnach a boh v Delfch by sa mlil... Nie
povaha elenchos ako skr Skratov charakter mu [Platnovi] diktuj
spsob, akm dialg kon.
(Nehamas, 1998:83-5)

Posume Nehamasove vahy ete alej: Ak bol vsledok dialgu
Euthyfrn? o je zbonos sme sa nedozvedeli. Vieme ale, e nejak
rozhovor asi v on kritick chvu, ke sa Euthyfrn chyst zaalova
vlastnho otca, naozaj viedli, pretoe poda Diogena Laertskho si to
po ich rozhovore Euthyfrn rozmyslel a alobu na vlastnho otca ne-
podal (DL II,29). i je tto historika pravdiv alebo nie, jasne ukazuje
na al pozitvny cie elenchos: zme svoj ivot! Elenchos Euthyf-
rnovi ukzal, e nieo v jeho presvedeniach, na zklade ktorch

1
Nehamas tento svoj objav ohlasuje so vetkou slvou a prvom, pretoe na tieto
aspekty doteraz nikto nepoukzal a poda neho je potrebn premyslie ich vo vzahu
k problmu pravdy v dialektike (ktor bva povaovan za platnsku verziu metdy
hadania pravdy/poznania) a vo vzahu k truktre Platnovch skratovskch dia-
lgov (por. Nehamas, 1998:83).

326
chcel kona, je principilne nesprvne a to ho od konania odradilo.
Elenchos teda nem efekt v kognitvnom zmysle, ale m dopad na
iny. Vdy, ke sa s niekm Skrats stretne, zanech ho v situcii,
kedy u sm mus zvaova svoje slov (logos) vo vzahu k svojmu
ivotu (bios). Pravda, v tomto vzahu, nevystupuje ako pravda veci,
o ktorej sa hovorilo, ale poiadavka, ktorej samozrejmos bola nab-
ran, a ktorej znovunastolenie si vyaduje vytvorenie sladu medzi
reou a ivotom. Prostrednctvom elenchos hr Skrats svoju hru
parrhsie. Skrats je vade poas elenchu nie iba diskutrom, ale
basanom, na ktorom testuje svojho spolubesednka.
Ako ukzal Nehamas, v tchto malch elenktickch hrch
a malch skkach ironickho parrhsistu ide aj o vek hru: nespe-
n elenchos orkula. Skrats by sa nikdy nedokal potvrdenia, keby
nebolo sdu. Pokia by len bol musel Skrats ete i, nikdy by ne-
mohol vedie, i sa nenjde niekto, u koho by sa potvrdilo, e je na-
ozaj mdry, dokonca mdrej ako on sm. Principilne to nemohol
vyli, preto z logickho hadiska by nikdy z vetby nemohol usdi
na to, e je najmdrej. V tchto poslednch chvach, ke u nebude
viac rozhovorov s novmi a novmi umi, me by o tomto vkla-
de smelo presveden, u neme by pochybnost. Na sde si Skra-
ts mus uvedomova, e elenchos orkula skonil, a e prehral.
A tento prehrat elenchos mu berie rolu basana, ktor mu patrila po-
as vetkch elenktickch vazstiev. To on je na sde testovan. To
on podva vpoet svojho ivota, hovor vone, slobodne a pravdivo.
Skratovsk parrhsia, ktor sa vdy odohrva v zkom kruhu ud
teraz prehovra k davu. Je to jeho chva, posledn krok premeny,
v ktorom podstupuje smr, lebo afirmuje ivot.
1

1
Tto skica afirmatvneho myslenia na empirickom materile Skratovej smrti
formuluje a zrove hne detruuje paradox afirmativity: Ak sme heteronmiu cha-
rakterizovali ako priestor, v ktorom je mono diskurz situova jeho vymedzenm
voi druhmu, ako popieranie konkurennho diskurzu, ak sme naznaili, e Pa-
tokova a Landsbergova interpretcia je mon iba ako opozcia voi vkladu stoic-
kmu (a vice versa), ak tvrdme, e diskurz heterogenity vdy erp svoju energiu
z popierania spera, nie je napokon diskurz afirmativity, ktor systematicky kladie-
me voi heterogenite tie prpadom heterogenity? Neerp afirmativita monos
svojho jestvovania iba z potlania heterogenity ako jej opozcia, ako jej alternatva?
Tento paradox pred ns stavia potrebu alch skman nstrojov myslenia jednotli-

327

ZOZNAM POUITCH SKRATIEK

Apol.= Platn, Obrana Skrata (Apologia)
Crito = Platn, Kritn (Crito)
Euthphr.= Platn, Euthyfrn (Euthyphron)
Lach. = Platn, Lachs (Laches)
Phd. = Platn, Faidn (Phaedo)
EN = Aristotels, Etika Nikomachova (Ethica Nicomachea)
Met. = Aristotels, Metafyzika (Metaphysica)

vch modov diskurzivity, no smer rieenia u je naznaen: Meme vidie, e
mylienkovm nstrojom afirmativity je amplifikcia. Amplifikciu tu musme ch-
pa nie ako rtorick tropus, ale ako meno pre pohyb, akm myslenie obchdza
veci myslenia, ako pomenovanie trajektrie. Amplifikcia, ktor nie je primrne
interpretanm vzahom (preto v jej pohybe nehr otzka historickej podoby Skra-
ta stredn rolu) transformuje dokument v monument, to znamen, e primrnou
lohou nie je dokument interpretova, ale rozvja ho z vntra (por. Foucault,
2002:13-6). Afirmcia sa preto v skutonosti nestavia proti heteronmii, ale sub-
sistuje na tomto poli ako jeho amplifikcie. Tieto amplifikcie prebiehaj ako vlast-
n rozvjania singulrnych bodov poda novch vektorov a intenzt, ved k novmu
popisu, ktorho novos vak nespova v opozcii voi heteronmnemu poriadku.
Amplifikan pohyb nevysvetuje, iba pritakva minulmu a v jeho nekonenom
opakovan ho men. Amplifikcia je afirmciou prve tmto pohybom venho n-
vratu. Afirmatvny diskurz sa nestavia proti heteronmnemu, lebo vdy u je spolu
s nm, hoci inde. Oba mody s akoby rastrom, ktormi sa nahliada to ist histria.
Afirmatvny diskurz je mon iba ako obasn a doasn transgresia, tam, kde sa
vntro diskurzu prechlop do vonkajku a rozvrhne v tomto ne-mieste priestor,
v ktorom mono situova myslenie. V tomto vychlopen sa formuje priestor nov,
zana sa diferencova pole vedenia, rozvrhuj vzahy moci a formuje sa de facto
nov vntro tohto vonkajku. Rod sa heteronmia. Preo Foucault nenachdza
iadnu vobu v teoretickch vberoch modernej epistmy? Pretoe akkovek voba
znamen vaztvo heteronmie. Smr loveka je plne koextenzvna so smrou boha.
Je jej amplifikciou. Chce zrti podperu heteronomickho diskurzu. Foucault chce
na jednej strane spolu s Nietzschem odvrhn heteronmiu, no na druhej strane si
uvedomuje, e rozvrh vedenia funguje tak, e heteronmiu vdy znovu nastol. Ak
hovorme o premench formci vedenia (epistm), konceptov, ktor vdy prines
nov teoretick voby (koncepty s teoreticky polyvalentn), je mon rozvin pole
teoretickch volieb v isto afirmatvnom diskurze? Mono, ak by nstrojom mysle-
nia bola ist amplifikcia. Heteronmiu iv popieranie, afirmciu amplifikcia.

328
X. Apol.= Xenofn, Obrana Skrata (Apologia)
Mem. = Xenofn, Spomienky na Skrata (Memorabilia)
DL = Diogenes Laertios, ivoty, nzory a vroky...
Tusc. = M. T. Cicero, Tuskulsk hovory (Tusculanae Disputationes)
Ep. = L. A. Seneca, Listy Luciliovi (Epistulae ad Lucilium)

LITERATRA

ARISTOTELES (1894), Ethica Nicomachea. Oxonii/Oxford: The
Clarendon Press.
BURNET, J. (1900), ed., Platonis Opera. Vol. I. Oxonii: The Claren-
don Press.
BURNET, J. (1911), ed., Platos Phaedo. Oxford: The Clarendon
Press.
CICERO, M. T. (1927), Tusculan Disputations. Trans. J. E. King.
Cambridge and London: Harvard & Heinman. (Loeb Classical Lib-
rary)
CICERO, M. T. (1976), Tuskulsk hovory. Prel. V Bahnk. Praha:
Svoboda.
DAVIDSON, A. I. (1994), Ethics as ascetics: Foucault, the history of
ethics and ancient thought. In: Gutting, G., ed., The Cambridge
Companion to Foucault. New York: Cambridge University Press.
DELEUZE, G. (1996), Foucault. Prel. . Pelikn. Praha: Hermann &
synov.
DELRUELLE, E. (2004), Mtamorphoses du sujet. Lthique philo-
sophique de Socrate Foucault. Bruxelles: De Boeck Universit.
DOGENS LAERTIOS (1995), ivoty, nzory a vroky proslulch
filosof. Prel. A. Kol. Pelhimov: Nov tiskrna.
DIOGENES LAERTIUS (1925), Lives of eminent philosophers. Vol.
I.Trans. R. D. Hicks. London: Harvard University Press. (Loeb
Classical Library)
FERGUSON, J. (1970), Socrates: A source book. London: Macmillan
for The Open University Press.
FLYNN, Th. (1988), Foucault as Parrhesiast: His Last Course at the
Collge de France (1984). Philosophy & Social Criticism. Vol. 12

329
(1987), pp. 213-229. Reprinted in Bernauer, J. Rasmussen, D.
M., eds., The Final Foucault. Cambridge: MIT Press, pp. 302-315
FOUCAULT, M. (1997), Ethics: Subjectivity and Truth. Essential
Works of Michel Foucault 1954-1984. Volume I. Ed. by P. Rabi-
now. New York: Penguin Books.
FOUCAULT, M. (2000), Moc, subjekt a sexualita. lnky
a rozhovory. Prel. M. Marcelli. Bratislava: Kalligram.
FOUCAULT, M. (2001), Fearless Speech. Ed. by J. Pearson. Cam-
bridge: MIT Press.
FOUCAULT, M. (2002), Archeologie vdn. Prel. . Pelikn. Praha:
Hermann & synov.
FOUCAULT, M. (2003a), Djiny sexuality II. Uvn slast. Prel. K.
Thein, N. Darnadyov, J. Fulka. Praha: Hermann & synov.
FOUCAULT, M. (2003b), Mylen vnjku. Prel. . Pelikn, M. Pet-
ek, S. Polek, P. Soukup, K. Thein. Praha: Hermann & synov.
FOUCAULT, M. (2005), The Hermeneutics of the Subject. Lectures
at the Collge de France 1981-1982. Trans. G. Burchell. New
York: Palgrave Macmillan.
GUTHRIE, W. K. C. (1971), Soctrates. New York: Cambridge Uni-
versity Press.
HANSEN, M. H. (1995), The Trial of Socrates from the Athenian
Point of View. Copenhagen: Munskgaard.
KAHN, Ch. H. (1996), Plato and the Socratic Dialogue. Cambridge:
KRATOCHVL, Z. Bouzek, J. (1994), Od mtu k logu. Praha: Her-
mann & synov.
LANDSBERG, P. L. (1990), Zkuenost smrti. Prel. L. Hejdnek, J.
Sokol. Praha: Vyehrad.
LIDDEL, H. G. SCOTT, R. JONES, H. S. (1996), Greek-English
Lexicon. Ninth edition. Oxford: Clarendon Press.
McPHERRAN, M. L. (2003), Socrates, Crito, and their Debt to As-
clepius. Ancient Philosophy 23. Mathesis Publications, pp. 71-92.
NEHAMAS, A. (1998), The Art of Living. Socratic Reflections from
Plato to Foucault. Berkeley: University of California Press.
NIETZSCHE, F. (1999), Die frhliche Wissenschaft. In: Smtliche
Werke. Kritische Studienausgabe. Band 3. Herausgegeben von G.

330
Colli & M. Montimari. Deutscher Taschenbuch Verlag / de Gruy-
ter.
PATOKA, J. (1990a), Negativn Platonismus. Praha: eskosloven-
sk spisovatel.
PATOKA, J. (1990b), Skrats. Pednky z antick filosofie. Praha:
SPN.
PATOKA, J. (1991), Platn. Pednky z antick filosofie. Praha:
SPN.
PETERS, M. A. (2003), Truth-telling as an Educational Practice of
the Self: Foucault, Parrhesia and the Ethics of Subjectivity. Ox-
ford Review of Education, Vol. 29, No. 2. Carfax Publishing.
PLATN (2003a), Euthyfrn, Obrana Skrata, Kritn, Faidn. In:
Platnovy spisy. Svazek I. Prel. F. Novotn. Praha: OIKOY-
MENH.
PLATN (2003b), Lachs. In: Platnovy spisy. Svazek III. Prel. F.
PLATN (2003c), Zkony. In: Platnovy spisy. Svazek V. Prel. F.
RIST , J. M. (1998), Stoick filosofie. Prel. K. Thein. Praha: OIKO-
YMENH.
ROWE, Ch. (1993), ed., Plato: Phaedo. Cambridge: Cambridge Uni-
versity Press.
SENECA, L. A. (1917-25), Ad Luciluim Epistulae Morales. Vol. I-III.
Trans. R. M. Gummere. London: Harvard University Press. (Loeb
Classical Library)
SENECA, L. A. (1969), Vbor z list Luciliovi. Prel. B. Ryba. Praha:
Svoboda.
SENECA, L. A. (1984), Dal listy Luciliovi. Prel. V. Bahnk. Praha:
Svoboda.
TOMIN, J. (2001), Socrates in the Phaedo. In: Havlek, A. Kar-
fk, F., eds., Platos Phaedo, Proceedings of the Second Symposium
Platonicum Pragense. Prague: OIKOYMENH, pp. 140-173.
SUVK, V. (2005), Foucault: Od dejn sexuality cez genealgiu
etiky k estetike existencie. In: Siskov, O., ed., Filozofia veda
hodnoty. Preov: AF PhUP, str. 125-142.

331
VEYNE, P. (1997), The Final Foucault and His Ethics. Critical
Inquiry 20 (Autumn 1993). Trans. C. Porter, A. I. Davidson. The
University of Chicago. Repr. in Davidson, A. I., ed., Foucault and
His Interlocutors. Chicago/London: The University of Chicago
Press, pp. 225-233.
XENOFN (1972), Vzpomky na Skrata. Prel. V Bahnk. Praha:
Svoboda.
XENOPHON (1923), Memorabilia and Oeconomicus. Trans. E. C.
Marchant. Cambridge and London: Harvard & Heinman. (Loeb
Classical Library).
332

ZODPOVEDNOS A SMR

Ivana Komanick

I.

Svoj nekrolg za Jacquesom Derridom otvra Judith Butler (But-
ler, 2004) pripomenutm autorovch slov z jeho poslednho rozhovoru
publikovanho pod nzvom Som vo vojne proti sebe sammu v Le
Monde v Auguste 2004, ktor po autorovej smrti vyiel knine pod
nzvom Naui sa konene i (Derrida, 2005). Butler si vyber enig-
matick vetu Ako sa nakoniec zodpoviete svojmu ivotu vo svojom
mene? A pokrauje parafrzou filozofovch slov, ktor klad poro-
zumenie vlastnho ivota do svislosti s pochopenm smrti, ako jedi-
nenej udalosti bez monosti vzkriesenia. Nie prekvapujco pozna-
menva, e Derrida nachdza v Skrats svojho vlastnho predchod-
cu, kee podobne ako Skrats ani on, vo veku, ktor m, nevie, ako
dobre i. A to sa lovek vlastne ani nedozvie, ak nepochop svoju
smr, ak nepochop ako sa lovek u i a zomiera.
Otzka Ako sa nakoniec zodpoviete svojmu ivotu vo svojom
mene? nakoniec vyznieva omnoho dramatickejie vzhadom na to, e
Derrida bol, ako dnes vieme, krtko pred smrou. Rozhovor u krtko
po publikovan mnoh vnmali ako testament, aj ke sa v om tomu
franczsky filozof opakovane brnil. Jean Birnbaum, ktor s nm roz-
hovor viedol, uvdza, ako si Derrida pred blzkymi povzdychol: Znie
to ako nekrolg (Derrida, 2005, s. 17)
Preo si Butler spomedzi mnohch, o ktorch (v tieni ktorch)
Derrida psal i mlal, vybrala prve Skrata? Chcela svojmu priateovi
len vzda hold prirovnvajc ho k vekej postave zpadnho mysle-
nia? Alebo to prirovnanie jednoducho vyplynulo z istej prahovej situ-
cie, z rozhrania ivota a smrti, nech je pre obe postavy akokovek
nepodobn? Objavuje sa aspo nznak podobnosti v tom, ako obaja

333
ztovali so ivotom? Ako sa obaja postavili k svojmu ivotu a ako
anticipovali vlastn smr?
Ztovanie so ivotom ani pre jednho nem podobu testamentu,
o zostva tak ako pochopiten pre ich sasnkov. Skrats neza-
nechal po sebe iadne dielo, tob nie testament. Jeho posledn slov
Kritn, dlhujem Asklpiovi kohta (Phaedo 118a7-8) vyprovokova-
li hlavne reakcie, pri ktorch sa tieto slov alebo ignoruj, znevauj
i nanajv povauj za dkaz Sokratovej irnie. Pre Nietzscheho to
bolo primnoho, hlpe a smiene, hodn loveka, ktor viedol ivot
vojaka. Tieto slov prekvapujco nevyvolali reakcie, v ktorch by bol
Skrats za slunho loveka vdy vracajceho vetky svoje dlhy (vo
vetkch vznamoch tohto slova).
Tbu po nesmrtenosti napda v zmienenom rozhovore aj Derri-
da: lovek sa vyvlastn, a pritom nevie, komu vlastne bude zveren
to, o zanech. Kto to zded a ako? A bud vbec nejak dediia?
(Derrida, 2005, s. 34) A dodva: Mm sasne dvojak pocit, na
jednej strane, aby som to povedal s smevom a bez skromnosti ma
ete nezaali ta.. ale na druhej strane je prve tak mon, e dva
tdne alebo mesiac po mojej smrti u nezostane ni. (Derrida, 2005,
s. 35) o ale vbec neprotire Derridovmu nstojeniu na zodpoved-
nosti za tradciu, na to by strcom diferencovanho dedistva. Nie je
to len snaha uchovva posolstvo genercie 68, o ktorej sa
v rozhovore zmieuje, zodpovedn priznvanie sa k tradcii, ktor
formovala jeho myslenie i uznanie dlhov. Ale ide o rozsiahlej kon-
cept dekontrukcie ako etiky pozostalho.
Naui sa konene i to znamen dozrieva a tie vychovva:
ui druhho a najm seba samho, vyznva sa v rozhovore Derrida.
(Derrida, 2005, s. 23) A pokrauje v tak trocha sokratovskom tne
rtorickou otzkou, i je naui sa i vecou uenia i sksenosti alebo
skr pokusom naui sa akceptova i utvrdzova ivot, pritakva
mu. Potia, zd sa, mono da Judith Butler za pravdu. Derridovo
filozofovanie mono prirovna k Skratovmu psobeniu, kee pre
oboch bolo naui sa i v obojakom zmysle ui druhho i seba
samho, pravdepodobne najdleitejou lohou. lohou, ktor je nm
dan, ak si ju na seba slobodne vezmeme, nech to vyznieva akokovek
paradoxne. Vetba o ktorej hovor Sokrates vo svojej obrane, je podo-

334
benstvom tohto paradoxu. Filozofovanie oboch je mon interpretova
ako etiku, na tom sa zhodn viacer interpreti. V akom zmysle?
Mohli by sme hovori o filozofovan ako starosti o duu? Avak
nielen vo vzahu k sebe sammu, ale zrove vo vzahu k inm, i
inmu. U Kierkegaard tvrdil, ako na to upozoruje Jan Patoka, e
Skratova maieutika je najvym vzahom loveka k loveku
a Skrats je udskm humnnym filozofom, ktor ve vztahu ke ka-
dmu, s km mluv, i k nejprostmu, zachovv tot stanovisko na-
prostho respektu a pitom nalhavosti a blzkosti, pokud jen je lov-
ku mon (Patoka, 1991, s. 23).
o je to vak za etick postoj, ktor nakoniec privedie Sokrata
pred sd? Nebol vari Sokrates obvinen z kazenia mldee? K omu
sa Sokrates hlsi, prekraujc tos svojej kultry? Ide o nejak nov
typ zodpovednosti? A svis tto zodpovednos so vzahom k pravde?
T by potom brnila prijma hotov odpovede, a naopak ntila k
nekonenej interpretcii, k spochybovaniu a kladeniu otzok, ktor
nezastav iadna dogma, politick ani teoretick. Poda Kierkegaarda
to svis so Skratovm kzanm osobnho postoja k pravde, pri kto-
rej pravda nie je niem vonkajm, ale absoltnym vntornm vza-
hom, je vo vni. Tto ve je etick. Nie vak v zmysle moraliztor-
skom, neme by kazatesk a krajca. A aby sa takou nestala, po-
mha jej v tom irnia, ktor sa stva jej ochranou. T vak sasne
spsobuje to, e sa rozum zastav a ostane st pred paradoxom. Para-
dox je ve rozumu, hovor Kierkegaard. Avak Skrates aj absolt-
nu vntornos morlneho vzahu spochybn vo vzahu k nieomu, o
je in a o prekrauje udsk svet. Skrates stoj poda Kierkegaarda
na hranici kresanskho sebapochopenia loveka.
Aj kritick myslenie, k tradcii ktorho sa Derrida v spomnanom
rozhovore priznva, je veden zodpovednosou, aj zodpovednosou za
tradciu. omu nie je ahk uveri, kee mnoh kritici vyhlsili Der-
ridove interpretcie za nezodpovedn, pretoe podkopvaj tradin
hodnoty zpadnej kultry, ktor tieto kanonick texty predstavuj.
Svojimi dekontruktvnymi zsahmi Derrida znova a znova ukazoval,
e iaden filozofick systm i pozcia nemu by plne ospravedlni-
ten. Dokonca ani samotn dekontrukcia. Preto sa kritika, kladenie
otzok, poukazovanie na paradoxy a aprie tak vlastn Derridovej

335
prci samotn stvaj predmetom spochybnenia. Kde sa berie ich
nrok, pta sa Derrida. Kto dva prvo pta sa? Ako ospravedlnme
svoje vlastn pochybnosti? i ak druh viery vedie dekontrukciu?
Aj ke Derrida odmieta oznai dekontrukciu kritikou (t sa pre-
ho spja predovetkm s projektom Kantovej filozofie), predsa sa len
priznva k dedistvu osvietenstva, ke vyhlasuje svoju nepodmie-
nen preferenciu pre oslobodenie verejnej sfry od vonkajch sl,
ktor predstavuj dogmy i nboensk autority. Derrida tak definuje
filozofiu ako spoloenstvo otzok a hovor o nekonenej zodpoved-
nosti pta sa a spochybova.
Tto kritick aktivita, veden nekonenou zodpovednosou, ako na
to Derrida upozoruje vo svojej autobiografickej eseji Vne: Ne-
priama obe, (Derrida, 1992a) m ale bliie k pasivite a k vni (pas-
sion franczsky aj anglicky), ale tie k trpezlivosti, v lvinasovskom
zmysle. lohou dekontrukcie, ako na to poukazuj predovetkm
Derridove neskorie prce, je toti otriasanm systmov otvori miesto
pre in. Nie nhodou uveden rozhovor kon otzkou, i dekon-
trukciu na rozdiel od filozofovania ako prpravy na smr, nemono
definova skr ako etiku pozostalho.

II.

Rozhovor vak pokrauje, krti sa okolo tmy naui sa konene
i a Derrida pokrauje spsobom, ktor pripomna Skrata vemi
mlo. Naui sa i, to by malo znamena naui sa zomrie, bra do
vahy smrtenos, aby sme ju akceptovali ako absoltnu (bez spsy,
bez vzkriesenia a vykpenia, tak pre seba samch ako pre druhch).
U od Platna je to jeden z najstarch filozofickch imperatvov:
filozofova znamen naui sa zomrie. Verm v tto pravdu, no ne-
poddvam sa jej, oraz menej sa jej podvoujem. Nenauil som sa
akceptova smr. Vetci ju prevame ako odsdenci na smr
s odkladom... Ale pokia ide o rozumn postoj k schopnosti umiera,
alebo ak chcete, k schopnosti i, ostvam stle nevychovaten.
(Derrida, 2005, s. 24-25)
o by poda Derridu mohlo znamena naui sa zomrie? Alebo
akceptova smr? Ako a kedy akceptujem nieo, o neprichdza, na

336
o akm, a sasne nekonene odkladm? Ako akceptujem nieo,
o om ni neviem? Len tum? Je akceptcia vazstvom nad onm
chvenm, zkosou, ktor zachvacuje cel telo? Je vbec mon zo-
bra na seba smr? o m Derrida na mysli, ke hovor o rozumnom
postoji k schopnosti umiera? V akch figrach sa smr zjavuje?
A konene ia je smr?
Ako Derrida upozoruje aj na inch miestach, menovite v prci
Dar smrti, ktor sa povauje za autorovu prelomov prcu v prklone
k nboenskm tmam, filozofick tradcia, ktor zana u Platna
a jeho interpretcie Skratovej smrti a vrchol u Heideggera, chpe
smr istm spsobom. Za jeden z jej aspektov by sme mohli povao-
va heroizciu. U Platnova interpretcia ostro kontrastuje s dobo-
vmi komentrmi, menovite Xenofnta, tvrdiaceho, e Skrates zo-
mrel, lebo mal dos ivota, ktor pocioval ako chorobu a sasne sa
chcel vyhn chorobm a starostiam staroby. Sarah Kofman, blzka
spolupracovnka Derridu a autorka prce o Skratovi (Kofman, 1998,
s. 3), prisudzuje Xenofntovi mentalitu obchodnka, argumentujc tak
trocha derridovskm spsobom proti chpaniu smrti v medziach kal-
kulu a vypotatenosti. Najviac vak heroizoval smr Skrata Hegel,
ktor ju odvodnil filozofovou dejinnou lohou. Pre Hegla Skrates
nebol ani obeou nespravodlivho procesu, ani mudrcom, ale tragic-
km hrdinom. Ako kriticky poznamenva Sarah Kofman (Kofman,
1998, vod), Hegel svojim argumentom Skrates vlastne nezom-
rel, lebo zomrel ako hrdina ru Skratovu smr, heroizciou
smrti Hegel Skrata ober o jeho empirick smr.
Platnov Skrates, i Skratov Platn (ako si ich Derrida zamie-
a v inej prci Pohadnice) je filozofom, ktor si dva smr. Smr
v tomto prpade nie je lepm, ani horm, nie je nikom ani techou.
Nedva si ju vak preto, aby sa oslobodil od ivota, ktor je len boles-
ou a chorobou, ako to vnma Nietzsche. Rozumn postoj k smrti m
aleko od ahostajnosti a nezainteresovanosti, z ktorej poniektor
Sokrata obviuj. Rozumn postoj k smrti, o ktorom hovor Derrida,
nem podobu vypotavosti, ani dsledne aplikovanej irnie.
Rozumn postoj k schopnosti umiera, o existencii ktorho tak
vemi pochybuje Derrida vo svojom prpade, m skr podobu vedo-
mho aktu, zodpovednej prpravy due na smr. V vodnej kapitole u

337
spomnanej knihy Dar smrti (Derrida, 1995), ktor tvor prednka
prednesen franczskym filozofom v Prahe 1992 na tmu Patoko-
vch Kacrskych esej, Derrida upresuje: Prvn probuzen
k zodpovdnosti v jej platnsk form odpovd podle Patoku urit
konverzi ve zkuenosti smrti. Filosofie se rod v tto zodpovdnosti
a souasn s tm se ke sv odpovdnosti probouz i filosof. Vychz
jako takov v okamiku, v nm se nejen due usebr v pprav na
smrt, nbr v nm je tak hotova pijmout smrt, kdy si ji dokonce
sama dv onou akceptac, kter ji osvobod od tla a spolu s tm i od
dmonina a orgiasmu. Prochzejc smrt, dosahuje due sv vlastn
svobody. (Derrida, 1992b, s. 860).
Tto prprava na smr m formu sstredenia due do seba samej,
v ktorej sa ja identifikuje vo vzahu k sebe sammu, argumentuje
Derrida. Tak sa Skrates pripravuje na smr, ktor mu bola dan
a ktor prijal, ako to poznme z dialgu Faidn. To, e Skrats berie
na seba smr, je znakom toho, e jej v rei dva zmysel, a tm sa ne-
jako ujma zodpovednosti za u. V slvnom mieste Platnovho dial-
gu Skrats hovor o filosofii ako prprave na smr, o starostlivosti
o smr. Derrida pripomna tto pas a zdrazuje pritom, e sa asto
zle ta. Dua tu neexistuje najprv, aby sa starala o svoju smr, ale len
v starosti o umieranie sa dua oddeuje, odliuje, prechdza subjektv-
nou interiorizciou.
Tu m poda Derridu korene aj Heideggerov koncept Dasein ako
starosti a bytia-k-smrti, ktor je bdelosou k monej smrti, aj ke
Heidegger nikdy necituje spomnan miesta. Heideggerova analza
smrti, ktorou otvra druh as Bytia a asu zana pripomenutm
starosti ako zkladnho stavu pobytu. By v predstihu pred sebou
samm, vzahova sa neustle k svojmu mc by vak na prv
pohad protire monosti pobytu by cel, ktor sa d uchopi len
v konenosti. (Heidegger, 1996, par.47) Celos me pobyt dosiahnu
len v smrti, Heidegger vak upozoruje na problematickos uchopenia
tejto sksenosti. Paradox vzahovania sa k vlastnej smrti pripomna
Lvinas slovami: Ak si tu ty, nie je tu smr, ak je tu smr, nie si tu
ty (Lvinas, 1997a, s. 107). Heidegger vak nechpe smr ako uda-
los tohto sveta. Odmieta aj monos autenticky zaksi smr blne-
ho. Argumentom Nikto neme druhmu odobra jeho umieranie

338
(Heidegger, 1996, s. 270) Heidegger sasne upozoruje, e smr je,
pokia je, bytostne vdy moja. Znamen pecifick monos by,
v ktorej ide o bytie vdy mjho vlastnho pobytu vbec (ibid.). Ko-
nenos, vaka ktorej je mon uchopi celos pobytu v jeho auten-
tickosti potom znamen bytie ku koncu tohto scna. (Heidegger,
1996, par. 48).
Smrtenos je tak pre Heideggera tm, o individualizuje
a totalizuje. Som len, ak som v kadej situcii bezbrann voi mo-
nosti zomrie prve v danej chvli, ak smr neodkladm (ete sa ma to
netka) a nezakrvam (hovorenm o umiera sa), ale prijmam ju ako
najvlastnejiu monos by. Umieranie je tak pre Heideggera zakore-
nen v starosti. A naopak, ak smr zavi, je to len preto, e zklad-
nm stavom loveka je staros. Ako individualizujca a totalizujca
dva smr zmysel pobytu, len v smrti je pobyt nenahraditen
a naopak, smrou uskutouje pobyt najvlastnejiu monos by. Au-
tentick bytie k smrti Heidegger zha nasledovne: Pedbh odhaluje
pobytu ztracenost v neuritm ono se a stav ho ped monost bt
sebou, a to primrn bez opory v obstarvajc pi druhch, bt sebou
ve strhujc, iluz neuritho ono se zbaven faktick, sebejist
a sebezkostn s v o b o d ke smrti (Heidegger, 1996, s. 296).
Tto najvlastnejia monos by sebou, to, o je v umieran neza-
stupiten, tu nie je skr ne v sksenosti smrtenosti. Len v byt-k-
smrti sa kontituuje ono bytie sebou, pecifikuje vo svojich anal-
zach Derrida (Derrida, 1992b). Ono sm je vak dan smrou a ako
tak sa ohlasuje. Tu zana zodpovednos. Derrida pripomna, e ana-
lzy svedomia prichdzaj v Byt a ase tesne po analze smrti. Zod-
povednos u Heideggera spova v preberan smrti na seba.
i je mon prebra na seba smr a v akom zmysle, je jedna
z nosnch tm u spomnanej Derridovej prce Dar smrti, asti ktorej
tvoria podrobn analzy smrti a zodpovednosti nielen u Heideggera,
ale aj Lvinasa, Patoku a Kierkegaarda. U Patoka poda Derridu
nara Heideggerovu existencilnu analytiku: Podobn jako zve,
ani platnsky filosof neme pohlet do tve smrti, a tedy dosh-
nut on autentinosti existence, kter by byla spojena se starostlivou
p o smrt jako starost bdc nad smrti. (7, 563) Logika dva-bra
je poda Derridu mimo smrti, aj ke ju smr podmieuje, preto prob-

339
lematizuje preberanie smrti na seba. Pstup ke smrti i jej uchopo-
vn znamen jak zkuenost pedjman, tak nerozlun s tm
i vznam smrti, rsujc se v tomto uchopujcm pstupu. Vdy je to
urit zpsob, jak vidme to, co nevidme nastvat, a jak si podvme
to, co si nikdy nememe dt njakm istm a jednoduchm zpso-
bem. Kdykoli j pedjm svou smrt tm, e ji dv anebo svuje n-
jakou jinou hodnotu, dv si anebo si znovu pisvojuje to, co si
vpravd njak jednodue pisvojit neme (Derrida, 1992b, s. 859).
V knihe Aprie, kde Derrida venuje cel pase Heideggerovej
analze smrti, rezonuje otzka: Je moja smr mon? (Derrida,
1993). A Derrida si odpoved, nielene smr nem vznam ale ani
referenta. Mono len shlasi s Heideggerom v tom, e vedy pracuj
s neproblematickm konceptom smrti neuvedomujc si, e
v skutonosti narbaj len s rozlinmi interpretciami. Jeho pokus
vak, uchopi smr existencilne, ako najvlastnejiu monos pobytu,
Derrida kritizuje z viacerch strn.
Problematickou sa jav predovetkm Heideggerova snaha ma
monos zska prstup ku sksenosti smrti ako takej, ktor je pobytu
otvoren. Ak nemme prstup k tejto sksenosti, potom je aj Heideg-
gerovo rozlenie autentickho a neautentickho chpania smrti irele-
vantn. Heideggerova analza autentickho umierania, ako akcepto-
vanie monosti neby-tu, ktor je oakvan v zkosti a analzy
neautentickho prstupu, pri ktorom sa pobyt vzauje od tejto pravdy
a had toisko v reiach, v ktorch sa vdy umiera, ale nikdy nie ja,
je teda pre Derridu neopodstatnen.
Prve preto je dleit njs in vznam Derridovho vyznania
z jeho poslednho rozhovoru: Nenauil som sa akceptova smr.
Vetci ju prevame ako odsdenci na smr s odkladom... Nemono
ho chpa v termnoch neautentickho teku pred smrou a svojou
najvlastnejou zodpovednosou. Odklad, o ktorom hovor Derrida,
nem znaky Heideggerovho upadania do kadodennosti, je skr v-
stinm pomenovanm pecifickho charakteru smrti, ktor neprodu-
kuje subjekt kontemplujci v prtomnosti a anticipujci budcnos.
Skutonos, e smr nie je udalosou tohto sveta, oakvanou
v budcnosti, ale e je vo svojej neprtomnosti vdy prtomn svojou
permanentnou hrozbou, v zsade men nau predstavu o udskej aso-

340
vosti. Derridovu pozciu mono v tomto prpade (ako aj v mnohch
inch) osvetli Lvinasovm prstupom, ktor v ase a inom argu-
mentuje proti Heideggerovi. Hroziv blen je souasn hrozbou
i odkladem. Nalh a dv as. Bt asov znamen souasn bt pro
smrt a mt jet as, bt proti smrti. (Lvinas, 1997a, s. 211)
a pokrauje (prv proto) smrt neme vzt ivotu vechen smysl.
A to nikoliv proto, e je tu pascalovsk rozptlen anebo nsledkem
pdu do anonymity kadodennosti v heideggerovskm smyslu.

III.

Derridove vhrady pokia ide o filozofick tradciu starostlivosti
o duu ako prpravy na smr, ktor vysuje, ako bolo vidie
v predchdzajcej asti u Heideggera, zko svisia s Lvinasovou
kritikou. V rozlkovom texte venovanom Lvinasovi Adieu (Der-
rida, 1996) Derrida pripomna Lvinasove meditcie o smrti, ktor
beia naprie u spomnanou filozofickou tradciou a prekrauj jed-
nak filozofick horizont chpania smrti ako prechodu do nioty, ale
rovnako nboensk, ktor chpe smr ako prechod k inej forme exis-
tencie. U v Platnovej Obrane Skratovej Skrates dvod: Smr je
toti jedno z dvoch: toti alebo je ni a mtvy nem o niom nijak
pocit, alebo je smr poda toho, o sa povrva, aksi premena a pre
duu presahovanie sa z tohto miesta na in (Ap. 40c; por. Platon,
1990, s. 363).
Aj ke Heidegger argumentuje, e okamih smrti je mimo n do-
sah a tak je nm odobrat monos tento okamih zaksi i chpa,
smr jednako charakterizuje slovami prechodu k nebytiu tu. (Hei-
degger, 1996, par.47). Tak sa poda Lvinasa Heidegger zarauje do
filozofickej tradcie chpajcej smr ako prechod do nioty, kde sa
smr chpe ako pln znik. Pre Lvinasa vak smr nie je anihilcia,
nebytie, niota. V Totalite a nekonene spochybuje alternatvu bytia
a nioty, faktu, e tertium non datur. Mj vztah k m vlastn smrti
mne ale stav ped kategorii, pro kterou nen msto v dnm
z termn tto alternativy a pokrauje M smrt se neodvozuje po-
moc analogie ze smrti jinch, nbr je vepsna ve strachu o m byt,
kter mohu mt (Lvinas, 1997b, 208).

341
Lvinas tak Heideggera obracia proti samotnmu Heideggerovi
a poukazuje na neodvodnenos takhoto chpania. Vzhadom na
mojskos existencie, nemono o nej hovori ani v kategrich (ako
o veciach), ale ani z pohadu smrti inch. Alternatva bytia alebo nio-
ty je falon, pretoe v smrti, ako ukazuje Lvinas, ide o oboje: Ve
smrti je jak Lukrciovo pokuen nicoty, tak Pascalova touha po v-
nosti. Nejsou to dva rozdln postoje: chceme zrove zemt i bt
(Lvinas, 1997a, s. 121).
Z Heideggerovho argumentu, e smr je mimo n dosah tak Lvi-
nas vyvod pln in dsledky. Nevme, kdy pijde smrt. Co pijde?
m mi hroz smrt? Nicotou, anebo novm potkem? Nevm. V tto
nemonosti poznat to, co je po m smrti, zle podstata poslednho
okamiku (Lvinas, 1997b, s. 210). Vzah k smrti je pre Lvinasa
vzahom k inmu, k mystriu, pri ktorom je subjekt vo vzahu k tomu,
o neprichdza z neho.
Heideggerova koncepcia je tak podroben kritike z viacerch d-
vodov. Je to predovetkm primt teoretickho vedenia, ktormu sa
Heidegger sna vo svojej prci vyhn, ale v byt-k-smrti sa pocho-
penie a slobodn prevzatie zodpovednosti za svoju vlastn smrtenos
riadi konceptom rozumenia. V Byt a ase explikuje: Ale rozvrhovat
se vzhledem ke svmu nejvlastnjmu moci-bt, znamen: moci
v byt takto odhalenho jsoucna rozumt sob sammu: existovat.
(Heidegger, 1996, s. 292) Pobyt ako pecifick typ bytia m schop-
nos rozumie svojmu bytiu, a ako tak si u vdy nejako rozumie.
V prci En dcouvrant lexistence avec Husserl et Heidegger (Lvi-
nas, 1967) Lvinas zdrazuje, e napriek svojmu antiintelektualizmu,
napriek odmietaniu primtu teoretickho poznania: je to prve
v pojmoch rozumenia v jeho nedostatonosti i spenosti ktormi
nakoniec Heidegger opisuje existenciu.
Pre Lvinasa nie je vzah k smrti uren intelektu, ale je pohnutm,
emciou. Na zaiatku tretej kapitoly prce Dar smrti Derrida rozohr-
va analzu triaky a chvenia, ktor sa zmocuje loveka nazerajceho
mysterium tremendum. Pre Lvinasa bude Heideggerov postoj
k existencii spovajci v slobodnom prevzat zodpovednosti za svoju
vlastn smrtenos, prejavom zvrchovanej jasnozrivosti a zvrcho-
vanej munosti (Lvinas, 1997a, 105). Stretnutie so smrou sa poda

342
Lvinasa neodohrva vo svetle, ale v bolesti a utrpen, kde je subjekt
vystaven moci smrti, a sksenosti s pasivitou. Proti Heideggerovej
predstave autentickho uchopenia smrti, ako rozumenia a slobodnho
aktu Lvinas stavia nemonos zobra na seba smr, kee v smrti
kon vlda subjektu, jeho schopnos vzahova sa k budcnosti.
Smr je nemonosou ma projekt, v smrti kon ndej, ale predovet-
km smr si neberieme na seba, smr prichdza.
V smrti nielene kon vlda subjektu, smr subjekt ex-apropriuje.
A na rozdiel od tradinej predstavy radiklnej samoty v smrti, smr
poda Lvinasa samotu rozbja. Lvinasova vitka Heideggerovi, e
privileguje vlastn smr je tak irou kritikou radiklne osamotenej
a kontemplujcej subjektivity.
Ak tu aj pre Lvinasa stle ostva monos zobra na seba smr,
nie je to v zmysle ani vzahovania sa subjektu k objektu, ani prebera-
nia svojej najvlastnejej monosti. Predsa je tu ale spsob, akm ja
el tejto udalosti a zrove sa jej poddva.
Pre samotnho Lvinasa je prve smr blneho, ktor ustanovuje
nae ja, sksenosou omnoho pvodnejou, ako je rozumenie, i anti-
cipujce rozumenie zmyslu smrti. Ako na to upozoruje Derrida (Der-
rida, 1992b), dleit je, o ns smr u chpa. Vle, kter je vy-
staven smrti, avak nikoli hned, m as bt pro Druhho a nalzt
znovu smysl i navzdory smrti. (Lvinas, 1997b, s. 211) Pre Lvinasa
je tak smr predovetkm sksenosou toho, kto preije zakladajc
tak nov typ zodpovednosti. Derrida o tom hovor nasledovn: Za-
kld odpovdnost jakoto dvn si smrti nebo nabzen sv smrti,
tj. svho ivota v etick dimenzi obti. (Derrida, 1992b, s. 864).

IV.

Dje se (to) pouze v takovm svte, kde mohu zemt n rukou
a pro nkoho. To vak stav smrt do novho kontextu a modifikuje jej
pojem, zbavujc jej on patetinosti, je pochz z faktu, e je to moje
smrt, hovor o inom chpan smrti v Totalite a nekonene Lvinas
(Lvinas, 1997b, s. 215).
A tento nov kontext had Derrida v u niekokokrt citovanej
prci Dar smrti, aj v Patokovch Kacrskych esejch, kde autor sle-

343
duje dejiny zodpovednosti, zodpovednos ako (za) dejiny, ale predo-
vetkm sptos zodpovednosti s preberanm smrti na seba, ktor je
vak zsadne odlin v platonizme a kresanstve. V Patokovch ana-
lzach sa poda Derridu stretvaj heideggerovsk i lvinasovsk
analzy smrti, vo vej i menej zhode, ale s popretkvan a tm
pdom radiklne transformovan odkazmi ku kresanskm tmam ako
je dar, nekonen lska, hriech a spsa, poknie a obe.
Ako sa Derrida priznal v jednom z rozhovorov, kniha Dar smrti
bola predovetkm pokusom preformulova koncept zodpovednosti
silne ovplyvnen Lvinasom, v rmcoch kresanstva. Zodpovednos
je tu spt s vierou a darom, s vierou cez formu zvzku i vzahu
k inmu a s darom smrti, ktor ma uvdza do vzahu
s transcendenciou inho, s Bohom ako dobrotou, ktor mi dva, to o
mi dva, v novej sksenosti smrti. o ale znamen da si smr
v tomto novom kontexte, pta sa Derrida (Derrida, 1992b).
V platnsko-heideggerovskom myslen da si smr znamenalo
prisvoji si smr tm, e jej dm podobu a vznam, e ju anticipujem,
aj ke len ako monos nemonosti, ako je to u Heideggera. Ak je
ale vzah medzi dvanm si smrti a obeou? Derrida sa presnejie
pta: Jak si dt smrt v tom smyslu, v nm se donner la mort zna-
men zemt a pevzt odpovdnost za svou smrt: usmrtit sebe, avak
prv tak se obtovat pro blinho, zemt za jinho, a tedy mon
dt si ivot prv tm, e si dm smrt, e akceptuji danou smrt, jak to
dokzal zpsobem ovem odlinm od Skratova Kristus a jin?
(Derrida, 1992b, s. 557).
Nov prevzatie zodpovednosti tak svis s novm uchopenm smr-
ti, i lepie povedan so smrou ako darom. Akceptova svoju smr
znamen prija monos zomrie istm spsobom, prija ju ako dar.
Jedinenos mojej vlastnej smrti odkazuje k platnskej tradcii mojej
vlastnej nezastupitenosti v smrti (ako tto tmu rozvinul Heidegger).
Tto nezastupitenos vak nesti do radiklnej rozjmavej samoty, i
do zkosti. Je prijman ako dar od nekonenho Dobra, ktor ma
absoltne presahuje. Nie je to vak platnske Dobro, ale dar nekone-
nej lsky, ktor prichdza od niekoho a je uren niekomu. Boh, ako
najvyie scno, ktor ns m v rukch, ktor na ma had bez toho,
aby bol viden, ma prebdza k mojej zodpovednosti.

344

V.

Je tento poukaz k propastn disymetrii toho, kdo je vystaven po-
hledu jinho, motivem, kter pochz pvodn a pouze z kesanstv,
jakkoli je jeho tematizace nedostaten? (Derrida, 1992b, s. 569),
pta sa Derrida. Pripomnam, ako sa Derrida v jednom rozhovore
zmienil, e mu v spomnanej prci ilo predovetkm o premyslenie
lvinasovskho konceptu zodpovednosti v rmcoch kresanstva. Rov-
nako sa zaujmal o texty, ktor hadali pvod a bytnos nboenskej
dimenzie.
Derrida zaujmavm spsobom stopuje, ako sa tento nov typ zod-
povednosti, zodpovednosti asymetrickej, nekonenej a vdy u vinnej,
nachdza u Patoku, Lvinasa, i Heideggera (v prpade poslednch
dvoch asto argumentuje proti benej predstave tchto mysliteov ako
nekresanskch). Aj ke Heideggerovm cieom bolo poukazom na
bytostn zodpovednos pobytu prekroi teologick perspektvu, Der-
rida nachdza v Byt a ase, motvy tohto asymetrickho vzahu. Na-
prklad v analzach Heideggerovho svedomia, kde volanie mlanliv-
ho hlasu neprichdza odnikia, a predsa Derrida ta u Heideggera
vyjadrenia ako svedomie sa na pobyt vrh.
Na otzku, i tento typ zodpovednosti bytostne svis
s kresanstvom, si mono s istmi vhradami odpoveda kladne. Po
prv, ak prijmeme predpoklad, e o nboenstve je vbec mon ho-
vori. o nie je tak jednoduch, hlavne ak si uvedomme, e Derrida
rozliuje medzi vierou a nboenstvom. Viera, ako to, o u vdy
predpokladme pri akejkovek tematizcii (viera, e budeme pocho-
pen), je sama netematizovaten. Podobne ako zodpovednos. Po-
jem odpovdnosti je jednm z onch zvltnch pojm, kter otevraj
mylen, ani je lze tematizovat: nedv se ani jako tma, nbr dv
ani se dv vidt, pe Derrida (Derrida, 1992b, s. 568).
Na druhej strane je zodpovednos ako asymetrick truktra, ktor
zavzuje, bytostne spt s kresanstvom, ako nm to Derrida ukzal
vo svojich analzach. Mono nie je nboenstvo nim inm len touto
zodpovednosou, naznauje Derrida.

345
Nboensk dimenzia, ktor otvra tento typ zodpovednosti, si ale
poda Derridu me vystai aj bez toho, aby u apriori rtala
s udalosou zjavenia. Je mon, zdrazuje Derrida, diskurz
o nboenstve bez odkazu k nboenstvu podvajci genealgiu
a podstatu nboenstva, ktor by nebola lnkom viery. A dodva, e
tento typ diskurzu s Patokom zdieaj naprklad Lvinas, Ricouer, i
Marion.
Takto chpan kresanstvo, by bolo kresanskm ale sasne hy-
perbolickm, v istom zmysle kacrskym. Patoka vo svojich Kacr-
skych esejch naznauje, e mono sa kresanstvo ete neuskutonilo,
kee nedolo k zaveniu novho typu zodpovednosti, ktor sa ohla-
suje cez mysterium tremendum. Ak k tomu m djs, je potrebn radi-
klnej rozchod s tradciou grcko-rmskou, o m pre Patoku s-
asne politick dsledky, kee vzahuje tento nov typ zodpoved-
nosti na podstatu Eurpy.
Derrida naznauje, e v tomto prpade je kresanstvo nie minulos-
ou, ale prsubom. Ide tu vak o nboenstvo bez mesia, jeho pod-
stata nesvis s prchodom mesia v budcej prtomnosti, ale je bez-
prostrednou blzkosou spravodlivosti.
O mesianistickom charaktere Derridovho myslenia sa popsalo ve-
a, rovnako sa jeho myslenie prirovnvalo k negatvnej teolgii. Inter-
preti zdrazovali, e je naivn myslie si, e k tme nboenstva
njdeme u Derridu cel state. Nie je to otzka toho, kde o om pojed-
nval, ako skr, ako u bolo vdy prtomn vo vetkom, o om psal.
Ja si to interpretujem ako ndej, ktor vdy presakovala z jeho prc,
nevynmajc jeho posledn rozhovor, kde naui sa i znamenalo
predovetkm na prahu smrti pritakva ivotu. Slovami Lvinasa,
medzi prtomnosou a smrou je priepas, nekonen medzera, ktor
ich oddeuje, ale kde je vdy dos miesta pre ndej.

LITERATRA

BUTLER, Judith (2004): Jacques Derrida. In: London Review of
Books, Vol. 26, No. 21, 4. IX.

346
DERRIDA, Jacques (1992a): Passions: An Oblique Offering. In:
WOOD, David, ed.: DERRIDA: A Critical Reader. Oxford, Blac-
kwell Publishers LTD.
DERRIDA, Jacques (1992b): Tajemstv, kacstv a odpovdnost:
Patokova Evropa. In: Filosofick asopis, Ronk XL, 1992, s-
lo 4 a 5, ss.551-570, 857-866 (prv as Derridovej knihy Gift of
Death vyla v eskom preklade pod tmto nzvom).
DERRIDA, Jacques (1993): Aporias: Dying Awaiting (One Another
At) the Limits of Truth, Stanford, Stanford University Press.
DERRIDA, Jacques (1995): Gift of Death. Chicago, The University of
Chicago Press.
DERRIDA, Jacques (1996): Adieu. In: Critical Inquiry 23, Autumn
1996, ss.1-10.
DERRIDA, Jacques (2005): Naui sa konene i, rozhovor so Jea-
nom Birnbaumom. Bratislava Albert Marenin Vydavatestvo
PT.
HEIDEGGER, Martin (1996): Byt a as. Praha, OIKMEN.
KOFMAN, Sarah (1998): Socrates. Fictions of a Philosopher. Lon-
don, The Athlone Press.
LVINAS, Emmanuel (1967): En dcouvrant lexistence avec Hus-
serl et Heidegger, Paris, Vrin, s.220. Citovan poda: CIARA-
MELLI, Fabio: De lerrance a la responsabilit. In: tudes ph-
nomenologique, Tome VI. No.12, 1990, s. 47.
LVINAS, Emmanuel (1997a): as a jin. Praha, Dauphin.
LVINAS, Emmanuel (1997b): Totalita a nekoneno. Praha, OIK-
MEN.
PATOKA, Jan (1991): Skrats. Praha, SPN.
PLATON (1990): Obrana Sokrata. In: PLATON: Dialgy, zv. I. Bra-
tislava, Tatran. str. 341-364.
347

THE FIGURE OF SOCRATES IN THE PRAGMATIC
TRADITION

Donald J. Morse

Pragmatism did not come easily into the world. Many philosophers
at the time of its inception resisted it mightily, seeing in it a kind of
glorification of barbarism, a privileging of the worst, mercantile as-
pects of American business culture. This is why Jamess writings, for
one, are so strewn with defensive comments, as in this passage below:
It is true [James says] that pragmatic writers have laid more stress
than any previous philosophers on human action. But nothing could
be more ludicrous than to call this their primary interest Pragma-
tisms primary interest is in its doctrine of truth. All pragmatist writ-
ers make this the center of their speculations.
1

As this passage makes clear, pragmatists had to fight for the legi-
timacy of their orientation. James had to convince his readers that
action was less central for him than truth, so that his critics would see
his view as fitting more in line with traditional philosophical concerns.
A central figure in this fight for the legitimacy of pragmatism was
Socrates, one of the first and most important thinkers in the West.
Scattered throughout pragmatist writings are many occasional referen-
ces to Socrates. Some are critical, but the most telling references seek
legitimacy by appeal to this founding figure. It is as if, by appealing to
the father of so much of western thought, and locating the germs of
their doctrine in him, pragmatists would convince the world that it had
sound parentage, and was not merely a radical restatement of localized
American values.
As I will argue, this appeal to Socrates in order to normalize prag-
matism, while it achieves its effect, also has the opposite result as

1
William James, Pragmatism: The Classic Writings, Ed., H.S. Thayer (Indianapolis:
Hackett Publishing Co., 1982), 131-132.

348
well, namely of radicalizing Socrates and rendering him, perhaps
much to everyones surprise, something of a pragmatist in the making.
The pragmatists present us with a profound new version of Socrates
and the Socratic mission, a version that only now, a hundred years
later, Ancient Greek scholars are beginning to develop and appreciate.
As in so much else, here, too, the pragmatists were innovative and
prescient. They present us with a Pragmatic Socrates, a non-Platonic,
non-metaphysical Socrates, and, hence, with a radical new reading of
the history of western thinking itself.
Of the pragmatists, Peirce makes the earliest appeal to Platos great
mentor. Referring to pragmatism as a massive river running through
the history of western thought, Peirce insists that, Socrates bathed in
the waters of this river.
1
Elsewhere Peirce explains what he means
it is the inquiring attitude that captures the real spirit of Socrates,
and that makes him a proto-pragmatist.
2
The spirit of inquiry is so
much a feature of Socrates, Peirce says, that he should have been hap-
py to be mistaken in his thoughts, for then he would have learned so-
mething. This spirit is part of his position; it is who he is.
That inquiry is a central tenant of pragmatism, especially Peirces
version, is well known. What is crucial here is the idea that belief is
related to actionthat is, that it gets verified in its meanings by appeal
to actual, lived consequences. That Socrates embraced such a concep-
tion of truth and meaning is not obvious, and unfortunately, Peirce
does not bother to demonstrate it.
James similarly mentions a direct connection to Socrates and, like
Peirce, also fails to elaborate. In Lecture II of Pragmatism, after ex-
plaining what pragmatism means, James says: There is absolutely
nothing new in the pragmatic method. Socrates was an adept at it.
3

Socrates and others foreshadowed pragmatism, but it took Jamess
own generation, he explains, to generalize the method and apply it

1
Charles Peirce, Philosophical Writings of Peirce, Ed., Justus Buchler (New York:
Dover Publications, 1955), 269.
2
Ibid., 37.
3
William James, What Pragmatism Means, in Pragmatism: The Classic Writings,
212.

349
most fully. But again, and unfortunately, James does not explain more
fully this very suggestive point.
John Dewey does elaborate further in another context, however,
when he calls for a back to Plato movement in philosophy. In a fa-
mous passage, he states
Nothing could be more helpful to present philosophizing than a
back to Plato movement; but it would have to be back to the dra-
matic, restless, co-operative inquiring Plato of the dialogues, trying
one mode of attack after another to see what might yield; back to the
Plato whose highest flight of metaphysics always terminated with a
social and practical turn, and not the artificial Plato constructed by
unimaginative commentators who treat him as the original university
professor.
1

The idea, again, is that inquiry is the key to thinking, a restless,
open-ended searching and willingness to try out ideas in our experien-
ce. While this passage by Dewey obviously refers to Plato rather than
Socrates, the insight by implication extends to Platos Socrates as
wellwhich is, of course, to a very large extent the Socrates we
know.
But having a spirit of inquiry alone does not make one a pragma-
tist. If the pragmatists are merely appealing to this feature in Socrates,
and locating the origins of their doctrine there, there is nothing much
to their positions, it seems, let alone much cause to go back to Socra-
tes to found them. Any number of other philosophies might likewise
make such an appeal to willingness to inquire, and yet they would not
be pragmatists simply because of this.
The something more that pragmatism identifies in Socrates, the
defining trait of its doctrine whose germ they find in Socrates, is also,
and more importantly, the appeal to the everyday elements of action as
the basis of truth and meaning, as Dewey also hints at in the quote
above: Platos Socrates was less metaphysical than social and practi-
cal. Hearing this point will shock many readers, since we are accus-

1
John Dewey, as quoted by Yoram Lubling, The Unity of William Jamess Tho-
ught, Journal of Speculative Philosophy Vol. 17, Number 3, 2003, 243.

350
tomed to thinking of Socrates in the opposite way, as someone who
endeavors to prove the reality of the Forms, which exist outside of and
beyond all everyday experiences. Yet there is an apparent inconsisten-
cy in this traditional conception of Socrates that creates a space in
which the pragmatist reading might plausibly insert itself. For we
must admit, to be sure, that the inquiring spirit is part of Socrates
meaning and personality. But then this seems at odds with the vision
of Socrates as on a quest for certainty, endeavoring to locate the sour-
ce of all truth in the transcendent and eternal Forms. The usual way to
resolve this apparent inconsistency is to assume that Socrates believes
the spirit of inquiry will yield the eternal Truth. The pragmatists, es-
pecially Dewey, resist this view, attributing the search for eternal
Forms as either just an experiment developed by the spirit of inquiry
(one never resolved) or the extraneous addition of Plato. Peirce notes,
for example, that because Plato was a student of another, less meta-
physical philosopher before he came under the influence of Socrates,
he conflated continuity with transience, experience with impermanen-
ce and loss of Being, something Socrates himself never did
1
. The true
sprit of Socrates, in other words, is not the search for the Forms but
the search itselfthe seeking, the wanting to know, to resolve prob-
lems of understanding above all by appeal to everyday life as both the
cause of the problems and the basis of resolution.
Dewey makes this view plain when discussing his notion of philo-
sophy as reconstruction. According to Dewey, philosophy in Ancient
Greece arose as an attempt to reconcile traditional values and the mat-
ter of fact, positivistic knowledge that challenged them. Situated in
culture, philosophy emerges as an attempt to resolve cultural predica-
ments and crises and the employment of thought to identify, clarify,
and resolve widespread troubles felt by all in a given culture. Greek
thinkers like Socrates employed thought in a time when the expansion
of matter of fact knowledge in Greece came to impinge on traditional
religious beliefs. The two sides vied for directing force in the culture;
pensive and thoughtful Greece at the time experienced the tension as a

1
Charles Peirce, Reasoning and the Logic of Things, Ed., Kenneth Ketner (Cambrid-
ge: Harvard University Press, 1993), 115.

351
problem. Thinkers like Socrates were sincerely interested in the re-
conciliation of the two sides.
1
They wanted to heal their culture, re-
solve its predicaments, harmonize its tensions.
As Dewey sees it, the particular contribution Socrates made to this
shared endeavor was that he approached the matter from the side of
matter of fact method, giving its canons and criteria primacy, an ap-
proach that was enough to bring him to the condemnation of death as
a contemner [sic] of the gods and a corrupter of youth.
2
This idea of
Socrates as the defender of matter of fact method should give us
pause. It will sound strange to many ears, for reasons I have already
explained. Yet Deweys Socrates is indeed something of a pragmatist:
he discourses with the people, develops hypotheses with them to try
out; and his method is always to refer to everyday events and expe-
rience to these his hypotheses: the experience of shoemakers, carpen-
ters, horsemen, bakers, etc. Socrates, like pragmatism, locates the test
of thought in the deliverances of everyday, mundane actions and expe-
riences.
More importantly, Socrates privileges an everyday care for the go-
od over logic and reasoning themselvesas do the pragmatists. We
can see this, for example, Dewey says, in dialogues such as the Char-
mides. This dialogue covers many technical points, such as the exis-
tence and meaning of self-relation, the difference between knowledge
that we know and what we know; between specific particular know-
ledge and abstract universal knowledge. The dialogue also distinguis-
hes carefully the meaning of terms, and the distinction is serious.
3

But it would be a mistake to see Socrates himself as concerned with
these technical matters. Only a paucity of historic imagination can
attribute such themes to the historic Socrates, especially as they are
just the technical distinctions with which Plato positively occupies
himself.
4
A lack of imagination reads Plato in to Socrates in this way.
Moreover, a glimpse of the real Socrates manages to pear through

1
John Dewey, Reconstruction in Philosophy (Boston: Beacon Press, 1971), 14.
2
Ibid., 14.
3
John Dewey, The Later Works of John Dewey, Volume 2, Ed. Jo Ann Boydston
(Carbondale: Southern Illinois University Press, 1988), 131-132.
4
Ibid., 132.

352
Platos prose for those who are able to catch it. Hints of his nature
exist in Charmides, as when Critias argument for a science of the
sciences falls apart.
Deweys account of what happens in the dialogue is worth quoting
in full, for it reveals most intimately his view of Socrates and provides
a solid clue for how to see this Socrates as pragmatic.
The point upon which Critias is finally tripped up gives the key to
the problem of the dialogue and to its reserved solution, if not quite
clearly to the philosophical school masked by Critias. The latter has
set up a science of sciences as the wisdom which gives the virtue of
sophrosyne. The science of the good is expressly subordinated by
him to this science. In prior discussion in the dialogue it has been
shown that it is the special sciences which give special goods, like
health, etc., and that a science of science is of no avail in obtaining
them, and that the only science which is of final use is the science of
the good itself. Thus the argument of Critias has been going in a cir-
cle. Not the life according to knowledge makes men act rightly and
be happy, even if all sciences be included, but the life according to
only one science, that of good and evil. Here is an obvious hint, ex-
panded to the full doctrine of The Republic, that the science of the
Good is the ultimate science, not a subordinate one, and that knowl-
edge (that is, logic) is subordinated to it, not vice-versa.
1

What the Socrates of this dialogue is driving at is not technical phi-
losophy, not (and this is a very surprising point) the privileging of
Reason. On the contrary, he uses technical philosophy to get at thin-
king of the good, a knowledge of life and how to live it. These insights
seep through, as it were, beyond all technical consideration.
There are other clues, too, located in the side comments that Socra-
tes makes throughout the dialogue. Dewey claims that in the dialogue
Socrates rejects the idea that the wisdom which gives virtue is identi-
cal with a knowledge of the nature of knowledge.
2
He then goes on to
explain, ironically, that such knowledge would be useful to the lear-
ner, making it easier to know when he has learned, but that we have

1
Ibid., 132.
2
Ibid., 132.

353
been seeking from knowledge of knowledge (or logic) something mo-
re than it can yield.
1
Logic is not primary. What we need first instead
is knowledge of ends or goods in themselves.
2
Critias position in
the dialogue crumbles precisely because he identified the highest
virtue or knowledge with knowledge of knowledge instead of with
knowledge of the real and permanent end or good.
3

Moreover, at the close of the dialogue, the discussion concerns he-
alth, and Socrates gets Critias to admit that knowledge of the good is
the knowledge of health they are in search of.
4
Socrates then likes
this kind of knowledge to that of the soothsayer, who can foretell what
will happen, making it better for us to know how to act in the present.
But Critias says there are others besides prophets who possess such
knowledge, to which Socrates replies, Yes, those who know the past
and present, as well as the future. Dewey comments: The passage
suggeststhe importance attached [to] knowledge of real things.
5

We have here a pragmatist conception in germ. Philosophy is not
logic, it is love of wisdom; and its search for wisdom concerns the
events and meanings of everyday life, knowledge, not of knowledge,
but of real things and how they relate to us. The restless Socratic qu-
est, the endless search and inquiry, is not for the Forms but for wis-
dom of life, an interpretation that finds a parallel in the most famous
passage of the Apology, where Socrates says: the greatest good is to
talk about virtue and other such topics everyday. For the unexamined
life is not worth living. The highest virtue, the most pressing thing, is
not some Form (whether of Reason or the Good) but to question about
virtue everyday, in other words, to try to gain a knowledge of real
things, practical experience, and use this to live better lives and ad-
vance the culture.
The pragmatist reading of Socrates, as I have said, is quite innova-
tive and no doubt controversial. But it is a reading that is now, some
one hundred years after the pragmatists introduced it, coming to find

1
Ibid., 132-133.
2
Ibid., 138.
3
Ibid., 138.
4
Ibid., 139.
5
Ibid., 139.

354
support among Plato scholarsa fact that not only lends it some legi-
timacy but also suggests how far reaching and prescient the pragma-
tism can be.
The most notable of these Plato scholars is Francisco Gonzalez. In
his book, Dialectic and Dialogue: Platos Practice of Philosophical
Inquiry, Gonzalez offers an account of Platonic method, of dialectic,
that is non-propositional, practical, and reflexive.
1
What Gonzalez
means is that Plato was emphatically not trying to state the truth in
propositional terms, as analytic philosophers, for example (that is,
non-pragmatists), might do. Plato was not in love with Truth in this
sense, as traditional philosophers are, but in a far more radical and, as
a matter fact, pragmatic sense. Platos dialogues are reflexive, for
Gonzalez, in the sense that they refer to themselves in what they are
trying to achieve; in other words, they demonstrated in the very events
they depicted (and how they depicted them) the ultimate points they
were trying to make. The ultimate points, moreover, were practical,
not theoretical, trying to get us to change our actions, to act differen-
tly, based on a sense of wisdom that comes from activities themselves
(as performed in the dialogue).
As Gonzalez explains, for Socrates, in our everyday use of words,
propositions, and images, the true nature of things already stand revea-
led to us, however darkly. The task of the dialectician is not to ab-
stractfrom the concrete context that alone gives [things] meaning,
but rather to use them to bring out the truth that already lies within this
context.
2
This statement, of course, is virtually pragmatic. We have
here a version of Socrates as working from within everyday life, its
concrete happenings and events, to help bring out the truth they alrea-
dy contain. Not abstraction, but concrete context, is the place and ori-
gin of truth. Here is the pragmatist Socrates once more, as the cutting-
edge of Plato scholarship, one hundred years or so after the pragma-
tists had already developed it.

1
Francisco Gonzalez, Dialectic and Dialogue: Platos Practice of Philosophical
Inquiry (Evanston: Northwestern University Press, 1998).
2
Ibid., 271-272.

355
This shows yet again that pragmatism has much to offer the world,
and that it is, in fact, a philosophy for the future. Pragmatism, which
overcomes dualism, which surpasses every form of Platonism in the
dualistic and metaphysical sense, here gives us a new way to think of
Socrates himself, the originator of so much western thought. Pragma-
tism, therefore, not only defends itself against the charge that it is base
Americansim, of local and specific interest only. It also points ahead
to future uses and interests, as a philosophy that demands a radical
rethinking of western philosophy itself. If Socrates, in the pragmatist
hands, can be made to be anti-Platonic, a thoroughly non-
metaphysical thinker, a thinker of the everyday, the social, and the
practical, then pragmatism, which emphasizes these things, here pro-
ves itself to be a vital force in the interpretation of western philosop-
hy. It is prescient, novel in its grasp of past thinkers. And Socrates,
that enigmatic figure so central to the West, who here proves himself
to be a pragmatist in the end, is a philosopher therefore pointing to
pragmatism as his heir, a philosopher who therefore legitimates the
pragmatist enterprise, and perhaps also makes it fundamental to what
western philosophy is truly about. The pragmatist Socrates, Socrates
at the end of metaphysics, and contrary to all Platonism, would then
show philosophy itself to be about social and practical action, not
metaphysics, not what subsequent thinkers for centuries had always
said it was.
We know that Socrates loved irony. Perhaps he would have appre-
ciated, above all, this ultimate irony when it comes to understanding
his person. For centuries forced to be a high flown metaphysician,
Socrates at last is able to speak as he truly is, and made to speak this
way, moreover, and at last, by the philosophy of the everyday, the
pedestrian, the commoner, the philosophy, that is to say, of American
pragmatism.

BIBLIOGRAPHY

356
DEWEY, John (1971): Reconstruction in Philosophy. Boston: Beacon
Press.
DEWEY, John (1988): The Later Works of John Dewey, Volume 2,
Ed. Jo Ann Boydston. Carbondale: Southern Illinois University
Press.
GONZALEZ, Francisco (1998): Dialectic and Dialogue: Platos
Practice of Philosophical Inquiry. Evanston: Northwestern Univer-
sity Press.
JAMES, William (1982): Pragmatism: The Classic Writings. Ed.,
H.S. Thayer. Indianapolis: Hackett Publishing Co.
LUBLING, Yoram (2003): The Unity of William Jamess Thought.
Journal of Speculative Philosophy Vol. 17, Number 3, 2003.
PEIRCE, Charles (1955): Philosophical Writings of Peirce. Ed., Jus-
tus Buchler. New York: Dover Publications.
PEIRCE, Charles (1993): Reasoning and the Logic of Things. Ed.,
Kenneth Ketner. Cambridge: Harvard University Press, 1993.
357

SUMMARY

Vladislav SUVK: Socrates and Socratic Movement.
(KEY WORDS: Socratic dialogues, a.k.a. Skratikoi logoi, Socrates,
historical Socrates, Plato, Xenophon, Antisthenes, Aeschines,
Aristippus, Phaedo, interpretations of Socrates.)
The paper aims to outline the problem of the historic-critical analy-
sis of figuring the Socrates in Socratic movement in a setting of
genre called Skratikoi logoi. Author tries to show difficulties con-
cerning our interpretations of Socratic way of thinking, and the prob-
lem how we can understand the character of a Socratic movement as a
whole, more precisely as a certain way of living. This is accurately
what we see to be the core difference between Socratic and Platonic or
Aristotelian tradition dominant in the Western history.

Janina GAJDA-KRYNICKA: The Socratic Question.
The general label of the Socratic Question covers several distinct
problems:
I. First of them is to discover the true teaching of the ancient sage;
more specifically, this problem involves answering the following
questions: 1. did he formulate specific philosophical conceptions
which were distinct from the natural philosophy physics to the
extend which would justify Ciceros assertion (Tusculanae disputatio-
nes V 12) that Socrates has been responsible for a definitive turn in
the Greek philosophy, by bringing it from heavens to earth; 2. can
Socratic views be treated as a source of the Platos philosophy; 3. who
speaks through the mouth of Socrates in the Platonic dialogues;
II. Second problem pertains to the sources for the reconstruction of
Socrates views: 1. accounts of the four evangelists Aristophanes,
Xenophon, Plato, Aristotle; 2. preserved fragments a doxographic
testimonies of Socrates pupils, known as Socratici minores: Euclid of
Megara and the school of Megara, Antisthenes of Athens 3. Socrates
in the tradition of Cynicism and Stoicism (Epictetus); 4. Socrates of

358
the neo-platonic tradition esp. Plutarchus of Chaeronea; assessment
of the doxographic testimonies; their internal discrepancies.
III. Third problem is about the method of the reconstruction of
Socrates views: 1. a comparative analysis of the sources and its re-
sults which present us with four contradictory and mutually exclusive
pictures of Socrates; 2. syncretic attempts and their assessment; 3.
consequences of adoption of one particular evangelic account of
Socrates (e.g. assumption that in the Platonic dialogues Plato de-
scribes Socrates views implies that he has to be perceived as the au-
thor of the metaphysics known as Platonic one.);
IV. New method of the reconstruction of Socrates views is put for-
ward here; the suggested method involves an attempt to ascertain what
kind of views a philosopher would have to formulate in order to influ-
ence, as a teacher, as distinct philosophers as Plato, Antisthenes,
Euclid, and Aristippus; what would be the content of a philosophical
theory in order for it to be able to initiate four so distinct philosophical
schools?; this involves also an analysis of the concept of the supreme
Good in views of the Socrates pupils;
V. Conclusion: no such philosophical theory can be found; from
this it follows that there was no Socrates-philosopher; one ascribe to
him incontroversially only the critical approach; as a result, the
name of Socrates has to be viewed rather as a concept which is being
filled with different contents by different philosophers.

Marin FEDORKO: Socrates and Plato as Ironists.
The author analyzes the concept of irony in the Ancient Greek
thought sustaining a radical difference between an ancient irony
(eirneia) and irony as appearing in Platos dialogues. Platos irony is
understood here as a modification of Socratic irony, to be more pre-
cise, as being transposed into the medium of writing. Socratic irony is
then related to a Socratic non-knowing in the same way as Platonic
irony is related to his critique of writing.

359
Frantiek IMON: On the relation between philosophy and medi-
cine in Plato.
Research on relation between philosophy and medicine in Plato in-
cludes following topics: 1. collection and interpretation of Platos
passages with the relation to medicine, i.e. 1.1. mention of Hippo-
crates in Platos writting, 1.2. examples, images, similes and meta-
phors from medicine, 1.3. analogies with medicine, 1.4. medicine as
example for techn definition, 2. medical theories in Plato, 3. ethics
and medicine. Special part of this paper deals with famous Platonic
comparison from Theaetetus, in which Socrates compares himself to
a midwife, because by means of questions helps to birth of ideas. Au-
thor is interested in two issues. First, that Socrates helps men, not
people, i. e. women are excluding from this help. Secondly author
discusses the potential comparison Socrates being midwife, who does
not write philosophers as physicians, who write. According to the
author midwife comparison from Theaetetus is not quite correct, be-
cause Socrates is not passive birth helper, he can be considered as
creator of born ideas.

Ulrich WOLLNER: Two types of friendship in Platos Lysis.
The paper deals with the analysis of the problem of friendship in
Platos dialogue Lysis, concretely with the difference between two
types of friendship pederastic and non-pederastic type. Platos Soc-
rates thinks about the pederastic type as about the friendship based on
an one-sided, asymmetric relationship (AB), where A is not only
not being loved, but can be even hated. The pederastic friendship
arises from the side of the older, the active participant, notably be-
cause of sexual gratification; the friendship of the passive participant,
the younger one, arises from the desire for socialization into the soci-
ety of the adult men. This type of friendship is tied to profit; those
people, who like each other just for their own benefit, form it. This
means, that if the reason of their affection disappears, so if the friend
is no more useful for them, the friendship perishes. The non-pederastic
type of friendship is based on a mutual and symmetric relationship
(AB), it arises from the desire of the both members for the good and

360
the good is the thing that is characteristic of friends. It is not tied to
profit; the last aim of the both members is the good. This good is
achieved, if the both participants of the friendship improve their souls.
On the base of mentioned above it is possible to state that the real,
pure friendship according to Platos Socrates is that kind, which corre-
sponds with the non-pederastic type.

Dariusz OLESISKI: Socrates' dialectic in the light of Plato's
Theaetetus.
In the light of Plato's dialogues (particularly Theaetetus) the author
interprets Socrates' dialectic as a method which runs in circular struc-
ture. Therefore, by cyclically repeated stages (question answer as
well as elenchos maieutic), it constantly comes back to entering
question, to state of ignorance, continually dissatisfied with
reached results. Not achieving the final foundation of knowledge it
seems to be aporetical and hermeneutic. Additionally, for Socrates
most important is its psychagogical effect - to lead the mind, by
attractiveness, to self-discovery. Thus its aim is not so much theoreti-
cal but practical (ethical).

Mat PORUBJAK: Prelude to Xenophons picture of Socrates.
The paper is an introduction to Socrates studies. At first author
discusses the problem of different characters of three diverse pictures
of Socrates by Plato, Aristophanes and Xenophon. Then he briefly
compares Xenophons and Platos Symposion and Apology, and at the
end author summarizes Xenophons life and its influence to his under-
standing of Socrates.

Andrej KALA: An Essay on Translation of Xenophons Socra-
tes.
In this paper a consideration is offered concerning some interesting
moments of translating Socratic writings by Xenophon the Athenian.
The motivation for translating this Socratic literature is explained as
complex of mutually interlocked factors. It is highlighted that Xeno-
phon gives us an image of Socrates in many aspects different from

361
that presented in Platos dialogues. The author presents some specific
features of philological work as determined by technological
achievements of computer and internet, as well.

Vladislav SUVK: Cynicism: ethics without morality.
(KEY WORDS: Ancient Cynicism, virtue ethics, morality, Diogenes
of Sinope, freedom of speech, parrhsia, self-training, asksis, nature
of man, phusis.)
The paper is concerned with Greek Cynicism as a cultural move-
ment that played an important role in the Ancient times working with
the distinction between the Ancient and Modern understanding of
what we call and interpret as philosophical knowledge (epistm).
Cynicism cannot be judged according to modern criteria, not only
because it was highly interlaced with literature, or certain literary gen-
res and fictions which it helped to create. The second part of the paper
elaborates Cynical problematization of the relationship between ethics
and morality. For Cynics ethics without morality is a necessary part of
a life-style that leads to a freedom of speech and act. It is precisely
this aspect which makes Cynicism a radicalized Socratic movement.

Andrej KALA: Greek Cynicism, its relation to the Socrates, and
its connection to the Stoicism.
The paper aims to outline crucial features of the cynical movement
in 4
th
century B. C and its possible relations to Socrates in classical
period and to ancient Stoics in Hellenistic era. The leading idea of
ancient cynics was to struggle against and to deny all traditional val-
ues, customs and cultural achievements of established way of life in
Greek polis. This leading principle determines their attitudes towards
physical labour, poverty, marriage, sex and women. The author under-
lines that cynical ideal of life in accordance with nature contrary to
stoicism following it did not have any theoretical foundation in this
school. A few remarks concerning relation of cynicism and European
nowadays are presented in the paper.

362
Elena URBANCOV: The end of the Good and Cicero's seeking of
True.
The aim of this study is to give an answer to a question in what
sense the influence of Socrates was alive in Cicero's thought. By ana-
lyzing the passage from Cicero's Acadamica (Acad., II, 42, 129-141),
reporting by author the various definitions of telos, I offer argumenta-
tion for affirming that Cicero, like Socrates, uses argument not for
argument's sake, but to subject the dogmatic affirmation to critical
scrutiny. According to Cicero, it is possible to know only the simil-
limum veri, without affirming anything dogmatically. The incorpora-
tion of Doubt as a philosophical method, his preferring arguments
(momenta rationis) over an authority in dealings with interlocutors
and opposers makes from Cicero the philosopher with an allegiance to
Socrates.

Marin FEDORKO: The Impact of Socrates Irony.
The author studies the influences that Socratic irony had on
a Greek philosophy (Aristotle, Theophrastus) and a Roman rhetoric
(Cicero, Theophrastus). He argues that Socrates impact had been
slowly disappearing in the course of time giving a place to a tendency
that degraded philosophical irony of Socratic-Platonic kind to a pure
rhetorical gesture.

Milena FRIDMANOV: Thinking and the World of Appearance:
Arendts Story about Socrates.
Tradition of our political thought grew out of specific historical cir-
cumstances: the trial of Socrates that is interpreted as the conflict be-
tween the philosopher and the polis. From this event on the priority of
vita contemplativa over vita activa starts to develop as a relationship
between two different and to an extend even conflicting principles.
Human activities that serve for appearing of men to others are differ-
ent from spiritual activities that are themselves invisible. Socrates
functions in Hannah Arendts thought as a hero or a model of the
relationship between acting (corresponds to the human condition of
plurality) and thinking. Contrary to the Platonic hierarchy of these

363
human abilities, Arendts story of Socrates does not necessarily imply
it. Socrates never really leaves the vita activa. He is the thinker that is
visible. The aim of this essay is to link Arends story of Socrates to
the basic question: how can thinking, that is itself invisible, appear in
the world of appearance?

Marcel NEMEC: Socrates of Jan Patoka.
Patokas interpretations of Socrates refer to the exceptional posi-
tion of this historical and philosophical personality, who is still an
important source of inspiration for the philosophy today. Socrates
philosophy was based on individual intellectual activity recognize
yourself gnothi sautn aiming at specific ontological area soul
care ts psychs epimelesthei. For Patoka this is a turning point in
the history of civilization representing an important role in his concept
of philosophy of history.
For philosophy Socrates philosophical concept soul care repre-
sented its practical and supreme mission with possibilities of changing
individual human soul that means, changing the direction of human
activity and performances and level of ontological, axiological, ethical
human existence aret. For Patoka, this is a turning point since
which human mind has historically changed and mood and character
of life in the human community polis, as well. Socrates from the
Patokas view is a historical breakpoint for polis, where history con-
tinues only as a way of philosophical search.

Milo KRIK: Socrates Beautiful Death.
(KEY WORDS: Socrates, Xenophon, Cicero, Patoka, Foucault;
Socrates Death, Heteronomic Interpretation, Aesthetics of Exis-
tence; Parrhsia, Elenchus.)
The paper articulates two basic paradigms in considering the death
of Socrates. After refusing the importance of the veracity of the nature
of historical Socrates, the first part of the paper treats what is called
heteronomic interpretation of Socrates death. The modern point of
view (here presented that of Patoka and Landsberg) tempts us to in-
terpret Socrates death in terms of the very truth of philosophy in the
encounter with the world of ignorance, in terms of the challenge of

364
moral choice (good versus evil). This platform draws its strenght from
an opposition of the Stoic point of view (here presented that of Cicero
and Seneca). In fact, both of them are possible only as a kind of heter-
onomy because they are possible only trough the opposition of two
orders. That of life and death. The second paradigm tries to articulate
the very possibility of the Xenophons picture of Socrates death
where is no heteronomy in, there. Xenophon draws the picture of co-
herent relationship between beautiful life and beautiful death. To ex-
plain this, we recall the Foucauldian analysis of the Greek techn to
biou, the aesthetics of existence. This coherence between life and
death is explained by means of the specific Socratic technology of the
self and the role he occupied, that is the role of so-called parrhesiasts
in his specific practice of truth-telling (parrhsia) which is essentially
connected with the Socratic elenchus.

Ivana KOMANICK: Responsibility and Death.
(KEY WORDS: responsibility, death, deconstruction, Derrida, Lvi-
nas, Heidegger, Patoka.)
In his final interview published under the title Apprendre a vivre
enfin Derrida returns to the recurrent theme of his work and that is
responsibility but this time also with the regard to death. Drawing
critically on the works of Heidegger and Lvinas, Derrida explores, in
his later work Gift of Death, history of responsibility from Platos
interpretation of Socrates death to Kierkegaard meditations on infinite
responsibility in the face of God. Refusing a certain Platonism in Hei-
degger which has to do with taking death upon oneself, Derrida still
sees his point that it is in the irreplacability of ones death that the call
of responsibility appears. Taking into account Lvinas critique of Hei-
degger stance, Derrida reformulates singularity as the assymetrical
structure of a responsible I to the other. However, arguing alongside
Patoka, Derrida stresses that this kind of responsibility has only be-
come possible by Christian religion which turns the understanding of
death and call of conscience in the terms of a personal relationship to
the Other which is Good and which gives a new experience of death.
At the end the essay offers but a short introduction to what Derridas

365
understanding of a religion as a promise and what-is-to-come yet
could mean.

Donald J. MORSE: The figure of Socrates in the Pragmatic tradi-
tion.
Who is Socrates? What does he mean for Western culture? In this
paper, I explore how the American Pragmatic tradition appropriates
this central figure of western thought. I argue that the Pragmatists give
the vision of a new Socrates--one who is concerned with grounding
truth and meaning in the everyday world rather than in Plato's tran-
scendent Forms. This reading of Socrates becomes an important motif
in the pragmatic narrative of itself, of the origins of Pragmatism, and it
also serves to justify a new approach to Socrates that underscores his
continuing relevance for us today.

366

AUTORI

Mgr. Marin Fedorko, PhD.
Katedra germanistiky
Filozofick fakulta Preovskej univerzity
Ul. 17. novembra 1, 080 78 Preov
e-mail: fedorkom@post.sk

Mgr. Milena Fridmanov
Katedra filozofie
e-mail: milenafr@unipo.sk

Prof. Dr. habil. Janina Gajda-Krynicka
Instytut Filozofii
Uniwersytet Wrocawski
ul. Koszarowa 3, 51-149 Wrocaw, POLSKA
e-mail: janinaga@uni.wroc.pl

Mgr. Andrej Kala, PhD.
Katedra filozofie a dejn filozofie
FiF Univerzity Komenskho
tefnikovo nm. 1, Bratislava
e-mail: andrejkalas@netscape.net

Mgr. Ivana Komanick, M.A.
Fakulta umen, Technick univerzita,
Wattsonova 2, 040 01 Koice
e-mail: ivakomanicka@hotmail.com

367
Mgr. Milo Krik
Katedra filozofie
e-mail: mkrissak@yahoo.com

Dr. hab. Dariusz Kubok
Uniwersytet lski w Katowicach
ul. Bankowa 11, 40-007 Katowice, POLSKA
e-mail: dkubok@us.edu.pl

Donald J. Morse, PhD.
Department of Philosophy
Webster University
St. Louis, MO 63119, U.S.A.
e-mail: dmorse@webster.edu

PhDr. Marcel Nemec
Katedra portovej kinantropolgie a humanistiky
Fakulta portu Preovskej univerzity
e-mail: marcelnemec@yahoo.com

Dr. Dariusz Olesiski
Uniwersytet lski w Katowicach
ul. Bankowa 11, 40-007 Katowice, POLSKA
e-mail: darol@wns.us.edu.pl

Mgr. Mgr. Mat Porubjak. PhD.
Katedra filozofie
Filozofick fakulta UCM v Trnave
Nm. J. Herdu 2, 917 01 Trnava
e-mail: mporubja@centrum.cz

368
Mgr. Vladislav Suvk
Katedra filozofie
e-mail: vsuvak@unipo.sk

Doc. PhDr. Frantiek imon, CSc.
Katedra klasickej filolgie
e-mail: simonf@unipo.sk

Mgr. Elena Urbancov, PhD.
Katedra klasickej filolgie
e-mail: elenau@unipo.sk

Mgr. Ulrich Wollner, PhD.
Katedra filozofickch vied
Fakulta humanitnch vied Univerzity Mateja Bela
Tajovskho 40, 974 01 Bansk Bystrica
e-mail: wollner@fhv.umb.sk

SOKRATIKA I.
Sokratovsk tradcia myslenia od antiky po sasnos

Vladislav Suvk (ed.)

Texty publikovan v tomto zbornku nepreli jazykovou redakciou
za jazykov rove prspevkov zodpovedaj jednotliv autori.

Vladislav Suvk
Vydala Filozofick fakulta Preovskej univerzity roku 2006

ISBN 80-8068-543-6
EAN 9788080685430

Sokratika I

Uploaded by

Document Information

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Sokratika I

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS PREOVIENSIS

Filozofick zbornk 27 (AFPh UP 153/235) 2006

a do nej vtlame vetko,

You might also like